Reality show: neškodná zábava či skaza spoločnosti?

„Diváci spoznajú svetoznámy formát, známy na celom svete a konečne sa stanú jeho súčasťou,“ povedala v čase príprav relácie Big Brother hovorkyňa televízie Markíza Ivana Semjanová. Ľudovít Tóth, riaditeľ PR oddelenia TV JOJ na adresu ich VyVolených zas konštatoval: „...ide o reality show, o ktorú bol doteraz slovenský mediálny trh ochudobnený.“ Slovenskí diváci sú teda konečne už niekoľko týždňov každodenne obohacovaní. Čím? Odpoveď asi zostane večným tajomstvom niekoľkých vyvolených.

Záver prázdnin bol tohto roku na Slovensku vyplnený spoločenskou diskusiou na tému prichádzajúceho formátu reality show v dvoch dominantných slovenských televíziách. Obhajcovia vysielania tohto formátu zahŕňali divákov zdanlivo jasnou a presvedčivou argumentáciou, prečo tieto relácie pozerať. Ich rozhovor mohol vyzerať asi takto: Prečo to idete dávať? Pretože to divák chce. Prečo to chce? Pretože sa chce zabaviť a zrelaxovať. Prečo sa chce zabaviť práve pri reality show? Pretože klasické filmy sa mu už prejedli. Prečo sa mu prejedli? Pretože neboli reálne. Prečo je reality show reálne? Pretože tam vystupujú reálni bežní ľudia. Prečo sa mám pozerať na reálnych ľudí? Pretože robia reálne každodenné veci, ktoré vás zaujímajú? Prečo ma zaujímajú? Pretože sú súčasťou aj vášho života... Reťazec otázok a odpovedí by mohol pokračovať donekonečna. Obhajcovia Veľkého Brata či VyVolených by na každú otázku dokázali nájsť presvedčivú odpoveď. V ich spleti by sa stratil asi každý. A pritom je to všetko úplne jasné a jednoduché. Stačí kúsok vnímavého pohľadu a kritického úsudku.

Zneužívanie citlivých termínov
Názvy oboch relácií zneužívajú terminológiu, na ktorú by mal byť postkomunistický a kresťanský divák veľmi citlivý.
Big Brother evokuje Orwelovho Veľkého Brata, ktorého pohľad sme každodenne cítili počas celých štyroch desaťročí. Keď pri svojom „novom začiatku“ začala Slovenská televízia používať slogan „Televízia, ktorá sa na vás pozerá.“, zo všetkých strán sa ozývali rozhorčené hlasy, že tieto slová až príliš pripomínajú socialistické časy. Po čase STV slogan stiahla. Keď dnes Markíza láka k sledovaniu svojej reality show démonickým hlasom „Veľký Brat sa pozerá.“, kde je narážka na štyridsaťročný teror ešte očividnejšia, protestné hlasy nepočuť.
Názov VyVolení operuje s kresťanskou terminológiou. Tento termín sa mnohokrát vyskytuje vo Svätom písme (Dt 7, 6; Mt 22, 14; Mt 24, 31) i v liturgických textoch. V nich akt vyvolenia vykonáva vždy Boh. Nikdy nie človek.

Pri VyVolených sú to však práve ľudia, ktorí volia tých, ktorí ostanú vo vile. Divák sa tak – v jednej ruke s mobilom a v druhej s televíznym ovládačom – stáva na chvíľu bohom, ktorý má „moc“ nad druhými ľuďmi. Takto je v človeku opätovne posilňovaný pocit božskosti, ktorý ľudstvo privádza do záhuby. Klonovanie, interupcie, eutanázie – to všetko sú prejavy človeka ako boha, ktorý rozhoduje o bytí a nebytí druhého. O ich smrtonosných následkoch snáď netreba hovoriť.
Bežný divák si nemusí spomínané skutočnosti uvedomovať, no podvedome je nimi determinovaný.

Zavádzajúci názov „reality show“

Vnímavý divák už po zhliadnutí prvých častí VyVolených a Veľkého Brata pochopil, že to, čo je prezentované ako realita, realitou absolútne nie je.
Propagátori oboch relácií hovoria o ich účastníkoch, že sú to obyčajní ľudia, dokonca že sú reprezentatívnou zložkou spoločnosti. „...my sme vybrali normálnych obyčajných ľudí...; neangažovali sme prostitútky, uchylákov...,“ presviedčal divákov generálny riaditeľ TV JOJ Milan Kňažko televíznych divákov v relácii Zrušte VyVolených. Jednotlivé časti oboch relácií však ukazujú, že aj keď účinkujúci nie sú sexuálnymi maniakmi (i keď niektorí od nich nemajú ďaleko), určite nie sú ani normálnymi, obyčajnými ľuďmi. Riaditeľ PR oddelenia TV JOJ Ľudovít Tóth svojím tvrdením priamo vyvracia slová svojho generálneho riaditeľa: „Skupina nie je zostavená zo štyridsiatich piatich extrovertov a čudákov a dvoch normálnych ľudí. Snažíme sa nejakým spôsobom kopírovať slovenskú spoločnosť s tým, že sme determinovaní povahou súťaže.“ Akým smerom determinoval charakter relácie výber súťažiacich, asi netreba upresňovať. O čomsi svedčí aj výber moderátoriek: Zuzana Belohorcová (Markíza), Tereza Pregnerová (Prima), Eva Aichmajerová (NOVA). Všetky tri už majú svoje skúsenosti s „hviezdičkovými záležitosťami“.

Reálnym nie je ani správanie osadenstva kontajnerových víl. Nehovoriac o nevyhnutnej štylizácii účinkujúcich pred kamerou, ktorej sa nikto (aspoň podvedome) nemôže vyhnúť. Normálny človek sa cez deň venuje zmysluplnej činnosti, pracuje, aby zarobil a mohol viesť slušný život. Odmenu dostane až za vykonanú prácu. Občas urobí čosi nesprávne, ale svoje zlyhanie nedáva „na bubon“, ale snaží sa ho utajiť a poväčšine aj odčiniť. Stráži svoj súkromný život a svoju intimitu. Tieto klasické životné princípy sú v oboch reláciách postavené na hlavu. Súťažiaci sa celé dni nevenujú ničomu rozumnému. Fajčia, pijú, nadávajú a vykonávajú nezmyselné úlohy. Odmenu dostanú v podstate za nič. Vystatujú sa svojimi negatívnymi vlastnosťami, súkromie a intimita im nehovoria nič. Psychologička Eva Jaššová k tomu dodáva: „Reálnym je práve opačné správanie – normálny, teda reálny človek, ak nazrie do intímneho priestoru iného človeka jednoducho povie pardon a privrie dvere.“ Celkové posolstvo, ktoré relácie vysielajú tak znie: „Ak budeš vulgárny, neverný, bezcharakterný, budeš slávny a bohatý.“

Aj pravidlá súťaže či samotná stavba vily tlačia osadenstvo k požadovanému správaniu. V pravidlách VyVolených je napríklad zakotvená povinnosť pre každého zo súťažiacich aspoň raz do dňa sa osprchovať (určite nie z hygienických dôvodov) a vo vile sa nachádza len päť dvojlôžkových postelí, kým pôvodných obyvateľov vily bolo štrnásť (prečo asi?).
K nereálnosti reality show prispievajú aj denné zostrihy. Nikto z externého prostredia nedokáže určiť, či odrážajú reálne dianie vo vile. Nikto nezistí dokonca ani to, či účinkujúci nie sú štylizovaní pokynmi z réžie. Divák to nemá ako zistiť (a popravde ho to asi ani netrápi), súťažiaci o tom nesmú hovoriť. Počas dňa možno padne vo vile aj nejaký zmysluplný rozhovor, aj keď vzhľadom na osadenstvo je šanca veľmi malá, no večerný zostrih ponúkne len klasické „keci“ o sexe a trápne dialógy o telovom mlieku či „vilagrošoch“.

Prečo to pozeráme?
Existuje niekoľko dôvodov, ktoré prijateľne zdôvodňujú vysokú sledovanosť reality show: obyčajní ľudia sa ľahko stotožnia s (zdanlivo) obyčajnými ľuďmi na TV obrazovkách (o „obyčajnosti“ účinkujúcich v reality show sme si už čosi povedali); pocit božskosti, ktorí divákov napĺňa pri zasahovaní do deja; priame útoky oboch relácii na najnižšie ľudské pudy, ktoré vždy zaberú... Slovom, osvedčené recepty, osvedčený úspech. Netreba zabudnúť ani na tých, ktorí obe relácie sledujú len preto, lebo chcú byť „in“ alebo jednoducho preto, aby sa utvrdili v tom, že v porovnaní s nimi sú ešte stále normálnymi ľuďmi.

Paradoxným dôvodom sledovania reality show je aj zabudnutie na realitu. Kvôli tomu mali kedysi úspech relácie typu Smotánka či Extra. Diváci aspoň na chvíľu zabúdajú na neraz zložitú životnú realitu a dotýkajú sa toho, čo bežný človek získa len ťažko: pätnásť minút slávy a desať (jedenásť) miliónov.

Naopak, dôvod, ktorí uvádzajú propagátori oboch relácií – reality show sú úspešné kvôli „prejedenosti sa“ divákov klasickými filmami – veľmi pokrivkáva. Pravdou je, že výrazové prostriedky filmov a seriálov sa pri ich nadprodukcii stali opakujúcou a vopred odhaliteľnou schémou. V čom sa však od nich odlišujú reality show, ktoré chcú ukázať život taký, aký je? Veď v reality show takisto ako v „ošúchaných“ filmoch je schéma koniec - koncov rovnaká: postavy sa dlho profilujú (jedia, rozprávajú sa, intrigujú, milujú sa), aby nakoniec niektoré skončili smutne a iné šťastne. Jedine možnosť čiastočne zasahovať do deja robí reality show momentálne príťažlivejšími. Nič viac a nič menej.

Dôsledky reality show
Ide o neškodnú zábavu na žiadosť diváka, vravia tvorcovia reality show. Zábava to možno pre niekoho je, ale určite neškodná? „V žiadnom prípade neporušíme zákon,“ tvrdil pred spustením VyVolených Milan Kňažko. Dajme tomu, že k porušeniu zákona by skutočne nedošlo (aj keď desiatky podaní na licenčnú radu a začatie zatiaľ troch správnych konaní proti obom televíziám, o tom nesvedčí). Stačilo by to? Určite nie. Zákon nepostihuje a ani nemôže postihovať všetky zložky života. To ale neznamená, že to, čo zákon priamo nezakazuje, je dovolené. Je tu ešte prirodzený zákon, ktorému je ľudský len podriadený, a ktorý je človek povinný rešpektovať za každých okolností. Podstatou každého zákona je ochrana ľudskej dôstojnosti. Tú obe relácie zreteľne znevažujú. To je podstatné, nie to, či je prekročená samotná právna norma (aj keď až jej prekročenie je právne postihnuteľné).

K vyššie spomenutým negatívam možno prikladať ďalšie a ďalšie. Vo filmoch a seriáloch bola nahota a sex prezentované aj doteraz. Divák sa však na to pozeral ako na čosi vzdialené, ako na niečo, čo prezentujú herci, ktorí sú za to platení a z ktorých niektorí to robia „len“ ako svoju prácu, iní kvôli pocitu tvorby hodnotného umenia, kým iní jednoducho kvôli strate súdnosti a zábran. V reality show však nahotu a rôzne sexuálne narážky predvádzajú „smrteľní“ ľudia, ktorých mnohí osobne poznajú z videnia či dokonca osobne z práce alebo zo školy. Môžu tieto ataky na intimitu človeka ostať bez následkov? „...takáto bezduchá potrava zanecháva stopy v našom vnímaní – môže znížiť našu citlivosť na necudnosť, hrubosť a zvýšiť toleranciu na tieto javy aj v bežnom živote,“ dodáva psychologička Jaššová.
Po negatívnych výpočtoch zakončime pozitívne. Dôsledkom reality show môže byť aj pozitívna skutočnosť: každý z nás sa môže každodenne presviedčať o tom, či dokáže žiť ešte vždy len slobodne, alebo už aj zodpovedne.

Imrich Gazda

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo