Ešte pár slov k Markíze Je to tam ťažké, ale je lepšie stiahnuť sa do názorovej bubliny?

Dozvedeli sme sa tak všetko z kuchyne Markízy z pohľadu Gabriely Kajtárovej. Padli aj veľmi tvrdé slová.

Redaktorka hovorila aj o šikane redaktorov, hoci zároveň úprimne povedala: „... pokiaľ ide o šikanu, ja musím otvorene povedať, že mne sa nediala. Vyhrotené debaty sú jedna vec, to je v pohode. Mne sa diala paradoxne iná vec. Ak je cukor a bič, tak ja som mala ten cukor. Takto pred rokom, keď sa dialo to s Michalom Kovačičom, som bola v Bruseli. Potom som dostala ponuku tam pokračovať ako korešpondentka nastálo.“

Treba povedať aj to, že odchod Kajtárovej z Markízy nie je vynútený, redaktorka sama hovorí: „Michal Kratochvíl ako šéf na jednej z porád deklaroval, že jemu bude ľúto, ak sa rozhodnem odísť, lebo som to naznačila. Odvtedy sa však so mnou ani nestretol, ani ma nikto nijakým spôsobom neprehováral, aby som zostala. Teda on ma neprehováral. Samozrejme, aj šéfredaktorovi je to ľúto. S ním sa veľmi otvorene o týchto veciach rozprávam, aj kolegom je to ľúto, ale nezaznamenala som žiadne veľké pokusy o to, aby ma presvedčili zostať.“

To naozaj nevyzerá na to, že by sa Markíza chcela stoj čo stoj zbaviť odbojnej novinárky.

Tí, ktorí ostanú, budú možno vnímaní v istých kruhoch ako zradcovia.

Sama hovorí, že už nebola spokojná s tým, ako pracuje v novo nastavenej podobe televíznych správ: „Jeden z dôvodov, prečo z Markízy odchádzam, je pocit, že už nerobím svoju prácu tak, ako by som ju robiť chcela. A nerobím ju dobre, lebo tie tlaky sa na mne podpísali aj tým, že nedokážem už tak slobodne myslieť. Pokojne povedzme, že som podľahla autocenzúre.“

To je vcelku úprimné priznanie, aj hodné ocenenia.

Ale druhá vec je, že v tom rozhovore Gabriela Kajtárová chce vyzerať aj ako obeť zlých vecí, ktoré sa v Markíze diali. A hovorí aj veľa vecí, ktoré sa hádam ani nepatrí hovoriť, lebo ide o interné veci firmy. Dokonca prizná, že na niektoré svoje tvrdenia ani nemá dôkaz. Povie aj to, že všetci redaktori majú podpísanú mlčanlivosť. „... a ja ju aj týmto rozhovorom zrejme poruším.“

Lojalita už zrejme nepatrí medzi cnosti. Veď sa dá odísť aj s tým, že pre mňa to tam už nie je, že s tým, ako to tam funguje, sa už neviem stotožniť.

Osobným frustráciám sa aj dá rozumieť, lebo niektoré veci naozaj zneli zle a manažment Markízy veľa vecí nezvládol, podivné petície či čudné články v Pluske.

Vznikla teraz taká atmosféra, že najlepšie by bolo, keby všetci redaktori, ktorí robia politické témy, z Markízy odišli. A tí, ktorí ostanú, budú možno vnímaní ako zradcovia. Alebo kolaboranti so zlom.

Ale také jednoduché to v tomto prípade nie je.

Áno, nové vedenie Markízy zásadne mení správy, politika sa sťahuje dozadu a, áno, v tom spravodajstve je veľa banalít, krimispráv, servisných vecí, infotainment. Je to iné, ako sme boli zvyknutí. 

Súkromná televízia už nechce svojich divákov príliš zaťažovať politikou, má jej tam byť len trocha a jej redaktori nemajú byť v prvej línii boja proti vláde.

Ale politika sa v správach Markízy ešte objavuje a nedá sa povedať, že sú to provládne správy. Tak to naozaj nie je.

Tam bude mať tie najlepšie podmienky a nikto ju nebude nijako nútiť do autocenzúry.

Najlepšie akoby celú situáciu napokon osvietili čitatelia Denníka N, ktorí pod tým rozhovorom diskutujú.

Čitatelia Gabriele Kajtárovej dojato ďakujú, vyjadrujú jej obdiv, podporu. A všetci vyjadrujú nádej, že bude pokračovať vo svojej novinárskej práci v inom médiu.

Áno, o prácu zrejme bývalá redaktorka Markízy nebude mať núdzu. No zrejme nepôjde do konkurenčných médií, teda do TV JOJ či do RTVS. Okrem iného aj preto, že pri odchode ukázala voči svojmu zamestnávateľovi nízku mieru lojality, na to sú súkromné firmy citlivé.

S radosťou ju možno prijmú v novom projekte Michala Kovačiča alebo v SME, či v Denníku N. Tam bude mať tie najlepšie podmienky a nikto ju nebude nútiť do autocenzúry. Bude to teda radostnejšia a slobodnejšia práca pre priaznivo naladených čitateľov či divákov.

Ale bude to cesta do bubliny. Presviedčanie presvedčených.

Lebo Denník N, SME, ale aj Postoj – my sme bubliny pre svojich čitateľov a máme takmer nulový dosah napríklad na voličov Smeru, Hlasu či Republiky.

Markíza je však stále najsledovanejšou televíziou, uplynulý mesiac lámala v sledovanosti rekordy, jej spravodajskú reláciu si denne v priemere zapína až 704-tisíc divákov. Nepochybne je medzi nimi veľa voličov koaličných strán.

Čitatelia Denníka N pod rozhovorom s Gabrielou Kajtárovou zväčša písali, že oni už dávno správy Markízy nepozerajú.

No práve o tom to je. Redaktori Markízy majú jedinečnú možnosť vplývať aj na ľudí mimo bublín okolo názorovo vyhranených denníkov. 

Príklad: Pred pár dňami urobil redaktor Markízy Viktor Serebryakov rozhovor s ministerkou kultúry Šimkovičovou. Aj diváci, ktorí nerozumejú celej spletitosti kauzy s Donatellovou sochou, mohli zrazu vidieť arogantný postoj ministerky, jej mimiku, gestá a bolo im zrejmé, že ministerka nemá na svoju funkciu, pretože nevie ani slušne odpovedať.

Videli to státisíce divákov, ten dosah Markízy je stále obrovský a na celé spektrum divákov.

Súkromné firmy vlastniace silné médiá sú v tomto smere nevyspytateľné, ale ony dobre poznajú svoj vplyv.

Isto, Markíza je súkromná spoločnosť, má aj svoje obchodné záujmy. Ale slovenská tradícia súkromných televízií je taká, že sa na chvíľu vedia prispôsobiť, ale sú dostatočne sebavedomé a silné na to, aby boli iba slúžkami vládnucich politikov.

Pamätáme si, že Markíza bola dlho vnímaná ako Mečiarova televízia, potom sa zrazu majiteľ Rusko rozhodol, že to bude inak, a Markíza následne zohrala dôležitú úlohu pri porážke mečiarizmu. A kritická bola k všetkým Ficovým vládam aj k Matovičovej vláde.

Alebo súkromná TV JOJ, dlho vnímaná len ako televízia oligarchov, zrazu v rokoch 2016 – 2019 pustila do vysielania vlastný seriál Za sklom, ktorý brutálne odrážal aktuálnu politickú aj spoločenskú realitu, a bola to zdrvujúca kritika Ficovho vládnutia.

Súkromné firmy vlastniace silné médiá sú teda v tomto smere nevyspytateľné, ale ony dobre poznajú svoj vplyv aj obmedzený časový mandát politikov. 

A rýchlo pochopia aj dopyt divákov. Po páde Matovičovej vlády bol možno dopyt po pokoji od hysterickej politiky, po nástupe Ficovej vlády bol zase možno dopyt utlmiť prepiaty aktivizmus novinárov. Ale to všetko sa mení v čase a priestore. 

Isto, predstavy majiteľov Markízy sú teraz také, že politika v ich spravodajstve nemá dominovať. Ale stále majú markizácke správy veľký vplyv práve na ľudí, ktorí nie sú v jednej názorovej bubline. 

A paradoxne tak môžu práve ovplyvniť politickú situáciu viac, ako to teraz robia názorovo vyhranené médiá.