Divadlá v čase Šimkovičovej Tri bratislavské predstavenia a frustrácia bratislavskej kaviarne

Kultúrna obec je otrasená tým, že ministerstvu kultúry vládne Martina Šimkovičová. Možno táto obec žila v takej ľahkej naivite, že stačí jedna masová petícia – a bude s pani ministerkou koniec. 

Nestalo sa, jej pozícia zatiaľ nevyzerá vážne ohrozená a ministerka rieši svoju agendu.

A tak sa istý druh frustrácie či depresie začína prejavovať aj v umeleckej produkcii.

Má to svoju logiku, bratislavská kaviareň aj očakáva, že keď pôjde napríklad do divadla, zažije tam akýsi pocit spolupatričnosti, aktuálnosti, angažovanosti či podnet na to, ako zvládať túto situáciu.

Slová „bratislavská kaviareň“ nepíšem teraz s nejakým pohŕdaním. 

Používam teraz tieto slová nie na označenie bratislavskej skupiny s uletenými progresívnymi názormi, ale skôr na skupinu obyvateľstva, ktorá sleduje umelecké dianie v hlavnom meste, zaujíma sa oň, rozumie mu a diskutuje o ňom – napríklad aj v kaviarni. 

V bratislavských divadlách sú teraz tri predstavenia, ktoré reagujú nejakým spôsobom na aktuálnu situáciu. Dve z nich autorka tohto textu aj navštívila, tretie nie, ale zo slušnosti ho zaznamená.

Pes na ceste v SND

Ľuboš Kostelný, Alexander Bárta, Richard Stanke, Robert Roth. Foto: Robert Tappert

Toto predstavenie zrejme vznikalo skôr, než sa na jeseň menili vládnuce garnitúry, ale ono napokon zapadlo dokonale do atmosféry a pre mnohých divákov asi prinieslo istú katarziu.

Lebo aj takéto je Slovensko, nielen to šimkovičovské. A aj trauma, bolesť či komplexy z vlastného bytia či národa môžu byť zdrojom silného umeleckého počinu.

Na premiére si vyslúžilo dlhé standing ovation, herečka Zuzana Fialová dokonca nahlas zakričala: „Opakovať.“

Keďže štyria herci boli na pódiu bez prestávky dve hodiny a bolo to už hádam aj na hranici ich fyzických síl, jej prosba o opakovanie bola vnímaná ako milý vtip.

Ale ešte pár slov o premiére. Prišiel na ňu aj Ivan Korčok. A keď vošiel do sály, ozval sa frenetický potlesk aj radostné výkriky, chvíľu to potom trvalo, kým sa publikum upokojilo a mohla nastúpiť umelecká produkcia. Bolo jasné, ktorá časť Slovenska je tu prítomná.

Tých, ktorí netlieskali a ostali sedieť, či už preto, že Korčok nebol ich voľbou, alebo preto, že toto nepovažovali v divadle za vhodné, bola nepatrná menšina.

Ivan Korčok si ešte pár dní či týždňov bude užívať status celebrity, tak mu to doprajme.

Podkladom na vznik predstavenia nie je klasická divadelná hra, ale novela Pavla Vilikovského (1941 – 2020) Pes na ceste, za ktorú dostal v roku 2011 cenu Anasoft Litera.

Kto pozná Vilikovského štýl písania, tuší, že urobiť z toho dramatické dielo nie je celkom ľahké zadanie. O čom tá novela je? 

Dovolím si použiť citát Petra Michaloviča: „Táto kniha je o jednom Slovákovi, lebo tak o tom rozhodli jazyk a kultúra. Je aj o jednom mužovi, lebo tak to zariadila príroda. Byť Slovákom a súčasne mužom nie je ťažké, najmä keď človek nemá na výber, ale rozprávať o tomto odľahčenom bytí až také ľahké nie je. A tak si Vilikovského textové Ja s dvojitou identitou musí vypomáhať citátmi svojich kolegov, požičiavať slová zo susedných jazykov a vďaka tejto pomoci pomaly pracovať na privedení zmyslu života k reči. Výsledkom tejto práce je text – tok pripomínajúci pohyb psa na ceste. Pes, s najväčšou pravdepodobnosťou bastard, pobieha z jednej strany cesty na druhú, nečakane zastane pri medzníku alebo strome pri ceste, ovonia ich a potom tryskom vyrazí vpred alebo sa vráti kúsok späť, aby sa týmto cikcakovitým pohybom odniekiaľ niekam dostal.“

Je to o tom, ako vydavateľský redaktor ide v porevolučných rokoch predstaviť do Rakúska slovenských spisovateľov, a keďže je to trochu alter ego Pavla Vilikovského, je tam veľa tragikomických situácií, sebairónie, presných postrehov, bolesti, nádeje a ešte aj Thomasa Bernharda, enfant terrible rakúskej literatúry.  

Dostať na divadelné dosky Vilikovského text je ťažké a SND si na to povolalo posilu z Česka. Vilikovského text adaptoval a režíroval Dušan D. Pařízek.

Bolo celkom osviežujúce vidieť a zažiť iný typ réžie, bolo to veľmi vypäté, intenzívne a štyria herci neschádzajúci z pódia išli na maximum. Ale je to skúsená štvorica – Robert Roth, Ľuboš Kostelný, Alexander Bárta a Richard Stanke.

Akési emocionálne vyvrcholenie hry príde v momente, keď Ľuboš Kostelný, veľmi rozrušený, nahnevaný, vulgárne nadáva. Vyzerá to tak, že nadáva publiku, zíde z pódia a prediera sa kreslami medzi divákmi. Je to mrazivé. Zaznie pritom aj „podržtaška“.

Akoby v tom dlhom prúde nadávok frustrovaného muža boli aj emócie mnohých divákov. Potom sa to uvoľní a príde zas irónia, pátos či hnev je preč. Ale ten pocit, že tu niečo silné odznelo, že tu bola silná emócia hnevu, vzdoru, zlosti, bezmocnosti, zostal.

Toto v divákoch isto ostane ako jeden z najsilnejších zážitkov, hoci nie je ani ľahko pochopiteľné, prečo ten muž tak hrozne nadáva. Je tam silný emočný pretlak, ktorý treba dať von.

To predstavenie má svoju silu. Ale je tu jedno úskalie. 

Je to najmä pre rozhľadeného diváka, pre ľudí, ktorí majú radi Vilikovského knihy, jeho poetickosť, sebairóniu, múdrosť.

Sedela som zhodou okolností na premiére medzi dvoma mužmi, ktorí nikdy nečítali Vilikovského a ktorým nič nehovorilo meno Thomas Bernhard. Zjavne bolo pre nich ťažké vydržať do konca.

A keď prišli tie veľké ovácie, cítili sa ako outsideri, že sú akoby vyradení z kruhov, ktoré tu niečomu rozumejú, a oni nevedia, o čo tu išlo. 

Vyzerali zmätene aj otrávene. Pritom už teraz možno predpokladať, že predstavenie bude zožínať divadelné ceny a recenzie sú veľmi pochvalné. 

Ale pre mnohých divákov to môže byť veľmi nezrozumiteľné až neprijateľné. Tak ako Vilikovský nikdy neoslovoval čitateľské masy, nie je to Červenák ani Karika.

Trochu to dokonca mohlo pripomínať situáciu, keď sa niekde veľmi tešili z výhry Pellegriniho a tí druhí tej radosti nerozumeli. 

Nie je to oddychové predstavenie, treba byť sústredený aj zorientovaný v niektorých záležitostiach. Pre niektorých to aj tak bude nepochopiteľné, ale pre niektorých to bude vrcholný zážitok divadelnej sezóny.

Polarizácia funguje aj v divadelnom svete.

Príhody tuláka po Slovensku v Astorke

Ady Hajdu zahral postavu Tuláka, teda bratislavského novinára a spisovateľa na ceste. Foto: TASR/Dano Veselský

Divadlo Astorka sa tiež pokúsilo o nezvyčajné predstavenie. Juraj a Jakub Nvotovci zdramatizovali cestopis Martina M. Šimečku, spisovateľa a publicistu, s názvom Príhody tuláka po Slovensku.

Jeho reportáž bola uverejnená najprv v Denníku N, po dobrom ohlase vyšla neskôr knižne. Šimečka v nej opísal svoje mesačné putovanie po Slovensku, keď sa pár týždňov po napadnutí Ukrajiny Ruskom vybral Cestou hrdinov SNP, ale opačným smerom – z Bratislavy smerom na východ.

„Vybral som si červenú značku, lebo sa tiahla celým Slovenskom. Umožní mi túlať sa po horách bez toho, aby som musel premýšľať o cieli. Žiaden som nemal. Chcel som byť sám, chcel som si uľaviť od smútku, čo ma zavalil ako tie vrecia s pieskom, ktoré vŕšia obyvatelia Odesy proti ruským raketám. Nemal som cieľ, plán ani mapu, lebo vojna na Ukrajine mi pripomenula, čo viem už od mladosti, ale často na to zabúdam: jedným z kľúčových princípov bytia je náhoda. Ak jej chcem vyjsť v ústrety, nesmiem mať žiaden plán.“

Tá reportáž je naozaj dobrá. No a vznikla z nej aj dobrá divadelná hra vďaka skúseným divadelníkom Nvotovcom.

Netreba byť žiadnym veľkým intelektuálom, aby si človek toto predstavenie užil. Nemusí mať nič dopredu načítané ani nemusí vedieť, že Martin M. Šimečka je aj spisovateľom, nielen intelektuálom, komentátorom Denníka N či otcom predsedu Progresívneho Slovenska.

Od tohto sa treba oslobodiť, zaujatosť treba dať bokom a normálne sa treba naladiť na divadelný zážitok. A ten sa dostaví.

Šimečkov text síce vznikol aj z jeho frustrácie po vypuknutí vojny na Ukrajine a objavuje sa v ňom aj známy Šimečkov pocit, že nerozumie celkom krajine, v ktorej žije, ale v konečnom dôsledku je to také príjemné predstavenie.

Pútnik, teda novinár, spisovateľ, stretáva rôznych ľudí, aj takých, ktorým vôbec nerozumie, ale pozerá sa na nich so záujmom, bez odsudzovania a s mnohými nájde aj ľudskú blízkosť napriek rôznym rozdielom. 

Silná scéna v reportáži, ale aj v predstavení je tá, keď sa reportér stretáva s dedinským dobrovoľným hasičom, ktorý má všetky tie názory na Rusko, ktoré reportér nenávidí. Ale zároveň je to láskavý muž, ktorý unaveného bratislavského novinára ubytuje a úplne mu dôveruje.

No vidíme aj zbohatlíka, ktorý je odpudzujúci, ale aj poľutovaniahodný. Vidíme živnostníka, sebavedomého, úspešného, ktorý sa k ukrajinskej čašníčke, utečenke, správa ako k podradnej bytosti. Ale nie je to jednofarebný zástup odporných primitívov. 

Tak ako je pestrá krajina, tak sú pestrofarební aj jej ľudia. A často im pútnik nerozumie, ale zároveň nimi nemôže pohŕdať.

Stretne aj jednoduchých chlapov v krčme kdesi na strednom Slovensku, dajú si spolu pivo aj tuhé, áno, oni sú smiešni, divák sa dobre zabáva, ale zároveň sú tí muži v niečom dojemní a náš tulák sa snaží pochopiť ich radosti či trápenia.

Potom stretáva aj rehoľnú sestru či kapucína a vedú dialóg o viere, o Bohu a nie je to nič povrchné či povýšenecké. 

Nie je to cesta ideálnou krajinou, ale kde taká je?

Aj vďaka tomu, že Nvotovci majú radi láskavý humor, je to až taká hrejivá poetika, nie je to extatické a vypäté predstavenie, plynie to pokojne a ľudia vychádzajúci zo sály majú na tvárach taký pokojný úsmev a vyzerajú prívetivejšie, ako keď so sály vchádzali. Alebo to bol len môj očný klam?

Biela pani z Abú Zabí v DPOH

V postave Bielej panej sa predstavila Annamária Janeková. Foto: DPOH

Divadlo patriace mestu môže ísť v aktivizme aj nadoraz, nemusí sa pretvarovať. A tak sa témou jeho inscenovaného čítania stali tentoraz vyhlásenia ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej a jej kolegov.

Šéfka divadla Valéria Schulzová komentovala podujatie takto: „DPOH sa hlási k otvorenej kultúre. K tradícii multikultúrnej Bratislavy. Len skutočné zmiešavanie je hodnotou, obohatením. Len porozumenie vedie k tolerancii. Inakosť je dar, nie prekážka. A už vôbec nemá byť trestom. Bielu paniu z Abú Zabí inscenujeme i ako prejav solidarity so všetkými inštitúciami, ktoré sú zriaďované ministerstvom kultúry. Sú pod priamym vplyvom a nie vždy majú odvahu hovoriť nahlas, ohradiť sa. Je dôležité ukázať, že nám záleží na ich osude.“

Nuž, až takto sa divadelníci chcú angažovať. Možno niekomu takýto druh predstavenia pomôže ventilovať svoju frustráciu z ministerky Šimkovičovej. Isto takí diváci sú.

Autorka tohto textu medzi nich nepatrí.