O filme Od marca do mája Nič sa tam nedeje, len bežný život funkčnej rodiny, dokonca veriacej. Nuda či exotika?

Film vznikol vďaka podpore českého štátu, ale režisér je Slovák, hrajú v ňom Slováci a najmä je to film o slovenskej rodine. Hovorí sa po slovensky, odohráva sa to na slovenskom vidieku (či malomeste) a je to ešte navyše rodina veriaca.

Rodina s peknými vzťahmi, veľmi súdržná, ale čo sa o tom dá natočiť, povedal by skeptik. No pre Čechov to bolo zjavne zaujímavé. Ale je to film mimoriadny aj formou.

Veľmi minimalistický, príbehovo aj formálne, to znamená, že dejových zvratov je málo a skoro stále sme v jednom – už aj dosť vybývanom – staršom dome, v záhrade, na dvore, len občas je tu ulica, obchod, skatepark či reštaurácia. 

Ale zvyčajne sme len doma, v dosť stiesnených podmienkach, rodina nie je bohatá. Nevieme presne, čím sa rodičia živia, môžeme len hádať, robí otec v autodielni, mama na pošte? Nevieme, ale tušíme, že to budú povolania, kde sa nezarábajú veľké peniaze a kde sa možno žije aj od výplaty k výplate. No o peniazoch či nedostatku sa tu vôbec nehovorí. 

Toto ani náhodou nie je sociálna dráma, aké mali slovenskí filmári dlho veľmi radi. Nie je to obžaloba spoločnosti z toho, že rodina nemá vysokú životnú úroveň, že musí počítať každú korunu, a preto má ťažký život. Tento osvedčený vzorec tu vôbec nie je. Nie sú podstatné materiálne podmienky, ale vzťahy.  

Teraz vlastne prezrádzam hlavnú ideu filmu. Ale veď toto všetci vieme, znie to možno až tak banálne či otrepane, ale tu to zrazu vidíme v príbehu a na veľkom plátne.

Je to výslovne rodinný film. Nie v tom zmysle, že naň môže ísť celá rodina, to určite nie, ale je to inšpiratívny film, čo sa týka rodinného života. A v niečom možno až prevýchovný pre tých, ktorí šomrú, že majú nanič život, lebo nemajú drahé auto ani vilu v Chorvátsku.

V tomto filme sa nešomre na krajinu či na spoločnosť. Lebo keď funguje rodina, všetko sa dá prežiť. 

Možno práve toto zaujalo aj české grantové systémy, preto film scenáristu a režiséra Martina Pavla Repku podporili, hoci ide o nízkorozpočtovú záležitosť. Točilo sa preto dlho, nebolo vraj ani na honoráre pre hercov. Každému bolo jasné, že toto nebude veľký komerčný úspech, no autor filmu chce niečo veľmi dôležité svetu povedať. 

Aj keď divákov nebude veľa.

Zuzana Fialová a Jozef Abafi ako manželia, ktorí sa chystajú vo vyššom veku prijať dieťa. Foto: Perfilm

Režisérom je Slovák Martin Pavol Repka, ktorý vyštudoval v Prahe a tam aj pôsobí, ale pre svoju umeleckú tvorbu čerpá námety zo svojho detstva a dospievania.

Aj tento príbeh je inšpirovaný rodinou, v ktorej vyrastal, a je tak aj poctou harmonickej a súdržnej rodine, kde sa objavujú aj ťažké veci, aj konflikty, ale dominuje vzájomná láska. A my diváci tušíme, aký dar tieto tri deti dostávajú vďaka svojim rodičom, aj keď nevyrastajú vo veľkom prepychu.

Ten film mohol vzniknúť aj vďaka tomu, že režisér niečo také zažil. Je autentický, ale dnes si pod autenticitou predstavuje zväčša to, že umelci vyťahujú na svetlo sveta všetky svoje traumy či traumy svojej rodiny. Čím ťažšia vec, tým lepšie.

A tu nie je žiadna trauma, je tu pokoj, láska, je to vlastne aj dosť odvážny film.

Formálne ten film pôsobí až ako reality šou, akoby filmári na tri mesiace, od marca do mája, nainštalovali do jednej veľmi obyčajnej (no dnes už vlastne skôr neobyčajnej) rodiny kamery a snímali jej všedné dni, ako spolu fungujú, ako riešia drobné aj väčšie problémy, ako spolu komunikujú, aké sú ich vzťahy.

No toto nie je dokument, hoci režisér obsadil nehercov aj menej známe tváre, takže by to človeku aj mohlo pripadať ako dokument. Ale hlavnú postavu stvárňuje veľmi známa Zuzana Fialová, takže vďaka tomu stále vieme, že je to fikcia, že je tam scenár, vymyslené postavy.

A vidíme aj to, že pre Zuzanu Fialovú je to ťažký boj, ona, skúsená herečka, obdivujúca ruskú divadelnú školu, ktorá zvláda aj veľké dramatické postavy, zrazu musí byť čo najcivilnejšia. 

Občas jej to ide dobre, občas vidíme, aké je to pre ňu ťažké – na rozdiel od ostatných členov rodiny, ktorí akoby ani nemuseli hrať. A keď si Zuzana Fialová ako matka pospevuje „ako je dobré oslavovať teba, Pane“, nuž aj úsmev to vyčarí. Predsa len si ju spájame viac s inými rolami.

O čo v tom filme ide? V rodine sú tri dospievajúce deti, ktoré si pomaly začínajú skúšať samostatnosť, sú to ešte drobnosti, prvé rande, prvá samostatná jazda autom, prvá brigáda, rodičia sú deťom stále nablízku, stále sú vzťahy veľmi tesné, dievčatá sa večer modlia spolu s matkou, každé dieťa pred odchodom z domu dostane na čelo krížik a na líce bozk.

Ale už je to tá fáza, keď sa deti začínajú rozhliadať po svete, už im je domov tesný. Ale tieto deti si uvedomujú, že ich hniezdo je veľmi príjemné, láskavé a prajné, takže aj ich odchod z domu zrejme nebude dramatický, skôr postupný, plynulý, prirodzený.

Aj rodičia už cítia, že deti už nie sú deti, že začínajú mať svoj svet, svoje názory... Vedia sa medzi sebou doma vášnivo hádať, aj matkina starostlivosť im už ide občas na nervy.

A potom matka zistí, že je opäť tehotná. Je vo vyššom veku, divák by aj čakal, že z toho bude doma dráma. Ale nie je. Manžel si s úsmevom pozerá fotografie dieťatka, syn je najprv v rozpakoch, ale rýchlo tú informáciu spracuje, a dievčatá sa tešia na nového súrodenca. 

Jana Markovičová hrá jednu z dvoch dcér Kováčovcov. Foto: Perfilm

Nie je to teda pre rodinu nič také dramatické, ako sme videli napríklad vo filme Zuzany Liovej Ticho (z roku 2005). Tam boli ťažké sociálne pomery a staršia žena zrazu čakala piate dieťa. Rodinu to rozbilo, hoci dieťa sa narodilo.

Tu je to inak, rodina neprežíva žiadne búrlivé chvíle, prijíma tehotenstvo tak, ako prišlo. Je to veriaca rodina, najmä matka je silnou strážkyňou viery v rodine, takže tu ani nie je žiadna úvaha, že by sa to dieťa nemalo narodiť.

Ale dopadne to inak. Rodina sa nerozrastie. 

Žiadne silné drámy však ani v ťažkej chvíli nevidíme. Tenký pramienok sĺz v matkinom oku a potom sa kamera na chvíľu diskrétne vzdiali, akoby rodinu nechcela rušiť v jej smútení. Pozoruje to s odstupom. 

A život sa zase vráti do svojich koľají. 

Viera pomohla aj vo vyrovnaní sa so stratou. Viera tu nie je nič patetické, je prirodzenou súčasťou rodinného života, je to občas aj vtipné, keď sa ženy spolu modlia a pritom všetky zaspia. 

Ako mohli takýto film prijať českí recenzenti? Nie je to pre nich príliš vzdialený svet?

Zdá sa, že to vnímali ako niečo osviežujúce až exotické. Martin Šrajer to označuje za podmanivý film a píše:

„Všechny rodinné vztahy nemusí být dysfunkční. Zní to banálně, ale v kontextu českých vztahových dramat a komedií, jímž nejpozději od normalizace vévodí postavy, které jsou plné zášti, lžou, podvádějí a pomlouvají se, jde o zjevení a velkou inspiraci. Laskavé interakce, nenápadné úsměvy, doteky, projevy péče, které prosvětlují i ty nejtmavší scény, od publika vyžadují jiný typ vnímavosti než hádky a křik.“

A ešte napíše aj niečo o praktizovaní viery v tejto rodine: „Z náboženství Repka nedělá žádnou exotiku, nestrhává k němu víc pozornosti, než jakou mu věnují Kováčovi, jejichž vnímání a prožívání je pro estetiku filmu určující.“

Jozef Abafi, Jana Markovičová a Damián Humaj Foto: Perfilm

Určite je to film pre jeden segment divákov. Nehovorím, že pre divákov, ktorí sa vyznajú vo filmárskom umení alebo majú napozerané aj náročné filmy.

Nie je to film pre snobov.

Skôr pre diváka, ktorý dokáže s pokorou prijať aj film, kde sa zdanlivo nič veľké nedeje.  

Je tu len bežný život, rutina. Treba vstať, zobudiť deti, urobiť raňajky, každého vypraviť do školy, skontrolovať, či si nikto nič nezabudol, poupratovať riad, ísť do práce... 

Občas milé spestrenie života, napríklad keď sa na starej piecke na záhrade robia lokše a prídu aj susedia či priatelia. Alebo keď mladé žieňa túži po prvých krásnych šatách... Alebo keď mladík ide prvýkrát na rande a nechce ísť v topánkach, ktoré mu kúpila mama. Alebo keď dcéra poúča mamu, ako sa je suši.

Na platforme csfd.cz je o tomto filme aj hádka divákov. Niektorí sú z tohto minimalizmu pobúrení, veď tam nie je žiadna zápletka! Alebo že je to nuda. 

Ale potom sú tam diváci, ktorých to očarilo. Jeden český divák napísal: „Nenám moc rád nedějové filmy, ale tohle je tak přesně a s láskou odpozorovaná všednodennost, že mi z toho klesla čelist.“

Nie je to teda film pre tých, ktorí si chcú v kine zažiť nejakú divokú jazdu alebo sa silno dojať a vyplakať, alebo sa veľmi báť, či zažiť eufóriu zo silného happyendu.

Ale ak sa dokážete ponoriť do atmosféry jedného obyčajného staršieho domu, sledovať všedné dni jednej rodiny, ak to celé prijmete, tak vás ten obyčajný život v jednom momente začne fascinovať. 

A vtedy si ten film užijete.