Černák, Duchoň, Nepela Slovenský divák chce filmy aj seriály s historickými motívmi. Prečo asi?

Niet pochýb, že kiná budú opäť plné. Nepela je fenomén, ktorý ľudí zaujíma, bola to dôležitá osobnosť, hodna filmového portrétu.

Možno do kín pôjdu najmä staršie ročníky, ktoré sa ešte pamätajú na historické úspechy tohto slovenského krasokorčuliara, ktorý vyhral všetko, čo sa vyhrať dalo.

Ale možno prídu aj mladšie ročníky, lebo film je predstavovaný aj ako príbeh homosexuála, ktorý to nemal so svojou menšinovou sexuálnou orientáciou v socialistickom Československu jednoduché a slobodu našiel až na Západe. 

Nejde o klasický životopisný film, lebo slovenský scenárista a režisér Gregor Valentovič sa zameral len na obdobie rokov 1972 a 1973, na obdobie veľkých zlomov v Nepelovom živote, keď už chcel skončiť so športovou kariérou, ale komunisti ho na Západ nepustili, musel ešte vyhrať majstrovstvá v Bratislave. A okrem toho dozrieva, pribúda mu sebavedomie, veď má za sebou úspechy, ale zároveň je vydesený z toho, že jeho sexualita je iná. A začína zisťovať, čo to všetko znamená.

Kto by chcel vidieť životopisný film, teda väčší záber na Nepelov život, bude mať ešte príležitosť. Vznikol totiž aj ďalší film, za ktorým je český režisér Jakub Červenka, a premiéra bude zrejme budúci rok.

Ale teraz nejdeme riešiť to, aký je nový film Nepela. O tom dakedy neskôr.

Niečo iné je zaujímavé. Posledné roky sa ukazuje a potvrdzuje jedno: Slováci milujú filmy, ktoré sa vracajú do staršej i novšej minulosti a ktoré prinášajú silné príbehy, dokonca môžu byť aj vymyslené, ale sú na pozadí historických udalostí.

Pripomeňme si len tie nedávne filmy, ktoré pritiahli do kín aj sviatočných divákov.

Vlani to bola Vojna policajtov inšpirovaná reálnymi udalosťami na východe Slovenska v deväťdesiatych rokoch. Minulý rok bol v kinách aj celovečerný dokumentárny film Prezidentka. 

Do oscarovej súťaže sme vlani poslali film Ema a smrtihlav o maďarskej žene z obdobia slovenského štátu. No a záujem bol aj o česko-slovenský film Vlny, ktorý originálnym spôsobom — cez príbehy pracovníkov Československého rozhlasu — zachytával dramatické udalosti roka 1968.

A potom sú tu dva mimoriadne divácky úspešné filmy o mafiánovi Černákovi, a aj to už je história, lebo filmy mapovali divoké deväťdesiate roky. 

No a nezabudnime na film o Karolovi Duchoňovi, ktorý si toto leto podmanil amfiteátre aj kinosály a priniesol Karolovi Duchoňovi posmrtne novú slávu. 

Na Slovensku teraz divákov fascinujú najmä seriály s historickým námetom.

Filmoví a televízni tvorcovia zistili, že v tomto čase sú slovenskí diváci akosi viac zvedaví na históriu svojej vlasti. 

Samozrejme, nie všetko s historickou témou uspeje, musí to byť urobené divácky príťažlivo. Lebo pred pár rokmi vznikli aj filmové portréty významných osobností slovenských dejín, ktoré nezaujali. 

Niečo im chýbalo, ostali iba také čítankové. Nemusíme ich teraz menovať.

Veľké očakávanie však vzbudzujú dva nové filmy, ktoré by sme mohli vidieť už budúci rok, film o generálovi Golianovi a tiež výpravný film o Ľudovítovi Štúrovi.

Dúfajme, že to budú dobré filmy, na ktoré divák rád pôjde aj do kina, a nie iba také, ktoré zo slušnosti televízie pustia v deň výročí.

To, že je tu hlad po historických motívoch, najmä po témach a príbehoch z 20. storočia, si všimli aj slovenské televízie. 

Nedávno sa v jednej analýze slovenského televízneho trhu písalo, že kým v Česku sú teraz diváci zvedaví najmä na seriály s detektívnou zápletkou, teda na kriminálky, na Slovensku divákov fascinujú hlavne seriály s historickým námetom.

Úplným fenoménom sa stal markizácky Dunaj, k vašim službám, ktorý sa vysiela od roku 2023 a diváci oň stále nestrácajú záujem.

Pre mnohých je to aj akási učebnica slovenskej  histórie.

Podobný úspech zaznamenala Markíza aj s retroseriálom Sľub, ktorým sa vrátila do osemdesiatych rokov. Bol to svojím spôsobom risk, či diváci prejavia záujem aj o toto obdobie nehybnosti, ale seriál sa uchytil a dokonca zaujal aj mladších divákov.

Vlani mala úspech aj verejnoprávna televízia so seriálom Čas nádejí, ktorý mapoval obdobie slovenských dejín od roku 1914 do roku 1951.

Mnoho nespokojných ľudí sa pýtalo, prečo musel byť Duchoň vo filme vykreslený ako alkoholik. 

Je fajn, že slovenských televíznych divákov nelákajú len reality šou, akčné či romantické filmy, ale majú záujem aj o seriály s historickými námetmi či reáliami.

Je hádam možné skonštatovať, že slovenskí diváci majú akúsi potrebu vrátiť sa späť, možno aj rozmýšľať, čo všetko táto krajina musela prežiť, aké hrôzy tu boli, vojna, totalita a potom deväťdesiate roky, keď okrem slobody prišli aj mafiáni černákovského typu.

To je dobrá správa, lebo takéto filmy ponúkajú aj možnosť istej reflexie, čo sa to dialo, prečo sa tak dialo, ako ľudia zlyhávali, nezlyhávali, ako sa stávali hrdinami, odroňmi, zločincami alebo napriek všetkému – ostali slušnými ľuďmi. 

A možno niektorým zíde na um aj to, že asi predsa len teraz nežijeme až také strašné časy, hoci niektorí politici či verejní intelektuáli nás niekedy chcú vydesiť vyhláseniami, že nikdy nebolo na Slovensku tak ťažko ako teraz. Bolo aj ťažšie, aj podstatne ťažšie.

Samozrejme, pri týchto filmoch či seriáloch je viacero rizík.

Napríklad riziko, že si filmový či televízny tvorca stvorí paralelnú históriu, ktorá s realitou nemá nič spoločné.

Ale profesionálne producentské tímy si dnes dávajú pozor a historici tvoria súčasť producentských tímov.

Riziko je aj pri filmoch o známych ľuďoch, ako je Černák, Duchoň či Nepela. Že to bude čistá idealizácia či zľahčovanie, alebo preceňovanie chýb hlavných hrdinov.

Problematické to bolo s Černákom, najmä v prvej časti, kde to bolo akoby také horehronské Pulp Fiction. Lenže ľudia, ktorí tie černákovské časy zažili, to majú v pamäti zapísané inak.

Film o Duchoňovi bol nielen príbehom o veľkom talente, o radosti z hudby, spevu, úspechu, ale aj o ukrutnej závislosti od alkoholu, ktorá Duchoňa ničila a zrejme môže aj za jeho skorý odchod. 

Mnoho nespokojných ľudí sa pýtalo, prečo musel byť v tom filme Duchoň vykreslený ako alkoholik. Dokonca ako nezodpovedný človek, ktorý sa bezhlavo zadlžoval a ohrozoval tak svoju rodinu. Bolo nutné tak okato ukazovať jeho chyby a pády?

Ale netreba stavať filmové pomníky zakrývaním chýb, ktoré naši hrdinovia urobili. To už dnes vo filmovom svete neobstojí. Naopak, filmoví tvorcovia radi vyhľadávajú práve príbehy ľudí, ktorí veľa dokázali, ale prežili aj veľmi ťažké chvíle a aj zlyhávali a padali. 

Isto budú mnohí šomrať, prečo sa film zaoberá Nepelovou homosexualitou.

Podobne to bude asi aj pri filme o Nepelovi, ktorý prichádza do kín. 

Časť divákov ho hneď odmietne s tým, že už má homosexuálnych príbehov dosť, že je to teraz prepálené a je to aj umelo tlačené do takmer každého filmu. 

Lenže Ondrej Nepela je reálny príbeh, a hoci sa dlho o jeho homosexualite len tajne šepkalo, dnes už nie je dôvod tajiť to. K jeho filmovému portrétu to patrí.

A nie je to biľag, veď on dokázal niečo mimoriadne, z Bratislavy sa dostal na krasokorčuliarsky Olymp, a to najmä vďaka svojej húževnatosti a pracovitosti. On vraj ani nebol veľkým prirodzeným športovým talentom, ale disciplínou dokázal všetko dohnať a očaril svet.

No a priniesol veľa radosti obyvateľom Československa a obzvlášť Slovákom v temných normalizačných časoch. Na to sa nedá zabudnúť.

Isto budú mnohí šomrať, prečo sa film až tak detailne zaoberá Nepelovou homosexualitou, veď on sám tu v Československu nikdy svoju „inakosť“ neukazoval a zrejme si prial, aby to nebola verejná téma, asi aj kvôli svojim rodičom. 

A teraz zrazu je to jedna z dvoch dominantných línií filmu.

Ale nie je to žiadna primitívna propaganda LGBT, je to citlivý príbeh človeka, ktorý je zmätený, vyplašený, osamotený a sám sa musí vyrovnať so všeličím iným, a aj s touto ťažkou vecou. 

Tí, ktorí chcú súdiť Duchoňa zato, že pil, a Nepelu zato, že bol homosexuál, nech len pokojne hádžu kameňmi. 

Príbehy o Duchoňovi a Nepelovi sú filmy o nedokonalých ľuďoch, ktorí však ostali v našej pamäti, ich životný príbeh je v niečom aj veľmi inšpirujúci a najmä priniesli mnohým ľuďom tejto krajiny veľa radosti aj hrdosti.

Pokojne môžeme mať filmy o nedokonalých ľuďoch, ktorí aj tak patria do panteónu našej histórie. 

Nemám však teraz na mysli Mikuláša Černáka.