Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Vojna na Ukrajine Komentáre a názory
23. február 2022

Slovensko v Putinovom príhovore

Ako to bolo s rozširovaním NATO na východ

Vyšehradské štáty museli za svoj vstup do Aliancie na Západe tvrdo lobovať.

Ako to bolo s rozširovaním NATO na východ

Ruský prezident Vladimír Putin. FOTO TASR/AP

Predvčerajší ostro sledovaný príhovor Vladimira Putina k Donbasu bol široko rozoberaný. Hoci sa najzásadnejšie dotýkal Ukrajiny, o ktorej ruský prezident rozprával len ako o nejakom umelom výtvore Sovietskeho zväzu, pre nás Slovákov je najdôležitejší kontext, v ktorom zaznelo meno našej vlastnej krajiny:

„Dnes jeden pohľad na mapu stačí, aby bolo zrejmé, ako západné krajiny ,dodržali‘ svoj prísľub zabrániť, aby sa NATO pohlo smerom na východ. Proste podvádzali. Dostali sme päť vĺn rozširovania NATO, jednu za druhou. V roku 1999 boli do Aliancie prijaté Poľsko, Česká republika, Maďarsko, v roku 2004 – Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko, v roku 2009 Albánsko a Chorvátsko, v roku 2017 Čierna Hora, v roku 2020 Severné Macedónsko. Výsledkom je, že Aliancia, jej vojenská infraštruktúra sa dostali priamo k hraniciam Ruska. Toto sa stalo jednou z kľúčových príčin európskej bezpečnostnej krízy, malo to úplne negatívny dosah na celý systém medzinárodných vzťahov a viedlo to k strate vzájomnej dôvery.“

Odhliadnime teraz od toho, že ruských hraníc sa rozširovanie NATO dotklo len vstupom Poľska v roku 1999 (ktoré susedí s Kaliningradskou oblasťou) a vstupom trojice pobaltských krajín v roku 2004 (ostatné krajiny, o ktoré sa Aliancia rozšírila, s Ruskom nesusedia).

Ruskú ponosu, že v roku 1990 pri vyjednávaní o zjednotení Nemecka sľúbili Američania Moskve nerozširovanie NATO na východ, už dlhšie opakujú aj niektorí politici a publicisti na Slovensku. Spojené štáty vraj Rusov nehanebne „podviedli“ (ako vyššie stojí aj v Putinovom príhovore) a vpustili postkomunistické štáty strednej a juhovýchodnej Európy do Aliancie aj napriek svojmu predchádzajúcemu záväzku.

Skutočnosť však bola trošku komplikovanejšia. Nemecký magazín Spiegel, ktorý sa pred týždňom pokúsil zhrnúť, čo sa vlastne k téme rozširovania NATO povedalo a dohodlo na začiatku 90. rokov, dospel k záveru, že predstavitelia Washingtonu, Londýna a Bonnu naozaj signalizovali Moskve, že Severoatlantická aliancia sa na východ rozširovať nebude. A nešlo o žiadnu lesť, ale o skutočné vtedajšie úmysly politikov, ktorí tieto prísľuby dávali. Nemecko, rozšírené o bývalú NDR, malo byť jedinou dohodnutou expanziou NATO na východ.

Pre porozumenie tomu, čo sa odvtedy stalo, je však dôležité uvedomiť si niekoľko súvislostí. „Samozrejme, neexistuje žiadna legálne záväzná dohoda medzi dvomi stranami z obdobia po páde Berlínskeho múru,“ píše Spiegel. „Konečný záver, či Západ porušil svoje slovo, závisí úplne od toho, do akej miery človek v skutočnosti pokladá za záväzné uistenia, ktoré dali John Major a ostatní.“

Politici ako britský premiér John Major, francúzsky prezident Mitterand, americký prezident George Bush starší či generálny tajomník NATO v rokoch 1988 až 1994 Manfred Wörner naozaj nečíhali začiatkom 90. rokov na to, aby do Aliancie nahnali bývalých členov Varšavskej zmluvy za chrbtom Ruska. No často sa pri týchto analýzach zabúda, že popri západných metropolách a Moskve tu boli ešte hlavné mestá postkomunistických štátov, ktoré vyvíjali vlastnú iniciatívu.

Najmä Varšavu, Prahu a Budapešť nemožno vnímať len ako nejaké pasívne objekty dohôd medzi Západom a Ruskom. Poliaci, Česi, Maďari (a s istým vajataním i Slováci) sa začali sami do NATO pýtať.

Nie je to tak, že Američania presviedčali vyšehradské štáty, aby ich nahnali do Severoatlantickej aliancie. Naopak, tieto krajiny museli v Spojených štátoch niekoľko rokov lobovať, aby prekonali ich nezáujem o rozširovanie NATO.

Takto napríklad dianie v 90. rokoch opisuje aj Michael Žantovský, ktorý od roku 1992 do roku 1997 pôsobil najskôr ako česko-slovenský a potom ako český veľvyslanec v USA. Vo svojom životopise Václava Havla z roku 2014 najskôr zdôvodňuje, prečo Havel opustil svoju predstavu z roku 1990, podľa ktorej mali zaniknúť všetky bloky, nielen Varšavská zmluva, ale aj NATO.

Podľa Žantovského sa Havel vzdal svojich idealistických vízií pod vplyvom reality na začiatku 90. rokov: bol tu rozpad Sovietskeho zväzu (čiastočne násilný a sprevádzaný pokusom starých štruktúr o puč v roku 1991), vojna v bývalej Juhoslávii či problémy v Podnestersku a Náhornom Karabachu. Postkomunistický priestor sa začal javiť ako potenciálny zdroj nestability i konfliktov.

Pod vplyvom týchto udalostí začali Česi (vrátane dovtedy idealistického pacifistu Havla), Poliaci, Maďari a ďalší vzhliadať k NATO ako k organizácii, ktorá dokáže postkomunistickým národom zaručiť bezpečnosť, stabilitu a zahnať obavy z opätovného rozpútania starých konfliktov. Zo začiatku nachádzali otvorené uši len u pár ľudí v administratíve staršieho Busha, ako bol neokonzervatívec Paul Wolfowitz alebo republikánsky senátor Richard Lugar. Západoeurópania rozširovanie Aliancie úplne odmietali.

Inzercia

Keď v roku 1993 Busha vystriedal v Bielom dome Bill Clinton, ani jeho administratíva spočiatku o rozširovanie NATO nejavila záujem. Podľa Žantovského dokonca vtedy dávala od tejto agendy ruky preč aj Madeleine Albrightová, lebo nechcela vzbudzovať dojem, že lobuje za Česko, krajinu, z ktorej pochádza. Rozširovanie odmietali aj niektorí vplyvní komentátori v amerických médiách, ako napríklad Thomas Friedman z New York Timesu či velikán americkej diplomacie George Kennan.

Česi, Poliaci a Maďari lobovali za otvorenie sa Aliancie novým členom vo Washingtone na niekoľkých úrovniach: Veľvyslanci trojice krajín sa v roku 1993 snažili získať pre myšlienku rozširovania NATO kľúčových ľudí v Kongrese. Najmä na východnom pobreží a na severozápade USA žilo veľa Američanov poľského, českého a maďarského pôvodu a tí predstavovali pre členov Kongresu voličov, ktorých nechceli stratiť.

Billa Clintona sa zase snažili presvedčiť prezidenti Havel a Walesa, ktorí v Amerike požívali určitý rešpekt ako bojovníci proti komunizmu. Clintonova administratíva si napokon v roku 1994 osvojila myšlienku rozširovania z pragmatických dôvodov – jednak pod vplyvom vojny v Bosne a jednak pod vplyvom čoraz väčšej nevyspytateľnosti, ktorú vyžarovalo Rusko už vtedy pod vedením Borisa Jeľcina. Vrelo to na Kaukaze a v rokoch 1994 až 1996 tu Rusko viedlo takzvanú prvú čečenskú vojnu spôsobom, ktorý bol na Západe kritizovaný ako prehnane brutálny.

Žantovský spomína aj to, že ešte v polovici 90. rokov bolo tiež potrebné lámať odpor Paríža a Londýna, kde na rozširovanie NATO takisto nemali chuť, kým v Nemecku prejavilo záujem sprvu len pár ľudí z kabinetu Helmuta Kohla. Keď si však členské štáty Aliancie napokon osvojili myšlienku jej rozširovania a v roku 1999 prijali najskôr Česko, Poľsko a Maďarsko, nemotivoval ich cieľ izolovať Rusko, ale stabilizovať stredoeurópsky priestor, ktorý bol po páde komunizmu potenciálne plný malých súdkov s pušným prachom. Členstvo týchto krajín v NATO malo zároveň posilniť predpoklady aj na ich vstup do Európskej únie.

O tom, že Aliancia sa nechcela rozširovať za každú cenu, svedčí aj osud Slovenska. Hoci vláda Vladimíra Mečiara sa verbálne hlásila k cieľu vstúpiť do NATO, v roku 1997 dostali na samite v Madride pozvánku naši traja susedia, ale my nie. Mečiar si dovtedy zrejme myslel, že výhrady Západu voči jeho štýlu vládnutia prebije zemepisná poloha Slovenska – bez nášho územia by Maďarsko, ktoré malo členstvo isté, nesusedilo po rozšírení so žiadnym iným členom NATO.

Napriek tomu nás do prvej vlny nepozvali. A Maďarsko skutočne fungovalo ako „ostrov“ NATO medzi nečlenmi od svojho vstupu v roku 1999 až do pristúpenia Slovenska, Slovinska a Rumunska v roku 2004. To už však u nás vládla úplne iná garnitúra…

Samozrejme, doba sa zmenila. Je rok 2022. Je legitímne debatovať o tom, či bolo múdre aj Ukrajine kedysi ponúkať atlantickú perspektívu a či Aliancia má mať nejaké zemepisné hranice, za ktorými už proste svoje bezpečnostné garancie rozdávať nebude. No v súčasnosti Putin deklaruje, že mu prekážajú aj tie vlny rozširovania NATO, ktoré sa udiali v minulosti, vrátane tej, ktorej súčasťou bolo tiež Slovensko.

Ak dnes u nás niektorí ľudia – dokonca konzervatívci – preberajú ruský argument o zradenom prísľube Západu z roku 1990 nerozširovať NATO, osvojujú si optiku, podľa ktorej sú malé štáty stredovýchodnej Európy vždy len pasívnym objektom veľmocenských dohôd. V skutočnosti tieto krajiny museli v 90. rokoch vynaložiť veľké diplomatické úsilie, aby navzdory silnej skepse na Západe presvedčili svojich dnešných spojencov, nech ich vpustia medzi seba. Nech prehodnotia prísľuby, ktoré kedysi dali Gorbačovovi.

A tí ľudia u nás, prejavujúci toľko porozumenia pre ruskú pozíciu, by zároveň mali dať odpoveď na otázku, či sú teda s členstvom Slovenska v NATO uzrozumení alebo by sme podľa nich mali z Aliancie vystúpiť, nech ani náhodou neprovokujeme obavy ruského prezidenta.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.