Dialóg Macrona s Putinom Geopolitické blúdenie a stret s realitou

Ukrajinská kríza, hoci nejde len o udalosti posledných dní, nám ukazuje komplexnosť dnešného sveta a nemožnosť zachytiť ho do jednoduchého mediálneho naratívu. Ak by sme sa spoliehali na jednoduché videnie sveta, mohli by sme si myslieť, že francúzsky prezident Emmanuel Macron ako zástupca liberálneho sveta a dobra zatlačí svojho ruského náprotivka do kúta a privezie domov prísľub, že Rusi stiahnu svoje vojská od hraníc s Ukrajinou.

Nič z toho sa však evidentne nestalo. Nejde totiž o mediálny súboj, ale o reálnu hru mnohých geopolitických a ekonomických záujmov.

Šesťhodinový rozhovor Macron verzus Putin

Na Západe veľmi mediálne sledovaná Macronova cesta do Moskvy, kam sa francúzsky prezident vydal nielen ako zástupca svojej krajiny, ale pod vplyvom jej aktuálneho predsedníctva v Rade EÚ, vzbudil falošný dojem z Macrona ako vyslanca liberálneho sveta. Už veľmi skromné a neokázalé privítanie na letisku naznačovalo, že ruský prezident neberie jeho rolu tak vážne ako Macron sám.

Rozhovor oboch lídrov trval vyše šesť hodín. K tomu sa musí pripísať ešte viac ako hodinová tlačová konferencia. Nemali by sme zabúdať, že témou nebola len Ukrajina, ale podľa slov oboch účastníkov aj Bielorusko, Mali alebo Irán.

Došlo tak na čisto filozofické politické spory vo veci práva na sebaurčenie, voľby spojencov alebo zmyslu NATO, ako aj na otázku rusko-francúzskych vzťahov. To, že prezidenti spolu hovorili o viacerých veciach, len potvrdzuje, že súčasná ukrajinská kríza tvorí iba kamienok v mozaike komplikovanejších vzťahov.

Veľký problém je, ako vlastne touto vecou jednoducho preniknúť bez toho, aby sme o nej napísali celú knihu, ale pritom sa ani nedopustili mediálneho zjednodušenia, ktoré by spoločnosť skôr polarizovalo, než umožnilo pochopiť šírku problému.

Putin pokušiteľ

Zo strany Ruska nikto nečakal, že Macron môže priniesť také záruky, aby sa Putin zaviazal, že nedôjde k vojenskej intervencii na ukrajinskej pôde. Ruský prezident vymedzil hneď niekoľko červených línií, ktorých prekročenie ho donúti k zásahu.

Požaduje záruku, že Ukrajina nevstúpi do NATO. Je evidentné, že Francúzsko ani EÚ mu ju nemôžu poskytnúť. Tú môžu dať len samotné USA, ktoré majú v NATO zásadný vplyv.

Jediným skutočným partnerom pre Rusko pri riešení ukrajinskej krízy sú Spojené štáty. Nie je dôvod angažovať prostredníkov.

Reálna politika a situácia ukazujú, že ani súhlas NATO nie je taký dôležitý, pretože americkí poradcovia operujú na Ukrajine úplne samostatne a s ostatnými aliančnými spojencami sa koordinujú, len keď sa im to hodí. Ak je to tak, vyvstáva automaticky otázka, prečo sa teda toto stretnutie vôbec odohralo.

Na tlačovej konferencii po nej v podstate zaznelo, že vôľa k dialógu existuje, pretože Francúzsko a Európa nechcú v žiadnom prípade vojnu ani vyhrotenie sankcií či ekonomické napätie. Európsky (a hlavne francúzsky) záujem je obnoviť v čo najväčšom rozsahu ekonomickú spoluprácu, pretože hospodárska situácia je po covide krehká a každé percento rastu sa bude hodiť.

Nejde len o energetickú závislosť a prevádzkovanie plynovodu Nord Stream v Nemecku. Niekoľko francúzskych spoločností má konkrétne v Rusku nemalé investície.

Viac ako 500 francúzskych firiem, z toho 35 z indexu CAC 40, tam prevádzkuje filiálku. Tie dohromady zamestnávajú vyše 160 000 Rusov a sú tak najväčšími zahraničnými zamestnávateľmi v Rusku. Po Veľkej Británii je Francúzsko druhým tamojším najväčším investorom zo zahraničia, a to najmä vďaka Totalu.

Len tieto čísla ukazujú, že Francúzsko a Európa majú ekonomický záujem na čo najlepších a najpragmatickejších vzťahoch s Ruskom. Vladimir Putin to vie, a preto s dialógom súhlasil aj napriek tomu, že sa to do ukrajinskej krízy nijako podstatne nepremietne.

Ide o ponuku smerom k Francúzsku a Európe, ktorou ruský prezident jasne hovorí: Dávam vám možnosť, aby ste so mnou rokovali ako rovný s rovným. Konajte sami bez ohľadu na svojho spojenca USA, s ktorým povediem dialóg sám.

Kto je spojenec EÚ a Francúzska?

Prehĺbenie dialógu medzi Ruskom a EÚ alebo aj Francúzskom nezávisle od USA je veľmi stará myšlienka, ktorá má vo Francúzsku dlhú historickú tradíciu. Charles de Gaulle chcel už počas studenej vojny nájsť takzvanú tretiu cestu, Jacques Chirac sa v roku 2003 postavil proti intervencii v Iraku.

Súčasné vzťahy medzi Francúzskom a USA sú napäté z viacerých dôvodov. Samozrejme, tieto krajiny sú stále formálne spojencami, ale predovšetkým na ekonomickom poli predstavujú konkurentov, ak nie protivníkov.

Francúzskou verejnosťou už niekoľko rokov otriasa škandál Alstom. Ide o kauzu dôležitej strategickej firmy, ktorá sa za pomoci americkej administratívy dostala do rúk USA.

V posledných mesiacoch prešlo francúzsko-americké priateľstvo zaťažkávacou skúškou, keď Austrália zrušila obrovskú zákazku jadrových ponoriek. Následne oznámila, že kontrakt dostanú americké firmy, a to aj napriek už rozbehnutému programu spolupráce a nehľadiac na technické aspekty, keď sa väčšina odborníkov vyslovila za francúzske ponorky. Ekonomická situácia Francúzska nie je v dôsledku covidu ružová, letectvo na čele s Airbusom zažíva zlé časy, a keby zlyhal aj zbrojný priemysel, Francúzsko by stratilo prakticky všetky svoje špičkové odvetvia, ktoré držia krok so svetom.

Na hospodárskom poli teda USA nie sú dobrým partnerom a je otázkou, ako by sa v prípade rusko-ukrajinskej vojny zachovali voči svojim európskym spojencom. Tí by trpeli hlavne ekonomicky. Macron môže dôvodne pochybovať o tom, že by sa im dostalo zvláštnej hospodárskej pomoci, pretože aj USA majú ekonomické problémy.

Posledná vec, na ktorú by sme nemali zabudnúť, je Macronov výrok, že NATO zažíva mozgovú smrť. Naráža tým najmä na skutočnosť, že väčšina predstaviteľov NATO funguje v logike studenej vojny.

Vzhľadom na svoju históriu nemá NATO inú ideológiu ako práve boj proti Rusku. Ten sa opiera o víziu bipolárneho sveta, kde Západ čelí jednému nepriateľovi, ktorým je Rusko. Má to však dve ťažkosti.

Svet už dnes nie je bipolárny, ale multipolárny. Oveľa nebezpečnejšia je Čína, pretože tá na rozdiel od Ruska nedisponuje iba silou vojenskou, ale aj ekonomickou, ktorá je oveľa dôležitejšia. Málo sa dnes hovorí o tom, že HDP Ruska je na úrovni Španielska. Bipolarita sveta v súčasnosti ženie NATO do slepej uličky, keď aj Turecko, ktoré je jeho členom, si robí vlastnú politiku, pretože sa chápe ako mocnosť.

Macron aj celá Európa čelia otázke, či nenastal čas začať konať sami za seba. To nutne neznamená vzdať sa spojenectva s USA a primknúť sa k Rusku, ale aspoň sa pokúsiť viesť vlastnú politiku v záujme Európy. Alebo sa vzdať vyjednávania a zbytočne nekomplikovať rokovania medzi Moskvou a Washingtonom.

Súčasná marketingová rétorika

Na záver sa vráťme ešte k jednej dôležitej veci, ktorá ukazuje rozdielnosť prístupu medzi Macronom a Putinom. Ruský prezident v odpovedi francúzskemu novinárovi formuloval veľmi jasné požiadavky, ktoré má Rusko, aby nevstúpilo na ukrajinské územie.

Macron povedal, že sa mu na schôdzke podarilo vyrokovať záruky, že Rusko nebude v súčasnosti konflikt vyhrocovať (escalade). Macronom zvolené slovo je zámerne mnohoznačné. V podstate nehovorí nič konkrétne a zároveň dáva možnosť niekoľkých interpretácií.

Dokážeme si živo predstaviť, že Putin súhlasí s tým, že nechce bezdôvodne hrotiť konflikt. Celkom iste mohol Macronovi sľúbiť, že keď na to nenastanú dôvody, situáciu hrotiť nebude.

Macron však na tlačovej konferencii povedal, že dostal záruky, že sa situácia nevyhrotí v zmysle, že nenastane konflikt. Francúzsky prezident tak na chvíľu vyzeral ako schopný diplomat, ktorý dosiahol svoje. Predtým ako jeho lietadlo priletelo z Moskvy do Kyjeva, hovorca prezidenta Ruska jasne povedal, že sa na žiadnych konkrétnych zárukách nedohodli.

Veľkým nešťastím dnešného západného sveta je, že si mýli diplomaciu s marketingom. Politici zabudli, že politika je o činoch a dosiahnutých kompromisoch a nie o komunikácii.

Áno, je dôležité vedieť veci správne odkomunikovať a vyložiť, ale pokiaľ im chýba obsah a nie sú podopreté činmi, potom ani ten najlepší komunikačný stratég nič nezvládne. Ukrajinská kríza by nám mala pomôcť predovšetkým si ujasniť vlastnú identitu vo svete 21. storočia a zbaviť sa predsudkov, ktoré vedú k tomu, že súčasný svet stále vnímame optikou studenej vojny.