Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
26. december 2021

Pavol Čekan

Verím v Boha, lebo ma to robí lepším človekom

Rozhovor s Pavlom Čekanom o jeho prežívaní viery, nenávistných útokoch i o tom, prečo začal vyrábať PCR testy.

Verím v Boha, lebo ma to robí lepším človekom

Foto – Andrej Lojan

„Vieru žijem aj vďaka pandémii už inak. V ľuďoch hľadám dobro oveľa viac. Keď mi niekto povie, že som veľký hlupák, zlodej či biznismen, ktorý zarába na smrti ľudí, som dnes schopný s láskou odpovedať. V minulosti by som to nedokázal.“

Prečítajte si ukážku z rozhovoru s Pavlom Čekanom z knihy Zákulisie pandémie, kde rozpráva o svojej ceste k vede, ale i o politickom pozadí kľúčových rozhodnutí pandemického roka, ktorú nájdete v predaji na našom e-shope.

Ste veriaci človek a praktizujúci kresťan. Ako vás zasiahla pandémia po tejto stránke?

Ako vedec som to prijal ako fakt. Nepriečil som sa uzavretiu kostolov ani online omšiam. Prijal som to ako časť svojej obety a podiel zodpovednosti. Niečo, čo musím spraviť pre dobro a ochranu ostatných. Vôbec to nenarušilo môj duchovný život a výrazne ma to nezasiahlo. Samozrejme, Veľká noc pred telkou nikdy nebude tou v kostole, keď v tme vchádzate do chrámu prežiť zmŕtvychvstanie Ježiša Krista a po 40 dňoch pôstu sa kostol rozsvieti a organ zahrá Glóriu. Vy tam stojíte a na tele máte zimomriavky. Toto sa pred obrazovkou naozaj zažiť nedá.

Ale viera nie je iba o atmosfére.

Presne to som chcel povedať. Aj mnohí politickí väzni žili 30 rokov bez kostola, a keď sa doň po čase vrátili, ak to prežili, verili možno ešte viac. Nie som sviatočný ani nedeľný kresťan. Snažím sa žiť kresťanstvo v každodenných drobnostiach. Viera je pre mňa niečo oveľa hlbšie.

Čo to je?

Niekedy ide iba o rozhovor s Bohom pri rekapitulácii dňa, či som urobil všetko, čo som mohol a mal spraviť, i o tom, čo zlé som vykonal. Pre mňa je viera ukrytá všade, v každodennej sebareflexii, vo výchove detí, vo vnímaní samého seba, v službe pre druhých.

Pandémia skôr prehĺbila vašu spiritualitu?

Tak by som to nepovedal, ale možno vieru žijem aj vďaka nej už inak. V ľuďoch hľadám dobro oveľa viac. Keď mi niekto povie, že som veľký hlupák, zlodej či biznismen, ktorý zarába na smrti ľudí, som dnes schopný s láskou odpovedať. V minulosti by som to nedokázal.

Keď mi aj na facebooku niekto nadáva a zistím, že je z Poltára alebo niekde z Oravy či z východného Slovenska, tak mu rád poslúžim, nech si kopne, keď potrebuje. Aby sa vyventiloval.

Prečo to robíte?

Učím sa ľudí neodpisovať, rozumieť im. Sám som z východného Slovenska a viem, čo tam niektorí ľudia prežívajú. Aj ja som žil v ťažkých sociálnych podmienkach, viem, čo to je nemať. Viem, aké to je, keď vám doma povedia, že niet peňazí na zimné topánky a musíte si na ne zarobiť ako 16-ročný chalan. Nikdy na to nezabudnem, nikdy.

Počas pandémie som robil rozhovor s kňazom Igorom Kráľom, ktorý slúžil na covidovom oddelení. Hovoril mi, že sa tu stretával s pacientmi, ktorí hľadali hlbší zmysel svojho utrpenia. Často ho konfrontovali otázkou, či ľudstvo alebo oni ako jednotlivci spravili niečo zle, že ich postihla pandémia. Zamýšľali ste niekedy nad tým, aký zmysel malo toto obdobie?

Priznám sa, že nie. Čas plynie rýchlo a ja skôr uvažujem o konkrétnych ľuďoch než o ľudstve všeobecne. Niektorí hovorili, že sme ako ľudstvo príliš rozmaznaní a pandémia nás prinútila zamyslieť sa nad tým, ako žijeme. Ja takto neuvažujem.

Ako teda uvažujete?

Pandémiu som prijal ako fakt, ktorý tu je a treba ho riešiť. A verím, že ako pandémia prišla, tak aj odíde. Viem, že musím chrániť seba, ľudí naokolo a môžem pomôcť, kde treba. Ale nikdy som sa nezaoberal myšlienkou, či sme si to zavinili sami. Ani som v tom nehľadal žiadne biblické obrazy na spôsob Sodomy a Gomory, teda že by sme sa ako ľudstvo odklonili od Boha a on nás za to trestá. Nemienim prijať tento názor. Nie je to odplata za čosi zlé. Pandémia prišla preto, aby sme sa z nej mohli poučiť a ísť ďalej.

Ste veriaci človek a vedec, pre niektorých to je možno oxymoron.

(Úsmev.) Nie je to oxymoron. Pre vieru je typické, že mnohé veci si nevieme vysvetliť. A keď si niečo nevieme vysvetliť, tak prosto veríme. Vedci, ktorí idú naozaj veľmi do hĺbky, či už do procesov bunky, alebo iných detailov, sa neraz dostanú do momentu, keď si už veci nevedia vysvetliť. A potom jednoducho iba veria.

Určite nie všetci.

Iste, ale keď sa budete snažiť vysvetliť, prečo a z čoho vznikla geniálna ľudská bunka, tak v nejakom bode zastanete. Dnes už dobre chápeme, že vírus mutuje a vznikajú rôzne mutácie a kombinácie. Ale ako a prečo sa to deje? Zistíte, že neviete pochopiť časový rámec zmien a že na niektoré otázky nikdy nedostanete odpovede.

Keď sa v takom momente ocitnete vy, hľadáte za tým Boha?

Ja vedeckú a duchovnú stránku oddeľujem. Neverím v Boha preto, že si vo vede neviem niektoré veci vysvetliť. Moja viera s vedou nemá nič spoločné. Verím v Boha, lebo ma to robí lepším človekom. To je celé. Moja viera je niečo intímne, ale aj racionálno-pragmatické.

Ako to myslíte?

Viera ma núti – a za to som jej vďačný – k sebareflexii. Niekedy sa ako vedec v úzkych pristihnem, že vysvetlením môže byť len zázrak. No aj tak sa to snažím vedecky čo najpodrobnejšie rozobrať, pokiaľ dokážem zájsť. Navyše som narodený 25. marca na Zvestovanie Pána. Už veľakrát som sa pristihol pri myšlienke, že „počkať, veď ja som vedec“. Ale to trvá len milisekundu a hneď tú myšlienku zaháňam, pretože je to irelevantné. Veď mňa nemusí vôbec zaujímať, prečo verím. Pri omši sa pýtam sám seba, čo som spravil dobre a čo zle. Vieru beriem aj ako socioempatický experiment, ktorý ma stále drží v pozore.

Socioempatický experiment?

Áno. Kresťanstvo a viera ma robia dokonalejším, no neverím v to, že všetky moje skutky vedie Boh, lebo však Boh mi nemôže poradiť zle. Práve naopak, verím v slobodnú vôľu človeka a verím, že chyby robím preto, lebo sa tak sám rozhodujem. Týmto preberám za svoje skutky zodpovednosť a niektoré veci dokonca neviem sám sebe odpustiť. Veľké odpustenie po spovedi vnímam ako uvedomenie si toho, že ako kresťan veľakrát zlyhávam. Moja viera ma núti uvažovať nad sebou i ostatnými ľuďmi, no najmä nad mojím vzťahom s nimi a Bohom.

Pôsobíte ako človek bez pochybností.

To teda nie. Veľakrát som sa pristihol pri otázke, čo keď to tak nie je. Ale na to si zakaždým sarkasticky odpoviem, že v najhoršom prípade zomriem a zožerú ma chrobáky. (Smiech.) Chcem si však byť istý, že v momente smrti budem vedieť, že som urobil v živote maximum. Chcem žiť tak, aby som mohol umrieť so cťou, s pocitom, že som po sebe niečo zanechal, napríklad mnoho ľudí, ktorí ma mali radi a bude im za mnou smutno. A to sa nedá dokázať zlými skutkami, iba tými dobrými. Do neba sa dá prísť len cez dobro.

Je viera vo vede výhodou?

Nijakým spôsobom ma ako vedca nezvýhodňuje. Ak sa mi nedarí, mám dve možnosti: že sa na to vykašlem alebo si poviem, že vydržím, lebo v tom vidím zmysel. Nikdy som sa za čo najskorší a čo najlepší výsledok nemodlil. Ani za to, aby sme vyrobili najcitlivejšie PCR testy a aby sa dobre predávali. (Úsmev.)

Nechávam na Boha, nech sa stane to, čo On chce. Je to možno patetické, naivné alebo až hlúpe, ale ja chcem naozaj robiť len dobro. Preto ma to moje nešťastné video, o ktorom sme už hovorili, dodnes trápi. Mrzí ma, že som ním niekoho urazil. Mrzí ma to viac než to, že niektorí ľudia mi prajú smrť. A ľudia vidia, že ma to trápi. Preto to stále vyťahujú, aj keď sa nič zlé nestalo, lebo vedia, že mi tým ublížia. Ale ja sa nehanbím povedať aj po stýkrát, že ma to mrzí.

Počas pandémie ste čelili mnohým nenávistným prejavom. Bolo to únosné?

Hejty a vyhrážky smrťou asi patria k môjmu statusu. Som komerčný vedec, tvorím vlastnú značku, preto to beriem ako súčasť biznisu. Zároveň žijeme v dobe facebooku a tí, ktorí navštevujú môj profil, vedia, že sa snažím poctivo každému odpovedať na otázky. A veru niektorí ma počastujú všeličím.

Inzercia

No uvedomil som si, že za tým hnevom, vulgarizmami a vyhrážkami sa skrývajú nešťastní, frustrovaní ľudia, ktorých niečo trápi, niečoho sa boja, niekoho stratili alebo si nejaké zranenie nesú celý život. A keď nájdete príčinu ich negatívneho nastavenia, tak až potom začnete normálne diskutovať. Preto sa snažím byť aj vo verejnom priestore silne empatický, hoci uznávam, že v niektorých prípadoch sa to nedá. No snažím sa mať aj týchto ľudí rád.

Bola pod tlakom aj vaša rodina?

Moju rodinu tieto veci nijako neovplyvňujú, a to preto, že doma ich veľmi nerozoberáme. Manželka má zakázané chodiť na môj facebook. (Smiech.) Úprimne, naučili sme sa vôbec nečítať komentáre. Načo by sme to robili? V rodine si od týchto diskusií zachovávame odstup, a to aj kvôli deťom. Keď vypneme počítač, akoby sme zavreli dvere za sociálnymi sieťami a všetkými diskusiami. Nič lepšie sme nemohli urobiť a som rád, že sme to s Marínou hneď pochopili. Keďže sa žiadnymi útokmi nezaoberáme, virtuálny verejný svet pre nás neexistuje. Môžeme tak žiť v čo najdokonalejšej láske, porozumení a pokoji.

Ani vyhrážky smrťou ste s políciou neriešili?

Nemá to cenu. Ale bolo na mňa podané aj trestné oznámenie pre spomínané video, takže s políciou som mal opletačky. Nejakého iniciatívneho občana to nahnevalo a na základe našej ústavy usúdil, že ide o extrémistickú trestnú činnosť. Podal trestné oznámenie, za čo mu ďakujem. Títo ľudia to robia asi len preto, aby mi ukradli tri hodiny zo života, lebo im musí byť jasné, že nič nedosiahnu. Možno si myslia, že mi strpčujú život, no opak je pravdou.

Išiel som teda na NAKA do Nitry a zistil, že nejde o nič vážne. Celé som to vysvetlil ľuďom, ktorí ma vypočúvali. Boli príjemní, a hoci to zrejme nebude koniec celého prípadu, ja s tým už neviem nič spraviť. Tieto žaloby beriem športovo.

Ani vašu rodinu nerozrušilo, že musíte chodiť vypovedať na políciu?

Nie. Trochu si z toho robím aj srandu. Keď som sa vracal z Nitry domov, volal som manželke a povedal som jej: „Počúvaj, Marína, budú ma držať v kolúznej väzbe 24 hodín. Dones mi pyžamo a zubnú kefku.“ Vystrašil som ju, ale potom som jej vysvetlil, že to bol vtip.

Čo bol počas pandémie najväčší oddych?

Jednoznačne čas s rodinou, relax s deťmi a manželkou v prírode. Verejný priestor mi však dal jeden veľký dar: oveľa viac som si začal vážiť chvíle so svojou rodinou. Pochopil som, že to je moja oáza pokoja. Doma som sám sebou, na nič sa nemusím hrať, nemusím byť vedec, hudobník ani športovec. Tu mi stačí byť Paľom Čekanom. Tu nájdu pochopenie moje emócie, môj strach, žiaľ, humor i sarkazmus. Tu som celkom slobodný a nič neskrývam. Najkrajší relax pre mňa teda je – byť sám sebou, doma s mojimi chlapcami a Marínou.

Čo vám počas pandémie chýba najviac?

Florbal, otvorené reštaurácie, divadlá, koncerty, kiná, cestovanie. Chýba mi taký ten normálny život, návštevy známych bez rúška a bez obáv.

Zasiahol vás covid aj osobnejšie?

Sám som ho zatiaľ neprekonal, no táto choroba ma zasiahla omnoho viac, než si mnohí môžu myslieť. Spomínam si – bol som na stretnutí na úrade vlády 30. marca 2020, keď sme rozbiehali rutinné PCR testovanie. Zrazu mi zazvonil telefón. Volala mi sestra a povedala mi, že nám zomrel otec. Celé sa to udialo počas stretnutia na úrade vlády. Postavil som sa a úplne zničený so slzami v očiach som vyšiel von. Išiel som rovno domov a potom do Vranova, lebo otec tam býval v DSS v Tovarnom.

Zomrel na silnú infekciu spodných dýchacích ciest, ktorá spôsobila infarkt, čo sa podobá na covid. Nevieme, či na covid, lebo pitva sa neudiala, ale s vysokou pravdepodobnosťou minimálne s covidom. Otec bol síce chorý, no zomrel zo dňa na deň. To bol moment, ktorý ma nakopol.

Preto ste sa rozhodli vyrábať PCR testy?

Vtedy som si povedal, že to je oblasť, v ktorej musím naozaj niečo spraviť a v čom môžem pomôcť. Bral som to ako dlh otcovi, ako dlh Slovensku. No nešlo o žiadne veľké spasiteľské gesto, nikoho som nezachránil. Rozhodli sme sa ukázať, čo všetko dokážeme. A tak sme testy inovovali, zlepšovali sme ich citlivosť, zrýchľovali, prispôsobovali novým variantom. Úspech pri PCR testoch sme získavali len vytrvalosťou, ničím iným. Aj keď ani my sme už nevládali. Už na začiatku zimy sme mleli z posledného a január, február a marec, to bol už len zotrvačník.

Posunieme sa po pandémii v tom, že veda dostane viac priestoru?

Bodaj by ste mali pravdu! Bolo by skvelé, keby zo strany politikov aj bežných ľudí vznikol po vede spoločenský dopyt. Pandémiu porazíme jedine vedou, medicínou a odbornosťou. To je hádam po roku už jasné.

Existuje taká múdrosť, že štáty neinvestujú veľa peňazí do vedy a výskumu, pretože sú bohaté, ale bohaté sú preto, lebo veľa investujú do vedy a výskumu. Práve ony môžu znásobiť naše investície, vytvárať priemysel s vyššou pridanou hodnotou, tlačiť na kvalitu škôl, na kritické myslenie a spúšťajú domino efekt.

Tým prispievajú k celkovému zlepšeniu podmienok života a k vytvoreniu spoločenstva, kde všetci majú motiváciu a šancu lepšie žiť. A vedia, že spoločnosť je voči nim aj solidárna. Preto jeden z hlavných pilierov modernej spoločnosti je veda, výskum a inovácie.

Čo celospoločenský status vedcov? Je teraz lepší?

Nemyslím si, že sa zmenil, ale ľudia zistili, kto tí slovenskí vedci sú. Celospoločenský status sa nemeria iba podľa toho, koľko ste v médiách, ale tým, ako si vás ľudia vážia a či štát vedcov a vedu podporuje. V tomto sme stále tam, kde sme boli aj pred rokom či za predchádzajúcich vlád. V podstate sa nezmenilo nič. Stačí si pozrieť plán obnovy, kde veda, výskum a inovácie nie sú na popredných priečkach.

Viac sa dočítate v knihe Zákulisie pandémie, ktorú si môžete kúpiť TU. Okrem svojho príbehu Pavol Čekan odhaľuje aj politické zákulisie, do ktorého mal počas pandémie možnosť nahliadnuť, opisuje niekoľkohodinové stretnutia s Igorom Matovičom, ale i svoju cestu k vede. V knihe nájdete aj rozhovory s lekárom Petrom Visolajským a matematikom Richardom Kollárom.

Knihu získate so zľavou 15 % v našom internetovom obchode www.obchod.postoj.sk.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.