Nepočujúci fotograf Výhodou umeleckej tvorby je, že pri nej nemusím používať slová

Fotografovanie bolo pre Mateja Kováča najskôr len koníčkom. Svoj hľadáčik zo začiatku zacielil na jednoduché veci, pri ktorých mu išlo o vyjadrenie vlastného pohľadu na svet. Keďže je od narodenia nepočujúci, práve výtvarný prejav je jeho spôsobom, ako komunikovať so svetom. Matej Kováč so svojou tvorbou čoraz viac experimentoval, až si vytvoril vlastný štýl, s ktorým žne svetové úspechy.  

S mladším bratom Adamom na začiatku založili na facebooku stránku so svojimi prácami. Neskôr svoje fotografie vytlačili ako fotoknihu a prihlásili ju do súťaže CEWE fotokniha roka 2015. Tá získala v Prahe 1. miesto a bratia Kováčovci sa tak stali absolútnymi víťazmi tejto súťaže. Zaujímalo nás, čo Matejovi Kováčovi prináša umenie do života a aké bolo jeho detstvo so sluchovým hendikepom. Rozhovor sme viedli písomne. 

Ako vaši rodičia prijali informáciu, že sa ich syn narodil ako nepočujúci?

Pre každého rodiča je to určite ťažká situácia. Myslím však, že sa s tým vyrovnali tak, aby sme mali ja aj brat šťastné detstvo. A to tak aj bolo.

Z akej rodiny pochádzate a aké ste mali doma zázemie vzhľadom na svoj hendikep?

Mám aj nepočujúceho brata, ale naši rodičia sú obaja počujúci. Odmalička ma učili rozprávať bez podpory posunkovej reči. Tú som sa naučil sám až neskôr. Rodičia ju dodnes neovládajú a komunikujeme spolu odzeraním. S bratom zas komunikujeme posunkami. Počas základnej školy som navštevoval aj logopéda. 

Myslíte si, že by ste svoju situáciu zvládali horšie, ak by váš brat nemal taktiež sluchový hendikep?

Vôbec o tom takto nerozmýšľam. Aj bez spoločného hendikepu by sme boli stále bratia. Keď moji rodičia čakali Adama, kamarát sa otca opýtal, či nemá strach. Môj otec mu odpovedal: „Keď sa Adam narodí v poriadku, bude Matejovi pomáhať. Keď nie, budú si rovní ako bratia.“

Ak by môj brat nebol sluchovo postihnutý, určite by som mal niektoré veci ľahšie, keďže v pracovnej oblasti spolupracujeme. Teraz máme rovnaké problémy a spolu ich aj riešime.

Kedy ste začali vnímať, že sa líšite od svojich rovesníkov?

V podstate až v predpubertálnom veku. V detstve som mal veľa počujúcich kamarátov v dome. Rodičia sa stretávali aj s inými rodičmi nepočujúcich detí a podporovali sa vo svojom úsilí.

Existovali v tom čase komunity pre rodičov s nepočujúcimi deťmi? 

To je otázka skôr pre mojich rodičov, ale myslím, že áno. Obaja boli členmi Zväzu nepočujúcich. Mama napríklad robila ilustrácie do časopisu Gong. Rodičia si aj sami vyhľadávali kontakty s rodičmi rovnako postihnutých detí. Mama mala napríklad kolegu s podobným príbehom v práci, tak to bolo prirodzené. Dodnes sa s ním stretávame. 

Aké pre vás bolo komunikovať vo svete, ktorému sluchovo nerozumiete?

Nebolo to pre mňa jednoduché. Musím dávať veľký pozor pri odzeraní z pier. Slovenčina je veľmi náročný jazyk. Niekedy rozumiem a niekedy nie.

Stretli ste sa v detstve aj s nejakými posmeškami či šikanovaním?

Nestretol. Ale možno som len nepočúval, keď ohovárali. (Smiech.)

Pociťujete dnes nejaké obmedzenie vzhľadom na svoj hendikep? S akými reakciami ľudí sa stretávate?

Niekedy sa stáva, že ľudia nevedia, že som nepočujúci, a oslovujú ma. Potom sa čudujú, že nereagujem. Stalo sa mi, že mi jeden pán povedal: „Čo ste hluchý?“ Môj otec bol vtedy nablízku a odpovedal: „Žiaľ, áno.“ Pán sa potom veľmi ospravedlňoval, ale otec ho chlácholil, že je to v poriadku. Je však dobré myslieť na to, že niekto v okolí naozaj môže byť nepočujúci, a preto takto radšej nehovoriť.

Prežívali ste aj chvíle vzdoru, prípadne pocity nespravodlivosti či hnevu?

Áno, to má každý. Veľa vecí ešte spoločnosť nedokáže prispôsobiť našim potrebám. Nedávno som napríklad kuriérskej službe nechal odkaz, že reagujem len na sms. Napriek tomu kuriér zazvoní a čaká, že zodvihnem.

Mal priniesť dar nášmu synovi, ktorý mal práve narodeniny. Nakoniec mi aj tak ušiel. Takéto situácie ma nahnevajú aj rozľútostia. Chcelo by to v rámci spoločnosti viac pozornosti voči našim potrebám, aj keď mnoho vecí sa už zlepšilo.

Študovali ste na fakulte architektúry. Aký ste tam zažili prístup? 

Počas štúdia som mal osobnú asistentku. Niektorí študenti mi pomáhali pri prednáškach. Skvelí boli aj moji učitelia, keďže sa mi venovali osobitne. Bez toho by to nešlo.

Túžili ste v živote po manželstve a rodine? Nemali ste obavy, že si vzhľadom na svoj hendikep partnerku nenájdete?

Vzťah s počujúcou by bol pre ňu asi ťažký. Musela by byť veľmi trpezlivá. Moja manželka je nepočujúca, a preto si dobre rozumieme. Dohovárame sa posunkovou rečou. Manželka má lepšie zbytky sluchu, a tak reaguje aj na zvuky.

Ako ste sa spoznali a ako sa vyvíjal váš vzťah? 

Manželku som spoznal cez online zoznamky pre nepočujúcich, pretože bývala dvesto kilometrov od môjho rodného mesta. Stretávali sme sa každý víkend v Bratislave aj v Banskej Bystrici. Sme spolu už trinásť rokov a z toho v manželstve sedem rokov.

Čo pre vás znamená manželstvo a rodina? 

Veľmi veľa znamená už to, že sme spolu. Náš synček je počujúci, čo je tiež zaujímavý fenomén. Starí rodičia mu môžu šeptom rozprávať rozprávky, čo pri nás nebolo možné. Tak si to teraz užívajú. 

Máte ako nepočujúci rodičia nejaké ťažkosti a prekážky v starostlivosti o syna? 

Každé dieťa sa dokáže prispôsobiť komunikácii rodičov. Niekedy syn použije aj malý posunok. Snažíme sa s ním najmä rozprávať, a preto k nám často chodia aj rodičia. Keď k nám príde na návštevu dedo, syn ho nechce pustiť domov. Asi preto, že sa mu prihovára inak ako my.  

Úrad práce a sociálnych vecí zohľadňuje aj takéto špecifikum rodín a začali sme dostávať príspevok na osobnú asistenciu v komunikácii s dieťaťom. Pomohlo by nám najmä to, keby pandémia konečne ustúpila. Tá obmedzuje naše vzťahy a sociálne kontakty, ktoré dieťatko potrebuje. 

Od detstva ste mali blízko k výtvarnému umeniu. Ako sa to prejavovalo?

Rodičia ma k tomu viedli. Stále sme si kreslili a to bola súčasť našej komunikácie.

Dnes ste úspešným fotografom a naďalej komunikujete so svetom naokolo cez svoju tvorbu. Vedeli ste, že sa tým jedného dňa budete živiť?

To nie. Môj otec však vravel, že umenie je pre nepočujúceho dobré v tom, že pri tejto práci nemusí verbálne komunikovať. Ak chcem však svoje diela spropagovať, tak komunikovať musím. K fotografovaniu som sa dostal počas štúdia a fotoaparát sa mi stal hneď priateľom. 

Aké najväčšie úspechy ste so svojou tvorbou zažili? 

Niektoré moje fotografie architektúry boli publikované v odbornom časopise ARCH a v knihe Jany Pohaničovej a Matúša Dullu o známom slovenskom architektovi Michalovi Milanovi Harmincovi. V spolupráci s občianskym združením Myslím som niekoľkokrát viedol kurzy a workshopy fotografovania pre ďalších nepočujúcich fotografov zo Slovenska a Česka. Tiež som pôsobil ako porotca v niekoľkých fotografických súťažiach. Moja fotografia sa tiež dostala do amerického vydania magazínu The National Geographic.

Aké motívy vyhľadávate a čo vám fotografovanie prináša do života?

Určite uprednostňujem krajinu – tú prírodnú aj mestskú. Krajina je stále v pohybe. Môžem na rovnaké miesto prísť veľakrát a fotografia je vždy iná a ide z nej iná nálada aj atmosféra. To mnohí nevnímajú. Veľmi rád fotím aj komerčnú či rezidenčnú architektúru. Taktiež abstrakcie, kde sa umenie fotografie už prelína s umením dizajnu.

Čo by ste si vzhľadom na čas Vianoc a začiatok nového roka želali pre seba a spoločnosť?

V prvom rade zdravie, a najmä aby sa spoločnosť konečne zbavila pandémie. Čakáme s manželkou ďalšie dieťatko, a tak určite tušíte, aké máme želania v tomto smere.

Fotografie: archív Mateja Kováča