Vicežupan Lunter o reforme nemocníc Poslanci podpísali bianko šek na rušenie lôžok a zvyšok nechali na náhodu

„Keď musím riešiť už aj okresy, v ktorých sú poslední dvaja detskí lekári a z toho jedna lekárka má už po sedemdesiatke, tak nemám problém postaviť sa ani vedľa Borisa Kollára,“ hovorí Ondrej Lunter.

Dodáva, že škrtanie každej tisícky lôžok v prepočte znamená koniec jednej nemocnice ročne. Hovorí, prečo sa jeho iniciatíve nakoniec nepodarilo presvedčiť ministra zdravotníctva, aby zapracoval do reformy garancie ambulantného sektora, či má v ministra ešte dôveru i aké bolo rokovanie s Borisom Kollárom.

Ondrej Lunter je synom predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja Jána Luntera. V rozhovore približuje aj to, kto z nich dvoch bude v nasledujúcich voľbách kandidovať za župana, či má blízko k Progresívnemu Slovensku i kto je jeho politickým vzorom. Vyštudoval politológiu a ekonómiu na Masarykovej univerzite v Brne. Pred zvolením za župného poslanca pracoval v rodinnej firme Alfa Bio, ktorá vyrába rastlinné a tofu nátierky Lunter.

Parlamentom prešla reforma nemocníc a vaše výhrady sa tam neobjavili. Ako to beriete?

Som sklamaný, smutný a zároveň prekvapený. Nerozumiem, že sa nenašlo 76 poslancov, ktorí by schválili zapracovanie nami navrhovaných garancií pre ambulantný sektor.

Mal to byť nôž pod krkom, aby nenastal masaker pílenia lôžok motorovou pílou bez ohľadu na dostupnosť starostlivosti. Teraz nám to hrozí.

Vo veľkom sa idú reprofilizovať lôžka a len okrajovo sa bude pomáhať ambulanciám. Dnes však nemocnice v regiónoch kompenzujú nefunkčný ambulantný sektor. A keď teraz zoškrtáme akútne lôžka bez podpory ambulancií, dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre ľudí znížime.

To, že reforma tesne prejde, sa po prvom čítaní dalo očakávať. Čo vás na tom prekvapilo?

Viac ako samotné hlasovanie ma prekvapil iba kozmetický pozmeňujúci návrh, s ktorým prišlo ministerstvo zdravotníctva. Vôbec nereflektoval dohodu, ktorú sme mali, a vôbec nehovoril o garanciách. Pritom na stretnutí sme počuli jednoznačnú deklaráciu od ministra a jeho tímu, že sa tak stane. Z rokovania sme preto odchádzali v dobrej viere.

Po stretnutí v Banskej Bystrici minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský naozaj tvrdil, že ste sa zhodli na všetkých bodoch memoranda. A že jeho rezort pripraví legislatívny návrh, ktorý tie body obsiahne. Tušíte, prečo sa to nestalo?

Sú dve možné vysvetlenia, a ani jedno nie je dobré.

Prvé vysvetlenie?

Autori tejto reformy nerozumejú problémom slovenského zdravotníctva. Väčšina tých, ktorí o zmenách rozhodujú, je z Bratislavy či západu Slovenska a zrejme si neuvedomuje, aké dramatické zmeny čakajú ľudí žijúcich od Trnavy ďalej.

Reforma je ukážkou toho, že máme občanov dvoch kategórií. Tých, ktorí žijú na západnom Slovensku, a občanov vo zvyšku krajiny, ktorých kompetentní absolútne nechápu, ani ich potreby.

Čítajte tiež

Reforma nemocníc Aj napriek odporu Sme rodina, žúp i lekárskych odborov prešla tesne 76 hlasmi

Lukáš Kekelák

Koalícii pomohli odídenci Tomáš Valášek a Miroslav Kollár. Reálne zmeny by mala reforma priniesť až v roku 2024.

Druhé vysvetlenie?

Dospel som k názoru, že si ministerstvo uvedomilo, že garancie, ktoré požadujeme, nemôže do reformy zapracovať. Znemožnilo by to čerpať zdroje z Európskej únie. Zapracovaním našich garancií by rezort mohol prísť o peniaze. A tu sa musíme rozprávať, kto je za to politicky i odborne zodpovedný.

Kto?

Musíme sa vrátiť o dva roky naspäť, a to na ministerstvo financií a na analytický tím Útvaru hodnoty za peniaze. Ten si len na základe čísel z excelovskej tabuľky pripravil návrh a zoptimalizoval celú sieť. Návrh sa následne ako bianko šek podpísal v Bruseli vtedajším premiérom Igorom Matovičom.

Tak sme si na seba uplietli bič, ako zvyknú hovoriť predstavitelia ministerstva. No a teraz v honbe za 1,4 miliardy eur je tu obrovský tlak na rezort. Ten sa na konci dňa správa veľmi pragmaticky, aby tie peniaze dostal.

Hoci nesúhlasím s tézou, žeby sme o všetky peniaze mali prísť, napriek tomu je zvrátené, že bez širšej odbornej diskusie si pletieme bič na základe jedného analytického útvaru, ktorý nás tlačí do niečoho, čo hazarduje s dostupnosťou zdravotnej starostlivosti.

Hovoríme pritom o desiatkach tisícov lekárov a o zdraví piatich miliónov ľudí. Na ministerstve vôbec neuvažujú manažérsky a neuvedomujú si, že necitlivý zásah do systému, ktorý je už dnes veľmi krehký, môže mať nezvratné dôsledky.

Ako vám ministerstvo oznámilo, že všetky vaše požiadavky napriek prísľubu ministra nakoniec nezapracuje?

Pokúšali sa nás presvedčiť, že pozmeňujúci návrh, ktorý predložili, je zohľadnením našich požiadaviek. Keď si to však gramotný človek prečíta, vidí, že to tak nie je.

Hoci sa v ňom píše, že sa nesmie neprimerane zmeniť počet lôžok stanovených v nariadení vlády do konca roka 2030 o viac ako 1000 ročne, ale sa musí pri tom zohľadňovať dostupnosť ambulantnej a ústavnej zdravotnej starostlivosti v danom regióne.

Gramatický výklad slova „zohľadňujem“ nie je rovnaký ako „podmieňujem“. Boli sme ochotní ustúpiť z viacerých požiadaviek, ale oni neboli ochotní zmeniť ani len toto jedno slovo.

Máte vysvetlenie?

Vykladám si to tak, že po koaličnej rade zistili, že majú 76 hlasov, a viac sa o dialóg nesnažili. Ani už neprebehli žiadne ďalšie rokovania na odbornej úrovni. Oceňujem však, že nás pani Bittó Cigániková pozvala aspoň na zdravotnícky výbor, kde sme sa o našich výhradách otvorene rozprávali.

Nikdy som nevystupoval proti tejto reforme ani nepovedal, že ju nepotrebujeme a súčasný stav je v poriadku. Som však sklamaný, že plénum Národnej rady nevedelo prijať ani len uznesenie, ktoré by aspoň deklaratórne zaväzovalo ministerstvo plniť isté deadliny pre zachovanie ambulantného sektora. Zostal nám len per huba záväzok a poslancom výčitky zlého svedomia.

Necítite sa podvedený?

Poviem to takto. Snažím sa ministra zdravotníctva chápať, preto sa pozerám dopredu. Verím, že napriek schváleniu reformy sa začne veľmi poctivá diskusia o ambulantnom sektore a vyvinie sa tlak, aby sme ho čo najskôr postavili na nohy.

Bez garancií ideme však do bitky bez zbraní a brnenia. Ministerstvo rezignovalo na manažment už existujúcich zdrojov, vyberá si hrozienka a to ťažké, zložité a zanedbané necháva na nás. Umýva si ruky nad zodpovednosťou za celý ambulantný sektor, pritom si uvedomuje, že aj tá troška, čo chce dať do ambulancií pre oživenie sektora, nebude fungovať.

Pán minister nám však garantoval, že do konca roka zasadnú ešte skupiny krajov s ministerstvom zdravotníctva, kde sa prijme záväzný legislatívny plán ministra. A budúci rok pôjdeme maximálnym možným tempom, aby sme vypracovali ambulantnú reformu aspoň v našej réžii, keďže táto reforma de facto neexistuje.

Verím, že pán minister dodrží svoje slovo. Nič iné ako viera v to, že je človekom, ktorý si ctí záväzok, nám ani nezostáva.

V auguste ste o ministrovi v rozhovore pre Denník N povedali toto: „Kvitujem aktivity ministra zdravotníctva Lengvarského. Mám pred nimi rešpekt, pretože vidieť koncepčnú prácu aj odvahu prichádzať s nepopulárnymi riešeniami.“ Platí to aj po tejto skúsenosti?

Som regionálny politik zodpovedný za svoj región, nechcem sa púšťať do politických debát.

Máte ešte dôveru v ministra zdravotníctva a v jeho férový prístup?

(Dlhé ticho.) Verím, že v situácii, v ktorej sa nachádza, sa snaží urobiť čo najlepší výsledok. Chcem byť partnerom pre vládu, hoci sa po tom všetkom obávam, čo ešte príde, no nechcem vláde hádzať polená pod nohy ani robiť politiku.

Vy ju však už robíte. Ako hlavný iniciátor Memoranda za lepšie zdravotníctvo ste sa spojili s Borisom Kollárom, aby vás minister zdravotníctva vôbec vypočul. Ako to, že okrem strany Borisa Kollára sa k vám žiadna iná politická strana nepridala?

To je jedna z vecí, ktoré ma veľmi mrzia. Okrem Jany Bittó Cigánikovej a Juraja Šeligu nebol z koaličných politikov nik, kto by sa s nami chcel vecne rozprávať.

A to ešte má pani Cigániková na reformu iný pohľad ako vy.

To áno, ale debatovala s nami úprimne. Snažila sa nám pomôcť, ale keďže má iný názor, tak nám nevyhovela. To sa stáva, ale jej prístup bol férový. Od ostatných politikov som vnímal len nezáujem.

Tak ste sa spojili s Borisom Kollárom.

On bol prvý, ktorý nás vypočul, postavil sa za nás a vďaka nemu sa nám podarilo, že ambulancie sú aspoň posledný mesiac témou. Za jeho iniciatívu som mu vďačný.

Som sklamaný, že nám je vyčítané, že sme sa postavili vedľa Borisa Kollára. Chápem politiku, ale keď musím riešiť už aj okresy, v ktorých sú poslední dvaja detskí lekári a z toho jedna lekárka má už po sedemdesiatke, tak nemám problém postaviť sa ani vedľa Borisa Kollára.

Nie je jeho prístup populistický?

Na rokovanie prišiel pripravený, poznal naše požiadavky, všetkých desať bodov, ale aj logicky chápal, v čom je problém. Cítil som sa vypočutý a následne aj priestor, ktorý nám vytvoril, bol tomu adekvátny. Nemám mu čo vyčítať. Bol veľmi konštruktívny.

Ako si vysvetľujete, že reforma prešla aj bez hlasov Sme rodina a Boris Kollár ani nevyzeral, že by mu to veľmi prekážalo?

To sú otázky na neho a politológa.

Vy ste predsa politológiu vyštudovali.

Ale momentálne som v role regionálneho politika. Ja som na rokovaniach zažil autentického Borisa Kollára, svojského vystupovaním a žoviálnosťou, ale išlo mu skutočne o vec.

Nevnímate to z jeho strany ako využitie situácie?

Pozrite sa, je mi jedno, aká bola jeho motivácia. To, čo sa nám vďaka Borisovi Kollárovi podarilo, je to, že ambulantný sektor je dnes témou. Pred mesiacom sme na tomto bode neboli.

Spojením s Borisom Kollárom ste dotlačili ministerstvo zdravotníctva, aby s vami začalo hovoriť. Tak to bolo?

Myslím si, že keby sme sa s pánom doktorom Visolajským, predstaviteľmi Košického a Prešovského kraja a ďalšími primátormi nepostavili pred Národnú radu, kde sme vyzvali všetky poslanecké kluby na rokovanie a konštruktívny dialóg, bez toho by sme sa určite nedopracovali k ministrovi zdravotníctva.

K nemu sme sa dostali aj vďaka výzve Borisa Kollára, hoci nakoniec si už aj minister uvedomoval, že 76 poslancov je krehké číslo a môžu viacerí aj zaváhať, preto možno pokladal za dôležité stretnúť sa s nami.

Memorandum za lepšie zdravotníctvo má už podporu celej SK8, teda všetkých županov. Ale tí z hnutia OĽaNO sa pod memorandum nepodpísali. Máme tomu rozumieť tak, že s reformou nemocníc síce nesúhlasia, ale keďže ju predložila ich vlastná strana, držia sa bokom?

To je veľmi dobrá otázka, ale na nich. Sám by som rád počul odpoveď.

Žiadali ste županov za OĽaNO, aby pri reforme využili svoju pozíciu v strane?

Žilinská županka pani Erika Jurinová pravidelne vedie rokovania s pánom ministrom zdravotníctva na túto tému. Vidíte výsledok.

Opozičné strany, ktoré tiež vystupujú proti tejto reforme, sa nechceli pridať k vášmu memorandu?

Prijala nás strana Hlas, rokovali sme s pánom Rašim a pani Dolinkovou, ktorí podporili naše memorandum a vyjadrili obrovskú skepsu, či vôbec budeme schopní čerpať peniaze z Plánu obnovy.

Smer sa neozval?

Nie.

V čom je pre vás Hlas lepší ako Smer?

Peter Pellegrini a Hlas sú stranou, s ktorou sa dá dnes konštruktívne rokovať, hoci s nimi môžeme v rade vecí nesúhlasiť. To, čo robí Robert Fico, je dnes neakceptovateľné. Už nemám vieru v to, že je to politik, ktorý vyznáva proeurópske a prodemokratické hodnoty. Je to človek, ktorý sa bojí už len o svoju slobodu. Zároveň je zodpovedný za marazmus v dnešnom zdravotníctve.

A Peter Pellegrini s Richardom Rašim nenesú zodpovednosť? Mimochodom, podobnú reformu navrhovala už ich nominantka Andrea Kalavská a neuspela.

Nechcem ísť do roviny, kto bol kedy za čo zodpovedný. Dnes máme prienik v tom, čo pokladáme pri reforme zdravotníctva za kľúčové, a máme jasnú líniu, ktorí politickí partneri sú pre nás akceptovateľní a ktorí nie. Za touto čiarou je Robert Fico, Marian Kotleba a strana Republika.

Ministerstvo verí, že lekári z nových komunitných nemocníc pôjdu buď do nemocníc vyššieho rangu, alebo si zriadia ambulanciu a tým sa vyrieši aj nedostatok personálu. Čo na túto tézu hovoríte?

Je to úplne hypotetická predstava od stola. Kto je ochotný garantovať to? Videli sme, že nik! Odmietli prijať záväzok sledovania systému a nedestabilizovať ho zásahmi v akútnej starostlivosti, kým nebudú fungovať ambulancie.

Pokojne sa môže stať, že lekári z komunitných nemocníc buď pôjdu do dôchodku, do krajskej nemocnice, alebo do zahraničia a iba promile sa presunie do ambulantnej sféry v regióne. Zodpovedný manažér by mal zájsť za každým jedným lekárom, pýtať sa ho, čo potrebuje preto, aby prešiel do ambulancie, a vytvárať preňho najlepší systém. A keď to nebude fungovať, zamyslieť sa nad tým, čo spraviť, aby to fungovalo.

Tu sa však podpísal bianko šek na rušenie lôžok. Na stôl sa dalo pár sporných opatrení na posilnenie ambulantného sektora a zvyšok sa nechal na náhodu.

Reforma nemocníc, ktorá má zredukovať 11-tisíc akútnych lôžok, garantuje len to, že sa ich nesmie zrušiť viac ako 1000 za rok. Prečo táto garancia nestačí?

Keď začneme škrtať lôžka tempom tisíc ročne, v prepočte na náš Banskobystrický kraj je to zhruba jedna nemocnica. Takto zrušíme jednu nemocnicu za rok a odstrihneme celý spádový región od dostupnej starostlivosti.

Pozrime sa na štatistiky miery predčasnej hospitalizácie. Len spomedzi V4, ktorá má slabší zdravotný sektor ako zvyšok Európy, máme o sedem percent vyšší počet hospitalizácií. V porovnaní európskych krajín máme najvyššie akútne príjmy v okresných nemocniciach, lebo ich ambulantný sektor nedokáže zachytiť. Zdravotníctvo po tejto reforme môže vyzerať permanentne ako teraz v časoch covidu.

Teda ako?

Keďže máme zahltený systém covidovými pacientmi, ľudia sa nedokážu dostať so svojimi diagnózami k lekárovi. Už dnes vieme, že covid nám priniesol 7000 nadmerných úmrtí. Reforma spraví v zdravotnej starostlivosti to isté, akurát pomalšie.

Ľudia budú dlhšie čakať s možno nie život ohrozujúcimi problémami, no nakoniec na to doplatia. A špeciálne chudobní bez sociálneho kapitálu, známeho a možnosti zaplatiť si súkromnú kliniku. Budeme, žiaľ, čeliť tichým úmrtiam. To ma trápi najviac.

Skúste na príklade situácie ambulantného sektora vo vašom kraji ilustrovať potrebu podpory ambulantného sektora.

Za posledných desať rokov nám v súčte za všetky typy ambulancií klesol počet lekárov o viac ako desať percent. Viac ako 30 percent lekárov na celom Slovensku je vo veku nad 65 rokov. V našom kraji ide dokonca až o 40 percent. Do piatich až desiatich rokov títo lekári v systéme nebudú.

Ešte väčšie výkyvy sú v jednotlivých okresoch. Napríklad v Krupine máme počet lekárov naplnených na 40 percent normatívu, teda na jedného lekára pripadá viac ako dvojnásobok pacientov, čo znamená, že lekár nemá dostatok času ani síl venovať sa všetkým.

A keďže mnohí sú už vo vyššom veku, neordinujú každý deň a počas covidu mnohí len cez telefón, preto je toto číslo v realite ešte horšie.

Chýba nám veľmi veľa zubárov, máme celé okresy bez onkológov a kardiológov. Čo sa týka všeobecných a detských lekárov, tých nám už len dnes chýba 34. V Bratislave takýto vypuklý problém nemajú, preto tomu zrejme nerozumejú.

Ministerstvo zdravotníctva v rámci reformy navrhuje dať na rozbeh všeobecných ambulancií 60-tisíc eur. Pomôže to?

Uvidíme. Pán Visolajský hovorí, že toto opatrenie nebude fungovať, lebo špecifikácia toho, kto môže žiadať o peniaze, je taká zložitá, že odradí množstvo lekárov. Ja neviem, možno to bude fungovať, ale nemáme žiadnu garanciu. A to sme žiadali. Garancie, že nedôjde ku škrtom, kým reálne na nových ambulanciách neuvidíme oživenie ambulantného sektora a ministerstvo bude dovtedy riešiť problém, kým sa nedostavia výsledky.

Ako podporujete ambulantných lekárov v kraji vy?

Náš kraj už dnes ponúka 50-tisíc eur na založenie si ambulancie. V Nitrianskom je to dokonca 100-tisíc, a aj tak to veľmi nefunguje. U nás máme aj špeciálny program a ako VÚC sami zriaďujeme ambulancie.

Riešime všetky byrokratické prekážky namiesto lekárov, ponúkneme im priestory a dávame im dobre zaplatené s garanciou stabilnej práce. My sa o všetko postaráme, lekár nech len lieči.

Aké máte zatiaľ výsledky?

Zatiaľ sa nám podarilo vytvoriť tri ambulancie, všetky v okrese Detva. Získali sme takto aj jednu lekárku, ktorá sa vrátila domov späť z Austrálie.

Vy sa vlastne vraciate k schéme štátnych ambulancií, ktoré zriaďujete ako samospráva. Tak to má byť?

O tom sa musíme hlbšie rozprávať. Môžu to byť nemocnice, ktoré boli v minulosti zodpovedné za to, že okolo nich fungoval ambulantný sektor, alebo aj poisťovne, ktoré nesú zodpovednosť za pacienta a jeho potreby.

Nebránim sa ani tomu, aby sme zodpovednosť za manažment mali aj my, kraje, ako nám ministerstvo bezprostredne po schválení reformy cez tlačovú správu odkázalo. No v takom prípade musíme viesť úplne iný dialóg.

Čítajte tiež

Analytik Pažitný o reforme zdravotníctva Toto ani nie je reforma, len nalievanie miliardy do betónu

Lukáš Kekelák

Rozhovor s Petrom Pažitným, prečo investovanie do nemocníc s vynechaním ambulantnej sféry pokladá za nepochopenie problému.

Nie tak, že nám hodia kostičku a potom povedia, že sa starajte, lebo keď nie, tak to bude aj tak vaše maslo na hlave. Ministerstvo sa otvorene hlási len k regulácii. Keď však mení úlohu nemocnice, destabilizuje pozície množstva lekárov a nikto nevie, čo sa s tými lekármi v danom regióne stane.

Faktom zostáva, že ústava garantuje zdravotnú starostlivosť pre obyvateľov a je zodpovednosť politikov, aby to fungovalo. Dnes to nefunguje a obávame sa, že to bude ešte horšie.

Podľa uniknutých zoznamov by sa komunitnými malo stať hneď niekoľko nemocníc vášho kraja. Je už menší záujem zdravotníkov pracovať v týchto nemocniciach?

Žiaľ, je to tak a počujeme to unisono z rôznych regiónov a nemocníc. Už dnes tým podkopávame úspešnosť reformy. Ešte sa ani nezačala a lekári, ktorí by sa prirodzene vrátili do regiónov, tak nerobia. Už tam nevidia vlastnú perspektívu.

Samotnú myšlienku špecializácie a optimalizácie nemocníc však nepopieram a ani proti nej nebojujem. Kritizujem len to, že si okolo reformy nemocníc autori vytvorili paralelný vesmír a neberú ohľad na druhú nohu zdravotníctva, ambulantný sektor, do ktorého by mala byť zdravotníkom vydláždená diaľnica.

Ak by sa 80 percent výkonov urobilo v ambulantnom sektore, ľuďom bude jedno, či na špecializovaný chirurgický zákrok musia cestovať o sto kilometrov viac, lebo väčšina ich životných potrieb by bola riešená doma.

Čo hovoríte na zámer ministerstva zdravotníctva zverejniť zoznam rozdelenia nemocníc až po komunálnych a župných voľbách? Je to správne načasovanie?

Je to plátanie problému. Politicky mu rozumiem, keďže to bude v danom čase obrovská rozbuška a politici vládnej koalície budú mať problém.

Kedy oznámite, či budete kandidovať v župných voľbách?

Krátko po Novom roku. Najskôr musí spraviť definitívne rozhodnutie o kandidatúre pán predseda. Ak sa tak rozhodne, plne ho podporím, keďže sú za nami štyri roky dobrého vládnutia a konsenzuálnej politiky.

Ak sa rozhodne nekandidovať, budete sa o tento post uchádzať vy?

Zatiaľ sú to len špekulácie.

Nie je to už jasné po tom, ako sa profilujete aj v téme reformy zdravotníctva?

Na finálne rozhodnutie si treba ešte počkať.

Budete sa v župných voľbách spájať aj s niektorou z koaličných strán?

To sa uvidí do konca prvého štvrťroku. Je však isté, že budeme kandidovať ako nezávislí kandidáti, ktorí sa budú uchádzať o širokú politickú podporu.

Ku ktorej zo strán súčasného politického spektra máte najbližšie?

Na politiku sa pozerám cez prizmu praktických riešení. Už pri reforme zdravotníctva vidíme, že tu nebol žiaden apetít od nikoho z koaličných partnerov baviť sa konštruktívne, vypočuť si aj iné názory a hľadať konsenzus.

Našťastie mám komfort, že do vysokej politiky nevstupujem a nemusím sa so žiadnou z existujúcich politických strán identifikovať.

Neexistuje žiadna strana, ku ktorej by ste mali hodnotovo či programovo blízko? V minulosti ste sa netajili tým, že vám je sympatická politika Progresívneho Slovenska.

Ideologicky sa cítim ako radikálne stredový politik. Ako človek, ktorý vyrastal s rodinnou firmou a štyri roky ju manažoval, chápem protrhové opatrenia, potreby deregulácie a podporu podnikateľského sektora. V iných témach však vnímam, že štát musí aktívne vstúpiť na trh a vytvárať riešenia, byť aktívnym aktérom, starať sa o ľudí a nenechávať to len na súkromný sektor, prípadne reguláciou jeho vstupu zabrániť.

V čom konkrétne?

Či už sa bavíme o verejnej doprave, ktorej privatizácia prebehla veľmi zlým spôsobom, oblastiach sociálnej starostlivosti, či o zdravotníctve, kde by mal byť štát oveľa aktívnejší.

Preto hovorím o radikálnom strede, lebo dnes sa musíme baviť o funkčnom štáte, funkčnej verejnej správe a už nie sme v období spred 30 rokov, keď sa dalo jednoducho zaradiť medzi pravicu či ľavicu. Dnes musíme uvažovať pragmaticky. Riešenia sú rôznorodé z toho pravo-ľavého spektra.

Ale keby ste si mali vybrať, je vám ekonomicky bližšie Progresívne Slovensko či SaS?

Takto. Považujem za dôležité, aby sme dnes pre ľudí vedeli garantovať rovnakú štartovaciu čiaru. To SaS vo svojej politike často chýba. Čo sa týka súčasného PS-ka, to kladie dôraz na témy, ktoré podľa mňa nie sú kľúčové pre Slovensko v tom, aby sme sa posunuli ďalej.

Narážate na kultúrno-etické témy?

Áno. Tie sú veľmi výraznou črtou tejto strany, zatiaľ čo ja pokladám za dôležité v tomto smere rešpektovať status quo.

V hodnotových otázkach máte teda bližšie k progresívcom alebo ku KDH.

Ja sa neškatuľkujem. Otvorene hovorím, že som veriaci človek a vnútorná morálka a hodnoty sú pre mňa veľmi dôležité. Na druhej strane, nemám potrebu robiť zo svojho vierovyznania či názorov na niektoré hodnotové témy predmet politiky.

Nechcem a ani sa necítim byť členom žiadnej politickej strany a k žiadnej nemám blízko, hoci si uvedomujem, že sa raz budem musieť zaradiť. Nateraz si tento priestor chcem ešte postrážiť.

Pandémia ukázala akčnosť samospráv. Istý čas sa hovorilo aj o možnom vytvorení strany podobnej českému STAN-u. Viete si niečo podobné v budúcnosti predstaviť?

Z pozície politológa hovorím, že na rozdiel od Českej republiky náš volebný systém nenahráva regionálnym stranám. Myšlienka vzniku podobnej strany je naozaj lákavá, ale myslím si, že pri našom volebnom systéme je neuplatniteľná.

Teda vylučujete, že ak by ste vstúpili do vysokej politiky, tak s podobným subjektom.

Nevylučujem to.

Kto je váš politický vzor?

Pomôžem si zahraničím a označím Angelu Merkelovú. Je to politička, ktorej radi vyčítajú, že bola nudnou. Podľa mňa by sa však mala politika vrátiť k svojej nudnej podobe, lebo manažment vecí verejných je vecnou a triezvou záležitosťou. Zároveň však systematickou, koncepčnou a dlhodobou prácou.

V slovenskej politike za 30 rokov nevidíte žiaden politický vzor či inšpiráciu?

(Dlhé ticho.) Vyberiem dvoch ľudí. V prvom rade je to Mikuláš Dzurinda, ktorý bol vizionárom, dotiahol Slovensko do Európskej únie, dve funkčné obdobia dokázal dávať dokopy ľudí s rôznymi záujmami a hodnotami, ale pre jasnú víziu sa mu veľa podarilo. V tomto je pre mňa vzorom a úspešným politikom.

Budete možno prekvapený, ale druhým je Robert Fico. Človek, ktorý bol z pohľadu techniky moci veľmi úspešný. Vôbec sa neviem stotožniť s jeho cieľmi a prostriedkami, ktoré pri tom volil, ale ak sa bavíme o schopnosti ako politika, myslím si, že nie je nik, kto by pochyboval o tom, že bol jedným z najschopnejších ľudí v machiavellistickom zmysle slova.

Chcem veriť, že Slovensko raz bude mať politika, ktorý bude kombináciou politickej schopnosti a gramotnosti a vizionárom z pohľadu potrieb ľudí. Riešenia nemusia byť populárne ani atraktívne, ale s odstupom času sa ukážu ako potrebné a ľudia ich ocenia.

Teda politika kombináciou Dzurindu a Fica?

To hovoríte vy.

Foto Postoj – Andrej Lojan