Analytik Pažitný o reforme zdravotníctva Toto ani nie je reforma, len nalievanie miliardy do betónu

„Je chybou, že diskusia o reforme zdravotníctva sa na konci dňa zredukovala len na to, ktoré lôžka a nemocnice sa budú či nebudú rušiť. Aj v tomto smere vidno, ako v reforme absentuje komplexnosť,“ hovorí Peter Pažitný. Tvrdí, že reforma zdravotníctva nemá víziu a je v závese Plánu obnovy. Pokladá ju za nedostatočne pripravenú a kritizuje, že zabúda na ambulantný sektor, rolu pacienta i riešenie chronických chorôb.

Ministerstvo zdravotníctva podľa Pažitného koná nesprávne, ak optimalizáciu siete nemocníc nenecháva na poisťovne, nerieši mzdy zdravotníkov a nalieva 1,2 miliardy eur len do betónu. 

Peter Pažitný je ekonóm. V rokoch 2002 až 2004 bol poradcom ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca. V minulosti radil tiež ministrom zdravotníctva v Česku a Maďarsku. Od roku 2011 je výkonným riaditeľom CEE Health Policy Network. Zdravotnícky manažment dnes vyučuje na Vysokej škole ekonomickej v Prahe.

Parlament bude v utorok rozhodovať o reforme zdravotníctva. Ako ju vnímate?

V prvom rade by som to nenazýval reformou.

Prečo?

Aby to bola reforma, mala by mať určitú komplexnosť, čo táto zmena nemá. Operuje síce s veľkým množstvom textu a analýz, ale sú veľmi účelové a všetka analytická práca smeruje predovšetkým k identifikovaniu tých okresov, ktoré budú môcť čerpať podporu z Plánu obnovy.

Tento návrh neponúka žiadnu hĺbkovú reformu systému, nerieši poskytovateľov, poisťovne ani pacientov naraz a pre každého z nich nestanovuje jasné pravidlá a zodpovednosť.

V čom vám chýba komplexnosť reformy?

Komplexnosť chýba v dvoch rovinách. V prvom rade absentuje akékoľvek zakomponovanie roly pacienta ako spotrebiteľa, teda dôraz na to, aby mal v rámci nej nejaké nástroje a možnosti rozhodovať sa. Druhou chýbajúcou zložkou je rola zdravotných poisťovní. Bez týchto dvoch komponentov sa nedá hovoriť o reforme.

Nehovoriac o tom, že je to celé postavené na nemocniciach a zmene lôžkovej starostlivosti, pričom reforma ambulantnej starostlivosti, ktorá je úplne kľúčová, je v tomto návrhu celkom marginálna.

Celý koncept je len o vytvorení kategorizácie nemocníc, dvoch komisiách, ktorých hlavným účelom bude to, koho pustia do siete a kde sa čo postaví, len aby nedošlo k duplicitám pri čerpaní eurofondov. Optimalizácia siete nemocníc je v závese Plánu obnovy a ministerstvo si na seba berie rolu, ktorá mu vôbec neprislúcha.

Kto by mal teda určiť sieť nemocníc, ak nie ministerstvo?

No predsa poisťovne. Ministerstvo nemá úlohu kontrahovať zdravotnú starostlivosť.

Ale poisťovne sa do toho vôbec nehrnú. Mali by mať síce najlepší prehľad o tom, kde sa najefektívnejšie lieči, kde je to najvýhodnejšie a aká má byť sieť, ale ani pre ne to nie je populárny krok a radšej to nerobia.

Na tom, že poisťovne majú obrovské množstvo dát, treba stavať a na základe toho sa aj rozhodovať. Poisťovne presne poznajú pohyb pacientov, ich správanie, čerpanie starostlivosti a koľko ich ten-ktorý pacient stojí. Rovnako nárok pacienta ide rovno cez poisťovňu. Ona je tá, ktorá má zabezpečovať jeho nárok.

Ale ako môže poisťovňa zabezpečovať nárok pacienta, keď ho doteraz nikto nestanovil?

To je podstatná otázka. Časť predloženej legislatívy sa snaží nárok pacienta definovať, ale môj názor sa od predkladateľov líši v tom, že ja nárok vnímam ako zoznam, ktorý mám mať ja ako poistenec k dispozícii, aby som vedel, na čo mám právo, v akom čase si to právo môžem uplatniť a koľko mi za daný výkon preplatí poisťovňa.

Predkladatelia reformy sľubujú, že stanovenie nároku pacienta by malo byť súčasťou reformy.

Áno, ale predložený návrh rieši iba nejaký zoznam výkonov. Nerieši ďalšie – časové a finančné – aspekty nároku. Vo svojom videní sveta nechávam na poisťovňu, kde mi daný nárok zabezpečí. A nemyslím si, že má ministerstvo z princípu určovať, ktoré zariadenia majú čo produkovať.

Prečo nie, keď je to na konci dňa aj tak štát, ktorý za dostupnosť zdravotnej starostlivosti nesie zodpovednosť?

Tak to nie je. Toto má byť vzťah medzi poisťovňou a poskytovateľom. A keď poisťovňa vyhodnotí, že daný výkon mi zabezpečí niekde inde, tak je to jej zodpovednosť.

Ale čo keď poisťovňa zazmluvní pacientovi službu, ktorá je aj hodiny vzdialená od jeho bydliska? Pacient z takéhoto riešenia poisťovne zrejme nebude nadšený a zdravotná starostlivosť sa pre neho de facto stane ešte nedostupnejšou.

Pokiaľ to poisťovňa neurobí dobre, má zasiahnuť Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý má dohliadať nielen na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ale aj na zmluvné vzťahy. Nato je predsa ten úrad. Má kontrolovať, do akej miery je naplnené, či poisťovňa pre mňa nakupuje to, čo aj nakúpiť má.

Ale keďže dnes žijeme v ére chronických chorôb, množstvo z daných služieb vôbec nemusí byť nakúpených v okolí bydliska pacienta, kde by to bolo pre neho dostupné. Musíme to nechať na pleciach poisťovne.

Vy si myslíte, že poisťovňa dokáže pacientovi vysvetliť, že bude pre neho poskytovanie zdravotnej starostlivosti ešte nedostupnejšie?

Podľa prieskumov vieme, že ľudia sú ochotní cestovať 50, 100 alebo aj 200 kilometrov za kvalitnou zdravotnou starostlivosťou, ale musí to byť súčasť celého produktu, ktorý im dá poisťovňa. Nemá to byť vecou komisie, ktorá si od stola povie, ktorá nemocnica danú službu poskytovať má a ktorá nie. Ako potom chceme riešiť to, keď nám začnú vznikať noví progresívni poskytovatelia?

Princíp dvoch komisií, ktoré centrálne rozhodujú, je mi veľmi cudzí. Preto je pre mňa prijateľnejšie, že o tom rozhodne poisťovňa, ktorá nesie zodpovednosť za nárok pacientovi.

Ako potom ošetriť faktor, že sú tu nemocnice aj poisťovne, ktoré majú rovnakého vlastníka a môžu tak uprednostňovať svojho poskytovateľa? Či už ide o štát, alebo finančnú skupinu Penta?

Problém vidím najmä v tom, že štát je zároveň vlastníkom poisťovne, poskytovateľa a do toho je aj tvorcom legislatívy. Je to obrovský konflikt záujmov, keďže štát môže upraviť legislatívu v prospech tých subjektov, ktoré zároveň vlastní.

Rovnako vnímam ako problém, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako kontrolný orgán je v područí exekutívy, teda ministerstva zdravotníctva, ktoré síce má definovať pravidlá hry, ale nemôže si vybrať ešte aj rozhodcu.

V poriadku, ale čo Penta, ktorá má poisťovňu aj poskytovateľov a na rozdiel od štátnych nemocníc a poisťovne si vyberá, akú službu poskytne? Pritom sa často stáva, že ak ide o drahšiu či náročnejšiu službu, pošle svojho pacienta radšej do štátnej nemocnice. Takéto fungovanie pokladáte za správne?

V tomto prípade to ako veľký problém nevnímam.

Prečo?

V modernom poňatí manažmentu chronicky chorého pacienta hovoríme o integrovanej starostlivosti, kde sa kombinuje ekonomická a klinická zodpovednosť. To znamená, že dokážem prepájať funkciu poisťovní a zdravotníckeho zariadenia, teda poskytovateľa. Aj príklady zo Španielska či USA nám ukazujú, že integrácia týchto funkcií nie je prekážkou starostlivosti o chronicky chorých.

Zatiaľ čo pri štáte to vnímate ako problém, pri súkromníkovi, ktorý si častejšie vyberá, akú službu poskytne, to vnímate ako výhodu. Problém je dnes však aj to, že poisťovne vyplácajú za niektoré služby poskytovateľom menej, než ich reálne stoja, čím sa im vytvárajú dlhy. Ako potom zabezpečiť, aby si dané poisťovne vo svojich zariadeniach nezazmluvňovali len zákroky, ktoré sú pre ne finančne výhodné, a tie stratové neposielali iným nemocniciam?

Tento problém by sa vyriešil, keby štát nepoisťoval a ani zdravotnú starostlivosť neposkytoval. Štát sa vmanévroval do situácie, v ktorej by vôbec nemal byť. Rolu štátu v poisťovniach ani v nemocniciach vôbec nevidím. V našom modeli manažovanej konkurencie je pre mňa vzorom Holandsko. Tam však žiadna zdravotná poisťovňa, ktorú by riadil štát, nie je, pretože to nie je potrebné. Poisťovne si navzájom konkurujú a funguje to. Som zástancom toho, aby aj naša Všeobecná zdravotná poisťovňa bola rozdelená a sprivatizovaná.

Argument štátu, že on na poskytovaní starostlivosti stráca, nie je férový, lebo sa postavil do pozície, v ktorej byť nemusí. Rovnako nevidím dôvod na to, aby boli nemocnice štátne a vlastnilo ich ministerstvo zdravotníctva.

Asi chápete, že po našich skúsenostiach s privatizáciou nielen v zdravotníctve navrhujete niečo, čo nie je priechodné.

Chápem, napriek tomu si nemyslím, že štát by mal mať nejakú poisťovňu či nemocnicu. Štát má systém len dobre nastaviť, regulovať a motivovať, to je jeho rola. Musí sa vrátiť k stanovovaniu takých podmienok, aby tu boli kvalitní poskytovatelia a poisťovne, a k úlohe regulátora a motivátora.

Vládami Smeru sme veľmi veľa stratili. Zbytočne sa zrušili poplatky, ako aj nezávislosť Úradu pre dohľad, bojovalo sa tu o zisk poisťovní, pritom rola poisťovní, poskytovateľov, ale aj rola a zodpovednosť pacientov musí byť znova nastolená. Štát sa nemá snažiť zoštátňovať nemocnice a poisťovne a manažovať ich, keďže vidíme, že to robiť nedokáže. Státe tu však vidíme snahu o ďalšiu etatizáciu, pričom sa nediskutuje, čo je naozaj dôležité.

Hovoríte o potrebe zahrnúť do reformy aj rolu pacienta. Ako si to predstavujete?

To má niekoľko rovín. Musí byť zadefinovaná jeho rola z hľadiska finančnej spoluúčasti, teda na čo má z verejných zdrojov nárok a čo si musí už zaplatiť z vlastného vrecka. Teda ak by to chcela byť reforma, musela by jasne vysvetliť poistencom, čo im bude hradiť zdravotná poisťovňa a čo si budú hradiť sami. Toto „reforma“ vôbec nerieši.

V druhom rade musíme na pacientov – poistencov preniesť zodpovednosť za to, akým spôsobom sa starajú o svoje zdravie a do akej miery môžu prispieť k manažmentu chronických chorôb. Dnes až 63 percent úmrtí majú na svedomí práve chronické choroby.

Ak ignorujeme faktor, s ktorým sa ľudia často dostávajú do nemocníc, a pritom by sa vôbec nemuseli, keby boli dobre zmanažovaní ambulantne, ale aj z vlastnej strany, tak to ani nemôže byť reforma.

Okrem iného hovoríte, že navrhovaná reforma je v závese Plánu obnovy. Podľa vás spravilo ministerstvo chybu, keď eurofondy na zdravotníctvo podmienilo optimalizáciou siete nemocníc?

V prvom rade treba povedať, že chybu spravilo ministerstvo financií, ktoré sa rozhodlo, čo bude v Pláne obnovy. Práve z jeho iniciatívy vznikla požiadavka na legislatívne zmeny. Toto je však nesprávna motivácia. Dnešné legislatívne zmeny sú len preto, lebo máme nejaký Plán obnovy. Malo sa začať úplne opačne.

Pristúpilo sa ku koncepcii nesprávnym spôsobom?

Áno, pretože táto reforma nehovorí, čo je jej cieľom. Teda či má ísť o väčšiu efektívnosť, dostupnosť, kvalitu, a už vôbec nie, aká je jej vízia. Až po stanovení vízie sa malo pristúpiť ku komplexným zmenám. Považujem až za výsmech, ak sa hovorilo, že Plán obnovy má byť ekologický a digitálny, ale v kapitole venovanej zdravotníctvu je na celú sekciu digitalizácie z 1,2 miliardy iba 41 miliónov.

My tu máme dnes v podstate analógové zdravotníctvo a namiesto toho, aby sme dali obrovské zdroje do digitalizácie, tak ich ideme dať do betónu. Veď my sme na telemedicínu pred covidom nemali ani len kód. Chýba nám obrovské množstvo nástrojov, ako dnes pomocou moderných technológií ľahšie manažovať pacienta a uľahčiť tak prácu zdravotníkov, ktorých už bude stále nedostatok. Na toto však vláda ani nepomyslela.

Investičný dlh nemocníc je však obrovský, nehovoriac o tom, že do digitalizácie zdravotníctva už jedna miliarda odišla, a okrem eReceptu pacienti ani zdravotníci zásadné zlepšenie nespozorovali.

Áno, investičný dlh tu máme, ale Plán obnovy nie je jediným zdrojom, ktorý sa dá na to využiť. Dnes na presun kapitálu do nemocníc existujú aj iné nástroje ako koncesné kontrakty, verejno-súkromné partnerstvá a množstvo iných nástrojov. Táto diskusia tu však chýba. Dať 1,2 miliardy len do betónu a nemocníc je nepochopenie problému, ktorý v zdravotníctve máme. Je to jedna obrovská nevyužitá príležitosť, nehovoriac o ambulantnej sfére, ktorá dostane len úplne smiešnych 11 miliónov eur.

Potrebujeme oveľa viac investovať do komunikácie, do moderných technológií a určite by sme dosiahli výrazne lepší efekt, keby sme udržali pacientov v ambulantnej sfére, ako ich tlačiť do nemocníc. Nerozumiem, prečo Útvar hodnoty za peniaze odklepol drvivú väčšinu peňazí len na nemocnice, kde bude ich realizácia skutočne náročná.

Na čo narážate?

Sám som zvedavý, ako chce ministerstvo v takom krátkom čase postaviť toľko postelí. Predsa vidíme, koľko času stojí vôbec niečo podobné pripraviť, navrhnúť a schváliť. Ak si nastavili termíny na roky 2025/26, bol by som prekvapený, ak by sa to ministerstvu podarilo včas splniť. Peniaze prídu podľa toho, ako budú postavené postele, to je jednoducho realita. Ministerstvu za to, že parlament schváli reformu, príde nula eur.

Slovensko čelí ďalšej silnej vlne pandémie. Je to vôbec čas vhodný na optimalizáciu siete nemocníc?

Pandémia je naším urýchľovacím testom toho, čo inštitucionálne v zdravotníctve nefunguje. Z tohto pohľadu obstálo naše zdravotníctvo katastrofálne a ukázalo veľké medzery. Jednak mimoriadne zlé krízové riadenie zo strany štátu, keď hovoríme o politickom riadení. Veľa peňazí sme smerovali do opatrení, ktoré mali nejasný či diskutabilný výsledok, ako napríklad plošné testovanie, očkovacia lotéria, teraz poukážky za očkovanie. To sú všetko veľmi drahé opatrenia, často s minimálnym efektom.

Ten, kto zachraňoval zdravotníctvo, boli v prvom rade samotní zdravotníci, ktorí odviedli obrovský kus roboty. Zároveň samosprávy, ktoré pri vajataní štátu zobrali na seba všetku zodpovednosť. V regiónoch sa ukázali osobnosti, ktoré dokázali situácie dobre riadiť nielen pri testovaní, ale aj pri očkovaní. Nebyť týchto ľudí, nemali by sme ani také percento zaočkovanosti, aké máme. A rovnako svoju nezastupiteľnú úlohu zohrali súkromníci, napríklad laboratóriá.

To áno, ale o drvivú väčšinu covidových pacientov sa postarali najmä štátne nemocnice, nie súkromné.

To je pravda. Zdravotníci však odviedli a stále odvádzajú fantastickú prácu ako v štátnej, tak aj v súkromnej nemocnici. Za to majú môj absolútny rešpekt.

Keď sa vrátime k otázke, či je podobná reforma optimalizácie siete nemocníc namieste, ak ráta s výraznou redukciou akútnych lôžok, hoci ich tieto dni máme nedostatok, aká je vaša odpoveď?

Koronakrízu zvládli dobre najmä tie krajiny, ktoré zvládajú manažment chronických chorôb, funguje tam telemedicína, ako aj informovanosť pacientov. Ak pandemická kríza ukázala, do čoho treba v zdravotníctve významne investovať, je to viac než rušenie akútnych lôžok telemedicína, digitalizácia, využitie umelej inteligencie, elektronizácia a v neposlednom rade ambulantná sféra, kde by mali dnes smerovať financie z Plánu obnovy.

Veľkou výhradou kritikov optimalizácie nemocničnej siete je fakt, že pred zmenou siete nedôjde k výraznejšej reforme a posilneniu ambulantného sektora. Župy i Lekárske odborové združenie žiadajú štát, aby najskôr posilnil ambulantnú sféru, podporil príchod nových lekárov a až potom robil zásadné zmeny v nemocniciach, ktoré dnes často fungujú aj ako záchranná sieť pre vypadávajúci ambulantný sektor. Súhlasíte s touto výhradou?

Áno, pretože sú to spojené nádoby. Jeden z moderných trendov je práve integrovaná starostlivosť, ktorá bez výraznejšej reformy a podpory ambulantnej sféry nebude možná. Ak by tento systém fungoval dostatočne, mohli by sme výrazne znížiť tlak na nemocnice. Veľmi nám chýba dôsledné prepojenie medzi ambulantnou a ústavnou starostlivosťou. U nás fungujú skôr ako dva fragmentované systémy.

Nemali by sme venovať prioritu nemocniciam, ale pacientom s chronickými chorobami, ktorých máme veľmi veľa, a hľadať aj inovatívne riešenia, ako sa v tomto smere posunúť ďalej. Starostlivosť o chronické choroby sa začína u pacienta a v ambulantnom sektore, na to treba upriamiť pozornosť. Investovať dnes len do nemocníc je nepochopením problému.

Zároveň je chybou, že diskusia o reforme zdravotníctva sa na konci dňa zredukovala len na to, ktoré lôžka a nemocnice sa budú či nebudú rušiť. Aj v tomto smere vidno, ako v reforme absentuje komplexnosť. Zrejme ani ministerstvo nie je nadšené, keďže zoznam nemocníc rozdelených do jednotlivých kategórií posunulo až o rok...

... a to hneď po komunálnych a župných voľbách. Čo si myslíte o podobnom načasovaní?

Je to dôkaz nepripravenosti samotného tímu, ktorý takzvanú reformu tvorí. Nielen v tomto smere cítiť, že ani sami nevedia, čo všetko reforma v sebe obsahuje. Ak chcem prijať nejaký zákon, musím mať k nemu celú dokumentáciu, so všetkými pravidlami, aby bolo jasné, za čo zákonodarca hlasuje.

Musí byť jasné, čo sa reálne po prijatí zákona stane, nie hádať, čo to nakoniec v realite prinesie pre ľudí o rok či o dva. To vidíme aj pri iných častiach tohto návrhu zákona. Pripravenosť bola celkovo veľmi nízka.

Bývalý minister Zajac vždy hovoril, že reformu treba urobiť poriadne, komplexne a vtedy bude „bolieť“ všetkých. Chybou súčasného vodcovstva je, že sa snaží uspokojiť všetkých. A to je zrejmé aj pri návrhu reformy, z ktorej sú nakoniec všetci len naštvaní. Súčasným ministrom zdravotníctva chýba vízia a odvaha, ktorú Rudolf Zajac mal.

Hovoríte, že reforma musí bolieť všetkých. Na reformu, ktorú ste pripravovali s exministrom Zajacom, dodnes mnohí spomínajú s trpkosťou aj preto, lebo podľa nich veľmi bolela len niektorých, zatiaľ čo iní na nej získali a v závere zdravotníctvu priniesla nové problémy. Ako sa na to spätne pozeráte?

To, že reforma musí bolieť, vnímam tak, že ide proti určitým zaužívaným pravidlám. Čo sa týka Zajacovej reformy, ktorej som bol spoluautorom a poradcom, tak jej kľúčovým slovom bola zodpovednosť. Každý musí niesť diel svojej zodpovednosti, prijímať rozhodnutia a pohybovať sa v zóne, ktorá nie je pre neho najkomfortnejšia. Práve v tom je tá bolesť.

V rámci reformy sa nestihlo zrealizovať všetko, čo sa aj plánovalo, a to je dôvod, prečo niektoré jej aspekty nie sú dotiahnuté do konca. Ako veľkú chybu vnímam následne zrušenie poplatkov vládou Smeru. Za poplatkami si stojím, myslím si, že to bolo správne, dôležité a ich zrušením len následne začali živelne vznikať rozličné poplatky bez pravidiel a formy. Ľudia nevedia, za čo doktorovi majú alebo nemajú platiť. Zbytočne len vznikli rôzne šedé zóny.

Čo spätne vnímate ako najväčšiu chybu?

To, že sa v celej palete opatrení a zmien nepodarilo plne presadiť nárok pacienta. Existoval síce zoznam výkonov a diagnóz, ktoré sa mali začať kategorizovať. Máme dokonca na to už aj legislatívu, ale žiadna ďalšia vláda po nás neprišla s kategorizáciou výkonov. Jej výsledkom malo byť, do akej miery sa daný výkon hradí z verejného zdravotného poistenia. V podstate tak, ako sú dnes kategorizované lieky. Od roku 2004 nebol však prijatý žiadny moderný zoznam výkonov.

Výhradou voči súčasnej reforme je aj to, že v zásade nerieši stabilizáciu zdravotníckeho personálu. V ambulantnom sektore chýbajú stovky všeobecných lekárov a mnohí ďalší sú už v dôchodkovom veku. Do toho sa stále viac prehlbuje aj problém so sestrami. Bez dostatku personálu žiadna reforma fungovať nebude. Čo s tým?

Presne na tomto bode vidíme, že ide o reformu v závese Plánu obnovy, keďže ten neumožňuje preplácať mzdy, ale s nadhľadom povedané len betón. V tomto smere treba vnímať, že Slovensko má aj bude mať nedostatok personálu. Musíme sa s tým strategicky vyrovnať.

Ako?

Máme na to tri dlhodobé riešenia. Prvým je zvolenie otvorenej migračnej politiky zdravotníkov mimo Únie, druhým je výchova nových zdravotníkov, kde by sme mali otvoriť spoluprácu univerzít so súkromným sektorom. Ten by mal mať vo výrazne väčšom rozmere svoje univerzitné a fakultné nemocnice, než je to dnes.

A posledným nástrojom je výrazne viac používať moderné technológie v medicíne, čo sú nástroje, ktoré umožňujú znížiť náročnosť práce pre zdravotnícky personál a do istej miery ho aj odbremeniť.

Vôbec ste v rámci riešení nespomenuli zvýšenie platov zdravotníkov. No ide o jeden z dôležitých faktorov, ktorý spôsobuje migráciu našich lekárov do okolitého zahraničia, kde sú platy oproti nám násobne vyššie.

Tento faktor vnímam. Platové nožnice voči Česku i Maďarsku sa naozaj veľmi otvárajú ešte viac, než to bolo doteraz. Otázka znie, akým spôsobom platy zvyšovať.

Vaša odpoveď?

Tu nemám populárny názor, lebo si nemyslím, že riešením je plošné zvyšovanie miezd či centrálny automat. Za správne pokladám, keď dáme celkovo zdravotníctvu viac zdrojov, čo by sa samo osebe prejavilo aj v platoch. Výška platov má byť konkurencieschopná s okolitými krajinami, ale ja by som pri nich volil aj diferencovanejší prístup odmeňovania, ktorý je možno dlhodobejší, ale bol by opäť v kompetencii zdravotných poisťovní a manažmentu nemocníc.

Tabuľkové platy nám znemožňujú excelentných lekárov zaplatiť výborne a tých podpriemerných zase horšie. Výkony sa len priemerujú, preto som zástancom diferencovaného hodnotenia. Ale určite treba v prvom rade naliať viac peňazí do zdravotníctva, presunúť ich poskytovateľom a prenechať túto kompetenciu manažmentu nemocníc. Platy v nemocniciach môžu tvoriť od 60 až do 80 percent výdavkov. Nemôžem centrálnou platovkou manažérovi zobrať jeho kľúčovú kompetenciu, personálnu a mzdovú politiku, aby si vedel dôležitých ľudí udržať.

Ak však minister financií plánuje tento rok zobrať vyše 200 miliónov zdravotníctvu, asi si neuvedomuje, že sa sám strelil do nohy. Práve teraz sú tie peniaze nevyhnutné na to, aby sa personál stabilizoval, hoci ja sám nie som zástancom centrálneho zvyšovania platov.

Reforma nemocníc, ktorá je v parlamente, má reálne zmeny priniesť až v roku 2024. Myslíte si, že sa tohto roku dožije?

Ťažko povedať, čo bude na konci dňa, keďže súčasnú vládu nepokladám za proreformnú.

Ako to myslíte?

Byť reformátorom znamená, že mám víziu, kvôli ktorej to robím. Víziu mám dobre premyslenú a mám aj lídra, ktorý ju dokáže nielen odkomunikovať, ale o jej správnosti presvedčiť ľudí a naplniť tak cieľ. No v neposlednom rade musím mať odhodlanú vládu, ktorá je ochotná niesť politické náklady za presadenie reformy a obetovať aj vlastnú popularitu v prospech veci, o ktorej si myslí, že posunie Slovensko dopredu. Všetko toto mi pri tejto „reforme“ chýba.

Víziou „reforiem“ je len Plán obnovy. Nebyť tohto, ani by sa do takejto reformy nešlo. Chýba aj leadership. Minister si svoju víziu nemusel obhájiť vo veľkých diskusiách s politickými partnermi a nedokázal ľudí nadchnúť pre zmenu, ktorú pokladá sám za dôležitú. A to, že vláde chýbajú odhodlanosť a zomknutosť, že to ide spraviť, o tom ani nemusíme hovoriť.

Ak si táto vláda nahovára, že bude reformnejšou než Dzurindova, veľmi sa mýli. Táto vláda na rozdiel od Dzurindovej v reformách nedokáže držať spolu a znášať politické náklady. Ani premiér ako kľúčový člen koalície nedokáže reformy pred koaličnými partnermi obhájiť. Súčasná vláda nemá žiadneho tímového ducha a každý len kalkuluje, čo z odporu voči tej-ktorej „reforme“ dokáže politicky vyťažiť. To, čo nakoniec vzíde ako výsledok zo všetkých ústupkov a kompromisov, nebude mať s reformami nič spoločné.

Foto – Boris Németh