Protesty Polícia škaredo prestrelila

Polícia to už s nadprácou dosť preháňa. Úder na organizátorov protestov pobúril nielen tých, ktorým sa tu nadáva do dezolátov, ale aj druhú stranu. Ľudí, ktorí podporujú pandemické opatrenia.

Problém nebol v tom, že polícia zasiahla. Žijeme v ére, keď sú verejné protesty zakázané. Problém bol v neprimeranosti policajnej akcie a v jej politickom podfarbení.

Zdravotníci zo záchrannej služby síce porušili pandemické pravidlá a „zákaz vychádzania“ počas núdzového stavu, no protestovali slušne a pokojne.

Zákrok polície však slušný a pokojný nebol.

Najskôr zdravotníkom kontrolovali doklady a zapisovali si ich do zoznamov. Vyzývali ich, aby sa „nezhromažďovali na území Slovenskej republiky“. Potom zadržali dvoch organizátorov protestov. Predviedli ich na policajnú stanicu. A začali trestné konanie. Lebo protestujúci zdravotníci vraj boli podozriví z trestnej činnosti.

Výsledok: stíhanie pre podnecovanie (paragraf 337) s trestnou sadzbou dva roky.

Nakoniec sa polícia svojím ráznym postupom pochválila na sociálnych sieťach. Informovala, že účastníkov protestu nahlásila úradu verejného zdravotníctva.

Zdravotníkom hrozili nielen pokuty, ale aj trestné stíhanie a väzenie len za to, že počas pandémie pokojne protestovali pred parlamentom a žiadali zvýšenie platov. Neuveriteľné.

Polícia – vrátane svojej facebookovej divízie – v snahe zastrašiť verejnosť a odradiť ju od protestov prekročila hranice základnej slušnosti. Potvrdilo sa to už krátko po akcii. Generálny prokurátor prikázal vec preskúmať. Krajská prokuratúra napokon stíhanie v réžii polície zrušila ako nezákonné.

A dobre urobila. Paragraf, podľa ktorého postupovala bratislavská polícia, nesedel na to, čo sa stalo. Primerané by bolo možno priestupkové konanie, no určite nie stíhanie. Nešlo predsa o „závažné porušovanie verejného poriadku“.

Išlo len o protest proti ministrovi financií a politike „ohodnocovania“ zdravotníkov zo záchrannej služby.

Aj to mohlo byť jadrom problému.

Môžeme predpokladať, že polícia v utorok konala pod politickým tlakom. Premiér Heger priznal, že o tom, ako „riešiť“ protesty, telefonoval s ministrom vnútra Mikulcom. Ten mu hlásil, čo sa deje. A možno aj to, čo sa bude diať, keďže minister má na policajtov veľmi silné páky...

Totiž: politizácia vedenia polície dosahuje rozmery, ktoré sme nevideli roky. Minister vnútra má právomoc vymenovať a odvolať policajného prezidenta – a k tomu má novú „faraónsku“ právomoc odvolať ktoréhokoľvek policajného funkcionára. Bez udania dôvodu.

Inými slovami, suverénnym veliteľom Policajného zboru je minister vnútra Mikulec. Šéfovia polície, ktorých môže kedykoľvek odstrániť, majú silne nesvojprávnu pozíciu. V tajto situácii celkom stačí, aby sa minister opýtal podriadených policajtov, ako sa chcú postaviť k protestom. A výsledkom je policajná nadpráca pre vládu.

Dokonca sa minister ani nemusí nič pýtať. Ak sú figúry vo vedení polície dostatočne servilné, časom sa v takomto deformovanom „dvornom prostredí“ naučia správne orientovať. Teda donášať. A predháňať sa v „plnení úloh“.

Ako vyzerajú úlohy, môžeme vidieť na servilite Štefana Hamrana, ktorý sa tak zúfalo snaží zapáčiť ministrovi Mikulcovi, až je to úsmevné a miestami trápne. Hamran, kandidát na policajného prezidenta, dookola opakuje to, čo tvrdí Mikulec či Lengvarský s Kolíkovou: treba tvrdo zakročiť proti každému, kto porušuje pandemický režim.

Slovom, polícia je pod politickým a mediálnym tlakom, aby nekompromisne stíhala prejavy odporu. Tlačia na ňu nielen ministri, ale aj poslanci (Šeliga, Dostál) a väčšina médií. Kto protestuje proti obmedzovaniu práv a slobody, ten má byť v novom pandemickom režime príkladne potrestaný.

Najskôr chcela polícia väzobne stíhať „antirúškarov“ po nešťastnom incidente s privolanou hliadkou. Súdy nakoniec dôvody pre väzbu zamietli. Pri všetkých návrhoch na väzobné stíhanie.

Tento týždeň to pokračovalo snahou trestne stíhať zdravotníkov, ktorí sa opovážili protestovať proti politike ministra financií. Krajský prokurátor trestné konanie zrušil ako nezákonné.

Napriek tomu sa dá očakávať, že politické tlaky na políciu budú pokračovať. A polícia sa nimi bude riadiť. Lebo tak sú nastavené pravidlá a silné právomoci ministra vnútra (člena vlády za OĽaNO).

Ak sa chce stať Hamran policajným prezidentom, bude musieť poslúchať.

Ak sa bude chcieť udržať vo funkcii, bude musieť poslúchať.

A to isté platí prakticky o každom policajtovi vo vedúcej funkcii. Lebo kohokoľvek z nich môže Mikulec (alebo jeho šéf Spišiak) podľa nových pravidiel okamžite vyraziť. Bez toho, aby sa obťažoval uviesť dôvod.

Záver: viniť za nadprácu políciu asi nemá veľký zmysel. V istom zmysle si len plní úlohy. A nielen tie policajné.

Priznajme si, že dnes sú pred ňou hlavne úlohy režimové.