História Poľsko 1981 – Advent s tankmi

Poľsko malo v rámci sovietskeho bloku zvláštne postavenie. Krajina ležala na tzv. hlavnom strategickom smere a v plánoch sovietskeho generálneho štábu územie Poľska predstavovalo nástupný priestor pre sily druhého strategického sledu. Kremeľskému politbyru preto obzvlášť záležalo na tom, aby malo situáciu v Poľsku za každých okolností pod kontrolou. Krajinu ešte pred koncom 2. svetovej vojny ovládli komunisti, ktorí jej vládli prostredníctvom Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZPR – Polska Zjednoczona Partia Robotnicza).

Po skončení 2. svetovej vojny sovietske vojská na rozdiel od Československa Poľsko neopustili. Na jeho území bola trvalo dislokovaná Severná skupina sovietskych vojsk s veliteľstvom v Legnici. Stalin navyše Poliakom naordinoval za ministra národnej obrany a faktického veliteľa poľskej armády sovietskeho maršala poľského pôvodu Konstantina Rokossovského (v Poľsku vystupoval ako Konstanty Rokossovski).

Problémom Poľskej ľudovej republiky, ako sa za socializmu poľský štát volal, bola chronicky zlá hospodárska situácia. A to aj v porovnaní s okolitými krajinami sovietskeho bloku ako Československo, NDR či Maďarsko. V roku 1970 sociálne problémy vyústili do masívneho štrajku robotníkov v gdanských Leninových lodeniciach. Generálny tajomník PZPR Władislaw Gomułka stratil nervy a na potlačenie robotníckej revolty nasadil armádu vybavenú ostrým strelivom.

Prvá salva mala ísť síce zámerne do zeme, ale veliaci dôstojníci nedomysleli, že strely sa od uličnej dlažby odrazia rovno do štrajkujúcich. Viac než 40 robotníkov bolo zabitých a ďalších vyše tisíc zranených. Krviprelievanie otriaslo celou krajinou. Sovietsky vodca Leonid Brežnev využil gdanskú tragédiu na to, aby sa zbavil neželaného exponenta z Chruščovovej éry a Gomułku v čele PZPR nahradil Edward Gierek.

Prvá päťročnica Gierekovej vlády sa dodnes považuje za zlatú éru poľského socializmu. Nový prvý muž Poľska sa netajil, že nedopustí, aby sa zopakovali udalosti z Gdanska roku 1970. Masívnou investičnou politikou do priemyselnej výroby sa mu podarilo zlepšiť životnú úroveň obyvateľov. Gierek, samozrejme s požehnaním Moskvy, udržiaval veľmi dobré vzťahy s lídrami západných krajín. Poľsko dokonca opakovane navštívili aj prezidenti USA.

Masívne investície si Poľsko ostatne mohlo dovoliť len vďaka masívnym úverom v tzv. „tvrdej mene“ (voľne zmeniteľným menám západných štátov), ktoré Poľsko získavalo s prispením Gierekovho renomé na Západe. V Poľsku sa práve v tomto období začali na základe talianskej licencie vyrábať známe osobné autá Polski Fiat a v Katowiciach, odkiaľ Gierek pochádzal, bol napríklad vybudovaný obrovský metalurgický kombinát, ktorý mal byť výkladnou skriňou poľskej ekonomiky.

Robotníci sa opäť búria

Poľské vedenie síce vďaka úverom dokázalo pozdvihnúť životnú úroveň poľského obyvateľstva, ale nedokázalo zvýšiť efektivitu centrálne riadenej poľskej ekonomiky. Od polovice sedemdesiatych rokov sa v dôsledku obrovskej zadlženosti poľské ekonomické problémy začali zase kopiť. To sa zákonite prejavilo na opätovnom poklese životnej úrovne. K prvým štrajkom došlo už v roku 1976.

Na rozdiel od iných socialistických krajín, v ktorých sa odpor koncentroval do úzkej vrstvy intelektuálov, v Poľsku sa hybnou silou protikomunistickej rezistencie stali robotníci. To bolo pre komunistický režim, ktorý sám seba deklaroval ako jediného skutočného predstaviteľa záujmov robotníckej triedy, obzvlášť nepríjemné. Dominantné postavenie postupne získaval Výbor na obranu robotníkov známy pod skratkou KOR (Komitet Obrony Robotników).

Vedenie poľskej katolíckej cirkvi síce obvykle nevystupovalo voči štátnej moci nijako zvlášť agresívne a vyjadrenia prímasa kardinála Stefana Wyszyńskeho a ostatných biskupov boli zvyčajne veľmi diplomatické a smerovali skôr k upokojovaniu situácie, ale nebolo žiadnych pochýb o tom, na čej strane sú v tomto zápase sympatie katolíckeho kléru. Prelomovým impulzom pre celú krajinu bolo zvolenie kardinála Karola Wojtyłu za pápeža Jána Pavla II.

Kardinál Wyszyński v rozhovore s Edwardom Gierekom. Zboku ich sleduje Stanisław Kania. Zdroj: gosc.pl

Ako sa komunistickej vláde stále nedarilo zlepšovať sociálne podmienky obyvateľstva, nálada v spoločnosti eskalovala. K výbuchu nespokojnosti došlo v júli 1980 po oznámení zvýšenia cien niektorých druhov mäsa. Zamestnanci podnikov v tzv. Trojmestí (aglomerácia Gdansk – Gdynia – Sopoty) a v Štetíne vyhlásili okupačný štrajk. Prím opäť hrali gdanské lodenice, kde sa do čela štrajkového hnutia prepracoval výrečný elektrikár a spolupracovník KOR-u Lech Wałęsa. SB síce Wałęsu a jeho najbližších spolupracovníkov promptne zatkla, ale výsledkom bolo len to, že štrajky sa rozšírili po celom území Poľska. Wałęsa bol síce pomerne rýchlo prepustený, ale vlna sa už nedala zastaviť.

V polovici augusta spočiatku len na severe Poľska, ale neskôr po celej krajine začali vznikať tzv. medzipodnikové štrajkové výbory. V stave okupačného štrajku sa v tom čase nachádzalo už vyše tristo podnikov. Vo chvíli, keď sa k štrajkujúcim pridali aj baníci a hutníci z katowickej aglomerácie, ktorí doteraz tvorili najpevnejšiu oporu Gierekovho režimu, generálny tajomník pochopil, že musí vyjednávať.

Zoči-voči hrozbe kolapsu celej ekonomiky sa Gierekovo vedenie odhodlalo k zásadným ústupkom, na ktorých konci bola bezprecedentná dohoda o legalizácii Nezávislého samostatného odborového zväzu Solidarita. Ten vznikol 17. septembra 1980 ako voľné združenie desiatok medzipodnikových štrajkových výborov. Autorom názvu Solidarita, ktorý sa čoskoro skloňoval po celom svete, bol historik Karol Modzelewski z Wrocławi.

Zdalo sa, že toto by mohlo situáciu upokojiť, lenže ukázalo sa, že štátna moc tzv. augustovú dohodu z Jastrzębia nemieni dodržiavať. Robili sa prieťahy so súdnou registráciou Solidarity, o registrácii k nej pridružených organizácií ani nehovoriac. Dôsledkom bol ďalší rozmach štrajkového hnutia a v krajine sa začali prejavovať vážne zásobovacie problémy.

Vedenia komunistických strán krajín sovietskeho bloku začali biť na poplach. Najväčšie znepokojenie, pochopiteľne, prejavovali komunisti v susednom Československu a východnom Nemecku, ktorí sa obávali, že nepokoje sa prelejú aj do ich krajín.

Treba však povedať, že obavy československých aj východonemeckých komunistov boli prehnané. Mohli za to samotní Poliaci, ktorí zásobovacie problémy vo svojej krajine riešili nákupnou turistikou do pohraničných oblastí oboch susedných krajín. V Československu a NDR bolo zásobovanie nepochybne lepšie ako v Poľsku, ale masívne vykupovanie základných potravín a spotrebného tovaru rozhodne Poliakom na sympatiách miestnych obyvateľov nepridalo.

Pre socialistické krajiny bolo zásobovanie tovarmi bežnej spotreby vždy veľmi citlivou otázkou. Centrálne riadené ekonomiky trpeli pri uspokojovaní spotrebiteľských požiadaviek obyvateľov chronickými problémami. Situácie, keď na pultoch obchodov týždne či mesiace chýbal nejaký artikel, bývali za socializmu bežným javom. Aby urobili prietrž vykupovaniu obchodov v pohraničí a v neposlednej miere aj z preventívnych dôvodov, aby zabránili importu poľskej revolty do svojich krajín, na prelome októbra a novembra vlády ČSSR a NDR pozastavili účinnosť dohôd s Poľskom o voľnom pohybe osôb. Československá ŠtB so zadosťučinením hlásila, že opatrenie bolo obyvateľstvom prijaté prevažne kladne.

Uznanie nezávislých odborov bolo prelomom narušujúcim pre komunistické režimy kľúčový mocenský monopol jedinej vládnucej strany. V Moskve zavládlo zdesenie a sovietske politbyro si okamžite vynútilo Gierekovo odvolanie. Jeho nástupcom sa už 6. septembra 1980 stal Stanisłav Kania. Počas rokovaní v Moskve čelila poľská delegácia vlne výčitiek a vyhrážok, že pokiaľ si „poľskí súdruhovia nedokážu urobiť doma poriadok sami, bratské socialistické krajiny prijmú potrebné opatrenia“.

V narážke sa potlačenie Pražskej jari v auguste 1968 sa začal skloňovať tzv. československý scenár. Spojené velenie síl Varšavskej zmluvy ohlásilo na november uskutočnenie veľkého vojenského cvičenia (Sojuz-80), do ktorého sa mali okrem sovietskej a poľskej armády zapojiť aj jednotky československej a východonemeckej armády.

To už bolo vážne. Podobné cvičenie (Vltava 1968) predchádzalo invázii do Československa. Začiatkom decembra 15 sovietskych, dve československé a jedna východonemecká divízia zaujali postavenia v blízkosti poľských hraníc. Oficiálne išlo o ďalšie z vopred neohlásených cvičení, bolo tu však niekoľko podstatných odlišností. Cvičiace jednotky zvyčajne dostávali ostrú muníciu až na mieste cvičenia a vždy len množstvo potrebné na vykonanie ostrých strelieb. Teraz však vojaci, posádky tankov aj obsluhy diel „nafasovali“ plné palebné priemery munície už v miestach trvalej dislokácie.

Československá ľudová armáda sa pri presune svojich dvoch divízií k poľským hraniciam (operácia Krkonoše) ocitla vo veľmi nepríjemnej situácii. Na severe Čiech totiž nedisponovala prakticky žiadnou infraštruktúrou, pretože tú od roku 1968 užívala sovietska armáda. Presun dvoch divízií po vlastnej osi na vzdialenosť dvesto kilometrov a následný vojenský bivak v treskúcom mraze zasnežených krkonošských lesov si jeho účastníci dodnes veľmi dobre pamätajú.

Dodnes nie je úplne jasné, či sovietske vedenie myslelo inváziu vážne alebo išlo len o to, aby zastrašilo Poliakov a vytvorilo tlak na poľské vedenie, aby sa konečne vzchopilo k činu. Proti invázii hovorí skutočnosť, že sily určené na cvičenie, ktoré malo byť prológom invázie, boli na takúto operáciu primalé. Aj keby sa k nim pridali zamýšľané štyri poľské divízie, stále išlo len o niečo vyše dvadsať divízií. Pritom na invázii do podstatne menšieho Československa, ktorého odpor armády sa navyše veľmi nepredpokladal, sa len v prvej vlne zúčastnilo 27 divízií.

Na druhej strane však úderné jadro sovietskej armády bolo trvalo dislokované na západných hraniciach ZSSR, teda v bezprostrednej blízkosti Poľska. Na operatívne presmerovanie ďalších divízií z Bieloruského a Pribaltického vojenského okruhu do Poľska neboli potrebné žiadne zvláštne opatrenia. Nástup západným smerom vojsk druhého strategického sledu, ktorý predstavovali práve divízie týchto okruhov, sa pravidelne precvičoval. Okrem toho dvaja poľskí generáli neskôr vypovedali, že sovietski kolegovia im ukázali plány vpádu do ich krajiny (čo mohlo byť však tiež súčasťou psychologického pôsobenia).

V Moskve zatiaľ prebiehali intenzívne rokovania sovietskeho a poľského vedenia. Sovietske velenie malo z invázie do Poľska veľké obavy. Na rozdiel od roku 1968, keď invázne sily mohli využiť moment prekvapenia, teraz sa s hrozbou sovietskej invázie na poľskej strane počítalo úplne vážne. Po československej skúsenosti nikto nepochyboval, že k nej naozaj môže dôjsť. Sovietski maršali si vôbec nemohli byť istí, ako sa v takom prípade zachová poľská armáda, pri ktorej na rozdiel od tej československej sa z historických dôvodov nemohli spoliehať na žiadny proruský či slovanofilský sentiment. Všetky tieto obavy pri rozhovore s Brežnevom otvorene vyslovil aj sám Kania.

To, čo napokon zrejme rozhodlo, že kremeľské politbyro myšlienku invázie do Poľska opustilo, bola skutočnosť, že problémy s Poľskom sa od tých spred trinástich rokov líšili v jednej podstatnej veci. Udalosti v Československu vychádzali priamo z vedenia samotnej Komunistickej strany Československa. Alexander Dubček a drvivá väčšina jeho kolegov v predsedníctve a ústrednom výbore nemienila zasiahnuť proti spoločenským procesom, ktoré sami dali do pohybu – minimálne nie represívnou mocou.

Naopak, v Poľsku protikomunistické hnutie vychádzalo „zdola“ a vedenie poľských komunistov sa netajilo ochotou proti nemu zakročiť, len zatiaľ k tomu nevedelo nájsť odvahu a prostriedky. To bol v očiach Brežneva a sovietskeho vedenia podstatne menší hriech než „kontrarevolúcia a revizionizmus“ Dubčekovho vedenia.

Na konci roku 1980 musel Brežnev brať tiež podstatne väčší ohľad na zahraničnopolitickú situáciu než v roku 1968. Pred rokom sovietske vojská vstúpili do Afganistanu a odozva medzinárodného spoločenstva a dokonca aj časti komunistického hnutia bola krajne nepriateľská a zasadila postaveniu ZSSR vo svete tvrdú ranu. Situácia v Afganistane sa pritom pre sovietsku armádu od začiatku nevyvíjala dobre a riskovať zaviaznutie do ďalšieho vleklého konfliktu tentokrát priamo na hlavnom strategickom smere sa sovietskemu vedeniu rozhodne nechcelo. Navyše, novozvolený prezident USA Ronald Reagan vyhral voľby okrem iného aj svojím nezmieriteľným antikomunizmom. V Moskve mali veľké obavy, ako by USA pod jeho vedením zareagovali na sovietsky vpád do Poľska.

Aby moskovských súdruhov aspoň trochu upokojili, poľské vedenie predstavilo plán riešenia situácie. Kania odprezentoval Brežnevovi ako SB a ministerstvo vnútra Solidaritu postupne rozložia operatívnymi metódami. Ku Kaniovmu plánu boli však moskovskí súdruhovia vzhľadom na doterajší priebeh udalostí dosť skeptickí. Lenže Poliaci mali aj plán B. Poľský minister národnej obrany generál Wojciech Jaruzelski sa vytasil s myšlienkou na zavedenie výnimočného stavu nastoleného poľskou armádou. Táto myšlienka sa Brežnevovi páčila viac.

Sám Jaruzelski pritom na vlastnej koži zažil pobyt v sovietskych pracovných táboroch. On a jeho rodina sa v nich ocitli po tom, čo v Litve, kam sa uchýlili po porážke Poľska, boli v roku 1940 zatknutí NKVD. Pre neho typické tmavé okuliare generál nenosil z rozmaru, ale preto, že počas núteného pobytu na Sibíri mu zrak poškodila tzv. snežná slepota. V gulagu dokonca v roku 1942 umrel jeho otec. To mu však nezabránilo, aby po prepustení vstúpil do tzv. poľskej východnej armády vytvorenej v Sovietskom zväze.

Po absolvovaní dôstojníckej školy sa stal politickým dôstojníkom a stúpencom bezvýhradnej orientácie Poľska na Sovietsky zväz, čo mu zaručilo impozantný kariérny rast.

Poľskému vedeniu na rokovaniach v Moskve 5. decembra tak síce bolo od sovietskeho politbyra nevyberavo vynadané, že nechalo veci zájsť priďaleko, ale Brežnev napokon vyslovil rozhodujúci prísľub, že bez Kaniovho súhlasu žiadna invázia nebude. Sovietske, československé a východonemecké divízie sa v nasledujúcich dňoch vrátili do kasární.

Zbieranie síl

V Poľsku v priebehu roku 1981 panovalo faktické dvojvládie. Autorita PZPR bola v troskách a do Solidarity vstupovali aj mnohí jej radoví členovia. Solidarita v tom čase združovala už viac než 9 miliónov zamestnancov štátneho sektora, čo predstavovalo takmer tretinu dospelej populácie Poľska. Ako huby po daždi vznikali nové nezávislé organizácie a začalo sa hovoriť aj o vzniku novej politickej strany, ktorá mala vzísť zo Solidarity.

Solidarita mala okrem iného tiež výborne zorganizovanú sieť ilegálnych či poloilegálnych tlačiarní a distribúcie svojich tlačovín a dokumentov po celom Poľsku. SB a polícia (Milicja Obywatelska) sa z času na čas pokúšali tieto aktivity obmedzovať, ale bez hmatateľnejšieho výsledku. Ale aj nezávislá tlač rešpektovala jedno dôležité obmedzenie. Aby sa príliš nedráždilo kremeľské vedenie, nikdy sa nespochybňovala doterajšia zahraničnopolitická orientácia a členstvo Poľska vo Varšavskej zmluve.

K prudkej eskalácii napätia došlo 13. marca 1981 v Bydhošti (pol. Bydgoszcz), kde príslušníci bezpečnostných zložiek rozohnali a zbili demonštrujúcich roľníkov, ktorí na miestnom vojvodskom (poľské označenie pre kraje) súde požadovali registráciu vlastného odborového zväzu. Krajinou sa okamžite prevalila nová vlna protestov. Vedenie Solidarity požadovalo okamžité vyšetrenie incidentu a potrestanie vinníkov. V reakcii na vyhýbavú reakciu zo strany vládnej moci bol na 31. marca ohlásený generálny štrajk. Wałesa a niekoľko ďalších vedúcich členov Solidarity boli opäť zaistení.

Ako naschvál, alebo práve preto, na západe ZSSR sa začalo ďalšie zo sovietskych vojenských cvičení (Sojuz-81). Scenár cvičenia tradične pracoval s rozvinovaním sovietskych vojsk druhého strategického sledu, čo sa kedykoľvek mohlo plynulo zmeniť na inváziu do Poľska. Vo chvíli, keď do Varšavy dorazil striktne formulovaný oficiálny vyčítací list Ústredného výboru KSSZ adresovaný Ústrednému výboru PZRS, v poľskom vedení zavládla panika. V etikete vzťahov sovietskeho bloku to znamenalo niečo ako posledné varovanie.

Wałesa bol obratom potichu prepustený, aby sa mohol zúčastniť na rokovaniach s vládou. Vedomie spoločného ohrozenia zaúčinkovalo a v priebehu pár dní sa Solidarita a vláda dohodli na tzv. marcovom kompromise. Solidarita odvolala generálny štrajk a vláda súhlasila s vyšetrením bydhošťského incidentu a s ukončením prieťahov pri registrácii nezávislých občianskych a odborových združení.

Marcový kompromis však priniesol len chvíľkovú úľavu. Vyšetrovanie sa ťahalo do stratena a registrácie sa stále zdržovali. Čo však bolo vážnejšie, marcový kompromis vniesol nesúlad medzi vedenie Solidarity a radové členstvo. To s kompromisom nebolo spokojné a začínalo sa stále viac radikalizovať. Wałesa bol stále autoritou, ale Centrálna dohodovacia komisia Solidarity, ktorá fungovala ako koordinačný orgán celého hnutia, začínala pomaly strácať nad vývojom udalostí kontrolu.

Po bydhošťskom incidente bolo kremeľskému vedeniu jasné, že situácia v Poľsku sa môže vyriešiť iba uskutočnením Jaruzelskeho plánu. S jeho prípravou generál ostatne preventívne začal už 12. novembra 1980 – dva dni po oficiálnej súdnej registrácii Solidarity.

Viac než na stále taktizujúceho a váhajúceho Kaniu sa Brežnev začínal spoliehať na rozhodného Jaruzelskeho. Ten bol v apríli vymenovaný za predsedu vlády. Vzápätí sa začala na európske pomery veľmi neobvyklá militarizácia poľskej politickej scény. V priebehu nasledujúcich mesiacov viacerých ministrov v ich kreslách vystriedali generáli. Civilní ministri zase potichu dostávali za námestníkov vysokých dôstojníkov. Najvýznamnejšou nomináciou bolo vymenovanie bývalého šéfa vojenskej rozviedky generála Czesława Kiszczaka za ministra vnútra.

Wojciech Jaruzelski a Czesław Kiszczak. Zdroj: newsweek.pl

V druhej polovici roku 1981 poľské obyvateľstvo začínalo byť čoraz viac unavené z chaosu a neustálych štrajkov, ktoré prispievali k ďalšiemu zhoršovaniu už aj tak zúfalej hospodárskej situácie. Lístkový systém na základné potraviny zavedený už na konci sedemdesiatych rokov prerástol do bizarnej výmeny tovarov a potravín medzi jednotlivými závodmi. Všade bujnela šmelina a čierny trh.

Popularita Solidarity začala v druhej polovici roku 1981 povážlivo klesať. Podľa prieskumov Poľskej akadémie vied sa prepadla zo 62 na 41%. Popularita PZPR stále zostávala nízka, ale armáda sa napriek všetkému naďalej tešila vysokej dôvere Poliakov.

Prieskumy ukázali jednu zaujímavú skutočnosť. Poliaci podľa nich vnímali Solidaritu skôr ako protestné hnutie, ktorým sa chceli vymedziť voči skompromitovanej moci straníckych funkcionárov, než ako mocenskú alternatívu k existujúcemu zriadeniu.

V októbri Kania odstúpil z pozície generálneho tajomníka PZPR a nahradil ho práve Jaruzelski. Okrem postov generálneho tajomníka a predsedu vlády si podržal aj kreslo ministra obrany. Stal sa tak bezkonkurenčne najmocnejším mužom v krajine.

Vrchný veliteľ vojsk Varšavskej zmluvy maršal Viktor Kulikov navrhol Jaruzelskemu vyslanie sovietskych poradcov do tímu pripravujúcemu vyhlásenie výnimočného stavu, Jaruzelski to však odmietol. Rovnako odmietavo sa staval ku tlaku sovietskeho vedenia, aby vyhlásenie výnimočného stavu čo najviac urýchlil. Generál stavil na dôkladné naplánovanie všetkých krokov a na moment prekvapenia. V októbri tiež bolo rozhodnuté (pod zámienkou vojenského cvičenia) o odložení odchodu práve slúžiaceho ročníka vojakov základnej služby do civilu o ďalšie dva mesiace.

Na príprave vyhlásenia výnimočného stavu sa podieľal aj plukovník Ryszard Kukliński, špecialista poľského generálneho štábu na plánovanie operácií, ktorý bol zároveň poverený udržiavaním komunikácie s  velením spojených síl Varšavskej zmluvy. Nikto však netušil, že plukovník už od roku 1972 spolupracuje so CIA. A nešlo o žiadneho tuctového špióna. CIA neskôr označila Kuklińského za jeden zo svojich najdôležitejších zdrojov. Kukliński bol jedným zo štyroch (iné zdroje hovoria o šiestich) dôstojníkov, ktorí mali celkový prehľad o tom, ako bolo nastolenie výnimočného stavu naplánované. Po tom, čo tieto plány odovzdal svojmu riadiacemu dôstojníkovi, Američania z bezpečnostných dôvodov rozhodli o prevedení jeho a jeho rodiny na Západ.

Niektoré súčasné ruské zdroje zaoberajúce sa špionážnymi operáciami tvrdia, že Kukliński bol v skutočnosti dvojitým agentom pracujúcim pre GRU (sovietske vojenské spravodajstvo) a poskytnutie plánov poľského výnimočného stavu Američanom bolo zámerným krokom k zníženiu napätia. Že Kukliński niekedy s GRU spolupracoval, bolo v jeho postavení dosť možné. Ale skutočnosť, že napokon aj s rodinou bezpečne skončil na západnej strane železnej opony, hovorí skôr o tom, že podvedeným v tejto hre bola asi GRU.

Kuklińskeho aj s rodinou údajne previedli v debnách s diplomatickou poštou do Západného Berlína len niekoľko dní pred vyhlásením výnimočného stavu.

Tanky v uliciach

Podľa ruských zdrojov vraj Jaruzelski začiatkom decembra opakovane žiadal Brežneva o záruku, že mu sovietska armáda príde na pomoc, keby sa záležitosti s výnimočným stavom vyvíjali zle. Brežnev v zhode s ostatnými členmi sovietskeho politbyra vždy odmietol. Na zasadnutí 10. decembra bolo údajne zamietavé stanovisko potvrdené a budúci Brežnevov nástupca Andropov sa dokonca vyjadril, že zahraničnopolitické dosahy intervencie by boli horšie, než keby Poľsko naozaj ovládla Solidarita.

V stávke však boli strategické komunikačné trasy a spojenie so skupinou sovietskych vojsk vo východnom Nemecku. Preto sa opatrne pripúšťalo, že ozbrojené sily štátov Varšavskej zmluvy by sa do poľských záležitostí mohli zapojiť, ale iba v prípade, že by sa Jaruzelskeho akcia totálne zrútila alebo keby sa poľská armáda vymkla spod kontroly. Základom poľského vojska boli odvedení vojaci základnej služby a do poslednej chvíle si nikto nemohol byť istý tým, ako sa zachovajú, keď budú mať zasiahnuť proti civilistom. Vedelo sa tiež, že časť predovšetkým mladších členov poľského dôstojníckeho zboru sympatiami k Sovietskemu zväzu práve neprekypuje.

Udalosti sa dali do pohybu v noci z 12. na 13. decembra 1981. Niekoľko dní predtým sa Wałesa a vedenie Solidarity stretli na rokovaní s prímasom kardinálom Józefom Glempom, ktorý len pred piatimi mesiacmi na poste poľského prímasa nahradil zosnulého kardinála Wyszyńskeho.

V dňoch 11. a 12. decembra v Gdansku prebiehalo zasadnutie širšieho vedenia Solidarity, ktoré sa zaoberalo výsledkami posledného kola rokovaní s vládou. Všetci si uvedomovali narastajúce napätie aj zvyšujúcu sa aktivitu štátnych bezpečnostných orgánov, ale vyhlásenie výnimočného stavu vedenie Solidarity neočakávalo. Zákony Poľskej ľudovej republiky výnimočný stav ani nepoznali (poznali len vojnový stav pri napadnutí krajiny). Predstavitelia Solidarity predpokladali, že pred tým, než by sa niečo takéto udialo, bude upravená príslušná legislatíva. Ako sa ukázalo už o pár hodín, bol to veľmi naivný predpoklad. Jaruzelski sa s niečím takým vôbec nemienil zdržiavať. Zákon o výnimočnom stave si Štátnou radou (kolektívne vedenie štátu) a Sejmom (poľský parlament) nechal schváliť až dodatočne.

Tanky v uliciach poľského mesta ráno 13. decembra 1981. Zdroj. Wikimedia.org

Nastoľovanie výnimočného stavu začalo potichu už v sobotu večer 12. decembra. O pol jedenástej, krátko po tom, čo sa delegáti Solidarity rozišli po skončení konferencie domov alebo do hotelov, sa v celej krajine odmlčali telefóny. Príslušníci pohraničných vojsk, jednotiek ministerstva vnútra a armády začali obsadzovať pošty, telegrafy, telefónne ústredne a ostatné spojovacie uzly (operácia Azalia).

Krátko po polnoci príslušníci SB a jednotiek ZOMO (pohotovostné motorizované jednotky polície) podľa vopred pripravených zoznamov systematicky spustili zatýkania funkcionárov Solidarity (operácia Jodła). Wałesu prišiel osobne zaistiť gdanský vojvoda a šéf vojvodskej organizácie PZPR. Zadržanie prebehlo bez násilia a Wałesa neputoval do väzenia, ale do internácie v dome na varšavskom predmestí. S nižšie postavenými príslušníkmi Solidarity však, samozrejme, takto ohľaduplne zaobchádzané nebolo. Zatýkania však prišli tak nečakane, že len málokto sa zmohol na viac než len verbálny odpor.

O polnoci prestala vysielať televízia a rozhlas. Vzápätí z kasární vyrazilo 80-tisíc vojakov na 1700 tankoch a takmer 2000 obrnených transportéroch a bojových vozidlách pechoty. Armáda do rozvidnenia obsadila všetky dôležitejšie námestia a križovatky. V priebehu noci prevzali poverení dôstojníci riadenie 129 kľúčových tovární a závodov. Štvrtina všetkých nasadených síl pokrývala Varšavu a jej bezprostredné okolie.

Vďaka Kuklińskemu vopred informovaní Američania situáciu od začiatku pozorne sledovali, a aby upokojili nervózne kremeľské vedenie, krátko po štvrtej ráno vydali stručné komuniké, že USA neevidujú žiadne neobvyklé pohyby sovietskych ozbrojených síl. Sovietske divízie Severnej skupiny vojsk a v západných vojenských okruhoch, ako aj časti československej a východonemeckej armády mali len pre každý prípad vyhlásenú zvýšenú bojovú pohotovosť.

Krátko po piatej hodine ráno Jaruzelskeho zmocnenec nechal zobudiť kardinála Glempa a informoval ho o vyhlásení výnimočného stavu. V nedeľu ráno 13. decembra sa obyvatelia Poľska zobudili do inej krajiny. O šiestej ráno bolo obnovené vysielanie štátneho rozhlasu, ktorý odvysielal pripravený Jaruzelskeho prejav. V ňom Jaruzelski oznámil vyhlásenie výnimočného stavu. Zdôvodňoval ho nevyhnutnosťou pre záchranu krajiny a hrozbou občianskej vojny. V prejave sa síce hovorilo o chaose, štrajkoch, ale medzi riadkami bol viditeľný odkaz aj na hrozbu sovietskej invázie.

Jaruzelski vo svojom prejave ani raz nespomenul PZPR, iba raz použil slovo socialistický a opakovane sa dovolával poľskej národnej histórie. Poľskú armádu nazýval jej historickým názvom „Wojsko Polskie“ bez komunistického prívlastku „Ludowe“. Prejavu predchádzala štátna hymna.

Jaruzelskeho prejav krátko nato odvysielala aj televízia. Správy, ktoré nasledovali, čítali známi moderátori oblečení do vojenských uniforiem. Obyvatelia Poľska sa dozvedeli, že vládu v krajine prevzala Vojenská rada národnej záchrany WRON (Wojskowa Rada Ocalenia Narodowego). V nej okrem Jaruzelskeho a Kiszczaka zasadalo 15 generálov, jeden admirál, traja plukovníci a jeden podplukovník. Na budove sídla Ústredného výboru PZPR neviala ako obvykle tradičná červená, ale červeno-biela poľská národná zástava.

Kardinál Glemp vo svojej nedeľnej kázni síce vyjadril s nastolením výnimočného stavu nespokojnosť, ale súčasne vyzval Poliakov k rozvahe a pokoju. Časti jeho kázne obsahujúce práve tieto pasáže v nasledujúcich dňoch štátna televízia a rozhlas odvysielali niekoľkokrát.

Poľsko sa prakticky odrezalo od sveta. Hranice vrátane letísk a prístavov boli uzavreté. Z tlačených periodík vyšli len stranícke noviny Trybuna ludu a vojenské periodikum Żolnierz wolności.

Jednotkám ZOMO a SB sa nepodarilo pozatýkať všetkých funkcionárov Solidarity, ale jej rozhodovacie štruktúry a komunikačné kanály boli aj tak totálne ochromené. V priebehu nasledujúcich dní vypuklo niekoľko desiatok lokálnych štrajkov a demonštrácií, ale dôkladný plán s tým počítal. K tomu špeciálne vycvičené výsadkové jednotky a poriadkové útvary ministerstva vnútra všetky prejavy odporu okamžite a nekompromisne potláčali.

Vyhlásenie výnimočného stavu prebehlo nad očakávanie hladko, ale obetiam na životoch sa aj tak vyhnúť nepodarilo. V útrobách uhoľnej bane Wujek sa na protest zabarikádovalo niekoľko desiatok baníkov. Pri pokuse špeciálnych jednotiek preniknúť do bane došlo k streľbe a deväť baníkov bolo zabitých. K použitiu zraní došlo aj na niekoľkých ďalších miestach, ale do Vianoc bol odpor v podstate potlačený.

K občasným štrajkom a demonštráciám začalo opäť dochádzať až po niekoľkých mesiacoch, ale napospol išlo o malé izolované akcie uskutočňujúce sa väčšinou k národným alebo „solidaritným“ výročiam. S nimi sa SB a polícia (Milicja Obywatelska) vždy dokázali rýchlo vyrovnať.

Nič netrvá večne

Na konci roku 1982 bol výnimočný stav pozastavený a definitívne bol ukončený 22. júla 1983. Zároveň bola na rozkaz ministra vnútra Kiszczaka prepustená väčšina z takmer jedenásťtisíc zadržiavaných ľudí. Počas trvania výnimočného stavu zahynulo pri stretoch s poriadkovými silami 91 ľudí. V nasledujúcich rokoch z krajiny emigrovalo viac než 300 000 jej obyvateľov.

V roku 1985 sa Jaruzelski nechal zvoliť za predsedu Štátnej rady a o štyri roky neskôr do obnovenej funkcie prezidenta. V nej pobudol však už len na pár mesiacov, pretože obdobie komunizmu v Poľsku sa chýlilo ku koncu. Nový sovietsky generálny tajomník Michail Gorbačov v roku 1986 spustil pokus o reformy, ktorý vošiel do histórie ako Perestrojka, a tým ukončil tiež éru tzv. Brežnevovej doktríny, podľa ktorej si Sovietsky zväz osoboval právo zasahovať do vývoja ostatných socialistických štátov.

Bez hrozby intervencie zo strany Moskvy bol Jaruzelskeho režim neudržateľný. V čiastočne slobodných voľbách v júni 1989 získala Solidarita takmer všetky mandáty, ktoré boli k dispozícii (PZPR mala v týchto voľbách zákonom garantovaný minimálny počet mandátov).

Jaruzelski sa ešte pokúsil presadiť za predsedu vlády lojálneho Kiszczaka, ktorý posledné mesiace viedol so Solidaritou intenzívne rokovania o faktickom odovzdaní moci. Na túto hru však Wałesa nepristúpil a jeho spolubojovník Tadeusz Mazowiecki sa tak stal po vyše štyridsiatich rokoch prvým nekomunistickým poľským premiérom. Kiszczak dočasne uhájil aspoň post ministra vnútra.

Už na konci roku 1990 bol Jaruzelski nútený odstúpiť a v kresle poľského prezidenta ho vystriedal v priamych voľbách zvolený Lech Wałesa. V nasledujúcich rokoch Jaruzelski aj Kiszczak čelili opakovaným pokusom postaviť ich za vyhlásenie výnimočného stavu a za tragédiu v bani Wujek pred súd.

Jaruzelski sa vždy hájil tým, že vyhlásenie výnimočného stavu bolo nevyhnutnosťou, inak by boli do krajiny vpadli sovietske vojská. Nikdy nebol odsúdený. Zomrel v máji 2014 vo veku 90 rokov. Pochovaný bol s plnými vojenskými poctami na vojenskom cintoríne Powązki vo Varšave. Na jeho pohrebe sa zúčastnil úradujúci prezident Komorowski a rozlúčiť sa so svojím protivníkom prišiel aj Lech Wałesa.

Ani generál Czesław Kiszczak neskončil za svoj podiel na udalostiach z decembra 1981 vo väzení, ale v jednom z procesov bol odsúdený na podmienečný trest za zneužitie právomocí. Kiszczak skonal rok po Jaruzelskom, ale jemu boli na poslednej ceste vojenské pocty odopreté. Pochovaný bol na varšavskom pravoslávnom cintoríne. Okrem rodiny a priateľov sa na jeho pohrebe nezúčastnil žiaden predstaviteľ štátu ani poľskej armády.