Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spravodlivosť Spoločnosť
06. december 2021

Anketa

Má byť šírenie nepravdivých informácií trestným činom?

Odpovedajú Radoslav Procházka, Ján Mazák, Irena Bihariová, Juraj Šeliga, Eduard Burda a Peter Kubina.

Má byť šírenie nepravdivých informácií trestným činom?

Foto Postoj/TASR

Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková chce v novele Trestného zákona zaviesť paragraf, podľa ktorého budú môcť autori a šíritelia nepravdivej informácie, ktorá je „spôsobilá vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia časti obyvateľstva“ alebo „ovplyvniť obyvateľstvo pri jeho rozhodovaní o závažných otázkach celospoločenského významu“, dostať trest väzenia od 1 do 10 rokov.

Politikov a odborníkov sme sa opýtali: 

1. Je tento návrh Márie Kolíkovej správny a primeraný?

2. V akých prípadoch by mal Trestný zákon limitovať slobodu slova?

Tu vám ponúkame výber z odpovedí našich respondentov, ktoré nižšie uvádzame v plnom znení:

Radoslav Procházka, advokát

1. V súčasnom znení je paragraf koncipovaný príliš široko a otvorene. (...) Takáto skutková podstata by mala byť viazaná na úmysel ohľadom následku, čiže nie na objektívnu spôsobilosť informácie vyvolať znepokojenie, ale na jej šírenie s úmyslom ho vyvolať.

2. Je to prípustné práve a len vtedy, ak je to nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Ján Mazák, predseda súdnej rady

1. Význam takto koncipovaného doplnenia Trestného zákona, ak bude vôbec prijaté, vidím skôr vo všeobecnej prevencii, v odstrašení tých, ktorí úmyselne budú dezorientovať, klamať a strašiť ľudí, než v reálnom odsúdení.

Irena Bihariová, predsedníčka Progresívneho Slovenska

1. Zámer dostať dezinformácie pod režim trestného práva považujem za správny. (...) Na druhej strane nie je vôbec ľahké pretaviť tento zámer do jasného, vycizelovaného znenia skutkovej podstaty trestného činu a takisto môže byť problematické právnoaplikačné vyrovnanie sa s úmyslom.

2. Musí byť preukázané, že závažnosť konania je úmerná zásahu do základných práv, v tomto prípade slobody prejavu, a že tento zásah je nevyhnutný, aby sa naplnil účel ochrany tých hodnôt, ktoré menuje ústava.

Juraj Šeliga, poslanec

1. Pri všetkej úcte k navrhovateľom nová skutková podstata je nepodareným marketingom, ktorý ak by platil, škaredo sa vráti vo forme množstva trestných oznámení za hlúposti.

2. V princípe možno povedať, že je neprípustné, aby ktokoľvek vyzýval na násilie voči osobe alebo skupine osôb. Rovnako limitom je navádzanie na rozbitie demokratického zriadenia a inštitúcií.

Eduard Burda, dekan právnickej fakulty

1. Navrhovaný trestný čin šírenia nepravdivej informácie považujem za nehodný demokratickej spoločnosti a ľahko zneužiteľný na kriminalizáciu názorových oponentov, a to nielen pokiaľ ide o zjavne nezmyselné názory, ale aj v prípade zložitých tém, na ktoré môžu byť vyhranené rôzne názory.

2. Mal by postihovať iba extrémistické prejavy (šírenie nenávisti a propagáciu potláčania ľudských práv a základných slobôd), ohováranie a šírenie poplašnej správy. Ďalšie obmedzovanie diskusie a slobody slova je prejavom nastupujúcej totality.

Peter Kubina, advokát

1. Aj keď rozumiem dôvodom a nepochybne dobrým úmyslom navrhovateľky, s týmto návrhom skôr nesúhlasím. (...) Môj postoj vychádza z môjho občianskeho aj profesionálneho presvedčenia, že trestné právo nie je liekom na všetky spoločenské problémy a že verbálne delikty by vzhľadom na ústavnú garanciu slobody prejavu mali byť trestnoprávne postihované len vo veľmi výnimočných prípadoch a nanajvýš zdržanlivo.

2. Obmedzenie slobody prejavu prostriedkami trestného práva považujem za prípustné v prípadoch takých prejavov, ktoré podnecujú na násilie alebo porušovanie verejného poriadku.

Radoslav Procházka, advokát a ústavný právnik

1. V súčasnom znení je paragraf koncipovaný príliš široko a otvorene. Pojem „nepravdivá informácia“ by sa ešte azda dal ponechať na výklad aplikačných orgánov, aj keď mne osobne by sa zdalo vhodnejšie už v zákone upraviť, že sa to má týkať skutkových tvrdení, nie hodnotiacich úsudkov, pri ktorých sa pravdivosť nepreukazuje.

Podstatnejšie však je, že takáto skutková podstata by mala byť viazaná na úmysel ohľadom následku, čiže nie na objektívnu spôsobilosť informácie vyvolať znepokojenie, ale na jej šírenie s úmyslom ho vyvolať. Napríklad takto: „Kto vyrobí alebo rozširuje nepravdivé skutkové tvrdenie s úmyslom vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia... alebo ovplyvniť obyvateľstvo...“

Takýto úmysel sa síce nebude preukazovať jednoducho, ale z hľadiska legitimity to považujem za dôležité, pretože k šíreniu nepravdivých informácií môže naozaj prísť aj v dobrej viere a toto nie je ten typ konania, kde by sme mali ukladať trestnú zodpovednosť aj pre prípad nedbanlivosti. Otázkou potom asi bude, prečo namiesto novej skutkovej podstaty neupraviť radšej šírenie poplašnej správy tak, aby sa vzťahovalo aj na úmyselnú produkciu nebezpečných hoaxov, ak sa už dnes nevzťahuje.

Okrem toho si myslím, že by ochrane verejného poriadku aj ochrane verejného zdravia pomohlo, ak by vo vzťahu k tomu, čo sa deje na sociálnych sieťach, začali reálne fungovať súkromnoprávne nástroje ochrany. Tá je dnes zle dostupná, a teda mimoriadne neefektívna.

V akých prípadoch by mal Trestný zákon limitovať slobodu slova?

2. Tie podmienky sú predmetom ustálenej judikatúry: je to prípustné práve a len vtedy, ak je to nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Nevyhnutnosť sa posudzuje podľa konkrétnych okolností veci, nepodlieha nejakej jednoduchej paušálnej šablóne, ale platí, že akékoľvek obmedzenie, a nota bene trestnoprávny postih, musí sledovať legitímny cieľ, a to spôsobom, ktorý nie je neprimeraný.

Ján Mazák, predseda Súdnej rady Slovenskej republiky

1. Ako generálny advokát Súdneho dvora EÚ som bol postavený pred otázku trestných sankcií za znečisťovanie životného prostredia v kontexte kompetenčného sporu medzi Úniou a členskými štátmi. Vtedy som zaujal vo veci C-440/05 také stanovisko:

Trestné právo sa v mnohých aspektoch vymyká spomedzi iných oblastí práva. Používa najprísnejší a najodrádzajúcejší nástroj spoločenskej kontroly, t. j. tresty, stanovuje vonkajšie hranice prijateľného správania a ochraňuje tak hodnoty, ktoré široká verejnosť považuje za najdôležitejšie. Trestné sankcie sú v zásade výrazom všeobecnej vôle, odzrkadľujú konkrétny spoločenský nesúhlas a v tomto ohľade sa kvalitatívne odlišujú od iných sankcií, napríklad sankcií správneho práva. Trestné právo tak viac ako iné právne odvetvia zoširoka odzrkadľuje konkrétne kultúrne, morálne, finančné a iné postoje určitého spoločenstva a osobitne citlivo reaguje na vývoj spoločnosti.

Je návrh ministerky spravodlivosti osobitne citlivou reakciou na zlovestný vývoj pandémie a dezinformačné kampane, ktoré odďaľujú návrat k normálnemu životu a majú za následok šokujúce počty zomretých? Ponúka sa kladná odpoveď. Ale...

Inzercia

Sloboda prejavu sa neobmedzuje na vyjadrovanie názorov, ale v zmysle komunikačnej slobody podľa článku 10 ods. 1 druhej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 11 ods. 1 prvej vety Charty základných práv výslovne zahŕňa slobodu prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky. Európsky súd pre ľudské práva aj Súdny dvor EÚ v ustálenej judikatúre zdôrazňujú, že sloboda prejavu sa nevzťahuje len na informácie alebo myšlienky, ktoré sú prijímané so súhlasom, sú považované za neškodné, prípadne bezvýznamné, ale aj na všetky informácie a myšlienky, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva.

Lenže citovaná judikatúra bola prijímaná v „normálnych časoch“, bez prítomnosti vraždiaceho vírusu, ktorý zabíja u nás tisíce, vo svete milióny ľudských bytostí. Ďalší otáznik je namieste. Dajú sa tieto múdre závery dvoch mocných európskych súdov bez zvyšku akceptovať aj v dnešnej humanitárnej katastrofe? Netrúfam si na jednoznačnú odpoveď, hoci som náchylný pridržiavať sa týchto názorov aj v súčasnosti.

Slovo k „technickej stránke“ navrhovanej skutkovej podstate trestného činu. Zdá sa, že bude vskutku komplikované preskúmať naplnenie subjektívnej stránky tohto trestného činu, pri ktorom sa žiada aspoň nepriamy úmysel páchateľa. Ale to je iba odkaz pre špecialistov na trestné právo.

Na záver. Význam takto koncipovaného doplnenia Trestného zákona, ak bude vôbec prijaté, vidím skôr vo všeobecnej prevencii, v odstrašení tých, ktorí úmyselne budú dezorientovať, klamať a strašiť ľudí, než v reálnom odsúdení. Trestná politika štátu môže podľa môjho názoru použiť aj takúto metódu, iste, s rizikom zrážky s ochranou základných práv a slobôd.

Irena Bihariová, predsedníčka hnutia Progresívne Slovensko

1. Zámer dostať dezinformácie pod režim trestného práva považujem za správny. Jednak preto, že v súčasnosti sú naozaj fenoménom s najvýraznejším potenciálom ohroziť nielen verejné zdravie a bezpečnosť, ale aj podkopať základy demokratického zriadenia a destabilizovať spoločnosť. A po druhé aj preto, že ak hrozí postihovanie daného konania sankciami trestného práva, môže byť naplnený odstrašujúci a preventívny účinok.

Na druhej strane nie je vôbec ľahké pretaviť tento zámer do jasného, vycizelovaného znenia skutkovej podstaty trestného činu a takisto môže byť problematické právnoaplikačné vyrovnanie sa s úmyslom. Pri laickej verejnosti sa môže stať takmer nevymožiteľnou skutkovou podstatou, pretože úmyselné šírenie nepravdivej informácie predpokladá, že osoba sa vyzná v téme, a teda vie, že šíri nepravdivú informáciu.

Je otázne, ako by sme osobe dokazovali, že vedela posúdiť pravdivosť informácie a vedomá si nepravdivosti ju úmyselne šírila. Už dnes sa osoby zodpovedné za takéto konanie bránia obhajobou, že nevedeli vyhodnotiť, že ide o nepravdivú informáciu.

Pokiaľ ide o samotné navrhované znenie, okrem vyrovnania sa s uvedeným bude vyžadovať precizáciu zaslovnenia, aby zbytočne nevytvárala priestor na multiinterpretácie aplikačnou praxou a neviedla k budovaniu „okresného trestného práva“, keď sa stíhanie daného skutku spravuje diametrálne odlišným prístupom a úvahou od vyšetrovateľa k vyšetrovateľovi.

V akých prípadoch by mal Trestný zákon limitovať slobodu slova?

2. Na toto odpovedá priamo samotná ústava: ak je to v demokratickej krajine nevyhnutné pre ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Musí byť preukázané, že závažnosť konania je úmerná zásahu do základných práv, v tomto prípade slobody prejavu, a že tento zásah je nevyhnutný, aby sa naplnil účel ochrany tých hodnôt, ktoré menuje ústava. V neprávnickom jazyku to znamená, že vaša sloboda mávať päsťou sa končí na špičke môjho nosa.

Juraj Šeliga, poslanec NRSR a podpredseda strany Za ľudí

1. Nerozumiem, prečo v takej napätej dobe hľadáme novú skutkovú podstatu, ktorá má ľuďom „zavrieť“ ústa, hoc aj šíria hlúposti. Táto skutková podstata nepomôže deeskalácii napätia, naopak, napomôže jeho eskalácii. Akoby kolegovia nechápali, čo sa v spoločnosti deje. Nie na všetko môže byť odpoveď paragraf Trestného zákona.

Dezinformáciám sa nedá zabrániť tak, že zavrieme ľudí do väzenia. Liekom na dezinformácie sú informácie a vzdelanie, nie väzenie. Formulácia, ktorú navrhuje pani ministerka Kolíková, je príliš široká a abstraktná. Práve v nejasnosti pojmov je ukryté riziko zneužitia takejto skutkovej podstaty. Do kategórie „nepravdivá informácia“ je možné podradiť naozaj veľa, čo spôsobuje jej nejasnosť a možnú protiústavnosť.

Skutkové podstaty trestných činov musia byť jasné a každému musí byť zrejmé, čo je a čo nie je trestné. Náš Trestný zákon už pozná skutkovú podstatu „šírenie poplašnej správy“, miesto toho, aby sme ju aplikovali, chceme vytvárať nové, širšie a nejasnejšie skutkové podstaty? Koľko bolo ľudí, ktorí boli odsúdení za trestný čin „šírenie poplašnej správy“? Neviete, pretože neboli! Pri všetkej úcte k navrhovateľom nová skutková podstata je nepodareným marketingom, ktorý ak by platil, škaredo sa vráti vo forme množstva trestných oznámení za hlúposti… Hlúposť, však?

V akých prípadoch by mal Trestný zákon limitovať slobodu slova?

2. Sloboda slova je mimoriadne citlivá vec. V súvislosti s jej limitmi existuje ustálená judikatúra súdov. V princípe možno povedať, že je neprípustné, aby ktokoľvek vyzýval na násilie voči osobe alebo skupine osôb. Rovnako limitom je navádzanie na rozbitie demokratického zriadenia a inštitúcií.

Dôležitá pri posudzovaní konkrétnych činov je intenzita a dosah týchto slov a prejavov. Inak povedané, je iná situácia, ak sa chlapi rozčuľujú nad pohárikom v krčme, a iné je, ak niekto burcuje tisícové davy na námestiach alebo sociálnych sieťach proti skupine osôb alebo demokratickému zriadeniu. Každý prípad je nevyhnutné merať pomaly na lekárnických váhach.

Eduard Burda, dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

1. Navrhovaný trestný čin šírenia nepravdivej informácie považujem za nehodný demokratickej spoločnosti a ľahko zneužiteľný na kriminalizáciu názorových oponentov, a to nielen pokiaľ ide o zjavne nezmyselné názory, ale aj v prípade zložitých tém, na ktoré môžu byť vyhranené rôzne názory.

Niektoré z nich totiž aj časť vedeckej obce môže považovať za nepravdivé alebo dostatočne neoverené. Tento navrhovaný trestný čin tak môže skĺznuť či už k obmedzovaniu slobody prejavu všeobecne (napr. diskusie na sociálnych sieťach), ale aj k obmedzovaniu vedeckej diskusie a vývoju poznania. Téma očkovania proti covidu je ideálnym príkladom.

V akých prípadoch by mal Trestný zákon limitovať slobodu slova?

2. Mal by postihovať iba extrémistické prejavy (šírenie nenávisti a propagáciu potláčania ľudských práv a základných slobôd), ohováranie a šírenie poplašnej správy. Ďalšie obmedzovanie diskusie a slobody slova je prejavom nastupujúcej totality.

Peter Kubina, advokát a odborník na ústavné, bankové a finančné právo

1. Aj keď rozumiem dôvodom a nepochybne dobrým úmyslom navrhovateľky, s týmto návrhom skôr nesúhlasím. Z legislatívno-technického hľadiska je návrh spracovaný kvalitne a mierou určitosti používaných pojmov sa nevymyká iným dlhodobo uplatňovaným skutkovým podstatám trestných činov, a preto nevidím problém v jeho nedostatočnej určitosti či nevykonateľnosti.

Môj postoj vychádza z môjho občianskeho aj profesionálneho presvedčenia, že trestné právo nie je liekom na všetky spoločenské problémy a že verbálne delikty by vzhľadom na ústavnú garanciu slobody prejavu mali byť trestnoprávne postihované len vo veľmi výnimočných prípadoch a nanajvýš zdržanlivo.

Obmedzovanie slobody prejavu na základe argumentu, že vo verejnej diskusii pravda ešte neprevládla a že je prekričaná nepravdami, má však vážny nedostatok – uzurpáciu práva určiť, kde sa pravda nachádza, čo sa zvykne v diskusii označovať ako zriadenie „ministerstva pravdy“. V demokratickej spoločnosti sa pravda nachádza vedeckým bádaním a slobodnou diskusiou, pričom tieto prostriedky zlyhávajú tam, kde je nedostatok vzdelania.

Šírenie nebezpečných dezinformácií považujem za problém. Jeho riešenie by som však skôr videl vo vzdelávaní, najmä v disciplínach, ako sú kritické myslenie, čítanie s porozumením a overovanie informácií.

V akých prípadoch by mal Trestný zákon limitovať slobodu slova?

2. Obmedzenie slobody prejavu prostriedkami trestného práva považujem za prípustné v prípadoch takých prejavov, ktoré podnecujú na násilie alebo porušovanie verejného poriadku.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.