Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
26. november 2021

Biblia a prekonanie chudoby

V generačnej chudobe je problém srdca prvoradý

Keď spoločenské vedy pri pomáhaní najbiednejším už nemajú čo povedať, treba siahnuť po knihe kníh.

V generačnej chudobe je problém srdca prvoradý

Starý obytný blok na Luníku IX. Košice 24. septembra 2021. Foto TASR/František Iván

Otvorene to priznávam. Snaha o preniknutie do podstaty problému generačnej chudoby na individuálnej úrovni ma nakoniec priviedla do reality, kde už nestačia pojmy z oblasti humanitných vied. Preto som si spomenul na jednu zaznávanú knihu, ktorá ešte možno pred dvesto rokmi bývala ustanovujúcim dokumentom toho, čo nazývame západnou civilizáciou – Bibliu.

Je to 66 kníh, ktoré v sebe zahŕňajú prakticky všetky literárne druhy a žánre (nech mi odpustia puristi teórie literárnych druhov a žánrov). Táto konfederácia 66 kníh sa mi videla tým najlepším zdrojom na hľadanie odpovede na moje už dlhodobé presvedčenie, že kľúčový problém generačnej chudoby na individuálnej úrovni je problém srdca.

Kým starovekí Gréci riešili dichotómiu tela a duše, židovská civilizácia sa sústreďovala predovšetkým na srdce. Nemám to spočítané, ale stavím sa o čokoľvek, že odkazov na srdce je naprieč 66 knihami Biblie násobne viac ako odkazov na dušu. A to pritom duša pre židov nebola žiadnou vedľajšou témou. V najväčšom prikázaní, ktoré formuloval Mojžiš, sa „duša“ nachádza hneď na druhom mieste: „Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou.“ (Deuteronomium, 6:5).

Zhruba o 1 500 rokov neskôr máme zachytené v najstaršom Evanjeliu podľa Marka, že Ježiš Nazaretský v debate so zákonníkom o najväčšom prikázaní k týmto trom mohutnostiam pridal ešte štvrtú, „myseľ“: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou dušou, celou mysľou a celou silou!“ (Marek, 12:30).

Bolo by možno zaujímavé špekulovať nad tým, čo znamená „milovať Boha“ prostredníctvom každého tohto rozmeru človeka. Pre účel tohto textu ma však zaujíma iba to prvé – srdce. Z ďalších biblických odkazov na srdce je úplne zrejmé, že pre židov predstavovalo to najhlbšie centrum človeka. Veď čítajme Mojžiša ďalej: „Tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, budeš mať na srdci.“ (Deuteronomium, 6:6).

To nie je obraz romanticko-melancholického červeného srdiečka prestreleného Amorovým šípom. Doplním to ešte autorom Knihy prísloví (4:23), ktorý píše takto: „Pri plnej ostražitosti si stráž srdce, lebo z neho vychádza život.“ Pred očami sa nám formuje obraz srdca ako riadiaceho centra, ktoré dáva signály ďalším rozmerom človeka.

V každom prípade, zdá sa, že metafora srdca, ktorá sa nedá postihnúť ani dnešným chápaním mozgu, je to miesto, kde sa formuje hierarchia hodnôt človeka. Čo upúta moju pozornosť a čo, naopak, neupúta, čomu zasvätím svoj čas a čomu, naopak, svoj čas nezasvätím.

Starovekí židia vedeli, že Boh je to, čo je vlastne tá najvyššia hodnota v srdci človeka, to, o čom človek „rozjíma dňom i nocou“ (Žalm 1:2). Židia možno neboli prvou civilizáciou, ale v praktickom vyjadrení boli určite najúspešnejšou civilizáciou, ktorá začala veriť tomu, že život má zmysel vtedy, keď to prvé miesto v rebríčku hodnôt zaujíma jeden stabilný prvok. Potom existuje stabilná mierka všetkých vecí a dejiny ako také sa niekam hýbu. Celé dejiny našej civilizácie odvtedy sú vlastne odvrátenia a návraty k tejto ústrednej hodnote v našom rebríčku hodnôt. Problémom zostáva transcendentný Zákonodarca a Sudca, rovnako ako inkarnovaný Bohočlovek. Obe tieto možnosti však v súčte vychádzajú lepšie, ako keď to miesto zaujme iba človek.

Dovolím si také tvrdenie, že srdce človeka v generačnej chudobe je veľmi podobné srdcu človeka, ktorý žije v deistickej polyamorii (ako národy okolo Izraela). To znamená, že v rôznych situáciách kladie na piedestál rôznych bohov. Výsledkom je totálny chaos vo vzťahoch, prekypujúca nedôvera a absolútna nepredvídateľnosť správania, čo sú všetko znaky života v generačnej chudobe.

Inzercia

Pre praktické zlepšenie života by veľmi pomohol „židovský obrat“ smerom k prijatiu stabilnej najvyššej hodnoty, ktorá sa stane mierkou na rozhodovanie sa vo všetkých situáciách, v ktorých sa človek ocitne. Avšak tu prichádza ďalšia komplikácia. Aby to bolo čo najnázornejšie, skúsim to dichotomicky vyhrotiť: tou integrujúcou najvyššou hodnotou sa môže stať na jednej strane morálneho spektra mamon a moc (vtedy sa napríklad vydávam na dráhu úžerníka/úžerníčky) alebo na druhej strane morálneho spektra ňou môže byť druhé najväčšie prikázanie „Milovať budeš svojho blížneho ako seba  samého!“ (Marek 12:31) a vtedy sa usilujem dať svojmu životu zmysel povedzme ako učiteľ/učiteľka.

Obe možnosti sú dve diametrálne odlišné cesty, ako sa posunúť z generačnej chudoby stanovením si najvyššej jednotiacej hodnoty v živote. Ako toto celé súvisí so štyrmi ľudskými vlohami (sebauvedomenie, svedomie, predstavivosť, slobodná vôľa), ktorých som sa chcel dotknúť v tomto texte?

Jednotlivec v generačnej chudobe pred fázou sebauvedomenia v zásade iba zrkadlí tú deistickú polyamoriu, ktorá vládne v jeho prostredí. Pomoc so sebauvedomením, teda individuálnym hľadaním najvyššej hodnoty v živote, mierky všetkých vecí, musí byť preto neoddeliteľne spojená s otázkami svedomia. K otázkam, „kedy sa cítim najlepšie“, „čo robím najradšej v práci, v škole, počas voľna“, „kde sú moje obdarovania“, sa musí pridať kardinálna otázka, „čím môžem v budúcnosti najviac prospieť ostatným“. Nepočujeme v tejto sekulárne prijateľnej otázke ozvenu druhého najväčšieho prikázania náboženských základov našej civilizácie?

V ďalšom slede nám na pomoc prichádza predstavivosť, ktorá nám umožňuje rozpracovať plán, to povestné „ako“ niečo uskutočniť. Napriek všetkým konšpiráciám sveta, na Západe prevládajúci duch osvietenského racionalizmu má tendenciu nahovárať nám, že kvalitne spracovaný, logicky usporiadaný plán je kľúčovým prvkom na ceste z generačnej chudoby. Takýto plán je nepochybne nevyhnutný, ale stále je iba v podriadenom postavení voči srdcu.

Neviem, či som v tejto súvislosti počul výstižnejšie tvrdenie, ako povedal významný britský náboženský reformátor 16. storočia Thomas Cranmer: „Myseľ odôvodní to, čo si vyberie vôľa na základe toho, čo miluje srdce.“ A to sa oblúkom vraciame k Mojžišovi na púšti.

Slobodná vôľa uskutočňovať kvalitne a jasne rozpracovaný plán, ktorý vychádza z presvedčenia srdca a je v súlade s druhým najväčším prikázaním, musí mať v sebe element disciplíny. Disciplína, to sú často otravné rutinne sa opakujúce úkony. Mojžiš veľmi dobre vedel, aké je ťažké udržať srdce sústredené v láske k najvyššej hodnote, a preto prikazuje: „Budeš ich (tieto slová) vštepovať svojim synom a dcéram a budeš o nich hovoriť, či budeš sedieť vo svojom dome, či pôjdeš po ceste, či budeš líhať alebo vstávať. Priviažeš si ich na ruku ako znamenie a budeš ich mať ako pripomienku na čele medzi očami. Napíšeš ich na veraje svojho domu a na svoje brány.“ (Deuteronomium 6:7-9).

Ak si niekto myslí, že „veď milosť a všetko bude fajn“, tak nemôže byť na väčšom omyle. V tomto je napätie medzi milosťou a skutkami vnútri židovsko-kresťanskej tradície nesmierne plodné. Obrat srdca smerom k najvyššej hodnote v súlade s druhým najväčším prikázaním je začiatkom cesty tvrdej driny. Je to v prvom rade tvrdá drina na sebe, svojich najbližších vzťahoch a vzťahu k svetu ako takému. Zblázniť sa nemusíme len vďaka tomu, že v tomto celom sme nesení milosťou. S ňou však nekalkulujme, majme len pokorné srdce, ktoré „o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva