Keď pred siedmimi rokmi prišla kríza, začala meniť stratégiu mnohých kolosov. Nevyhol sa tomu ani sektor energetiky. Dovtedy expandujúce západné konglomeráty dostali úder, z ktorého sa doteraz zotavujú. Ich pozície v regióne sa snažia uchopiť mladí agresívni finančníci. Teraz sú na rade Slovenské elektrárne.

Krátko o tom, ako fungujú elektrárne

Pre Slovenské elektrárne bolo typické to, čo je typické pre každý veľký energetický podnik na svete – je to niečo medzi biznisom a politikou. Respektíve oboje. Biznis s politikou sa v nich miešal už pred dvadsiatimi rokmi. Spolu s ďalšími firmami pod kontrolou štátu v energetike (SEPS, plynový tranzit a predaj) sa o ne strhla bitka po každých voľbách. Politický rozmer bol navyše umocnený nutnosťou medzinárodného biznisu. Elektrárne sú odkázané na jadrové palivo z Ruska, keď sa použije, vyhorené ale vysoko rádioaktívne palivo sa vyváža naspäť do Ruska.

Elektrárne mali dlho pod kontrolou aj prenosovú sústavu, a teda boli monopolom a nemuseli sa báť konkurencie a tlačiť na čo najvyššiu efektívnosť za každú cenu. Keď však Slovensko začalo vstupovať do Európskej únie, začali sa aj pre energetický sektor nové pravidlá. Napríklad prenos elektriny bolo potrebné oddeliť od jej výroby, aby zákazníci mohli nakupovať napríklad aj zahraničnú elektrinu a doviesť ju na Slovensko a neboli odkázaní iba na Slovenské elektrárne. Liberalizácia trhu znamenala, že Slovenské elektrárne sa stali oveľa závislejšie od toho, ako sa vyvíja cena elektriny v Európe. V časoch pred krízou, keď bol po elektrine obrovský dopyt, to nebol problém. No keď kríza priniesla pokles ceny elektriny v Európe, dostali sa pod tlak aj elektrárne a výrazne sa zmenila ich biznis-pozícia.

Na konci druhej Dzurindovej vlády v 2005 predal štát 66-percentný podiel v dovtedy štátnom podniku spoločnosti Enel talianskemu štátom kontrolovanému kolosu. Bola to súčasť veľkej privatizačnej šnúry, ktorá sa vtedy dotkla aj SPP či spoločností, ktoré prenášajú elektrinu do domácností (ZSE, VSE, SSE).

Pohľad na chladiace veže 1 a 2 bloku jadrovej elektrárne Mochovce. FOTO TASR – Henrich Mišovič.

Enel mal niekoľko dôvodov, prečo chcel majoritný podiel v našich elektrárňach. Zdalo sa, že v Európe bude dlhodobo rásť dopyt po elektrine rýchlejšie ako výrobné kapacity, čiže aj ceny pôjdu nahor. V tejto perspektíve to vyzeralo, že Slovensko predáva elektrárne ešte pomerne lacno. Navyše, Taliani v tom čase uvažovali, že sa vrátia k jadrovej energetike, ktorú referendom zakázali po Černobyle. V dôsledku toho je cena elektriny v Taliansku extrémne vysoká, musia ju dovážať v obrovských množstvách, vyrábať napríklad spaľovaním ropných produktov, čo je veľmi drahý zdroj. Taliansko preto už neraz zažilo masové výpadky elektriny pre preťaženie siete.

Z tohto dôvodu Enel dúfal, že doma presadí návrat k výstavbe nových atómových elektrární. Hoci Enel fungoval v niekoľkých desiatkach krajín, jadrové zdroje nemal, Slovensko sa mu tak hodilo aj z tohto pohľadu – ako atómový trenažér.

No hlavný motív bol čisto obchodný – investovať do energetiky vyzeralo vtedy ako dobrý nápad, keďže ekonomika v Únii rástla a priemysel potreboval energiu. Navyše, veľké korporácie rady nakupujú, len čo sú k dispozícii zdroje z bánk. Rast za každú cenu je veľkým pokušením.

A Slovensko malo tiež pragmatické dôvody na predaj. Okrem toho, že privatizácia je vždy aj neoficiálny biznis, boli tu veľmi zlé skúsenosti s tým, že energetický sektor cez štát kontrolovali domáce hospodárske mafie, zvlášť to vtedy platilo pre Slovenské elektrárne. (A dodnes to istým spôsobom stále platí pre prenosovú sústavu.) A tak sa stalo, že Slovenské elektrárne spoluvlastnil Enel (66 percent) a štát (34 percent).

Ficov spackaný plán

Keď sa po voľbách v 2006 dostal k moci Robert Fico, chcel sa cítiť štátotvorne aj v oblasti energetiky. Fico bol ešte len niečo vyše pol roka premiérom, keď v roku 2006 definitívne pretlačil mamutiu energetickú investíciu: dostavbu ďalších dvoch blokov v Jadrovej elektrárni Mochovce.

Niekoľkomiliardová investícia sa mala platiť zo ziskov Slovenských elektrární. Vláda ako menšinový spolumajiteľ súhlasila, že do termínu ukončenia výstavby sa zriekne svojho podielu na dividendách ziskových elektrární a to mali urobiť aj Taliani. Dobudovanie dvoch blokov malo trvať päť rokov a malo stáť dve miliardy eur. Už dnes je jasné, že dĺžka výstavby aj cena sa minimálne zdvojnásobili. Namiesto strihania pásky sa tak premiér musí prizerať na to, ako výstavba pohlcuje ďalšie a ďalšie stámilióny z dividend určených štátu.

Navyše, predraženie a odsun termínov ukončenia nie je výsledkom len vyšších bezpečnostných štandardov, ako to po nehode v jadrovej elektrárni vo Fukušime začali tvrdiť Taliani. Nervozita medzi Enelom a Ficom viedla až k tomu, že do elektrární prišla polícia a spravila tam veľkú demonštratívnu raziu.

Policajné auto stojí pred budovou spoločnosti Slovenské elektrárne 23. júla 2014 v Bratislave.  Policajti si do Slovenských elektrární prišli po dokumenty k privatizácii tejto firmy. FOTO TASR – Michal Svítok

Zdá sa, že pri výstavbe sa precenil aj Enel a nesie veľkú minimálne časť viny za nedodržanie rozpočtu aj termínu. No to nie je všetko.

Ficov bývalý minister Tomáš Malatinský pred dvoma rokmi nahlas naznačil, o čom sa už roky hovorí potichu: že Taliani využívajú komplikovaný proces dostavby, aby cez svoje inžinieringové a konzultačné firmy posielali domov časť peňazí určených na dostavbu Mochoviec. Všetky tieto problémy vyústili do napätia medzi vládou a Enelom a skončili sa až policajnými raziami či jednostranným zrušením nájomnej zmluvy na vodné dielo Gabčíkovo, ktoré Enel nemohol kúpiť, ale mal v prenájme.

Skutočný problém a Křetínský

No skutočný problém Enelu prišiel s prepadom ceny elektriny. Najprv ju skokovo stlačila kríza, a potom, keď sa priemysel ako tak pozviechal, ukázalo sa, že mnohí rozmýšľali podobne ako Enel a stavali či rozširovali elektrárne. Výrobných kapacít bolo zrazu priveľa a mnohé sa preto ani nespustili. Aj na Slovensku máme nové a nikdy nespustené malé elektrárne, napríklad paroplynová elektráreň pri Malženiciach, tá však nepatrí elektrárňam, ale ZSE.

Cena elektriny je už päť rokov, teda od vypuknutia krízy, na menej než polovičnej úrovni oproti obdobiu pred krízou. Domácnosti to síce až tak necítia, pretože im sa účtuje v cene elektriny nielen jej výroba, ale aj dodanie či dotácie pre solárne panely, z čoho dlho profitovala skupina nazývaná „brhelovci“.

Tieto zmeny sa dotkli všetkých veľkých energetických firiem. Zatiaľ čo pred krízou všetky nakupovali výrobné kapacity, teraz by sa ich rady zbavovali. Väčšina, vrátane Enelu, je totiž veľmi zadĺžená. Enel má zhruba také tržby, ako je celé HDP Slovenska a zhruba aj také dlhy. V obchodnom svete ide o príliš veľké dlhové zaťaženie, a keďže nie je nádej, že by sa z elektrárenského biznisu rýchlo stali zlaté doly, Enel musí predávať, aby pred investormi vyzeral v lepšej kondícii.

Taliani sa nakoniec dohodli s českým konzorciom Energetický a průmyslový holding (EPH), kde hlavnú úlohu hrá Daniel Křetínský. Zdieľať

Začala sa tak hra o to, akú majú vlastne Slovenské elektrárne hodnotu. Zatiaľ čo Enel vypúšťal dymové clony, že chce za svoj podiel tri až štyri miliardy eur, tí, čo chceli kupovať, zasa rozširovali, že elektrárne majú v skutočnosti mínusovú hodnotu, keďže majú u seba záťaž v podobe nedostavaných Mochoviec. To tvrdili najmä analytici potenciálnych kupcov z ČEZ a skupiny J&T .

Po vyše roku užších rokovaní, kde záujem prejavili viaceré firmy, medzi nimi aj ruský či čínsky kapitál, sa Taliani nakoniec dohodli s českým konzorciom Energetický a průmyslový holding (EPH), kde hlavnú úlohu hrá Daniel Křetínský.

Čo je EPH

EPH je česká firma, ktorá pôsobí najmä v oblasti energetiky, kontroluje asi štyridsať firiem v šiestich krajinách. Kľúčovým človekom za ňou je právnik a politológ Daniel Křetínský (40), ktorý pôsobil ako manažér v J&T. Bol oveľa šikovnejší, ako je štandard v J&T, z čoho skupina výrazne profitovala, keď jej iné obchody nešli tak dobre.

No on to videl tiež. Ak sa na ňom chceli ľudia z J&T viesť ďalej, museli ho akceptovať ako partnera najprv v J&T, neskôr v novej firme, ktorú zakladal – EPH. Po niekoľkých obmenách, keď vyplatil investorov, ktorí mu na začiatku pomohli s kapitálom (PPF), v nej zostal on (37 percent), Patrik Tkáč (37 percent) a J&T (26 percent). Manažérsku kontrolu drží podľa dohody pevne v rukách Křetínský.

 

Nedokončený údaj na stránke EPH (zvýraznený v červenom pruhu) môže symbolizovať, akým chvatom sa firma rozvíja a ako málo o sebe zverejňuje.

Vzhľadom na to, že niekdajší spoluakcionár PPF má silné obchodné záujmy v Rusku, pravidelne sa objavujú špekulácie, že za EPH stojí aj ruský kapitál. Do J&T Finance zasa nedávno vstúpil čínsky energetický konglomerát GEFC China Energy Company, pričom čínske vládou kontrolované firmy sa pokúšali aj o priame prevzatie našich elekrární.

Hráč bruselského významu

Křetínský a jeho EPH sa naplno rozbehli až po kríze. A mimoriadne sa mu darí. Mladá firma sa rýchlo dostala medzi tri najväčšie české spoločnosti. Podľa ekonomického komentátora Miroslava Motejlka má len Křetínského podiel v EPH väčšiu cenu, ako je cena celého majetku (aktív) Penty. Zatiaľ čo „tradičné“ energetické korporácie sa ocitli v situácii, že sa musia prispôsobiť novému stavu na trhu a skonsolidovať sa, Křetínského mladé EPH toľko starých záťaží nemá.

Na finančnom trhu je pritom mnoho lacných peňazí, úroky sú nízke a kto si chce požičiavať, má skvelé podmienky. Zároveň tradičné koncerny sú ochotnejšie na predaj, ako boli pred krízou, čo zlacňuje ich ponuky. Křetínský ich teda skupuje systémom podobným, ako keď si na hypotéku kúpite byt, a hypotéku splácate z toho, čo byt zarobí, keď ho prenajmete – teda kupuje skoro bez vlastného kapitálu.

Daniel Křetínský oslavuje titul svojho klubu Sparta Praha v sezónne 2013/2014. Do klubu nalial už vyše miliardy českých korún. Foto – Profimedia.sk

Pred dvoma rokmi zaznamenal Křetínský veľkolepý vstup na Slovensko, keď kúpil SPP a najmä plynovú rúru z Ruska do Európy Eustream. Predaj plynu pre domácnosti na Ficov nátlak odkúpil štát. Křetínskému zostala kontrola v oveľa lukratívnejšom Eustreame.

Nečakane sa tak z neho stala aj kľúčová postava rusko-ukrajinskej krízy. Bol to práve Eustream, kto zabezpečil, aby do Ukrajiny prúdil plyn aj po tom, ako ho Rusko odstavilo a pomohol tejto krajine prežiť. Išlo o takzvaný plynový reverz, teda posielanie plynu zo západu na Ukrajinu, zatiaľ čo dovtedy to bolo naopak. Celé to zabezpečoval Eustream a razom z neho bola firma takpovediac bruselskej dôležitosti, keďže podpora Ukrajiny proti Rusku bola silná politická agenda Bruselu. Pravda, Eustream na tom slušne zarobil. No lobovať musí stále viac. Momentálne zápasí s tým, že Rusko chce plynovodmi Ukrajinu úplne obísť. Eustream chce preto spoločný európsky projekt, aby ruský plyn, hoci aj okľukou, predsa len chodil aj cez Slovensko a platili sa tu zaň tranzitné poplatky.

Že EPH v tom zmätku len tak akoby mimochodom kúpil aj distribučnú spoločnosť SSE, nevzbudilo takmer žiadnu pozornosť.

Křetínský a zmier s Ficom

Křetínský zjavne verí tomu, že prepad ceny elektriny, o ktorom sme písali vyššie, je už dosť veľký na to, aby nepokračoval ďalej alebo len veľmi málo, a potom sa situácia začne meniť. Preto sa po vyčkávaní rozhodol vo veľkom štýle pristúpiť k vykupovaniu elektrární.

Taliani pritom neboli nároční. Úplne im stačilo, aby sa im vrátilo zhruba to, čo do firmy dali pri privatizácii pred desiatimi rokmi, a aj to ešte nie je isté. Pravda, za desať rokov si cez dodávateľské služby pri výstavbe Mochoviec a iné služby vytiahli z elektrární stámiliónové sumy.

Najväčší problém celej transakcie je práve v nedostavaných Mochovciach. Keďže dostavba sa neustále predražuje a odďaľuje, v EPH sa rozhodli, že podiel od Enelu neprevezmú celý hneď, ale po častiach. Druhú časť preberú až vtedy, keď Enel dostavbu odovzdá. To má byť zároveň bič na Enel, aby miesto špekulácií, ako zdôvodňovať odklady a predraženia dostavby, čo najintenzívnejšie robil na samotnej dostavbe.

ktokoľvek tu dostal priestor na veľkú hru v regulovanom sektore, musel strpieť utajených spoluvlastníkov Zdieľať

Zdá sa, že scenár EPH je po vôli aj predsedovi vlády. Hoci prevod podielu je vec hlavne medzi Enelom a EPH, štát ako menší spoluvlastník môže viac, než len byť ticho. Hoci EPH je viac dobrodružný ako strategický investor, navyše s podozrením na napojenie na ruský, respektíve čínsky kapitál, vláda veľa kriku nerobí. Zdá sa, že zabezpečenie hladkého priebehu je najväčší vklad, ktorý ľudia z prostredia J&T do celej operácie priniesli.

Kto sa v tom vezie

Na záver treba ešte povedať dve veci: Po prvé, ak sa pred desiatimi rokmi zdalo, že odpredaj domácej energetiky západným majiteľom je cestou, ktorou sa tieto firmy zabezpečia pred tunajšími záujmovými skupinami, tak už to platiť nebude. Pravda, nepotvrdilo sa ani to, že by západný kapitál bol zárukou násobne vyššej sérioznosti. No aspoň pomohol zastaviť drancovačku, akou si tieto firmy prechádzali pod tunajšími rukami pred dvadsiatimi až pätnástimi rokmi. Útechou preto nie je ani scenár, že napokon by sa k manažérskej kontrole dostal štát, ako túto možnosť pravidelne opakuje premiér Fico.

A po druhé, platí pravidlo, že ktokoľvek tu dostal priestor na veľkú hru v regulovanom sektore, musel strpieť utajených spoluvlastníkov. Tak musela Penta, ak chcela robiť biznis v zdravotníctve, strpieť „tajomného“ spoluakcionára v Dôvere (Juraja Širokého) nanominovaného zhora, hoci jej bol inak nanič. A nakoniec ho musela kráľovsky vyplatiť. Otázka znie, prečo by to v prípade takej veľkej operácie, ako je kúpa Slovenských elektrární finančnými skupinami s vplyvom J&T, malo byť zrazu inak.

 

Titulná foto – Profimedia.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo