200. výročie narodenia Pozvanie na večeru s Dostojevským

Mal som 15 rokov a potuloval som sa po dome hľadajúc niečo, čo by som robil. Ani televízia nedokázala odplaviť nudu, tak som sa chopil toho, čo v 90. rokoch v takých situáciách ešte ponúkalo istú záchranu a radosť: knihy.

Prezeral som si chrbty kníh, ktoré sme mali doma, keď som zrazu uvidel na modrej obálke jednej knihy názov napísaný zlatými písmenami: Zločin a trest.

Otvoril som prvú stranu, bolo to zažltnuté, husto vytlačené vydanie zo začiatku storočia, ktoré mám stále poruke, a čítal som: „Začiatkom mimoriadne horúceho júla vyšiel podvečer zo svojej malej izby, ktorú si prenajal na ulici S., mladý muž a pomaly, akoby nerozhodne, sa vliekol k mostu K.“

Zhoda so sparným júlom, zvedavosť mladého muža (prečo bol nerozhodný?) a tie iniciály označujúce miesta, ktoré sa nesmú prezradiť, ma priviedli k tomu, že som si sadol – slová už prevážili nad telom – a čítal som o mladíkovi menom Raskoľnikov, ktorý sa chystá spáchať vraždu.

Prečo nás niektorí autori berú za ruku a sprevádzajú nás celým životom?Zdieľať

V niekoľkých okamihoch ma katapultoval istý Dostojevskij, ktorého 200. výročie narodenia pripadlo na 11. novembra tohto roku, do hrozivo napínavého deja. Takto sa teda začal môj osobný príbeh s ním a pred niekoľkými dňami som ho vyrozprával priateľom, ktorí ma pozvali na večeru práve preto, aby sme sa porozprávali o Dostojevskom.

Ale prečo si chceli takto pokaziť svoju znamenitú večeru a prečo práve on ma tak veľmi zaujal, keď som mal iba 15 rokov (hltal som fantasy knihy a komiksy, nie ruské tehly – klasikov)? Prečo nás niektorí autori berú za ruku a sprevádzajú nás celým životom?

Milujeme umelcov, ktorí nám odhaľujú hľadanie, ktoré sami nevedomky vykonávame.

Každé umelecké dielo je pokusom autora stvárniť seba samého tým, že dá niečomu formu.

Náš život nesmeruje k smrti, ale k stále plnšiemu zrodeniu, sme nedokončené bytosti, ktoré sa majú každým dňom viac a viac narodiť, a preto sa nezaobídeme bez krásy, pôrodnej asistentky obnoveného života.

Preto nás aj niektoré diela nútia narodiť sa o čosi viac, pretože sa ich autor (znovu)tvoriac (znovu)zrodil, a to tým spôsobom, ktorý potrebujeme práve my. Preto som nikdy neopustil Dostojevského, pretože jeho pohľad na veci bol tým, čo som potreboval a vždy potrebujem: vášeň pre človeka a vášeň pre Boha.

Ruský spisovateľ nikdy nevylučuje to božské z reality, v ktorej sa to božské ukazuje tomu, kto má pozorné oči: Boh sa zjavuje v každodennosti len tomu, kto ho tam hľadá.

Chcel som žiť veľkosťou týchto otázok, aj keby som na ne nevedel odpovedať.Zdieľať

Navyše, prítomnosť otázok, ktoré nazývam „nezodpovedateľné“, mi v jeho románoch dávala pocítiť, že ma berie vážne v mojom nepokoji, pretože práve ten nepokoj je to (radostná dráma slobody, ktorá ma vedie k tomu, že často si znovu čítam Legendu o veľkom inkvizítorovi obsiahnutú v Bratoch Karamazovovcoch), čo robí človeka človekom: čo mám robiť s týmto životom?

Fascinovalo ma, že je vo mne toľko vecí a že je tu niekto, kto mi môže pomôcť ich vidieť a žiť s nimi bez toho, aby som musel pred nimi utekať alebo sa cítiť čudne: chcel som žiť veľkosťou týchto otázok, aj keby som na ne nevedel odpovedať, aj za cenu, že ich budem udržiavať pri živote až do poslednej chvíle, pretože to kladenie otázok je už modlenie sa, prijímanie, nachádzanie.

A okrem toho, jeho postavy som si zamiloval, sú také nepredvídateľné a rozporuplné: sú slobodné. Aj vo mne sa vtedy búrili telo, srdce, rozum, túžby... a nevedel som „to všetko“ spojiť dokopy. Ale bolo to pre mňa vôbec prvýkrát, keď mi niekto povedal, že človek je táto zložitosť, táto komplexnosť, ktorú nikdy nebude schopný zharmonizovať, ak nezaujme radikálny postoj.

Ako to napokon vyjadruje starec Zosima v Karamazovovcoch: „Milujte človeka aj v jeho hriechu, pretože už to je náznak božskej lásky a taktiež vrchol lásky pozemskej. Milujte celé Božie dielo, celé stvorenie, každé zrniečko piesku. Milujte každý lístok, každý malý božský lúč. Milujte zvieratá, milujte rastliny, milujte každú vec. Kto bude milovať každú vec, postihne v tých veciach tajomstvo Boha. A keď ho postihnete raz, potom už ho budete vnímať neustále a každým dňom mu budete rozumieť viac a viac. Až si nakoniec zamilujete celý svet láskou, ktorá všetko objíma a zahŕňa.“

Toto je moja hymna slobody.

Vzkriesila ich láska, srdce jedného obsahovalo nekonečný zdroj života pre srdce druhého.Zdieľať

Vďaka Dostojevskému viem, že mojou úlohou je sloboda, môžem dať životu podobu lásky alebo moci, zveľaďovať ho alebo ním panovať, ako to robia jeho postavy podľa toho, čo si vyberajú: buď Boha (tak, že prijímajú život, aby ho dávali iným), alebo pýchu (dotujú sa životom tým, že ho berú iným).

Každá jeho stránka mi hovorí, kto som: chcem milovať a byť milovaný, nekonečne, ale neviem, ako to urobiť, respektíve zlyhávam v tom.

A predsa, iba nevzdávajúc sa tejto nemožnej túžby, nachádzam Lásku a lásku tam, kde som ju nehľadal alebo kde som ani netušil, že by mohla byť.

Presne tak, ako keď som mal pätnásť rokov a videl som, že sa to môže stať dokonca aj vrahovi a prostitútke v jeho románe Zločin a trest: „Vzkriesila ich láska, srdce jedného obsahovalo nekonečný zdroj života pre srdce druhého.“

Dáva mi to nádej. Má síce 200 rokov, ale je živší ako ja.