Poľsko-bieloruská hranica Lukašenko zneužíva migrantov ako geopolitickú zbraň

Poľská vláda ich počet odhaduje na tri- až štyritisíc, k hraniciam presunula dvanásťtisíc vojakov a uzavrela hraničné priechody.

V októbri poľské úrady zaznamenali vyše jedenásťtisíc pokusov o nelegálne prekročenie hraníc. Väčšina migrantov pochádza z Iraku, odkiaľ ich bieloruský štát cielene dováža. Rešerše bieloruského Belsatu ukazujú, že Lukašenko dokonca využíva 12 cestovných kancelárií, aby migrantom vybavovali turistické víza. Podľa informácií Deutsche Welle údajne aj bieloruský konzulát v Irbile v severnom Iraku využíva na spracovávanie žiadostí o vízum iracké cestovné kancelárie.

Zábery migrantov, ktorí sa snažia prestrihnúť ostnaté drôty či zoťatím stromov povaliť pohraničné ploty v EÚ, iba posilňujú dojem mnohých Európanov, že migranti sú hrozbou. Ani za týchto okolností však netreba zabúdať na situáciu tých ľudí, ktorých Lukašenko cynicky využíva na vlastné politické ciele a tlak na Európu, aby zrušila sankcie proti Bielorusku.

Mnohí z týchto migrantov sa ocitli v nezávideniahodnej pozícii: naleteli lžiam režimu v Minsku či prevádzačov o ľahkej ceste do Európy a na letenku minuli celoživotné úspory. Dvanásť- až pätnásťtisíc eur má stáť cesta do Európy, ktorá obsahuje letenku, bieloruské vízum a vysadenie v lese pred poľskou hranicou. Až tam si mnohí migranti uvedomia, že tvrdenia o Európe „hľadajúcej 1,2 milióna utečencov“ boli len marketingovým trikom prevádzačov.

Stratení migranti na hraniciach čelia nielen vysadeniu v cudzej krajine, ale aj tvrdým poveternostným podmienkam. Už desiati prišli o život následkom podchladenia alebo sa utopili v riekach na hranici, kam ich dotlačila bieloruská pohraničná služba.

Morálna dilema Európanov

Pre EÚ predstavuje migrácia dilemu medzi právnymi normami a verejnou mienkou. Európska legislatíva predpokladá, že každý uchádzač o azyl má mať právo predložiť svoju žiadosť, ktorú dotyčné úrady môžu prijať alebo zamietnuť a ktorú následne môžu preveriť súdy. Legislatíva však nepočíta s možnosťou, že susedný štát sa sám stane prevádzačom len preto, aby Únii a jej členským štátom uškodil.

Problémom je aj to, že výklad medzinárodného a európskeho práva je v tejto otázke sporný. Ženevská konvencia o utečencoch má napríklad veľmi úzku definíciu utečencov, ktorá zahŕňa len utekajúcich pred priamym prenasledovaním. Výklad európskych súdov je však zväčša o čosi širší a ľuďom na úteku pred vojnou ponúka „subsidiárnu ochranu“ aj v prípade, ak nie sú osobne prenasledovaní.

To je správne z etického pohľadu, otázkou však je, či jestvuje právny nárok zostať v Európe, ak sa títo ľudia už nachádzajú v bezpečnom treťom štáte. Väčšinový výklad síce hovorí, že právny nárok títo ľudia nemajú, ale z humanitných dôvodov európske vlády týchto migrantov aspoň dočasne tolerujú. To fungovalo dobre, kým bol počet migrantov obmedzený a prehľadný, no migračná kríza z roku 2015 posunula vo všetkých európskych štátoch verejnú mienku v neprospech migrantov.

To súvisí aj s problémom, že migranti často zostanú v Európe aj vtedy, ak je ich azylová žiadosť zamietnutá, najmä ak nemajú dokumenty, ktoré by potvrdzovali ich pôvod. Tento fenomén nie je úplne zriedkavý, časť pochádza zo „štátov“, ktoré fakticky jestvujú len na papieri a nikdy nevlastnili pas alebo čo i len občiansky preukaz, dokumenty stratili alebo ich zahodili, pretože ich pôvod (napríklad z Jordánska) im dáva nízke šance na úspešné azylové konanie (oproti Sýrii či Afganistanu).

Štáty ako Dánsko či Austrália preto ponúkajú migrantom a utečencom legálne cesty príchodu, no vo svojej pozícii voči nelegálnej migrácii zostávajú tvrdé. A aj Chorvátsko či Poľsko sa snažia – podľa názoru mnohých protiprávne – zabrániť tomu, aby migranti vstúpili na ich územie, kde by mali nárok na zdĺhavý azylový proces.

Dlhodobo nie je celkom konzistentná politika európskych štátov, ktorá je spojená aj s problémami, ako deportácia dobre integrovaných a často zamestnaných ľudí, ktorí celé roky žijú v západnej či strednej Európe, až úrady usúdia, že pôvodný dôvod na poskytnutie subsidiárnej ochrany pominul.

To je necitlivé nielen voči deportovaným (a ich deťom, ktoré často inde než v Nemecku či Rakúsku ani nežili), ale aj nezmyselné z ekonomického hľadiska. Pri stupňujúcom sa nedostatku pracovných síl nedáva zmysel deportovať práve tých ľudí, ktorí sa už stihli naučiť jazyk a spôsoby svojich hosťovských krajín alebo dokonca našli zamestnanie.

Nedovoliť Lukašenkovi úspech

Bieloruský prezident Alexandr Lukašenko počíta s tým, že podľa vzoru Turecka dokáže Úniu utečencami vydierať a prinútiť k zrušeniu sankcií a podpory bieloruskej opozície. Poľsko a Litva nie sú náhodnými terčmi, oba štáty patria medzi Lukašenkových najostrejších kritikov a centrá bieloruskej opozície sa nachádzajú vo Vilňuse a Varšave.

Brusel v tejto situácii musí spraviť všetko pre to, aby Poľsku, Litve a Lotyšsku pomohol. Erdoğan a Lukašenko nie sú jediní, ktorí zneužívajú migrantov na pokusy o destabilizáciu Európy. Maroko sa o túto taktiku pokúsilo v máji vo svojom spore o právny status Západnej Sahary so Španielskom, keď prestalo brániť migrantom v pokusoch o prekročenie hraníc, než narazilo na neoblomnú pozíciu Madridu. Úspech Lukašenka by však bol precedensom pre všetky blízkovýchodné štáty, aby politické či ekonomické problémy riešili exportom migrantov a vydieraním Únie.