7 dní v kocke Klimatický samit. Smerujeme do finále

1. Prichádzajú veľké zmeny

V Glasgowe sa začala najväčšia medzinárodná akcia roka: klimatický samit s očakávanou účasťou 20-tisíc politikov, aktivistov, vedcov, celebrít a iných autorít.

Samit nie je dôležitý. Bude to prehliadka tliachania a fráz, pri ktorej chýbajú dvaja podstatní hráči. Čína a Rusko.

Dôležitá je agenda a jej výkonné články: americká vláda Joea Bidena, Európska komisia. A ďalšie progresívne sily, ktoré chcú radikálne preformátovať svet, človeka a spoločenský režim do celkom novej podoby.

Klimatická agenda si dáva za cieľ zásadným, drastickým spôsobom obmedziť našu spotrebu, kontrolovať náš pohyb, náš majetok, naše príjmy a výdavky – a zmeniť naše životy. Zmeny majú byť podľa návrhov také rozsiahle, že ich nevystihuje ani slovo revolučné…

Podstata veci je pomerne jednoduchá: svetová populácia, jej nároky a jej spotreba prudko rastú, no možnosti a zdroje malej planétky s názvom Zem sú obmedzené. A čoraz vyčerpanejšie. Ďalšie zvyšovanie nárokov (spotreby) miliárd ľudí a ďalšie vyťažovanie prírodných zdrojov sú neudržateľné. Taký je zákon. A, žiaľ, nie ten ľudský, ale ten vyšší, prírodný. Nemenný a neoblomný.

Reči o uhlíkovej stope, emisiách a otepľovaní nie sú kľúčové. Všetko sú to len nie veľmi presné markery nadmernej ekonomickej aktivity, dopravy a spotreby. Jadrom veci a výzvou pre budúcnosť je hľadanie rovnováhy medzi materiálnymi nárokmi ľudstva a možnosťami Zeme.

Medzi schodnými cestami sú hlavne dve. Jednou je prekonanie alebo aspoň hlbšia regulácia kapitalizmu. V Davose sa o tom hovorí takmer desať rokov. Hlavným imperatívom kapitalizmu je maximalizácia rastu, ziskov a spotreby. Mentálna povaha súčasnej podoby kapitalizmu je egoistická, konzumná a koristnícka. Čo je nezlučiteľné so snahami radikálne obmedziť rast, zisky a spotrebu.

Druhou schodnou cestou je zachovanie dnešnej formy kapitalizmu – a presun bremena „bezpečnostných opatrení“ a nákladov na spoločnosť. Spotrebiteľské (akože emisné) kvóty predsa nemusia mať len firmy. Môžu ich mať aj štáty, mestá, úrady, domácnosti. A osoby. Tvrdé obmedzenie a kontrola príjmov, výdavkov, spotreby, pohybu, cestovania a aktivít sa môžu namieriť na každého človeka. Nástroje? Od autorít vyfasujeme kredity alebo virtuálne zelené pasy. Prípadne sa masívne zdania (obmedzia) osobné vlastníctvo, aktivity a spotreba, ktoré autority označia za nadmerné.

Asi ste si všimli, že na samite nepadlo takmer ani slovo o obmedzení vlastníctva globálnej oligarchie. Hŕstka najsilnejších ľudí si môže pokojne kúpiť – a vlastniť – celý svet. A ďalej rozširovať majetok v hodnote stoviek miliárd eur. Reštriktívne opatrenia s reguláciami vlastníctva sa majú namieriť, vraj v záujme klimatickej bezpečnosti, na malého spotrebiteľa.

Európska komisia s tým už začala. „Regulačnými opatreniami“ chce nepriamo zdaniť užívateľov bytov a áut, ktoré nemajú dostatočne zelený pohon. Cez legislatívne zmeny chce zas umožniť, aby mali úrady prehľad o zostatkoch na našich bankových účtoch. Ďalším nástrojom na obmedzenie spotreby spoločnosti budú vysoké ceny energií a palív (ťahané aj zelenými predraženými projektmi). A s tým spojený rast cien dopravy, tovarov a služieb.

Jednoducho: prechod na „zelenú trhovú ekonomiku“ bude mimoriadne drahý. A mimoriadne bolestivý pre spoločnosť. Bez toho, aby sa regulovalo vlastníctvo a astronomické zdroje globálnej oligarchie… Tá bude mať aj ďalej starosti s finančnými prebytkami, ktoré bude investovať napríklad do kozmických projektov.

Korporácie sú dnes silnejšie ako vlády. A akcie ako klimatický samit to budú len potvrdzovať. Výsledkom bude nový režim hlavne pre strednú triedu.

Po pandemickej rozcvičke sme prikývli na rozsiahle obmedzenia našich práv a našej slobody. A na posilnenie pák autorít. Súhlasili sme s tým. Lebo autority nám starostlivo vysvetlili, že v hre je naše prežitie.

Spoločnosť sa zásadne mení: zo slobodnej na kontrolovanú. V záujme bezpečnosti.

Pri klimatickej agende to bude len pokračovať. Po pandemických jastraboch príde éra klimatických jastrabov.

Verte tomu, že to budú presne tí istí ľudia.

A aby toho nebolo dosť, tak práve títo ľudia nás budú z iných samitov s vráskou na čele presviedčať ešte aj o tom, že treba masívne zvýšiť výdavky na zbrojenie.

Bezpečnostná agenda má veľa podôb. A jediný cieľ. S tým istým vystrašeným publikom.

2. Artificial world

Ani toto však nie je najväčšia zmena a najväčšia hrozba, ktorá stojí pred spoločnosťou. Ak sa progresívne trendy nepodarí otočiť alebo aspoň tlmiť, človeku sa môže stať, že prestane byť relevantný.

Pre korporácie s globálnym dosahom – aj pre niektoré vlády – je dnes prioritou investovať do umelej inteligencie, do extrémne výkonných sietí (hoci aj takých, ktoré môžu mať dosah na verejné zdravie), do internetu vecí, do automatizácie… Ľudská práca bude nahraditeľná. Na viacerých stupňoch, teda aj na úrovni riadenia a nemanuálnych činností. V ére „artificial intelligence“ sa človek buď zbaví nárokov a zaradí do internetu vecí. Alebo bude mimo. Nepodstatný.

Niektorí intelektuáli varujú, že nás čaká éra transhumanizmu (snahy o umelé zásahy do človeka cez pokročilé bio- a infotechnológie). Iní hovoria rovno o dehumanizácii. Človek bude, spolu s ďalšími zariadeniami, súčasťou sietí. A súčasťou sveta pod online kontrolou.

Izraelský historik Harari tvrdí, že nám budú hroziť pokusy o „hacknutie ľudstva“. Tie korporácie a vlády, ktoré budú kontrolovať siete, dáta o našom súkromí a našich zvykoch a umelú inteligenciu, môžu podľa neho ovládnuť svet. Pripomína, že do istej miery sa to deje už dnes. Technologické firmy o nás vedia viac ako naši rodičia – a môžu to využívať nielen na kontrolu, ale aj manipuláciu našich rozhodnutí a nášho správania.

A ak to nepôjde, môžu niektorých z nás vypnúť. Odstaviť. Poslať do praveku.

Harari vidí riešenie v globálnej regulácii IT monopolov a verejnej kontrole. Ak na to rezignujeme, svet zajtrajška môže byť obývaný nielen intenzívne kontrolovanými a manipulovanými, ale rovno „hacknutými ľuďmi“. Takými, ktorí odovzdane slúžia rôznym účelom, no veľa o nich netušia…

Dodáme, že Harariho prognózy sa zrejme naplnia. No určite nie pre celé ľudstvo. Ľudia nikdy netvorili homogénnu masu, v ktorej by bol každý ľahko manipulovateľný.

Navyše, ešte predtým tu budú pokusy krotiť a kontrolovať spoločnosť inými metódami: klimatickými brannými cvičeniami. A zelenou disciplínou.

3. Národná vzbura

Dobrou správou je, že proti niektorým zeleným ambíciám Európskej komisie sa postavili viaceré členské štáty Únie. Maďarský premiér Orbán kritizuje balík Fit for 55, európsku energetickú politiku spojenú s predražovaním energií a návrhy Bruselu, aby sa ešte viac cez nové regulácie finančne zaťažilo bývanie (kúrenie) a používanie áut (doprava).

K vzbure Maďarska sa pridávajú aj Poľsko, Česko, Rumunsko, Bulharsko a Malta.

Je to pochopiteľné. Inak sa s nákladmi novej klimatickej módy vyrovnávajú v Luxembursku, kde je priemerný plat takmer päťtisíc eur. Trochu sa uskromnia. A inak v štátoch, kde ľudia zarábajú päťkrát menej. Tam to môže mať kruté sociálne následky.

Napokon, problém priznáva aj Európska komisia. Pri klimatických a energetických opatreniach ráta s prudkým nárastom tzv. energetickej chudoby. Teda s domácnosťami, pre ktoré budú predražené energie finančne neúnosné. Riešenie si kreslí v sociálnych fondoch, z ktorých sa má pomáhať rodinám so slabšími príjmami.

Lenže – aj tieto sociálne fondy treba kŕmiť hotovosťou. Čiže novými daňami a poplatkami, namierenými na strednú triedu. Je to kruh, z ktorého sa ťažko vystupuje.

Nové energetické a klimatické reštrikcie prinesú veľké množstvo obetí. A najviac v tých štátoch EÚ, ktoré ďaleko ekonomicky zaostávajú za priemerom.

Dodnes je záhadou, ako sa k návrhom z Bruselu stavia slovenská vláda. Slovensko patrí k ekonomicky slabším štátom strednej Európy. S veľkými rozdielmi medzi západnou časťou a zvyškom krajiny.

Predpokladáme, že Slovensko sa k návrhom nestavia nijako. Nerieši. Vyplýva to z našej prispôsobivej a poslušnej povahy. Čo sa nám naloží, to ponesieme. Spočítame si to až potom. Keď prídu faktúry.

A kto sa kriticky ozve, ten je vypískaný ako dezolát.

4. Heger pod paľbou

Ďalšou správou týždňa z kategórie tých lepších je postoj premiéra Hegera k návrhom na povinné očkovanie. Heger povedal toto: „Neviem o tom, že by vláda mala právomoci diktovať. Nie sme diktatúra, sme demokracia.“

Jeho slová okamžite pobúrili masy zástancov povinného očkovania. Väčšinou bývalých liberálov, ktorí majú profilové fotografie na sociálnych sieťach opásané vlajkou „vaccinated“. Liberáli vo výslužbe Hegerovi vyčítali, že je slaboch.

V tejto téme sa však môžeme premiéra zastať.

Očkovanie ohrozených skupín je dôležité a štát by ho mal podporovať. Takisto by mal umožniť očkovanie každému, kto prejaví záujem. No zároveň platí aj to, že každoročné plošné povinné očkovanie proti kovidu nemá verejnú podporu. Hlavne v krajinách strednej a východnej Európy.

A nemá ani právnu oporu. Nové očkovacie látky sú predsa ešte stále vo fáze vyhodnocovania ich skutočnej efektivity (tá sa po prvom roku ukazuje trochu nižšia, než sa pôvodne hlásalo). A ich skutočnej bezpečnosti a kontraindikácií.

Navyše, smrtnosť delta variantu je zrejme o niečo nižšia než pôvodnej verzie koronavírusu.

Otázka stojí presne tak, ako to naznačil Heger. Musíme si vybrať, či je hrozba taká strašná, že chceme diktatúru. Výmenou za záchranu životov. Alebo to nechceme.