Musíme im pomáhať. Aby tu opäť neprepadli beznádeji

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Musíme im pomáhať. Aby tu opäť neprepadli beznádeji

Prijatie 149 irackých utečencov je pre Slovensko väčšou výzvou, než sa nám teraz zdá.

Odkedy bolo ohlásené, že na Slovensko prídu asýrski kresťania, namiesto pozitívnej emócie tu zavládla čudná atmosféra. A dajme bokom internetovú luzu, na jej hlase nezáleží. Médiá občas aj s nepatričným gustom prinášali správy z nitrianskych dedín, kam mali Iračania pôvodne prísť a kde starostovia zorganizovali antikampaň. Premiér Fico tomu napokon podľahol a aby to nestačilo, klamlivo obvinil časť dobrovoľníkov zo kšeftovania, takže utečenci teraz ostanú dlhšie v štátnych zariadeniach, než sa myslelo. A k príchodu irackých kresťanov pristupovali s rozpakmi aj mnohí liberáli, ktorým pripadalo hlúpe či necivilizované, že sme neotvorili dvere aj moslimským utečencom.

Týmto posledným výhradám však chýbalo trochu veľkorysosti aj realizmu. Fakt, že sme boli schopní prijať aspoň 149 Iračanov ešte na konci tohto roka, v ktorom tu prevládali strach a obavy z utečeneckej vlny, je nesamozrejmý úspech.

A vôbec nie je samozrejmé ani to, či sa podarí ich integrácia na Slovensku. Hoci sú kresťanmi ako my a už len z tohto dôvodu sa tu budú cítiť prirodzenejšie. Pred nimi sú však veľmi ťažké mesiace, počas ktorých budú potrebovať našu pomoc. Tá však musí byť nastavená tak, aby si tu čo najrýchlejšie našli svoju vlastnú dôstojnosť.

Sýria, náš jediný domov

Trochu viem, o čom hovorím. Od septembra minulého roku som prežil takmer rok so sýrskou rodinou v talianskom Loppiane. Boli sme tam súčasťou kresťanského spoločenstva, Issa a jeho manželka Violett tam prišli so svojimi štyrmi deťmi ešte v roku 2012. On ortodoxný kresťan, ona katolíčka nevedeli síce ani slovo po taliansky, ale spoločná viera a hodnoty od začiatku všetko veľmi uľahčovali.

Hoci v ich domove už vtedy zúrila vojna, v lete roku 2013, po skončení formačného programu, sa chceli podľa svojich pôvodných plánov vrátiť do svojho mestečka neďaleko Damašku. Mali tam všetko, svoju širšiu rodinu, mnoho priateľov medzi kresťanmi aj moslimami, svoj veľký viacgenerečný dom, patrili k miestnej spoločenskej aj ekonomickej elite.

Veľmi ich to ťahalo späť, vojna-nevojna, do Talianska predsa prišli len kvôli prehĺbeniu svojej spirituality a upevneniu manželstva, nechceli utiecť. Napokon ich miestni Taliani prehovorili, aby zostali v Loppiane a neriskovali životy svojich detí.

Vďaka tomu sme ich neskôr spoznali aj my, čo sme si nevedeli vynachváliť z mnohých dôvodov, aj preto, že naše deti našli v malých Sýrčanoch svojich prvých skutočných priateľov.

Issa a Violett boli na jednej strane vďační, že mohli žiť v bezpečí a nájsť ľudskú aj materiálnu oporu v spoločenstve, kde sa aj vďaka spoločnej viere cítili ako medzi svojimi. Ale súčasne som si pri nich uvedomil, ako veľmi človek pre život potrebuje vlastnú dôstojnosť, že sa dokáže postarať o seba aj o rodinu. Provizórium, nech je akékoľvek bezpečné a príjemné, nestačí.

Už pomaly päťdesiatnik Issa veľmi túžil vrátiť sa ku svojej práci gynekológa, aby nevyšiel z cviku. Pol roka zadarmo pracoval v nemocnici vo Florencii, no nevedel si nikde zohnať platené miesto, ani len neurčitý prísľub, že to raz môže v Taliansku dokázať.

Ako ho upozornili priatelia lekári, napriek tomu, že je v Taliansku veľa, vzhľadom na skutočné potreby možno až príliš veľa nemocníc, ako cudzinec so sýrskym lekárskym diplomom nemá najbližšie roky šancu. Aj napriek tomu, že jeho taliančina už je dostatočná. Musel by však ešte dlhé roky prekonávať všelijaké administratívne prekážky, skladať skúšky, a ani potom by nemal jasnú perspektívu, že sa mu v prezamestnaných nemocniciach podarí nájsť miesto.

A tak po dvoch rokoch ich talianskeho pobytu, to už bolo v čase, keď ISIS začal svoj krvavý pochod Sýriou, až sa dostal na hodinu cesty od ich rodného mesta, Issa a Violett opäť rozmýšľali, že sa vrátia domov. „Tu ma nikto nepotrebuje, ale u nás sa stále rodia deti,“ zvykol hovoriť Issa.

Návrat si veľmi želali najmä ich dve staršie dievčatá stredoškoláčky – hoci mali už skvelú taliančinu, ani oni necítili, že tu v Taliansku má byť navždy ich druhý domov. Neraz prišli zo školy (tá už bola mimo nášho kresťanského spoločenstva) domov s bolesťou a hnevom, keď sa im opäť niekto z menej citlivých pubertálnych spolužiakov vysmial ako Arabkám z krajiny hrdlorezov.

Nemecký sen

Issa si povedal, že takto už nemôžu žiť ďalej. Rozlúčil sa s rodinou a odišiel na polročný intenzívny jazykový kurz do Nemecka. V Nemecku mal pár svojich sýrskych priateľov, jeden mu prisľúbil, že ak zvládne jazykový kurz a dostane certifikát, časom mu vybaví vytúžené miesto v nemocnici. Statočná Violett zostala s deťmi sama, ostatní sme sa jej snažili pomáhať. Ráno som odvážal ju do práce a naše deti do škôlky, občas nastúpila do auta so slzami v očiach, len ticho vysvetlila, kto z jej príbuzných či priateľov opäť zomrel vo vojne. Zvyšok cesty sme mlčali. Viac som pre ňu urobiť nemohol.


Violett na svojej ceste za šťastím.

Issa si pobyt v Nemecku pretrpel, sotva sa ako-tak naučil po taliansky, prechádzal ďalšou jazykovou tortúrou. Nemčina mu znela úplne cudzo, boril sa s výslovnosťou, gramatikou, so všetkým. Z tej izolácie dostal depresiu, no stále mal nádej. Keď ho raz Violett s deťmi prekvapila a bez ohlásenia prišli za ním, konečne si už všetci vedeli predstaviť, že Nemecko sa môže stať ich novým domovom. Keď sa po dvoch týždňoch odtiaľ vrátili, ich deti mi nadšene rozprávali, že v Nemecku sa cítili výborne, často na uliciach bolo počuť ich rodnú arabčinu.

Veľmi sme s manželkou držali palce, aby im nemecký plán vyšiel. My sme sa v lete vrátili domov na Slovensko, oni naďalej žili v Taliansku svoju nemeckú nádej. Lenže prišla utečenecká kríza, od leta do zimy dorazili do Nemecka státisíce utečencov. A tak sa Issa na konci svojho pretrpeného jazykového kurzu dozvedel, že hoci je Sýrčan, nemá nárok na azyl. Je predsa s rodinou už tri roky usadený v Taliansku, ktoré je bezpečnou krajinou, tak znelo úradné zdôvodnenie.

Samozrejme, prísne vzaté, mal nemecký azylový úradník pravdu. A to aj napriek tomu, že v Nemecku teraz asi niet veľa sýrskych utečencov, ktorí by mali také dobré predpoklady na úspešnú integráciu ako Issa a Violett. Keď sme sa o stroskotaní ich plánov dozvedeli, trpeli sme na diaľku s nimi. Issa sa vrátil do kresťanského mestečka Loppiano, ktoré im bude naďalej oporou. Prijal prácu v sklade za pár stoviek eur. Budú žiť aj ďalej, v bezpečí a mieri. Už ich v duchu opäť počujem, ako sa rozprávajú o návrate do vojnovej Sýrie a ako si to opäť pri pohľade na svoje štyri krásne deti rozmyslia. A ako svoj každý deň končia modlitbou za mier.

Podobná životná dráma čaká aj našich 149 irackých kresťanov. Skúsme na to myslieť a pomáhať im tak, ako to ľudské bytosti usilujúce sa o vlastnú dôstojnosť naozaj potrebujú. Aby tu medzi nami nenašli svoje druhé nešťastie, ale svoj druhý domov.

Foto: TASR

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo