Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
15. október 2021

Bi Superman či troglodyt Bond

Ako „woke“ agenda pretvára ikony popkultúry

Diverzita nadovšetko, hoci aj do omrzenia publika.

Ako „woke“ agenda pretvára ikony popkultúry

Herec Daniel Craig pózuje fotografom počas svojho príchodu na svetovú premiéru novej bondovky Nie je čas zomrieť (No Time To Die) v Royal Albert Hall v Londýne. FOTO - TASR/AP

Kráľovstvo ohňa je málo známy béčkový post-apokalyptický fantasy film z roku 2002, založený na divokej premise: do našej prítomnosti sa vrátili nebezpeční oheň chrliaci draci a rýchlo zničili modernú civilizáciu, takže zvyšky ľudstva zápasia o prežitie v ruinách sveta, ktorý sa technologicky vrátil zhruba na úroveň stredoveku.

Aj keď snímka má nízke, len 55-percentné hodnotenie na stránke Česko-slovenskej filmovej databázy, obsahuje jednu milú scénku, hodnú zapamätania: Christian Bale a Gerard Butler, ktorých postavy si ešte pamätajú predchádzajúci svet, spolu s výdobytkami ako kino či televízia, predvádzajú deťom pri sviečkach Hviezdne vojny ako divadelné predstavenie. Konkrétne, pamätnú scénu, v ktorej Darth Vader prezradí Lukovi Skywalkerovi, že je jeho otec.

Namiesto svetelných mečov používajú Bale a Butler farebné palice a deti, ktoré nikdy nemali možnosť vidieť Hviezdne vojny na striebornom plátne alebo v televízii, to živé predstavenie sledujú so zatajeným dychom…

Tá scénka vypovedá o niečom dôležitom. Hviezdne vojny sú popkultúrny produkt 20. storočia, no obsahujú v sebe čosi epické a nadčasové, vďaka čomu majú potenciál zaradiť sa do kánonu veľkolepých dobrodružných rozprávaní ľudstva. Keby sa zajtra zrútila civilizácia, preživší by si tie príbehy rozprávali pri sviečkach. Teda aspoň pokiaľ ide o pôvodnú trilógiu! No nejde len o Hviezdne vojny.

Postavy ako James Bond, Indiana Jones, Batman alebo Superman sú našou modernou mytológiou. Niečo ako bola Iliada a Odysea pre antický svet. Film alebo komiks sú len nosiče. V jadre však ide o rovnaké rozprávanie hrdinského dobrodružného príbehu, aké nás sprevádza od čias, keď si lovci a zberači sadali okolo ohniska, aby si skrátili čas svojimi vlastnými mýtmi a legendami.

No v posledných rokoch sa množia kritici, ktorí tvrdia, že ikonické značky filmovej a televíznej popkultúry 20. storočia sú často devalvované svojimi najnovšími pokračovaniami. Čiastočne majú byť na vine filmové štúdiá, ktoré do výkonných producentských funkcií menujú ľudí bez znalosti a rešpektu k ustálenému kánonu týchto príbehov. Čiastočne je to dôsledok vkladania prvoplánových politických a ideologických posolstiev do filmov, seriálov, kníh a komiksov, pri ktorých si divák chce hlavne oddýchnuť a uniknúť na chvíľu z reality.

Len pred pár dňami v tomto zmysle vznikla kontroverzia okolo nového Supermana. Jon Kent, 17-ročný syn Clarka Kenta a Lois Laneovej, podľa posledných správ v novom komiksovom zošite odhalí svoju bisexuálnu orientáciu a bude mať tiež priateľa.

„Vedel som, že nahradiť Clarka ďalším heterosexuálnym bielym záchrancom by mohlo byť skutočne premrhanou príležitosťou,“ povedal autor komiksu Tom Taylor portálu IGN. A ako dodal nižšie: „Otázkou pre Jona (a pre náš kreatívny tím) je, za čo by mal nový Superman bojovať dnes? Môže sedemnásťročný Superman bojovať proti gigantickým robotom a súčasne ignorovať klimatickú krízu? Samozrejme, že nie. Môže niekto so superzrakom a supersluchom ignorovať nespravodlivosti za hranicami? Môže ignorovať biedu žiadateľov o azyl?“

Podľa webu britskej televízie BBC Superman už nedávno na stránkach svojho komiksu bojoval proti odsunu utečencov z fiktívneho mesta Metropolis. Herec Dean Cain, ktorý hral Supermana v televíznom seriáli v 90. rokoch, na to reagoval, že lepším zvratom deja by bolo, keby superhrdina bojoval proti nespravodlivostiam, ktoré utečencov v prvom rade vyhnali z ich domovov.

Herec nejasá ani kvôli tomu, že nový Superman bude vykreslený s novou sexuálnou orientáciou. Považuje to za oportunizmus tvorcov, za naskakovanie na módnu vlnu: „Keby to urobili pred 20 rokmi, možno by to bolo odvážne a statočné. No odvážne by bolo nechať ho bojovať za práva gejov v Iráne.“

Krok tvorcov komiksu skritizoval aj americký konzervatívny publicista Rod Dreher: „Komu sa toto žiadalo? Kto si pýtal, aby superhrdinovia mali sexuálne životy alebo homosexuálne životy?“

Dreher pripomína, že len v auguste zistil Batmanov kolega Robin, že je bisexuál. A pár mesiacov predtým podobným vývojom prešiel aj iný komiksový hrdina, Kapitán Amerika. V oboch prípadoch ide o postavy, ktoré na stránkach komiksov existujú už vyše osemdesiat rokov.

S menšinovou sexuálnou orientáciou by nebol problém, pokiaľ by bola funkčne zapracovaná do deja či charakteru postavy. No tieto náhle precitnutia postáv, ktoré majú za sebou desaťročia svojej fiktívnej existencie, väčšinou vyznievajú značne prvoplánovo a samoúčelne. Len ako povinné prihlásenie sa vydavateľov či produkčných spoločností, ktoré za nimi stoja, k módnej „woke“ progresívnej agende. V angličtine sa tomu hovorí „virtue signalling“, teda signalizovanie vlastnej ctihodnosti.

Toto signalizovanie vlastnej bezúhonnosti zo strany vlajkových lodí amerického zábavného priemyslu sa však spravidla končí pri Číne, kde zrazu žiadne hodnoty neplatia, len peniaze a prísľub miliardového čínskeho trhu. Asi najstatočnejšie a najrevolučnejšie by bolo, keby mal Superman za najlepšieho kamaráta Ujgura. Komiksový hrdina by tak mohol byť skutočne politicky relevantný.

Inzercia

Aj v minulosti boli tvorcovia popkultúry skôr liberálni či stáli vľavo a vkladali do románov, komiksov, filmov i seriálov narážky na svoje politické názory. No pôsobilo to menej schematicky, menej silene. Politické či ideologické posolstvá boli podriadené príbehu a charakteristike postáv, nie naopak, preto ich konzument mohol v pokoji ignorovať, keď o ne nemal záujem. No dnes sa pred „woke“ agendou vo filmoch, seriáloch či komiksoch azda ani nedá skryť.

Prejavuje sa to aj nápadnou tendenciou mužských hrdinov – „mrzutých starých bielych mužov“ – obetovať sa za silné ženské hrdinky, ktoré po nich preberajú štafetu. Popkultúrny kritik Gary Buechler, známy vďaka youtubovému kanálu Nerdrotic, na tento trend upozornil vo svojej recenzii novej bondovky No Time to Die. James Bond v nej dopadol podobne ako Wolverine v závere filmu Logan z roku 2017 alebo Jean-Luc Picard v prvej sérii rovnomenného seriálu Star Trek: Picard z minulého roka či ako Luke Skywalker, ktorý obetuje život za dievčinu Rey v Poslednom z Jediov…

Je tu nová generácia ženských hrdiniek, ktoré sú silné, dominantné, kompetentné, neporaziteľné, kým muži v ich tieni sú ťažkopádni, neschopní, pod papučou. Lebo keby stranu Za ľudí riadila Wonder Woman s Kapitánkou Marvelovou, nerozpadli by sa!

Feministická vízia pre popkultúru 21. storočia? „Zvrhnite patriarchát!“

Keď pred pár rokmi prepuklo hnutie MeToo, bolo jasné, že dni Jamesa Bonda sú vzhľadom na 60 rokov jeho správania k ženám zrátané. „Myslím, že Bondov sexizmus je nespochybniteľný, proste je to tak,“ píše Raven Smithová v ženskom magazíne Vogue. „Otázkou skôr je, ako veľmi sexistické či xenofóbne toto jeho nové vtelenie bude.“

James Bond je pre Smithovú „jaskynný pračlovek s omegami, mizogýn s technologickými hračkami a surovec v smokingu“. No aj ona v závere svojho článku priznáva, že vo svojom najhlbšom vnútri v skutočnosti nechce, aby tvorcovia Bonda „zmodernizovali“, nechce, aby sa prispôsobil „woke“ štandardom.

A to nás privádza k otázke, aké životaschopné sú tieto nové progresívne trendy v Hollywoode. Všetky totiž preveruje trh.

Už pred štyrmi rokmi prezident spoločnosti Marvel pre predaj naznačil, že čitatelia komiksov majú pomaly dosť diverzity, v podobe stále nových hrdinov z radov najrôznejších menšín. Časť čitateľov komiksov sa utieka k produkcii z Japonska, v ktorej sú tiež prítomné mnohé svojrázne postavy, no konzumenti aspoň majú istotu, že sa ich nikto nesnaží prevychovávať alebo ventilovať na nich svoje zásluhy o spoločenský progres.

Niečo podobné naznačuje aj vývoj v kinách. V roku 2016 bol pokus oživiť Krotiteľov duchov (Ghostbusters), ktorých preslávila dvojica filmov z 80. rokov, s čisto ženským obsadením štvorice hlavných postáv. Bol to prepadák, ktorý má na ČSFD len 41-percentné hodnotenie.

Budúci mesiac sa do kín majú dostať noví Krotitelia duchov, režírovaní Jasonom Reitmanom, synom komárňanského rodáka Ivana Reitmana, ktorý stál aj za úspešnými filmami z 80. rokov. Asi to nebude trhák, ale azda ani úplný prepadák.

Ďalšie smerovanie Hollywoodu bude v mnohom závisieť aj od ohlasov a komerčného úspechu bondovky No Time to Die. Vzhľadom na komplikovanú ekonomiku filmového priemyslu môže byť totiž film stratový aj vtedy, keď zarobil viac, než stálo natočiť ho.

V každom prípade, „wokeizácia“ zabehnutých popkultúrnych značiek je tiež šancou pre nových tvorcov, ktorí by paradoxne mohli preraziť s tradičnejšie poňatými hrdinami i príbehovým rozprávaním.

Pokiaľ ide o mňa, dávam prednosť superhrdinom, ktorí bojujú proti gigantickým robotom, pred superhrdinami bojujúcimi proti „patriarchátu“.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.