História Najťažšia chvíľa regenta Horthyho

Budúci posledný veliteľ rakúsko-uhorského vojnového námorníctva a maďarský regent Miklós Horthy de Nagybánya (Nagybányai Horthy Miklós) sa narodil 18. júna 1868 do dobre situovanej protestantskej rodiny nižšej šľachty ako v poradí štvrté dieťa z ôsmich. Jeho otec sa popri správe rodinného veľkostatku venoval aj politike a zasadal v hornej komore Uhorského snemu.

Mladý Miklós sa trochu netradične rozhodol pre kariéru námorného dôstojníka. Po ukončení námornej akadémie vo Fiume (dnes chorvátska Rijeka) nastúpil do služby v rakúsko-uhorskom námorníctve Kriegsmarine a postupne stúpal po hodnostnom rebríčku. K dôležitému zlomu v jeho kariére došlo v roku 1909, keď sa stal pobočníkom cisára Františka Jozefa. Úspešná služba v cisárovej blízkosti, bezchybné vystupovanie a nespochybniteľný vojenský talent ho predurčili k vyšším veliteľským pozíciám.

Po návrate do námornej služby sa stal veliteľom staršej pobrežnej bojovej lode S.M.S. Budapest. Začiatok 1. svetovej vojny ho zastihol už v hodnosti kapitána radovej lode (Linienschiffskapitän, ekvivalent plukovníka) na veliteľskom mostíku sesterskej lode S.M.S. Habsburg.

Na konci roku 1914 bol však vymenovaný za veliteľa moderného rýchleho krížnika S.M.S. Novara. Rakúsko-uhorské rýchle krížniky (nem. Rapidkreuzer, v anglickej terminológii Scout) predstavovali svetovú špičku vo svojej kategórii vojenských lodí.

Tri krížniky triedy Novara tvorili jadro údernej sily krížnikovej flotily so základňou v Boke Kotorskej, ktorá niesla hlavné bremeno bojov na Jadrane. Horthy sa tak ocitol priamo v centre diania a práve na veliteľskom mostíku krížnika Novara vybojoval bitku, ktorá znamenala ďalší prelom v jeho kariére.

Bitka v Otrantskom prielive

Loďstvu Dohody sa napriek výraznej početnej aj palebnej prevahe nedarilo získať kontrolu nad Jadranským morom. Činnosť ponoriek spolu so všadeprítomnými mínami spôsobila, že lode Dohody sa hlbšie do Jadranského mora púšťali len zriedka. Z obavy pred mínami zotrvávali v bezpečných kotvištiach väčšinu vojny aj bojové lode Kriegsmarine. Preto sa aktérmi drvivej väčšiny operácií na Jadrane stali menšie vojnové lode ako ľahké či rýchle krížniky, spolu s torpédoborcami a torpédovkami.

Rakúsko-uhorské a z jadranských základní operujúce nemecké ponorky sa stali takou hrozbou, že velenie Dohody pristúpilo k vybudovaniu uzávery, ktorá im mala brániť prenikať cez Otrantský prieliv do Stredozemného mora. Uzáveru tvorili ozbrojené rybárske trawlery vlečúce za sebou priehradové siete, ktoré siahali niekoľko desiatok metrov pod hladinu.

Ponorky systém pohyblivých sietí prekonať vedeli, ale stálo ich to čas a drahocenné palivo. Rakúsko-uhorská admiralita sa preto snažila uzáveru narušovať. V máji 1917 bol naplánovaný ambiciózny útok troch rýchlych krížnikov, podporený diverznou akciou dvojice torpédoborcov.

Zranený Horthy na nosidlách na palube krížnika Novara. Zdroj: Wikimedia.org

K útoku vyrazili z Boky Kotorskej večer 14. mája 1917 rýchle krížniky Novara, Saida a Helgoland. Vlajkovou loďou bola Novara a celej formácii velil práve Horthy. Ešte skôr, jeden a pol hodiny pred krížnikmi, vyplávali pod velením fregatného kapitána (Fregattenkapitän, ekv. podplukovníka) Johannesa von und zu Liechtenstein do akcie moderné torpédoborce Csepel a Balaton, ktoré mali odlákať pozornosť nepriateľa od Horthyho krížnikov.

Torpédoborce krátko po tretej ráno pred prístavom Valona (dnes albánska Vlorë) narazili na malý konvoj sprevádzaný talianskym torpédoborcom Borea. Liechtensteinove torpédoborce ho nekompromisne rozstrieľali a vzápätí potopili aj jednu z transportných lodí, ďalšiu zapálili a ostatné poškodili. Pred štvrtou hodinou, v čase, keď už boli Horthyho krížniky na plánovaných pozíciách, sa torpédoborce otočili na severozápad, aby ich útok istili zo zálohy.

Krížniky sa rozdelili, aby pokryli čo najväčšiu plochu Otrantského prielivu. O 4:20 ako prvá začala páliť Saida. V krátkom čase potopila tri trawlery. Medzi loďami tvoriacimi uzáveru zavládla panika a zo záloh Royal Navy zmobilizovaní anglickí a škótski rybári chvatne odsekávali siete a snažili sa ničivej paľbe uniknúť.

O pár minút neskôr zaútočil aj Helgoland. Novara pátrala najdlhšie, ale pred pol šiestou svoje ciele našla aj ona. Päť trawlerov šlo ku dnu a ďalších päť bolo poškodených, z toho jeden neopraviteľne.

Britskí rybári sa nemienili vzdať bez boja, ale ich obstarožné malé kanóny nemohli Horthyho krížniky vážnejšie ohroziť. Ku cti rakúsko-uhorských námorníkov treba poznamenať, že svoje obete neponechali osudu. Z mora bolo zachránených viac než sedemdesiat námorníkov.

Pred šiestou ráno všetky tri krížniky zamierili k miestu spoločného stretnutia. Novara sa po ceste stala terčom nepresného náletu talianskeho hydroplánu, ale o siedmej hodine už krížniky v spoločnej formácii mierili ku Kotoru. Niektoré z trawlerov boli vybavené vysielačkou a ich posádky dokázali podať správu o útoku. K Horthyho zväzu sa zo severu priblížili jeden taliansky a tri francúzske torpédoborce, ktoré tvorili blízku ochranu uzávery. Došlo ku krátkej delostreleckej prestrelke. Dohodové torpédoborce sa pred silnejším protivníkom stiahli a obmedzili sa iba na sledovanie.

Z Brindisi vyplával silný pohotovostný zväz pozostávajúci z britských ľahkých krížnikov H.M.S. Dartmouth a H.M.S. Bristol, veľkého talianskeho torpédoborca Aquila a štyroch menších torpédoborcov, ktorý mal útočníkovi prehradiť ústupovú cestu. Na mostíku krížnika Dartmouth sa nachádzal veliteľ námorných síl Dohody v Otrantskom prielive, taliansky kontraadmirál Alfredo Acton. Prítomnosť talianskeho admirála na mostíku britskej vojenskej lode bola v tom čase aj medzi spojencami vec dosť neobvyklá a veliteľ Dartmouthu kapitán Addison z toho rozhodne veľkú radosť nemal.

Liechtensteinove torpédoborce plnili svoju úlohu poctivo a krátko po ôsmej zväz vedený krížnikom Dartmouth zachytili. Kapitán Liechtenstein o tom odoslal rádiogram a snažil sa plnou rýchlosťou silnejšieho protivníka odlákať z cesty Horthyho krížnikov. Acton v domnienke, že narazil na páchateľov prepadu uzávery, prikázal torpédoborce prenasledovať.

O štvrť na deväť boli vypálené prvé salvy. V priebehu pätnástich minút torpédoborec Aquila inkasoval zásah do kotolne a zahalený oblakmi dymu a pary sa zastavil. Rakúsko-uhorským torpédoborcom sa darilo udržiavať si náskok, až kým sa krátko po deviatej pri Drači (dnes albánsky Dürres) nepriblížili k brehu ovládanému vlastnými silami.

Horthy už o Actonovi a jeho lodiach vedel dokonca z viacerých zdrojov a mohol preto bezpečne prekĺznuť poza jeho chrbát, ako to ostatne predpokladal pôvodný bojový plán. Mylne si však vyložil hlásenie prieskumného hydroplánu o sile protivníkovho zväzu. Mysliac si, že má proti sebe len eskadru torpédoborcov, verný svojmu agresívnemu poňatiu boja, vyrazil proti nepriateľovi.

Kontraadmirál Acton medzitým ďalšie prenasledovanie Liechtensteinových torpédoborcov vzdal a rozhodol sa pre návrat k ochromenému torpédoborcu Aquila. Jeho lode sa tak v podstate nechtiac dostali do ideálnej pozície k útoku na Horthyho krížniky. Keď spozoroval na juhovýchodnom horizonte dym, Acton vydal rozkaz, aby z Brindisi pre istotu vyplávala ďalšia eskadra zložená z talianskeho krížnika Marsala a štyroch torpédoborcov.

Prvú salvu vystrelil Dartmouth o 9:28. Horthy z výbuchov prvých granátov, ktoré dopadli pred jeho lode, okamžite pochopil, že protivník je podstatne silnejší, než predpokladal. Z Novary bola okamžite odoslaná správa o situácii a v Boke Kotorskej veliteľ Krížnikovej flotily kontraadmirál Hansa vydal rozkaz k vyplávaniu zväzu vedenému mohutným pancierovým krížnikom Sankt Georg.

Actonovi sa síce podarilo preťať Horthyho kurz a odrezať mu cestu domov, vzápätí sa však nechal zmiasť jeho razantným úhybným manévrom, pri ktorom rakúsko-uhorské lode použili zariadenie vytvárajúce dymovú clonu. Išlo o technickú novinku a Kriegsmarine si tak pripísala jedno z prvých použití dymovej clony v boji.

Príležitosť zničiť rakúsko-uhorské krížniky na mieste bola preč. Horthyho situácia však aj tak zostávala vážna. Actonov zväz zaujal paralelný severozápadný kurz a na vzdialenosť približne desať kilometrov sa rozpútal delostrelecký súboj. Veľká vzdialenosť bola výhodnejšia pre lode Dohody disponujúce ťažšími delami.

Britské krížniky mali na palubách desiatku 15 cm diel, kým Horthyho lode mali síce výkonné, ale predsa len slabšie 10 cm delá. Na oboch stranách sa do boja zapojilo aj námorné letectvo. Najmä rakúski námorní letci obetavo obťažovali protivníka guľometnými útokmi a dokonca si pripísali aj jedno vzdušné víťazstvo nad talianskym hydroplánom.

Novara plávajúca v čele rakúskej formácie trpela najviac. Britskí delostrelci sa postupne zastreľovali. Jeden z granátov dopadol blízko mostíka a zabil Horthyho zástupcu. Sám Horthy bol črepinou granátu zranený do hlavy a na chvíľu stratil vedomie. Otrasený odovzdal velenie lode delostreleckému dôstojníkovi, ponechal si však velenie celej eskadry a ďalší priebeh bitky sa snažil riadiť z nosidiel položených na prove lode.

Aj Horthyho delostrelcom sa podarilo pár zásahov a to stačilo na to, aby až príliš opatrný Acton prikázal ešte zväčšiť vzdialenosť. Aj vďaka tomu sa Horthyho krížnikom, ktoré stále udržiavali vysokú rýchlosť dvadsaťpäť uzlov (46,3 km/h), darilo pomaly získavať náskok.

Už sa zdalo, že sa únik podarí, keď o 10:55 Novara dostala zásah do strojovne. Granát poškodil kondenzátor a výstupný parovod jednej z turbín. Našťastie nespôsobil požiar, ale loď začala strácať rýchlosť. Protivník v zápale boja poškodenie Novary nezaregistroval a vzápätí sa prekvapivo stočil na juhozápad.

K Novare priplávala Saida, aby ju vzala do vleku. Totálne vyčerpaný a stratou krvi oslabený Horthy odovzdal velenie eskadry jej veliteľovi kapitánovi radovej lode Ferdinandovi von Purschkovi.

Zo správy zhodenej hydroplánom na prednú palubu pancierového krížnika Sankt Georg sa kontraadmirál Hansa dozvedel, že k Horthyho zväzu mu zostáva ešte takmer tridsať míľ (56 km). Napriek tomu, že posádky sa snažili z parných strojov krížnika vyžmýkať maximálny výkon, nebolo isté, či na bojisko doplávajú včas.

Príčina, prečo kontraadmirál Acton náhle prerušil prenasledovanie, sa rýchlo vyjasnila. Bola ňou z juhu sa blížiaca eskadra vedená krížnikom Marsala. Acton chcel spojiť obe eskadry a nevedomky tak ušetril Horthyho od takmer istej skazy. Po sformovaní svojej na pomery Jadranu impozantnej flotily Acton opäť začal stíhanie ochromeného rakúskeho zväzu. Osud pomaly vlečúcich sa rakúsko-uhorských lodí sa zdal spečatený.

V ten deň však rakúsko-uhorským námorníkom šťastie prialo mierou vrchovatou. Krátko po dvanástej hodine Acton nevydržal pohľad na zadymený severný horizont, odkiaľ sa plnou rýchlosťou blížil Hansov zväz a zavelil na ústup.

Bodku za stretnutím dala nemecká ponorka UC-25, ktorá pred Brindisi torpédom poškodila vracajúci sa Dartmouth. Navyše, na mínach, ktoré pár hodín predtým položila, sa o pár hodín potopil aj francúzsky torpédoborec Boutefeu.

Uzávera v Otrantskom prielive bola niekoľko týždňov nefunkčná. Dohoda v deň bitky okrem štrnástich trawlerov stratila dva torpédoborce a transportnú loď. Jeden ľahký krížnik a jeden torpédoborec boli vážne poškodené a ďalšie lode utrpeli menšie poškodenia. Stretnutie neprežilo 92 prevažne britských námorníkov a ďalších viac než sto bolo zranených. Na rakúskej strane bolo 15 padlých a 43 zranených. Novara strávila v dokoch osem dní. Celé stretnutie vyznelo jednoznačne v prospech rakúsko-uhorskej Kriegsmarine, ale treba priznať, že na výsledok vojny nemalo vplyv.

Horthy bol hrdinom dňa. Velenie námorníctva veľkoryso prehliadlo, že riskantným manévrom ohrozil svoje lode, pričom nechýbalo veľa a stretnutie mohlo byť tragédiou. Rovnako veľkoryso sa neriešil ani taký detail, že pri návrate porušil rádiové ticho a lodnou vysielačkou dal odoslať správu pre svoju manželku.

Víťazstvom v bitke Horthy získal veľké renomé a slávu. Krátko nato bol menovaný za veliteľa modernej bojovej lode (tzv. dreadnoughtu) Prinz Eugen, jednej z najväčších rakúsko-uhorských vojnových lodí. A nemalo zostať len pri tom.

Keď vo februári 1918 došlo k vzbure námorníkov na lodiach kotviacich v Boke Kotorskej, Horthy bol už v Pule a do vzbury, resp. jej potlačenia nezasiahol. Mladý cisár Karol, ktorý vládol od smrti Františka Jozefa v novembri 1916, bol vzburou veľmi znepokojený. Rozhodol sa preto pre razantnú zmenu vo velení Kriegsmarine.

Horthy svojím agresívnym velením urobil na cisára veľký dojem. A práve preto bol na miesto odvolaného viceadmirála Njegovana do čela Kriegsmarine vymenovaný práve on. Aby boli splnené všetky náležitosti, bol súčasne narýchlo povýšený do hodnosti kontraadmirála. Preskočil pri tom viac než 30 iných admirálov a služobne starších kapitánov radovej lode.

Nový veliteľ sa vo funkcii zorientoval rýchlo. Vcelku správne skonštatoval, že príčinou úpadku morálky námorníkov bola nečinnosť posádok veľkých vojnových lodí väčšinu času len kotviacich na základni. Neušlo mu, že posádky menších lodí a ponoriek, ktoré boli v intenzívnom bojovom nasadení, sa na vzbure takmer nezúčastnili.

Dôstojníci na veľkých lodiach ešte nechtiac priliali olej do ohňa tým, že s nudou mužstva bojovali snahou udržať námorníkov stále v pohybe. Prvou obeťou vzbury sa tak stal nenávidený telocvičný kôň z krížnika Sankt Georg, cez ktorého museli námorníci v rámci každodenných povinných cvičení skákať celé hodiny. Kôň za hlasného jasotu letel cez palubu do mora.

Horthy chcel s demoralizáciou posádok veľkých lodí bojovať zintenzívnením bojovej činnosti. Rozhodol sa preto zopakovať útok na protiponorkovú uzáveru v Otrantskom prielive, tentokrát však v podstatne grandióznejšom rozsahu so zapojením bojových lodí.

Lenže počas príprav na útok sa stala tragédia. Pri presune z Puly do Boky Kotorskej nadránom 10. júna 1918 napadli rakúsko-uhorskú eskadru talianske torpédové člny MAS. Jednému z člnov sa nepozorovane podarilo preniknúť slabou ochrannou clonou sprievodných lodí a vypustiť dve torpéda. Obe zasiahli. Ťažko poškodenú bojovú loď S.M.S. Szent István sa napriek obrovskému úsiliu nepodarilo zachrániť. Horthy otrasený stratou veľkej lode, ktorú šokujúco dokázal potopiť malý torpédový čln, radšej operáciu odvolal.

To sa už osud habsburskej monarchie pomaly napĺňal. V predposledný októbrový deň ešte cisár povýšil Horthyho do hodnosti viceadmirála, ale už o dva dni vydal jeden zo svojich posledných rozkazov, ktorým Horthymu nariadil odovzdať loďstvo rozpadajúcej sa ríše do rúk novovznikajúceho Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (neskoršej Juhoslávie).

Admirál regentom

Uhorsko prestalo existovať a Horthyho rodné Maďarsko sa prepadlo do chaosu revolúcie. Vlády v Budapešti sa zmocnili boľševici. Bola vyhlásená Maďarská republika rád (Magyarországi Szocialista Szövetséges Tanácsköztársaság), ktorej mozgom aj tvárou sa stal Béla Kun, radikálny boľševik chváliaci sa osobným priateľstvom so samotným Leninom. Kun vyhlásil, že chce obnoviť integritu Uhorska, a to stačilo na to, aby na stranu boľševickej republiky prešla aj nemalá časť dôstojníckeho zboru starej armády.

Naproti tomu, v Szegede, ktorý zostal pod kontrolou dohodových mocností, sa sformovala kontrarevolučná tzv. Biela vláda. Horthymu bolo ponúknuté miesto veliteľa formujúcej sa Národnej armády (Nemzeti Hadsereg). Vojenské zdroje szegedskej vlády však boli veľmi obmedzené. Potlačenie revolúcie tak padlo na plecia rumunskej armády. Tá na konci júla 1919 prekročila Tisu a do týždňa obsadila Budapešť a s ňou takmer celé Maďarsko. Rumuni sa z Maďarska neochotne stiahli až v decembri 1919 po tom, čo im veľmoci pohrozili vylúčením z Dohody.

Oficiálny portrét regenta Horthyho. Zdroj: Wikimedia.org.

Nová budapeštianska vláda zložená dominantne z predstaviteľov šľachty vyhlásila obnovu monarchie. Problémom bolo, že dohodové mocnosti nemienili pripustiť, aby sa na trón v akejkoľvek podobe vrátili Habsburgovci. Preto padlo rozhodnutie zvoliť regenta. V parlamentnej voľbe Horthy s veľkou prevahou porazil protikandidáta grófa Alberta Apponyiho. Horthy si však dal ešte niekoľko podmienok. Výsledkom bolo, že okrem práva povyšovať do šľachtického stavu disponoval všetkými právomocami uhorských kráľov vrátane práva rozpúšťať parlament. Na najbližšie dve desaťročia sa stal najmocnejším mužom Maďarska.

Posledný vládca Habsburskej monarchie, ktorý v Uhorsku vládol ako kráľ Karol IV. veril, že Horthy mu je stále lojálny, a pokúsil sa s pomocou hŕstky oddaných dôstojníkov v Maďarsku prevziať moc. Horthy si uvedomoval, že veľmoci ani okolité štáty návrat Habsburgovcov na trón nestrpia (Československo aj Rumunsko okamžite mobilizovali), preto Karolov pokus o prevzatie moci rozhodne potlačil. Bývalý cisár to po neúspešnom pokuse skúsil ešte raz, ale výsledkom bolo akurát to, že veľmociam došla trpezlivosť. Karol bol internovaný na portugalskom ostrove Madeira, kde v apríli 1922 zomrel na akútny zápal pľúc.

Medzivojnové Maďarsko okrem početných hospodárskych problémov trpelo obrovskou traumou spôsobenou dôsledkami Trianonskej mierovej zmluvy. Tá znamenala definitívny koniec starého Uhorska. Nové Maďarsko zahrnovalo približne jednu tretinu jeho územia. Keďže Maďarsko (spolu s Rakúskom) sa počítalo v 1. svetovej vojne za porazený štát, víťazné dohodové mocnosti boli pri stanovovaní nových hraníc podstatne veľkorysejšie k nástupníckym štátom ako Československo, Rumunsko a Juhoslávia, ktoré stáli vo vojne na ich strane.

Dôsledkom bolo, že tretina maďarského obyvateľstva (cca 3,4 mil.) zostala mimo hraníc nového Maďarska. Pre maďarské elity aj pre bežných ľudí bolo jednoducho nepredstaviteľné, že by Uhorské kráľovstvo, ktoré existovalo takmer tisíc rokov, prežilo tatársku aj osmanskú inváziu a habsburskú nadvládu, už nemalo viac existovať. Ústrednou myšlienkou maďarskej vnútornej aj zahraničnej politiky v priebehu celého medzivojnového obdobia bola preto myšlienka zmeny trianonských hraníc a revízie versailleského mierového systému.

Pre úzku spoluprácu s Hitlerovým Nemeckom na rozbití Československa býva Horthy často nazývaný fašistom či priamo nacistom. Horthy prejavoval určité sympatie k talianskemu fašizmu, ale voči nemeckému národnému socializmu si udržiaval odstup. Pronacistická Strana šípových krížov (Nyilaskeresztes Párt) bola v Maďarsku zakázaná až do októbra 1944. Maďarská polícia jej predstaviteľov zatýkala nemenej intenzívne ako predstaviteľov komunistov a socialistov.

Horthy bol predstaviteľom klerikálno-konzervatívnych autoritárskych vládcov, ktorí sa v tom čase hojne vyskytovali v Európe aj vo svete. Jeho režim nemožno nazvať ani totalitným. Nekomunistická opozícia bola v Horthyho Maďarsku síce skôr trpená ako rešpektovaná, ale existovala, hoci jej politický vplyv bol veľmi malý.

Ako konzervatívny príslušník tradičnej šľachty Horthy spočiatku pociťoval len malé sympatie k ukričanému a afektovanému Hitlerovi. Avšak v snahe získať pre Maďarsko aspoň územia bývalého Uhorska obývané etnickými Maďarmi sa jeho zahraničná politika v druhej polovici tridsiatych rokov 20. storočia postupne zlaďovala s nemeckou.

Spolupráca s Hitlerovým Nemeckom bola z Horthyho pohľadu účelovým podnikom. Sám sa považoval za anglofila, ale revidovanie versailleských hraníc a navrátenie území svätoštefanskej koruny pod vládu Budapešti sa ukázalo byť realizovateľným až po tom, čo sa v Nemecku dostal k moci Adolf Hitler. Aj on sa usiloval o revíziu versailleského mierového systému a na rozdiel od Maďarska Nemecko pod jeho vedením na to malo diplomatické aj mocenské prostriedky.

K rozhodujúcemu impulzu došlo počas Horthyho návštevy Nemecka v auguste 1938. Hitler sa skutočne veľmi posnažil, aby si rezervovaného maďarského regenta naklonil. Horthy oblečený do parádnej admirálskej uniformy sa dokonca zúčastnil na krste nového nemeckého ťažkého krížnika Prinz Eugen nesúceho rovnaké meno ako rakúsko-uhorská bojová loď, ktorej svojho času velil.

K veľkej nevôli nemeckého diktátora na jeseň 1938 sa však Horthy odmietol pripojiť ku chystanému vojenskému útoku na Československo a svoju účasť na likvidácii Československa podmienil mierovým riešením. Ako jeden z mála stredoeurópskych politikov Horthy, ako bývalý námorný veliteľ, rozumel významu námornej moci pre vedenie celosvetového vojnového konfliktu. Bol presvedčený a ani sa veľmi svojím názorom netajil, že Nemecko nedokáže dlhšie obdobie vzdorovať prevahe námorných mocností ako Veľká Británia, Francúzsko a Spojené štáty americké.

Horthyho odmietnutie spolu so zapojením sa Mussoliniho viedlo na konci septembra 1938 k neslávne známej Mníchovskej konferencii. Okrem straty Sudet v prospech Nemecka jedným zo záverov konferencie bola aj povinnosť Československa urovnať svoje územné spory s Maďarskom. Keďže Československo, resp. už slovenská autonómna vláda a Maďarsko sa nedohodli, výsledkom bola tzv. Prvá viedenská arbitráž už výhradne pod nemeckým a talianskym patronátom, keďže Británia a Francúzsko na vplyv v strednej Európe po Mníchove úplne rezignovali. Oba fašistické štáty boli, samozrejme, viac naklonené Maďarsku a vyhoveli prakticky všetkým jeho územným požiadavkám.

Ešte odmietavejšie Horthy zareagoval na nemecký útok na Poľsko v septembri 1939. Maďarsko malo s Poľskom tradične historicky veľmi dobré vzťahy a maďarské štátne orgány boli voči poľským dôstojníkom snažiacim sa cez maďarské územie dostať do Francúzska k svojej exilovej armáde veľmi benevolentné.

Maďarsko podporované Nemeckom si v auguste 1940 vynútilo aj Druhú viedenskú arbitráž, tentokrát voči Rumunsku, ktoré sa paradoxne tiež cítilo spojencom Nemecka. Pozícia Maďarska však bola podstatne silnejšia a Rumunsko prišlo o severné Sedmohradsko.

Pri likvidácii Československa v marci 1939 Maďarsko získalo ešte Podkarpatskú Rus. Pokus pripojiť ďalšie územie na úkor Slovenska sa pre odpor vznikajúcej slovenskej armády a následný zásah Nemecka musel obmedziť na 1670 km2 so 74 obcami.

Pakt s diablom

Dôsledky spojenectva s Hitlerom, ktoré Horthy uzavrel v mene navrátenia územia starého kráľovstva, Horthyho dobehli v apríli 1941. Nemci nekompromisne žiadali protislužby za preukázané láskavosti. Predseda maďarskej vlády gróf Pál Teleki tiež rozhodne nebol nacistom, ale maďarským patriotom starého razenia. Nedokázal sa vyrovnať so stále tesnejším pripútavaním svojej vlasti k Tretej ríši a 3.apríla 1941 o deviatej večer sa zastrelil na protest proti chystanej účasti Maďarska na invázii do Juhoslávie.

Tú s Nemcami poza jeho chrbát dohodol náčelník maďarského generálneho štábu generálplukovník Henrik Werth. Dohoda bola uzatvorená s tichým Horthyho súhlasom. Admirál už nedokázal a ani veľmi nechcel vzdorovať eufórii maďarskej generality nadšenej grandióznymi nemeckými úspechmi v ťaženiach proti Francúzsku, krajinám Beneluxu a Nórsku. Zdalo sa, že definitívne nemecké víťazstvo je na dosah a maďarská generalita chcela byť pri tom.

Nemecký tlak tiež spôsobil, že Horthy po Telekiho samovražde za predsedu vlády vymenoval výrazne pronemeckého Lászlóa Bárdossyho. Po vstupe do 2. svetovej vojny na strane Nemecka už pre Maďarsko nebolo cesty späť. Osud Budapešti bol spojený s osudom Berlína.

Účasť Maďarska na vojne proti Juhoslávii patrí k tým menej slávnym udalostiam z maďarských dejín. Pričlenenie Vojvodiny k Maďarsku už sprevádzala silná pachuť. Maďarská armáda sa na juhoslovanskom území dopustila množstva násilností voči civilnému obyvateľstvu a režim maršala Josipa Broz Tita za to po vojne žiadal postaviť Horthyho pred súd.

Maďarsko sa promptne pripojilo aj k útoku na Sovietsky zväz. Keby nešlo o vojnový konflikt, v ktorom umierali ľudia, dali by sa preteky Slovenska a Maďarska, kto skôr vyšle na východný front svoje vojsko a dokáže tak Hitlerovi väčšiu oddanosť, označiť za komické. Pomyselné preteky napokon tesne vyhrala s málopočetnou Rýchlou skupinou slovenská armáda. Velenie maďarskej armády však bralo svoju účasť na vojne proti ZSSR oveľa vážnejšie ako bratislavská vláda. Maďarsko vyslalo do boja celý armádny zbor a v priebehu niekoľkých mesiacov Maďarsko vystrojilo a poskytlo Hitlerovi celú poľnú armádu v počte 200 000 mužov. Keď sa nemecká 6. armáda na konci roku 1942 pokúsila dobyť Stalingrad, na jej ľavom krídle bojovala maďarská 2. armáda generála Gusztáva Jányho.

Ďalšou problematickou kapitolou v Horthyho životopise je antisemitizmus. Ten sa v jeho ponímaní prelínal s antikomunizmom, pretože veľká časť exponentov porazenej Maďarskej republiky rád bola židovského pôvodu. To ho viedlo k tomu, že prvé obmedzenia prístupu židov ku vzdelávaniu a niektorým povolaniam boli v Maďarsku uzákonené už v roku 1920. Ďalšia vlna protižidovských zákonov, tentoraz reflektujúcich už Nemcami presadzovaný rasový princíp, bola prijatá v rokoch 1938 a 1941. Je však potrebné poznamenať, že tieto zákony boli aspoň spočiatku benevolentnejšie než napríklad židovský kódex v tom čase platný na Slovensku.

Prispelo k tomu aj to, že Horthy si na začiatku roku 1942 presadil za premiéra umiernenejšieho Miklósa Kállaya. Maďarsko napríklad v tomto období svojich Židov Nemecku nevydávalo, čo viedlo k tomu, že aj slovenskí Židia pred deportáciami často hľadali útočisko v Maďarsku.

V septembri 1942 došlo k tragickej udalosti. Pri leteckej havárii zahynul Horthyho starší syn István, ktorý bol zároveň jeho zástupcom. Ľudia z Horthyho okolia neskôr vypovedali, že strata syna regenta a jeho manželku hlboko zasiahla. V žiali za synom sa na niekoľko týždňov uzavrel do seba a fakticky rezignoval na veľkú časť svojich štátnických povinností.

O dva mesiace došlo k ďalšej, teraz už doslova celonárodnej tragédii. Sovietsky úder pri Stalingrade dopadol priamo na maďarskú 2. armádu. Maďarské celkové nevratné straty v stalingradskej bitke sa odhadujú na približne 125-tisíc padlých, ťažko ranených a zajatých, čo predstavovalo až dve tretiny početného stavu 2. armády.

Po katastrofálnej porážke, ktorá predznamenala obrat v celej vojne, sa v blízkosti regenta sformovala skupina, ktorá s jeho tichým súhlasom začala sondovať možnosť uzavretia separátneho mieru so Spojencami. Platonické pokusy vymaniť sa z vojny a nemeckého područia však opakovane krachovali na úpornej snahe maďarského vedenia ponechať si územia, ktoré Maďarsko získalo s nemeckou pomocou pri Viedenských arbitrážach.

K dramatickej zmene situácie v Maďarsku došlo v marci 1944. Pre blízkosť frontu sa Maďarsko stalo operačným územím Wehrmachtu, čo spolu s nespokojnosťou s Horthyho politikou viedlo k jeho faktickej okupácii (operácia Margarethe). Nemci si tiež vynútili Kállayovo odvolanie. Horthy bol prinútený za premiéra vymenovať Nemcom absolútne lojálneho Döme Sztójaya. Ten síce v úrade pobudol iba päť mesiacov, ale za ten čas stihlo Maďarsko pod osobným dohľadom SS – Obersturmbannführera Adolfa Eichmanna deportovať do tábora Auschwitz viac než pol milióna maďarských Židov.

Ani po Sztójayovom menovaní však snahy o vymanenie sa z vojny neprestali. Začiatkom júla 1944 Horthy konečne presadil zastavenie židovských transportov. Špekuluje sa, akú rolu v tom zohrala správa, ktorú vypracovali po svojom úteku z Auschwitzu slovenskí Židia Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba.

Zhodou okolností v deň, keď na Slovensku vypuklo povstanie, Horthy za asistencie lojálnych dôstojníkov dal zosadiť Sztójaya, ktorého miesto zaujal generál Géza Lakatos. Maďarsko sa nezapojilo do bojov proti povstaleckej armáde a Wehrmacht až do zvrhnutia Horthyho ani nemohol použiť maďarské územie ako nástupný priestor proti Slovensku. Naopak, maďarská delegácia vedená Horthyho dôverníkom generálplukovníkom Faraghom odletela na rokovania do Moskvy z povstaleckého letiska Tri Duby.

Operácia Panzerfaust

S Červenou armádou pred bránami Budapešti sa Horthy rozhodol konať. Nemcom však Horthyho aktivity neušli a pod velením Hitlerovho odborníka na špeciálne operácie SS-Obersturmbannführera (ekv. podplukovníka) Otta Skorzenyho bola spustená operácia Panzerfaust. Ráno 15. októbra 1944 komando SS zadržalo Horthyho mladšieho syna Miklósa, keď sa autom viezol na tajné jednanie so sovietskym velením, kde mal prerokovať detaily maďarskej kapitulácie. Omámeného a zavinutého do koberca ho tajne dopravili na letisko a odtiaľ do Nemecka.

Aj keď vedel, že Nemci majú jeho syna, Horthy na spoločnom zasadnutí Korunnej rady a vlády oznámil rozhodnutie vyhlásiť jednostranné prímerie a ukončenie vojnového stavu so Sovietskym zväzom. Popoludní vyhlásenie o prímerí odvysielal rozhlas. V radoch maďarskej armády však táto správa vyvolala zmätok a neistotu. V priebehu dňa jednotky SS podporované tankmi obsadili hlavné mesto.

V noci z 15. na 16. októbra útočná jednotka SS a parašutistov zaútočila aj na budapeštiansky hradný vrch, kde mal regent sídlo. Horthy vedel, že odpor je márny, a prikázal svojej osobnej stráži zložiť zbrane.

Miklós Horthy mladší. Zdroj: Wikimedia.org

Horthy bol prevezený do budapeštianskeho štábu SS. Tam ho vodca zakázanej Strany šípových krížov Ferencz Szálasi žiadal, aby ho vymenoval za predsedu vlády. Keď Horthy odmietol, Nemci pritvrdili. Veľvyslanec Veesenmayer mu oznámil, že ak okamžite nepodpíše svoju abdikáciu, jeho syn bude zastrelený.

Horthy, ktorý už jedného syna stratil, za žiadnu cenu nechcel dopustiť, aby prišiel aj o toho druhého. Abdikáciu podpísal. Vo svojich pamätiach neskôr napísal, že „Neabdikoval som ani som nevymenoval Szálasiho. Len som vymenil svoj podpis za život svojho syna.“

Protižidovské besnenie, ktoré Szálasi rozpútal, nemalo obdoby. Komandá doslova usporiadali hon na tých Židov, čo ešte v Budapešti zostali, a strieľali ich priamo na nábreží Dunaja neďaleko parlamentu.

Drvivá väčšina maďarskej armády napriek všetkému zostala lojálna k Nemcom. Nemecké a maďarské jednotky obkľúčené hlavné mesto úporne bránili proti útoku dvoch sovietskych frontov až do februára 1945. Keď vojská 2. ukrajinského frontu maršala Rodjona Malinovského maďarskú metropolu konečne dobyli, Budapešť bola jedným z najzničenejších hlavných miest Európy.

Horthy bol medzitým prevezený do Nemecka, kde bol držaný v internácii na hrade Hirschberg v Bavorsku. Tam ho zastihol aj koniec vojny. Z nemeckej internácie putoval do amerického zajatia, kde sa konečne po mnohých mesiacoch opäť stretol so svojím synom.

Hoci na žiadnom súde s nacistickými vojnovými zločincami Horthy osobne nevypovedal, podal pre Američanov niekoľko svedeckých výpovedí. Juhoslávia žiadala jeho vydanie za zločiny spáchané maďarskou armádou vo Vojvodine, k tomu však nikdy nedošlo. Zrejme tiež preto, že Sovietsky zväz sa k žiadosti o vydanie nepridal. Historici špekulujú, či za neobvyklou Stalinovou zdržanlivosťou bol ohľad na to, že Horthy predsa len hoci neúspešne pred Červenou armádou kapituloval alebo išlo o chladný politický kalkul. Vydanie v Maďarsku stále populárneho Horthyho do rúk Juhoslovanov by hrozilo destabilizáciou vzťahov v rodiacom sa sovietskom bloku.

Horthymu bolo umožnené odísť do exilu, kde dožil pod ochranou portugalského diktátora Antónia Salazara. Tam 9. februára 1957 aj umrel. Jeho ostatky boli prevezené do vlasti a opätovne pochované s vojenskými poctami v rodinnej hrobke v Kenderesi v septembri 1993.