Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Film Kultúra
28. september 2021

Film Správa

Prečo to nie je celkom ten film, na ktorý sme čakali

Útek Wetzlera a Vrbu z Ausschwitzu je dokonalá filmová látka. Čo z nej napokon vyťažil režisér Bebjak so svojím tímom?

 

Prečo to nie je celkom ten film, na ktorý sme čakali

Peter Ondrejička a Noël Czuczor v hlavných úlohách. FOTO – D.N.A. Production

Je dobrá správa, že konečne vznikol film o Rudolfovi Vrbovi a Alfredovi Wetzlerovi, ktorí ušli, aby podali správu.

Je dobrá správa, že po ročnom odklade pre pandémiu sme sa dočkali premiéry.

Je dobrá správa, že diváci celkom na toto dielo chodia, takže to zjavne nie je len film, na ktorý povinne naženú žiakov v rámci hodiny dejepisu.

Ten príbeh totiž fascinuje dodnes a má obrovský potenciál osloviť ľudí. Je v ňom veľa atraktívneho, nie iba hrôza z koncentráku, ale aj odvaha, obeta, čin, odhodlanie aktívne konať a zastaviť zlo.

A aký je film?

Odpoveď nie je jednoduchá. Peter Bebjak sa usiloval dať do toho filmu všetok svoj talent, nasadenie a režisérske remeslo, ktoré má celkom v rukách. Bola to na slovenské pomery aj vcelku veľkorysá produkcia, lebo vďaka svojej téme má film potenciál osloviť aj zahraničie.

Tvorcovia mali výhodu v tom, že obaja muži napísali o svojom počine knihy, a bolo dobré, že hlavnou inšpiráciou sa stala vynikajúco napísaná kniha Alfreda Wetzlera Čo Dante nevidel (vyšla v roku 1964).

Svoju knihu napísal pod pseudonymom a jeho príbeh bol počas jeho života v Československu takmer neznámy. On sám o žiadne uznanie či slávu nestál a pádu komunistického systému sa nedožil.

Tú knihu o úteku vlastne ani písať nechcel, presvedčila ho iba manželka. Rodina žila veľmi skromne, mala aj existenčné problémy a žiadne ocenenie počas života Wetzler v Československu nedostal. Málokto vôbec tušil, že Jozef Lánik, autor knihy, je v skutočnosti Alfred Wetzler.

Pred rokmi som jeho ženu – pani Etelu, ktorá prežila v koncentráku tri roky, spoznala. Urobili sme spolu rozhovor, no nedovolila ho nikdy zverejniť.

Rodina nestála o žiadnu publicitu a žila stále v silných obavách, že sa opäť vráti nacistická ideológia a všetko sa zopakuje.

Priznám sa, že neviem, ako ten film vnímajú ľudia, ktorí nečítali Wetzlerovu ani Vrbovu knihu. Neviem, či bol z filmu dostatočne zrejmý celý kontext toho úteku.

Všetko vo filme prebijú dramatické zábery plné mučenia, týrania a zabíjania či scény s nacistami, ktorí sa v tom týraní vyžívajú.

Tvorcovia akoby podľahli zvodu nakrútiť ďalší film o neľudskom systéme koncentračných táborov, o zvrhlosti ich správcov, o strašnom utrpení väzňov.

Toto filmu dominuje. Brutalita koncentrákov akoby tvorcov zvádzala, aby predviedli svoje remeslo a dostatočne efektne aj názorne ukázali všetky hrôzy. A to tak, aby bol divák úplne prevalcovaný.

Lenže v tejto téme si už filmári z rôznych končín sveta vyskúšali rôzne metódy, aj veľmi invenčné, a nie je to už pole, na ktorom sa dá veľa ukázať. A o to ani v tomto filme nemalo ísť.

Ale dá sa pochopiť, že filmársky je možno väčšia výzva točiť scény z týrania väzňov, ako točiť dvoch vysilených mužov putujúcich lesom. To akoby filmárov až tak nezaujalo. Preto aj príbeh o poľskej žene, ktorá mužov nakŕmila, je tu akýsi banálnejší ako v knihe. Trochu to pripomína rozprávku, kde hlavný hrdina stretne v lese dobrú vílu či starú vedmu.

Prvá časť, ktorá sa odohráva v koncentračnom tábore, je vizuálne silná, dramatická, emócie diváka sú pod silným tlakom – ale samotný útek akoby už nemal pre filmárov v sebe toľko dramatickosti. A príchod na Slovensko už plynie zas tak trošku rozprávkovo, keď hrdinovia v jednoduchom domci pri hranici stretnú dobrých ľudí ako chlieb.

Inzercia

V skutočnosti to taká rozprávka nebola, hoci dobrí ľudia boli v tomto príbehu kľúčoví.

Ale potom príde skutočné vyvrcholenie filmu. Dobre rozohraná je scéna s vyslancom Červeného kríža, ktorý mladým mužom neverí. Tu sa začína rozvíjať vzrušujúca dráma. Mladí muži narazili na nedôveru, na zľahčovanie... A zistili, ako dokonale sa Nemcom podarilo zakryť pravdu o koncentrákoch. Divák pochopí tú hrôzu, ktorá teraz už nestojí na týraní v koncentráku. Teraz prestáva dýchať a mrazí ho. Táto dráma sa však rýchlo ukončí.

Akoby sa tvorcovia báli, že toto už diváka nebude až tak baviť.

Nevyužili ani možnosť viac priblížiť osobnosti tých dvoch mladých mužov, ktorí boli veľmi, veľmi rozdielni, ale práve to bola pri úteku veľká výhoda. Divákovi však tí dvaja v podstate splývajú, nevidí veľmi medzi nimi rozdiel ani nemá príležitosť bližšie tých dvoch mužov spoznať, žiadne veľké psychologizovanie sa nekoná. Ale hodilo by sa. 

Film sa volá Správa, ale o tej správe, ktorú Wetzler s Vrbom spísali, tam napokon až tak veľa nie je. Záver, kde sú už dvaja muži v Žiline a chcú splniť svoju úlohu, teda presvedčiť svet o tom, čo sa deje v koncentrákoch, už je trochu z rýchlika. A napokon sa použije osvedčená barlička: na konci sa v titulkoch napíše, ako to dopadlo.

Takto je to najmä ďalší film o ukrutnostiach koncentráku.

Pritom sme čakali najmä film o odvážnom úteku, ktorého cieľom bolo zachrániť ďalších ľudí pred transportom. A o tom, ako dvaja ľudia podstúpili veľké riziko aj utrpenie, aby priniesli svedectvo, ale stretli sa skôr so súcitom ako s odhodlaním konať. Dokonca zistili, že pre mnohých bolo pohodlnejšie nepoznať celú pravdu.

V tom mohla byť veľká sila toho filmu a aj silná aktuálnosť.

Namiesto toho tvorcovia nechali na konci (počas titulkov) zaznieť úryvky z rôznych nenávistných prejavov súčasných politikov, ktorí broja proti migrantom, Židom, Rómom, homosexuálom... Asi takto chceli povedať, že sme v podobnej situácii ako pred druhou svetovou vojnou. Že zase je tu veľa nenávisti voči tým, čo sú iní.

Iste, znie to angažovane, ale skôr to vyrušuje.

Keď odchádzate z kina, zväčša vám ostanú v hlave tie hrozné scény z koncentráku.

No predpokladám, že na tento film idú najmä ľudia, ktorí o koncentrákoch a ich hrôzach nepochybujú a aj o tom veľa vedia, no vo filme chceli vidieť, ako sa dalo tomu zlu postaviť. A aké boli limity toho odvážneho činu.

Spomeniete si pritom možno na autobiografickú knihu Viktora Frankla, ktorý prežil koncentrák. Vo svojej knihe celý ten systém podrobne opisuje, ale napokon vám z nej v hlave ostanú iné veci. Napríklad že aj v takých hrozných podmienkach môže človek dať svojmu životu zmysel.

Príbeh Wetzlera a Vrbu má v sebe podobný potenciál. Film ho úplne nevyužil.

 

 

 

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.