Ako to je Sú židia pre kresťanov starší bratia vo viere? Je judaizmus matkou kresťanstva?

Za to, že sa vzťahy židov a katolíkov za posledné roky na Slovensku naozaj zmenili, môžu viacerí významní muži: arcibiskup Stanislav Zvolenský, podpredseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí Igor Rintel, riaditeľ Židovského kultúrneho inštitútu Maroš Borský, rabín Miša Kapustin aj prorektor Trnavskej univerzity jezuita Miloš Lichner.

Ale nezanedbateľnú rolu zohráva v tomto dialógu aj žena, kresťanka, o ktorej aj židia hovoria s úctou a rešpektom.

Lucia Hidvéghyová sa k záujmu o judaizmus dostala priamo v Jeruzaleme. A spoznávala ho tam z prvej ruky od rabínov a profesorov na inštitúte Bat Kol a na Hebrejskej univerzite. Po návrate do Bratislavy niekedy zašla do synagógy, na sobotné bohoslužby a sviatky.

Keď sa jej spýtate, či nechcela potom aj konvertovať na judaizmus, bez váhania odpovie, že poznanie judaizmu jej pomáha byť lepšou kresťankou.

Pôvodne nemala v pláne stať sa teologičkou. Vyštudovala najprv dejiny výtvarného umenia a venovala sa pamiatkam. Keď ju mama v deväťdesiatych rokoch nahovorila na púť do Svätej zeme, Izrael jej hneď učaroval a rozhodla sa tam čo najskôr vrátiť. V práci dala výpoveď a odišla robiť dobrovoľníčku do domova pre seniorky pri Jeruzaleme.

Oslovil ju výklad Biblie v súvislosti s krajinou, ľuďmi a náboženstvom Izraela, živým a skutočným ako ešte nikdy predtým. To ju fascinovalo a chcela vedieť viac. Po čase sa opäť vrátila do Jeruzalemu, do katolíckej kongregácie Notre Dame de Sion, k Sionským sestrám, ktoré vo svojom dome vedú biblickú školu a po svete zakladali prvé centrá štúdia židovsko-kresťanských vzťahov. Vďaka ich podpore mohla študovať Tóru a judaizmus priamo u židovských pedagógov. Aby mohla nové poznatky učiť na Slovensku, potrebovala ďalšie vzdelanie.

Po obhájení doktorátu z katolíckej teológie v Bratislave pokračovala v štúdiu židovsko-kresťanských vzťahov na univerzite v Cambridgei.

Už trinásť rokov pôsobí na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity, kde vedie Katedru biblických a historických vied. Učí aj na Teologickej fakulte v Olomouci.

Hovoríme spolu o tom, ako sa začal rozvíjať oficiálny dialóg medzi židmi a kresťanmi, čo zásadné v tejto veci urobil Druhý vatikánsky koncil, ako a kedy sa jeho nové myšlienky začali presadzovať na Slovensku.

Ale aj o tom, či môžeme hovoriť o židoch ako o „starších bratoch vo viere“.

Odcudzenie a nenávisť medzi kresťanmi a židmi viedli k mnohým tragédiám po stáročia. Druhá svetová vojna však všetko zmenila. Ovplyvnila aj vzťah Katolíckej cirkvi k judaizmu a židom. Dramatická zmena prišla dvadsať rokov po skončení vojny. Akú úlohu v tom potom zohral Druhý vatikánsky koncil?

Koncil sa považuje za zásadný prelom vo vývoji židovsko-kresťanských vzťahov. Na jednej strane rázne odsúdil postoje a predstavy, ktoré zo Židov robili druhoradý, niekedy až opovrhovaný a prekliaty národ. Na druhej strane sformuloval základy pre vzájomné zmierenie a zbližovanie, pre úctivý dialóg a teologické docenenie židovského náboženstva.

Keď hovorím o koncile, mám na mysli deklaráciu Nostra aetate, o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám. Jej štvrtý bod sa týka vzťahu k Synagóge. Je to krátky text, ale s obrovským potenciálom. V oficiálnom učení Cirkvi znamenal obrat o 180 stupňov. V dejinách kresťanstva je to najdôležitejší dokument o vzťahu k židom a judaizmu.

Čo bolo v tej deklarácii?

Je v nej základ pre medzináboženský dialóg, pre pochopenie toho, že Boh pôsobí aj v iných náboženstvách. Čo sa týka židov a judaizmu, najprv sa uvádza to pozitívne a silné, čo kresťanov s nimi spája, ich trvalý význam z náboženského hľadiska, ale potom aj nutnosť odmietnuť a vykoreniť to, čo ich rozdeľuje.

Každá nadradenosť alebo obviňovanie, pohŕdanie a odsudzovanie sú neprípustné. Zaujímavé je, že pôvodne malo ísť o dokument de Iudaeis, len o židoch, a že táto iniciatíva neprišla zdola.

Inicioval ju samotný pápež?

Nebol sám, ale určite sa o to osobne veľmi pričinil. Z miestnych cirkví takmer nikto nežiadal, aby sa koncil zaoberal vzťahom kresťanov k židom alebo antisemitizmom či antijudaizmom.  

Prečo nebola ešte ochota otvoriť túto tému aj zdola?

Po takej tragédii, akou bol holokaust, nebolo ľudsky ľahké o týchto veciach hovoriť. Okrem toho ráznejšie prehodnocovanie postojov býva náročné, lebo vzniká napätie medzi zástancami zmien a ich odporcami.

Ale napokon sa téma na koncile otvorila a dokument bol pred koncom koncilu prijatý. Čo pomohlo tomuto zvratu?

Zvraty sa diali skôr predtým. Návrh textu bol v programe koncilu hneď na začiatku, ale musel byť opakovane stiahnutý a prepracovaný. Keď bola deklarácia po troch rokoch prijatá, hlasovalo 2221 delegátov za a len 88 bolo proti. Čoskoro bude výročie, 28. októbra.

V pozadí štvrtého bodu stojí osobné nasadenie viacerých, ale spomeniem pána menom Jules Isaac. Nacisti mu zavraždili najbližšiu rodinu. On namiesto toho, aby zatrpkol, začal skúmať príčiny kresťanského antijudaizmu. Keď sa v roku 1947 v Seelisbergu stretli židia aj kresťania z celej Európy na konferencii o antisemitizme, práve Jules Isaac predniesol svojich 18 téz, ktoré mali vplyv aj na Desať bodov zo Seelisbergu, ktoré tam boli spísané.

O čom sú?

Tých pár viet sa oplatí prečítať. Je to silné a do veľkej miery stále aktuálne posolstvo. Adresované je všetkým kresťanským cirkvám v Európe, aby sa zamysleli, ako je možné, že v krajinách so silnou kresťanskou tradíciou boli zbavené občianskych práv a nakoniec aj života milióny Židov. Na konferencii sa pýtali: Aký je náš postoj k židom? Čo o nich učíme? Bolo potrebné radikálne prehodnotenie. Štyri body sa začínajú výzvou: Pamätajte... a šesť slovami: Vyhýbajte sa...

Na čo máme napríklad pamätať?

Kresťania majú pamätať na to, že cez Starý aj Nový zákon k nám všetkým hovorí ten istý Boh. Toto dodnes niektorí ľudia nechápu a mylne vyvyšujú Nový zákon nad Starý, hoci práve ten prvý je základom Biblie. Stále prežíva predstava, že v Starej zmluve je Boh prísny a spravodlivý sudca, ktorý kruto trestá, a až v Novej prichádza ako milosrdný a láskavý Pán, ktorý človeka vykúpil. To je veľká deformácia skutočnosti.

Alebo: Pamätajte na to, že Ježiš bol synom židovskej matky. Teraz je mottom pápežovej návštevy na Slovensku veta: S Máriou a Jozefom na ceste za Ježišom. Kto z kresťanov si pritom uvedomuje, že aj Mária, aj Jozef sú židia? Ďalšie pamätajte hovorí, že Ježiš a jeho prví nasledovníci, apoštoli aj mučeníci boli židia. Aj keď to už dnes nepopierame, nie vždy to vieme naplniť obsahom a brať do úvahy v súvislostiach.

Milovať Boha nadovšetko a milovať blížneho ako seba samého, toto hlavné prikázanie pochádza zo starozákonných textov. Nevymyslel ho Ježiš a ono zaväzuje aj židov, aj kresťanov. Na toto majú tiež pamätať.

A čomu sa majú vyhýbať?

Nemajú vyzdvihovať kresťanstvo na úkor judaizmu ani si predstavovať židov tak, akoby boli všetci nepriatelia Ježiša. Nemajú z nich robiť tých, ktorí ho zabili a sú za to kolektívne vinní, najmä pri predstavovaní pašií.

Spomína sa tu, že Ježiš zomrel za hriechy všetkých ľudí a opovrhovanie Židmi ako tými, ktorí sú vinní za jeho smrť, je vonkoncom neprijateľné.

Čo sa dialo po prijatí  Desiatich bodov zo Seelisbergu? Malo to nejaký praktický dosah?

Neviem presne, ale asi toho nebolo veľa, lebo v roku 1960 šiel Jules Isaac na osobnú audienciu k pápežovi. Odovzdal mu svoje tézy aj body zo Seelisbergu a žiadal ho, aby sa koncil, ktorý zvolal, témou zaoberal. Ján XXIII. bol tomu veľmi pozitívne naklonený a povzbudil Isaaca, že má viac než dôvod na nádej.

Komisia, ktorej predsedom bol biblista židovského pôvodu kardinál Bea, pripravovala podklady spisu, ale je známe, že spolupracovali so širším tímom odborníkov.  

Na tomto koncile sa teda Katolícka cirkev rozhodla pre dialóg so židmi?

Rozhodla sa pre dialóg vo všeobecnosti a to bolo zásadné rozhodnutie, jedno z najväčších. Rozhodla sa vážiť si partnera v dialógu a brať ho takého, aký je.

Nedorozumenia vznikajú veľmi ľahko. Dôvera sa získava dlho a po troške. Kto nevie počúvať a je presvedčený, že má pravdu, nezažije to krásne dobrodružstvo a obohatenie, ktoré skutočný dialóg prináša.

K dialógu patrí aj spolupráca. Tá sa často týka celej spoločnosti, v ktorej židia a kresťania žijú. Nie sme tu sami pre seba, každý vo svojej v bubline. Nie sme tu ani len jedni pre druhých, ale spolu pre svet. Možno to znie príliš idealisticky, ale stretla som sa s tým v dokumente židovských ortodoxných rabínov aj v cirkevnom dokumente a verím, že to tak je. Máme poslanie, ktoré sme si nedali sami, ale práve preto nás spája a dvíha.

Čo kľúčové bolo v tej štvrtej kapitole Nostra aetatem, teda v tom dokumente, ktorý vznikol na Druhom vatikánskom koncile?

Katolícka cirkev si uvedomila, že ľud Izrael a židovské náboženstvo nie sú pre ňu niečím vonkajším, ale keď uvažuje o svojej identite, ich prítomnosť objavuje vo svojom vnútri. Vzťah Cirkvi k Synagóge je bližší než k ostatným náboženstvám a ich príslušníkom. Tu nejde ani tak o medzináboženský dialóg, ale skôr o vnútronáboženský.

Okrem toho koncil zastavil aj teológiu nahradenia.

Čo je to teória nahradenia?

Hovorí sa jej aj teológia substitúcie alebo supersessionizmus. Vychádza z presvedčenia, že biblický Izrael, ktorý väčšinou neprijal Ježiša ako Mesiáša, bol pre to Bohom zavrhnutý a v dejinách spásy ho nahradila Cirkev ako „pravý Izrael“. Tieto predstavy vznikali už v prvých storočiach kresťanstva a zastavil ich až koncil. Lenže za dve tisícročia sa v myslení veľmi udomácnili a v rôznych podobách stále prežívajú. Potrebujeme nahradiť teológiu nahradenia. Nahradiť ju teológiou docenenia.

Podľa koncilu sú Židia stále vyvolení, to im nikto neodňal. Ako napísal pápež František v exhortácii Evangelii gaudium, ich „zmluva s Bohom nikdy nebola odvolaná“ (EG 247). Nebola zrušená, a ani nebude.

Lebo garantom jej platnosti nie je človek a jeho vernosť, ale Boh, ktorý ostáva verný napriek ľudským zlyhaniam. To je veľká lekcia o tom, aký je Boh verný a milosrdný. Kresťania a židia tvoria Boží ľud spolu.

To je dobrý základ pre kresťansko-židovský dialóg.

V dialógu potrebujeme otvorenosť pre druhého a pre niečo nové. Otvorenosť, ktorá znamená aj prijatie vlastnej neúplnosti. Veď o čo ide v tomto dialógu? Nielen o to, aby sa kresťania so židmi viac poznali a mali lepšie vzťahy. To by bolo málo. Boh prisľúbil, že v Abrahámovom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.

A takto to píšu vo svojich dokumentoch aj ortodoxní rabíni, aj katolícki teológovia: poslanie spolupracovať na tomto požehnaní nemôžu splniť židia sami a ani kresťania sami.

Navzájom sa potrebujeme. Aby sme boli účinnejším prostriedkom požehnania, ktoré Boh pripravil pre svet.

Môžeme používať výraz, že židia sú starší bratia kresťanov vo viere?

Židia a kresťania sú určite bratia a sestry vo viere. Ale čo znamená „starší“? V istom čase to bolo pozitívne, nové, ale potom sa ukázalo, že označenie je problematické, a upustilo sa od neho.

Aký bol dôvod? Neznie to nejako urážlivo.

Vysvetlím. Pápež Ján XXIII. prijal prvú oficiálnu delegáciu židov a pozdravil ich vetou: „Ja som Jozef, váš brat.“ (On sa naozaj volal Giuseppe.) To je výrok z Knihy Genezis. Myslel to v dobrom a tak to bolo aj prijaté. Ale po čase sa začalo uvažovať o tom, že Jozef vlastne zachránil svojich bratov a v niečom ich prevyšoval.

Nebolo to teda nábožensky korektné?

(Úsmev.) Pápež Pavol VI. oslovoval židovskú delegáciu slovom „páni“. Potom prišiel Ján Pavol II. a povedal, že židia sú starší bratia kresťanov vo viere. Aj to bolo dobre myslené. Starší si zaslúži úctu, bol prvý. Tak to bolo aj prijaté. Ale keď sa pozriete do Svätého písma na známu bratskú dvojicu Ezau a Jakub, otec dá požehnanie mladšiemu Jakubovi.

A každý sa chce stotožniť s mladším, s tým požehnaným, židia aj kresťania. Nikto nechce byť starší, aby slúžil mladšiemu. A čo teraz so „starším bratom vo viere“? Je dobré tieto súvislosti poznať. Benedikt XVI. v knihe o Ježišovi Nazaretskom vysvetľuje, prečo už nepoužíva výraz „starší bratia“.

Niekedy sa zvykne o judaizme a kresťanstve hovoriť ako o matke a dcére. Ani to sa nemá používať?

Kresťanstvo naozaj vyrástlo zo starovekého judaizmu, a preto sa k nemu bude stále vracať ako k matke. Ale to by sa dalo povedať aj o rabínskom judaizme. Aj ten vyrástol z neho. Ide o to, že židovské náboženstvo, ktoré sa rozvíja dvetisíc rokov súčasne s kresťanským, nie je totožné s tým judaizmom, z ktorého sa zrodilo kresťanstvo. Vyvíja sa.

Skôr sú to dve sesterské náboženstvá a ich spoločnou „matkou“ je poexilový judaizmus, ktorý sa po páde Jeruzalemského chrámu v roku 70 rozvíja týmito dvoma smermi.

Súhlasia s touto tézou aj židia?

Je to výsledok vedeckého skúmania, kde sa nerozlišuje, či je niekto žid alebo kresťan. Druhá vec je, do akej miery preniká štúdium do tradičných náboženských komunít, aj kresťanských, nie iba židovských.

Vnímať kresťanstvo a judaizmus ako sesterské náboženstvá je užitočné, aj keď sa pýtame, ako majú kresťania pristupovať k židovskej interpretácii Biblie. Niektorí prví kresťanskí apologéti tvrdili, že židia sú zaslepení a nerozumejú vlastným Písmam, keď v nich nevidia proroctvá o Ježišovi. Dnes sa v cirkevných dokumentoch hovorí niečo celkom iné.

V čom je ten prístup dnes už iný?

Biblické texty, ktoré majú katolíci v Starom zákone a židia v Tanachu (nie sú to celkom rovnaké súbory kníh), sú texty otvorené obidvom interpretáciám, aj kresťanskej, aj židovskej. Kresťania nemôžu tvrdiť, že len oni majú „správnu“ interpretáciu a tá židovská sa mýli. Cirkev uznáva, že židovská interpretácia je paralelnou k tej kresťanskej. Aj ich interpretácia je možná, aj keď nie je vždy prijateľná pre kresťanov.

Pápež František o tom píše vo svojej exhortácii Evangelii Gaudium. Tradičná židovská interpretácia Písma predstavuje aj pre kresťanov poklad múdrosti, lebo je ovocím živého vzájomného vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom. Inými slovami, aj rabínska literatúra je ovocím Božieho pôsobenia, preto z nej kresťania môžu čerpať s úžitkom. A to lepšie zapadá do modelu matky s dvoma dcérami. Teda prevzali sme spoločné dedičstvo, ale jedni aj druhí sme si ho zadefinovali a rozvíjame ho rozdielnym spôsobom.

Často nám nie je jasná jedna vec. Máme so židmi rovnaký Starý zákon?

Rovnaký určite nie, ale skôr by som sa pýtala, čo majú naše sväté knihy spoločné, čím sa líšia aj ako tie rozdiely vznikli. Mnohé texty – veľká väčšina – sú rovnaké. To kresťanov so židmi spája. Ale židia aj kresťania biblické dedičstvo inak zoradili, inak spisy používajú v liturgii, inak ich interpretujú. Katolíci prekladajú napríklad liturgické texty z latinčiny, židia ich v synagóge čítajú po hebrejsky.

Môže to byť ten istý text? Aj áno, aj nie. Je viac toho, čo nás môže držať spolu, ale na rozdiely nemáme zabúdať. To je dôležité aj pri vzájomnom dialógu, nejdeme sa „pomiešať“ alebo hľadať iba to, čo máme spoločné. Potrebujeme sa naučiť žiť s tým, že je tu aj druhá komunita, ktorá je v Božej domácnosti doma.

V tej Božej domácnosti sme teda spoločne?

Verím, že áno. A v tomto vidno posun aj v židovských dokumentoch z nedávnych rokov. Napríklad ortodoxní rabíni v roku 2015 vydali vyhlásenie, ktoré nazvali Plniť vôľu nášho otca na nebesiach. Mohli predsa povedať Božiu vôľu alebo vôľu nebeského Otca. Ale je to náš Otec, spoločný, aj keď z teologického hľadiska nemáme celkom rovnaké synovstvo.

Máme to vnímať ako krok ku kresťanom, keďže my takú formuláciu máme v Otčenáši?

Keď sme sa o tom rozprávali s rabínom Kapustinom, pripomenul, že ide o tradičné židovské označenie Boha. To je práve to. V dialógu sa vždy niečo dozviete alebo si to uvedomíte z iného pohľadu. Nakoniec, Otčenáš by mohol byť aj židovskou modlitbou.

Druhý vatikánsky koncil prijal dokument volajúci po dialógu so židmi a judaizmom. U nás vtedy vládli komunisti, ateizmus sa vzmáhal, cirkev mala problémy nejako prežiť, a nie riešiť vzťahy so židmi. Vo svete sa však ten dialóg rozbehol?

Neostalo len pri deklarácii. Po koncile vznikla pápežská Komisia pre náboženské vzťahy so židmi, ktorá pravidelne komunikuje so židovskou komisiou pre dialóg. Vydala niekoľko podrobných usmernení pre cirkev vo všetkých krajinách. Vďaka nim sa mali zmeny uviesť do praxe. V slobodných krajinách sa to začalo uskutočňovať. Aj židia to časom docenili, lebo videli, že to nie je len niečo formálne.

V roku 2000 vyšlo židovské vyhlásenie o kresťanoch a kresťanstve, ktoré podpísalo asi tristo židovských osobností. V ňom potvrdili, že nastal v tejto veci dramatický a nevídaný posun. Považovali za povinnosť odpovedať na to, čo vnímali zo posledné roky.

To znamená, že židia čakali, či neostane len pri oficiálnom dokumente.

To by som nepovedala, pretože viacerí boli do dialógu aktívne zapojení a videli do veci zvnútra. Cirkev naozaj robila kroky pre to, aby bolo učenie koncilu rozvíjané a uvedené do praxe. To zahŕňalo aj spoluprácu. Pápežská Komisia pre náboženské vzťahy hneď v prvom roku vydala smernice, ktoré zdôrazňujú, že je dôležité navzájom sa počúvať a spolupracovať, nie viesť dva monológy. A že treba rešpektovať náboženskú slobodu toho druhého.

Cieľom teda nemá byť židov evanjelizovať?

No to určite nie. To by predsa nebol dialóg. Jeden z dokumentov jasne hovorí, že Cirkev nepodporuje inštitucionálnu snahu o obrátenie židov. Keď sa na Veľký piatok modlíme za židov, prosíme Boha, aby vzrastali v láske k nemu a vo vernosti jeho Zákonu.

V smerniciach sa uvádza aj to, že biskupské konferencie majú ustanoviť komisie alebo aspoň jednotlivcov, ktorí by sa tomuto dialógu venovali. Aj že treba podporovať zakladanie katedier judaistiky a spoločné štúdiá, ak je to možné. Pre kresťanov nie je judaizmus nejaký voliteľný predmet. Má byť integrovaný v jadre, nie iba okrajovo a náhodne spomenutý. Vyučovanie by sa malo opierať o to, čo židia učia sami o sebe.

Vráťme sa späť na Slovensko. Aj u nás boli židovsko-kresťanské vzťahy zaťažené holokaustom a tým, ako sa väčšinová spoločnosť správala. Nemyslím tým teraz statočných ľudí, ktorí individuálne a v nemalej miere židom na Slovensku pomáhali. Vyjasniť tieto veci, ospravedlniť sa, to začali už kresťania v disente, neskôr po Nežnej revolúcii vyšli dôležité vyhlásenia od vrcholných predstaviteľov Katolíckej cirkvi na Slovensku. Dnes je už prirodzená vec, že na spomienkové stretnutia na obete holokaustu chodievajú spolu so židmi aj najvyšší hodnostári Katolíckej cirkvi. Tento týždeň sa ospravedlnila aj slovenská vláda za Židovský kódex z roku 1941. Dobehli sme už vývoj vo svete?

Prejavy, ktoré spomínate, sú dôležité a je veľmi dobré, že pribúdajú. Keby sme merali vývoj len podľa nich, mohli by sme sklz dobehnúť pomerne rýchlo. Lenže oficiálne verejné podujatia a vyhlásenia, ktoré majú veľký spoločenský význam, prenikajú do povedomia bežných ľudí len málo. Nedokážu meniť myslenie tak ako osobné stretnutia, sústavné vzdelávanie a dobre pripravené podujatia. Preto je výborné, že pribúdajú jedny aj druhé.

Verejné ospravedlnenie je dôležité, ale kým začne premieňať myslenie ľudí a odrazí sa v správaní, je to dlhý proces, na ktorom treba sústavne pracovať. Je dobré, keď oficiálne úkony dopĺňa aj pohyb zdola.

Ten pohyb však vidno.

Určite. Na Slovensku je viacero drobných iniciatív, keď sa dobrovoľníci starajú o opustený židovský cintorín alebo žiaci pátrajú po „stratených (židovských) spolužiakoch“ z minulosti. Je veľa miestnych iniciatív. Potrebujú oporu v oficiálnych dokumentoch zhora. Preto je veľmi dobré, že v roku 2017 vznikli komisie pre dialóg aj pri KBS, aj pri ÚZ ŽNO. V roku 2018 vznikla spoločným úsilím publikácia Od Seelisbergu po Jeruzalem a Rím (Dokumenty židovsko-kresťanského dialógu).

Knižku ste zostavili vy, ale k autorským právam sa hlási Konferencia biskupov Slovenska aj Ústredný zväz židovských náboženských obcí v SR. Vy sa tejto téme venujete už dlhší čas. Kedy ste mali pocit, že sa tento dialóg naozaj pohol dopredu?

Ak hovoríme len o oficiálnom dialógu, za posledných päť rokov sa udialo viac ako predtým za päťdesiat. Dôležité boli spoločné cesty do Jeruzalema a potom do Vatikánu. Aj keď som sa na nich nezúčastňovala, verila som, že prinesú dobré ovocie. Išli spolu vedenie ÚZ ŽNO, členovia židovskej komunity a za Katolícku cirkev boli v delegácii arcibiskupi Stanislav Zvolenský, Bernard Bober, Ján Babjak a vtedajší dekan Teologickej fakulty Miloš Lichner.

To bol zlom?

Keď staviate mosty, je to skôr proces ako zlom. Veľmi veľa v tejto sfére robí osobná skúsenosť. Keď raz niečo zažijete, je to vo vás, dostane sa vám to do krvi a nezabudnete, ten vzťah vás premieňa. To je však aj šťastie v nešťastí. Lebo veľa ľudí, ktorí majú negatívne osobné skúsenosti, nie je náchylných na dialóg a s nimi nepohne nejaká teória alebo dokument... Bolo potrebné, aby prišli aj mladší ľudia, ktorí už nemali traumy z čias vojny a mohli sa na to pozrieť s väčším odstupom.

Dialóg na najvyššej úrovni sa začal dariť najmä vďaka pánovi Rintelovi, vtedajšiemu predsedovi ÚZ ŽNO (dnes je podpredseda), a arcibiskupovi Stanislavovi Zvolenskému?

Myslím, že našli spoločnú reč a to je dôležité. Ale dialóg nespočíva len na dvoch ľuďoch, aj keď oni sú, prirodzene, najviditeľnejší. Keď boli obidve delegácie spolu vo Vatikáne, spolu cestovali, spolu išli na večeru, niečo spolu videli, zažili, vytvorilo to medzi nimi skúsenosti, ktoré ich mohli zblížiť na celkom prirodzenej rovine. Bez toho by to nešlo. Vzťahy nikdy nebuduje kresťanstvo s judaizmom, vždy sú to živí a konkrétni ľudia, kresťania a židia.

Na neoficiálnej úrovni už vzťahy fungovali dlhšie. Veď už v deväťdesiatych rokoch vznikla spoločnosť, ktorá podporovala vzájomný dialóg a spoznávanie sa, konali sa Mosty – Gešarim. Dnes je to hudobné podujatie, ale pôvodne bolo spojené s letným táborom pre mladých židov a kresťanov. Tam som sa prvýkrát stretla s rovesníkmi zo židovskej komunity a s niektorými sa stretávam doteraz. To bola vynikajúca skúsenosť a som za ňu vďačná.

V roku 2018 získal Cenu Dominika Tatarku tím autorov, ktorí pripravili spoločne Komentáre k Starému zákonu, v tom roku k Žalmom 51 – 75. Cenu vtedy preberali evanjelický biblista Bohdan Hroboň, rabín Miša Kapustin a katolícky teológ jezuita Miloš Lichner. To bola výnimočná vec.

Po prvý raz dostala vtedy Cenu Dominika Tatarku náboženská literatúra. Teší ma, že bolo vyzdvihnuté pätnásťročné úsilie tímu asi dvadsiatich autorov, ku ktorým od začiatku patrím aj ja. Zatiaľ vyšlo desať zväzkov nového prekladu Biblie s komentármi a pripravujeme ďalší. Projekt vznikol na pôde Teologickej fakulty Trnavskej univerzity. Hlavný editor, biblista Peter Dubovský, jezuita, zahrnul do komentárov aj židovskú interpretáciu.

V roku 2005 ma oslovil, či by som mohla prekladať rabínske komentáre. Bola to veľká výzva, ale aj pocta a jedinečná príležitosť, za ktorú som veľmi vďačná.

Vy vediete na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity Katedru biblických a historických vied. Súčasťou vášho vzdelávacieho programu sú aj židovsko-kresťanské štúdiá.

Program má veľmi symbolický názov Otvárame dvere. Je výsledkom spolupráce Židovského kultúrneho inštitútu a našej fakulty. Keď sa v roku 2012 otvorilo v bratislavskej synagóge Židovské komunitné múzeum, hneď na druhý rok vznikol aj vzdelávací program pre školy, na ktorom sme spolupracovali s kolegami Marošom Borským, riaditeľom múzea, a Monikou Vrzgulovou z DSH a ďalšími. Chceli sme osloviť žiakov bratislavských stredných škôl, aby chápali, že židia a ich kultúra sú súčasťou bratislavskej kultúry, ich dejiny súčasťou našich dejín.

Až potom v roku 2018 vznikol program Otvárame dvere. V synagóge bývali prednášky, ktoré boli otvorené pre verejnosť. Okrem predstaviteľov ŽNO tam mala prednášku aj jedna katolíčka. (Úsmev.) Potom sa program s rovnakým názvom, ale trochu iným zameraním začal rozvíjať na Teologickej fakulte TU v spolupráci so Židovským kultúrnym inštitútom. Podarilo sa ho udržať aj v čase pandémie, v online forme.

Ako to konkrétne vyzerá?

Každý mesiac prednáša pozvaný hosť, striedavo zo židovskej a kresťanskej strany. Sú to odborníci, ktorí po verejnej prednáške diskutujú s publikom. V online priestore nám to chýba, ale pôvodne išlo aj o to, aby sa židia a kresťania mohli osobne stretávať, aby sa rozprávali o rôznych veciach.

Treba vytvoriť priestor, aby sa ľudia mohli stretávať – a nemusia hneď riešiť hlboké teologické problémy. Aj celosvetovo sa židovsko-kresťanský dialóg týka skôr sociálnej spravodlivosti, charitatívnych diel, kultúry, ochrany životného prostredia a etických otázok. Tam sa vieme ľahko stretnúť.

Ľudia zo židovskej komunity mi hovorili, že ono to znie takto pekne, ale pre mnohých z nich to nebolo vôbec jednoduché – ísť na pôdu kresťanskej teologickej fakulty. Pre niektorých židov mohol byť problémom aj kríž na stene.

Chápem, že to nebolo jednoduché. O to viac si cením, že prišli.

Počas nadchádzajúcej návštevy Svätého Otca sa uskutoční aj jeho stretnutie s predstaviteľmi židovských náboženských obcí na Slovensku. Predpokladá sa, že pápež ocení pokrok, ktorý sa posledné roky udial v kresťansko-židovskom dialógu na Slovensku. Má asi čo oceniť, či nie?

Myslím si, že Svätý Otec sa chcel stretnúť so židovskou komunitou z viacerých dôvodov. Ona a jej náboženstvo nie sú pre Cirkev vonkajšie. Sú s ňou prepojené na úrovni jej identity. Preto stretnúť sa so židmi znamená stretnúť sa s koreňmi vlastnej viery.

Samotná osobná prítomnosť znamená nesmierne veľa. To človek docení až na mieste v tej jedinečnej chvíli. Pápež tiež prednesie posolstvo, ktoré budú na tom mieste počúvať spolu židia aj kresťania. Toto považujem za veľmi vzácne.

Pápež František isto vie, ako sa dialóg oboch komunít rozvíja, a verím, že ho prichádza podporiť. Ako povedal jeho predchodca, viesť dialóg je naša „posvätná povinnosť“.