Odchádzajúci poslanec OĽaNO Každý druhý hejt sa začínal slovami: „Povedz tomu Matovičovi“

Poslanec Jozef Bubnár v rozhovore hovorí, čo ho definitívne presvedčilo o rozhodnutí vzdať sa mandátu poslanca, ako sa mu vyhrážali ľudia na internete i čo mu na jeho krok povedal líder OĽaNO.

„Ak si niekto myslel, že sa Igor Matovič zmení, mýlil sa. Je v poriadku, že sa nezmenil. Chyba je v tom, že ľudia mali chybné očakávania,“ povedal na adresu bývalého premiéra. Hovorí tiež, či je spokojný s rozuzlením vládnej krízy, čo pre neho znamená kresťanská konzervatívna politika a prečo pokladá súboj medzi konzervatívcami a liberálmi za neriešiteľný.

V sobotu ste ohlásili, že sa vzdávate mandátu poslanca NR SR. Uviedli ste najmä zdravotné problémy, ale aj vyhrážky. O čo konkrétne išlo?

Ľudstvo sa zacyklilo v strachu, neistote, obavách, čo vyústilo do obrovskej frustrácie či hnevu. Agresívnejšie povahy sa tejto doby naplno chopili a cez sociálne siete sa mi začali vyhrážať, zlorečiť a nadávať mi.

Nešlo o náhodné osoby z internetu, ktoré zistili, že existuje nejaký poslanec Bubnár, ale okolo 15 až 20 ľudí z Vranova nad Topľou, z mestečka, z ktorého pochádzam, ma začalo bombardovať svojimi sťažnosťami a hnevom v neúnosnej miere až neľudskej agresivite. Stal som sa hromozvodom ich frustrácie. A keď každý Boží deň vstávate s tým, že niekto praje rakovinu vám a dokonca aj vašim deťom, tak sa začnete ako citlivý človek báť o svoj život.

Z politikov určite nie ste jediný, kto čelí podobným tlakom.

Určite nie. Som možno jedným z tých, ktorí toho majú najmenej, no aj to stačí na rapídne zhoršenie zdravotného stavu. Prvýkrát som žil v takomto masívnom návale nenávisti a hnevu. Toto normálny človek ťažko zvládne.

Nedá sa od toho odosobniť?

Ja to nedokážem, som, bohužiaľ, veľmi slabý a citlivý človek. Nehanbím sa za to, no nedokážem fungovať v takomto svete. Jednoducho si takéto veci nesiem mesiace v srdci, a keď mi človek niečo podobné napíše, chvejem sa z toho. Nedokážem sa nad to povzniesť ako niektorí poslanci, ktorí sa zasmejú a povedia si, že sú to dezoláti.

Prečo nedokážete aj vy mávnuť rukou? Je to naozaj vo vašej citlivosti?

Neviem. Možno je to tým, že som si ako malý chlapec našiel vzor v príbehu Jána Pavla II., ktorý sa po atentáte ako s prvým stretol práve s Ali Ağcom, aby ho objal a povedal mu, že mu odpúšťa. Vtedy som si povedal, že takto chcem žiť aj ja. A keď idete s takouto dušou do tohto sveta, môžete skončiť s veľkými vnútornými modrinami.

Všetkým ste už odpustili?

Dokonca som dal za mnohých z nich odslúžiť sväté omše a ešte som im aj ako organista zahral. Hoci títo ľudia o to veľmi nestoja, mne to nedá a chcem im pomôcť. Snažil som sa s nimi diskutovať, upokojiť ich, keďže chápem, že ide o ľudí, ktorí si prechádzali naozaj ťažkým obdobím pandémie, ale bolo to ako hladkať osy.

Ako sa to u vás zdravotne prejavilo?

Bolo to presne 4. júna, keď som spieval v kostole a zrazu sa mi akosi ťažko spievalo, tak som sa na seba pozrel cez prednú kameru v mobile a zistil som, že mám polovicu tváre opadnutú. Hneď som skončil na infúziách na urgente. Našťastie to nebola mozgová porážka, ale išlo o neurologický problém vyvolaný intenzívnym stresom. Ale to nebolo všetko a prišla ďalšia rana.

Čo nasledovalo?

Finálnym bodom v mojom politickom živote bola mimoriadna schôdza parlamentu o takzvanom očkovacom zákone, kde vás vonku čakali do boja volajúci demonštranti, ktorí vám stavali šibenicu, vnútri sa vám niektorí členovia opozície v rámci rozpráv vyhrážali, že skončíte zle, keď zahlasujete za takýto zákon, a facebook vám vybuchoval. Ľudia vás kdekade označovali, preklínali.

Po jeden a pol rokovacom dni som si práve pri faktickej poznámke myslel, že dostávam infarkt. Kolega Michal Šipoš ma vyviedol zo sály a skončil som znova na urgente. Pri druhej infúzii som sa už pýtal sám seba, prečo tu vlastne som.

Nedávalo mi to absolútne žiaden zmysel. Mám tri deti, a keď mi jedna dcérka v tej chvíli poslala cez mobil kresbu s nápisom „Ľúbim ťa, ocko“, povedal som si, že nechcem mať s týmto svetom nič spoločné.

Vtedy ste sa definitívne rozhodli, že ako poslanec končíte?

Áno. To, čo sa tu dialo, ma vycucalo do špiku kosti a zobralo mi akúkoľvek nádej, silu a chuť žiť. Vtedy som zavolal Michalovi Šipošovi (predseda poslaneckého klubu OĽaNO, pozn. red.) s tým, že pravdepodobne odchádzam z parlamentu. Bol z toho veľmi smutný, ale chápal, že ako 34-ročný mladý človek, otec rodiny, nemôžem skolabovať natrvalo.

Aj toto je odvrátená stránka politiky. Nechcem, aby ma ľudia ľutovali, len tým chcem povedať, že ani politici to niekedy nedávajú. Nie každý dokáže dostávať dennodenne nenávistnú spätnú väzbu.

Vy ste podobné ataky pred vstupom do politiky vôbec nečakali?

Ani v zlom sne.

Čo presne vám ľudia vyčítali?

Problémom boli najskôr rúška, potom testovanie, teraz očkovanie a podobne. Argumenty čerpali z rôznych dezinformačných webov. Mali pocit, že práve ja môžem za obmedzenia v ich živote. Ľudia si vybrali za terč nesprávnych ľudí. Slovenskí poslanci nevymysleli koronu a s akýmkoľvek protipandemickým opatrením nemali absolútne nič spoločné.

Ale núdzový stav, ktorý dával istý rámec obmedzení, ste v rukách mali ako poslanec aj vy.

To je jediná vec, o ktorej sme hlasovali. Všetky ostatné hygienické a protipandemické nariadenia boli v rukách odborníkov a vlády. Nás poslancov sa na to nikto nepýtal, lebo to nebola žiadna legislatívna či zákonodarná vec, ale čisto odborná, do ktorej ja ako učiteľ angličtiny nemám čo povedať.

Vnímate, že ste boli okrem pandemických opatrení pre atakujúcich ľudí aj ventilom z frustrácie politiky Igora Matoviča?

Samozrejme, určite to bolo aj o tom, ale kto chce psa biť, palicu si našiel. Každý druhý hejt, ktorý som dostal, sa začínal: „Povedz tomu Matovičovi.“ Pritom som sa s ním ako s premiérom stretol asi len osemkrát na kluboch, keď bolo niečo vážne.

Čo sa týka ľudí z Vranova, ktorí vás atakovali, väčšinu ste aj osobne poznali?

Niektorých áno, ale boli aj ľudia, ktorých som nikdy nevidel. Títo ľudia si myslia, že som povinný im kedykoľvek odpovedať, lebo žijem z ich daní.

Prečo ste sa presťahovali z Vranova do okolia Nitry?

Rozhodol som sa tak kvôli rodine, aby som to mal bližšie do parlamentu.

Vrátite sa teraz späť?

Som srdcom východniar, a keby to bolo len o mne, tak sa hneď zbalím a idem späť do Vranova, ale môj život je spätý so štyrmi ďalšími, to by bol už priveľký chaos v rodine. Zatiaľ ostávame tam, kde sme.

Myslíte, že sa to teraz odchodom z parlamentu skončí?

Verím v to. Už nechcem mať s politikou nič spoločné.

Stretli ste sa s kritikou, že sa vzdávate mandátu?

Nie, mnohí ma skôr podržali a zastali sa ma, za čo sa im chcem poďakovať. A to aj poslanci z iných politických strán.

Kto sa vám ozval?

Juraj Šeliga napísal naozaj veľký status. Zavolala mi aj Veronika Remišová, Marián Viskupič zo SaS-ky, aj mnohí ďalší z iných politických strán.

Váš status komentoval aj Igor Matovič. Reagoval aj inak, či len komentárom na sociálnej sieti?

Igor nie je z tých, kto by si sadal na priateľský rozhovor a vyjadroval by počas neho veľké emócie, ale obdivujem ho v tom, že jeho hlava je ako 16-gigová ramka v počítači a vníma naozaj všetko naokolo.

Čo tým myslíte?

Igor za mnou pred asi týždňom prišiel a až z tohto stretnutia som zistil, že moje pôsobenie a prístup vnímal veľmi pozitívne. Poďakoval sa mi a povedal mi, že ma pokladá za dobrého človeka. Prekvapilo ma to, ale som rád, že sme sa rozlúčili v dobrom.

Vy ste kandidovali z 18. miesta. Ako ste sa na kandidátku dostali?

Za OĽaNO som kandidoval už aj v roku 2016, vtedy zo 61. miesta. V danom čase ma navrhol Rišo Vašečka, ktorý ma poznal z kresťanských kruhov, ale vybudoval som si aj pekný vzťah s Michalom Šipošom, ktorému som hral aj ako organista na svadbe, a ten mi v novembri 2019 zavolal, že by ma chcel ako 18. miesto na kandidátke. To bolo v čase, keď malo OĽaNO päť percent v prieskumoch s tým, že sa prekrúžkujú najmä ľudia z konca kandidátky.

Pre mňa to bola česť bez akýkoľvek očakávaní. Do poslednej chvíle som neveril, že by som sa mohol do parlamentu dostať z 18. miesta, ani som nevyvíjal žiadnu predvolebnú aktivitu – a takto to dopadlo.

Prečo ste vôbec pristúpili na to, že budete kandidovať?

Vnímal som, že potrebujeme do politiky dostať mladých čestných ľudí, ktorí nemajú žiadne bočné kšefty. Lákal ma boj proti korupcii, ale aj detinská naivita niečo zmeniť.

Zmenil sa váš názor na Igora Matoviča po roku a pol vládnutia?

Nie. Ľudia vo februári 2020 milovali Igora Matoviča, ale milovali ho takého, aký je. Pre jeho špecifický zmysel pre humor, pre jeho rebélie, vzbury, matovičoviny. A potom prišla pandémia a ľudia zrazu očakávali, že z Igora Matoviča, na ktorého si za desať rokov zvykli, sa šmahom ruky stane Angela Merkelová.

Čo sa nestalo.

To teda nie. Ak si niekto myslel, že sa Igor Matovič zmení, mýlil sa. Je v poriadku, že sa nezmenil. Chyba je v tom, že ľudia mali chybné očakávania. Som presvedčený, že keby neprišla pandémia, Igor Matovič by bol normálny premiér, ktorý by sem-tam niečo s vtipom, inokedy možno trochu nevkusne utrúsil, ale ľudia by nad tým len mávli rukou. My však žijeme absurdnú dobu a Igor si to zlízol, mnohé neprávom.

Ako vnímate Igora Matoviča?

Ja som si ho obľúbil, hoci som úplne inej povahy. Napriek tomu vďaka Bohu za takýto zjav. Bol to rok 2013, keď bol lídrom opozície voči Smeru Janko Figeľ z KDH, úžasný, inteligentný muž, ktorého akademické vyjadrovanie však hralo v prospech jeho politických oponentov.

A keď sa zjavil Igor Matovič, ktorý bol na pohľad všetko iné, len nie politikom, vďaka svojmu boju proti korupcii to dotiahol až na víťaza volieb. Hoci jeho rebelovanie nie je môj štýl, rakovinu zázvorom nevyliečim, takže to kladivo muselo prísť. Je to vzostup a pád jedného zaujímavého človeka.

Zvládol manažment pandémie?

Robil to najlepšie, ako vedel, ale nemanažoval ju dobre komunikačne. Matovič chcel všetko vyriešiť, pritom si mohol život premiéra zjednodušiť, úlohy viac delegovať a tému korony ani nekomunikovať, ako to robil v Česku Andrej Babiš.

Niektorí tvrdia, že klub OĽaNO je pri osobe Igora Matoviča rozdelený a expremiér stráca autoritu. Je to pravda?

Aj my poslanci sme ľudia, ktorí podliehajú frustrácii z tejto doby. Je normálne, že každý hľadá vinníka. Nemám však rád, keď sa robí poprava človeka len preto, že je na to vypísaná spoločenská objednávka.

Môže sa Igor Matovič na klub stále spoľahnúť?

To si nedovolím komentovať. Keď som mal problém s Igorom Matovičom, tak som ho požiadal o stretnutie medzi štyrmi očami, povedal som mu, ako to vidím, a poprosil som ho o zmenu. To sa stalo aj počas vládnej krízy.

Ste spokojný s tým, ako sa skončila vládna kríza, a s výmenou na poste premiéra?

V tej vyhrotenej dobe vládnej krízy a extrémnej frustrácie z druhej vlny bola výmena premiéra niečím, čo muselo prísť. Predsedom vlády sa stal človek, ktorý komunikačne skôr spájal ako rozdeľoval. Som rád, že dnes je premiérom Edo Heger, človek s morálkou a charakterom, ktorý komunikuje zmierlivo a stavia mosty, ale mandát Igora Matoviča vo voľbách je fascinujúci a to, že sa postu dokázal vzdať, je ešte väčšia vec.

Ako funguje klub OĽaNO?

Nebudem sa tváriť, že je to ľahké. 53 poslancov nečakal nikto. Inak sa spravuje rôznorodá názorová skupina 20 ľudí a inak 50. Vďaka Bohu, všetky väčšie konflikty sa vždy vydiskutovali a dohodli sme sa. Väčšina sú rozumní ľudia, ktorí sú schopní robiť ústupky.

Rozdeľuje klub najviac hodnotová otázka?

Hodnotové otázky sú asi najvýbušnejším prvkom.

Vy ste kresťanský konzervatívec. Za posledné obdobie bolo na pretrase viacero hodnotových tém. Ste po tejto stránke spokojný so svojím pôsobením v parlamente?

Myslím si, že sme ako ľudstvo úplne zdegenerovali podstatu kresťanstva. Nedokážem pochopiť, že existujú mnohé strany, ktoré sa nazývajú kresťanské, a keď sa pozerám na ich skutky, dokážem sa len divne prizerať. Môj pohľad, ako žiť kresťanstvo aj v politike, je iný.

Aký?

Kresťan by mal chcieť nasledovať život Krista. Nevidím jediné miesto v Novom zákone, kde by sa Ježiš vzbúril svetskej moci. Podľa logiky bojovných kresťanov sa mal Ježiš postaviť cisárovi a hovoriť, že sa nedá ako kresťan zotročovať a nebude platiť dane, najlepšie mu ešte vynadať, že je zapredancom, kým on je Božím Synom. Ježiš však povedal, že majú platiť dane a dať Bohu, čo je Božie.

Rovnako ako neskôr povedal Pilátovi, že by nad ním nemal moc, keby mu nebola daná zhora, ale keďže ju má, môže si s ním robiť, čo chce. A Ježiš sa nechá ukrižovať.

Chcete tým povedať, že kresťania v politike majú rezignovať?

To nie, skôr tým vyjadrujem frustráciu, keď vidím, že sa kresťania búria proti rúškam, testovaniu či očkovaniu. Toto nie je kresťanstvo. Keby tu bol Ježiš, dá si rúško a ide sa dať zaočkovať. Keď pápež ako najvyššia hlava cirkvi povie, že očkovanie je akt lásky k blížnemu, nemám najmenší dôvod spochybňovať, čo povedal. Hlavnou líniou, ako spoznať kresťana, nie je to, že sa búri. Ale my sme kresťanstvo v politike vyčlenili len na tému potratov a homosexuálov. A to je málo.

Čo pre vás znamená kresťanská konzervatívna politika?

V prvom rade má ísť politik príkladom a ponúkať životnú púť Ježiša svojím pôsobením. Téma potratov je aj pre mňa svätá a veľmi dôležitá, ale rozpoltenosť kresťanov je na nej najlepšie viditeľná. Keď sa v júni 2020 prvýkrát hlasovalo v troch takzvaných potratových návrhoch, vtedy som vedel, že s kresťanstvom nie je niečo v poriadku.

Prečo?

Lebo akýkoľvek návrh zákona, kde je zákaz, vyvoláva opak. Len návrh Anky Záborskej mal pre mňa jedinú ľudskú a schodnú cestu, ako presadiť aspoň trochu z našej vízie zastavenia zabíjania detí do tohto sveta, a to formou pomoci. Toto je podľa mňa teraz jediná cesta, ako znižovať počty nenarodených detí. Preto som hlasoval za Záborskej návrh, a nie za návrhy kotlebovcov, hoci mi záleží na tom zámere.

Keď som však nehlasoval za kotlebovské návrhy, tak mi začali vypisovať útoční kresťania, že zhorím v pekle a mám krv nevinných detí na rukách. A, naopak, tí, ktorí hlasovali za kotlebovské návrhy, dostávali správy od iných kresťanov, ako môžu hlasovať s fašistami. To rozdelenie je neskutočné.

Napriek veľkému kompromisu však návrh neprešiel a liberáli vás prevalcovali.

Áno. Súboj medzi konzervatívcom a liberálom je neriešiteľný. Nedá sa nájsť kompromis, že oni nám zahlasujú za zrušenie potratov a my im odhlasujeme registrované partnerstvá s adopciami detí. To sa nestane.

Pokoj, mier a spravodlivosť nikdy nebudú vládnuť svetu, no my, fascinovaní Ježišom, to musíme svetu ponúkať. Nikdy nie nasilu presadzovať, lebo to vždy prináša protireakciu. Takto to vnímam ja.

Čo si z poslaneckej skúsenosti odnášate?

Beriem to ako veľmi cennú skúsenosť v živote a neľutujem ani jednu sekundu. Som Bohu vďačný, že som tam bol, za ľudí, ktorých som spoznal, a za to dobré, čo som mohol ľuďom priniesť. Ale vycucaný z kresťanskej nádeje idem znovu načerpať z nej na cirkevné gymnázium.

Vraciate sa do školstva. Tešíte sa?

Veľmi. Školstvo nie je žiadna firma. Je to výchovno-vzdelávacia inštitúcia, v ktorej treba ľudí vychovávať, nielen vzdelávať, aby boli v prvom rade ľuďmi. Školstvo sa dnes viac ako inokedy potrebuje z definície výchovno-vzdelávacej inštitúcie konečne zamerať na výchovnú. Darmo vie moje dieťa počítať derivácie, keď sa z neho stane arogantný grobian. Idem ponúkať Jána Pavla II. s matovičovským povzbudením „dobre bude“.

Foto – Juraj Brezáni