Bonaparte Ako to bolo s Ficom a Bašternákom

Najskôr v skratke k prípadu Kažimíra: guvernér NBS a exminister financií sa podozrivo výhodne dostal k vile v hodnote 2,6 milióna eur. Oficiálne ju kúpil „len“ za dva milióny. Od podnikateľa, ktorý mal povesť lobistu s väzbami na ministerstvo financií. A ktorý figuruje v korupčnej kauze Mýtnik II…

Kažimír to vysvetlil tak, že kúpna cena zohľadnila 400 tisíc eur, ktoré predtým platil za prenájom. Neskôr svoje vysvetlenie upravil a obrúsil, podstata však sedí.

Z prípadu je zrejmé, že Kažimír má na krku podozrenia z korupcie.

A nielen to.

Kažimírova vila ukazuje na to, ako fungoval systém. A ako mohol fungovať aj pri iných lídroch Smeru. Napríklad pri Robertovi Ficovi a Robertovi Kaliňákovi.

Obaja sú podozriví, že mali pochybné väzby na podnikateľa a daňového podvodníka Ladislava Bašternáka. Ten mal z Finančnej správy vyberať milióny eur cez fiktívne vratky DPH. So zabezpečeným krytím na úrovni Finančnej správy aj polície.

Za toto krytie mal špičkám Smeru dodávať služby. Bašeternák bol známy tým, že sa prominentom Smeru staral o bývanie a o nehnuteľnosti.

Konkrétne: Kaliňákovi mal prihrať podiely vo firme B. A. Haus, ktorá vlastnila domy v Bratislave. To isté sa malo stať pri Počiatkovi. Výhodne získal podiely v realitnej firme BG Invest.

Trochu iným prípadom bol vtedajší premiér Robert Fico. Od bašternákovcov nezískal podiely v realitných firmách. Dostal priamo kľúče od miliónového luxusného bytu v Bonaparte.

Vyzeralo to tak, že byt je reálne Ficov. Premiér do bytu investoval desiatky tisíc eur (mramorové obloženie, zlaté tapety).

Formálne bol vlastníkom developer Bašternák.

Nájomný vzťah pôsobil ako clona. Alebo ako „kažimírovský“ trik: platby za nájomné sa mohli neformálne započítavať do konečného majetkového vysporiadania bytu. S vopred dohodnutým „predkupným právom“ (alebo jeho skrytou odbdobou).

Podozrenia, že byt v Bonaparte v skutočnosti nie je Bašternákov, ale Ficov, sa nikdy nepodarilo priamo preukázať.

O nepriame indície sa však postaral samotný Bašternák. Keď bol pod tlakom verejných protestov stíhaný a hrozilo mu prepadnutie majetku, nehnuteľnosti prepísal na svojich príbuzných.

Výnimkou bola jediná: byt v Bonaparte. Prečo? Lebo táto časť Bašternákovho majetku mohla byť zaťažená dohodami alebo zmenkami, ktoré by jednostranné majetkové prevody komplikovali.

Napokon, dohody vôbec nemuseli byť formalizované dodatkami k nájomnej zmluve alebo tichými zmenkovými obchodmi. Možností, ako si zabezpečiť vzťah k nehnuteľnosti, je viac.

Jednu z nich využil exminister Kažimír a verejne to priznal. Istý čas formálne platil nájomné za vilu, ktorú považoval za svoju. Nájomné sa nakoniec započítalo do kúpnej ceny. Predávajúca firma od Kažimíra dostala výrazne menej, ako pôvodne za dom zaplatila.

Tento systém bol pre politických prominentov výhodný. Svoje nehnuteľnosti nemuseli uvádzať a vysvetľovať v majetkovom priznaní. Hoci reálne im patrili, mohli do nich investovať. A časom – keď už nemuseli kandidovať vo voľbách – si nehnuteľnosť mohli aj formálne previesť na seba.

Kažimírovi sa to podarilo.

Ficovi nie. Lebo kauza jeho bytu Bonaparte sa stala terčom verejného pobúrenia, masových protestov. A viedla k stíhaniu Bašternáka za miliónové daňové podvody.

„Kažimírovský“ systém mohol bezpečne fungovať len v dobrom počasí. Irónia osudu zariadila happy end: luxusný byt, do ktorého investoval Fico, bol nakoniec zoštátnený.

Kažimírovi sa podarilo vysporiadať vilu v poslednej chvíli, ešte pred väzobným stíhaním podnikateľa a formálneho vlastníka vily Slahučku. No nevyhne sa otázkam vyšetrovateľa, prečo za ňu zaplatil podozrivo nízku cenu.

Viac sa možno dozvieme, ak by sa Slahučka rozhodol spolupracovať s vyšetrovateľmi.

Mimochodom, presne to isté ešte stále hrozí aj Ficovi. Preto je taký akčný a nervózny.

Ak by Bašternákovi hrozilo stíhanie za ďalšie daňové a majetkové kauzy a ak by si chcel znížiť trest spoluprácou s vyšetrovateľom, mohli by sme sa dočkať veľkých prekvapení.

Vlastne, v skutočnosti by asi nešlo o nič veľké a prekvapujúce. Len o symbolické uzavretie jedného z menších, ale fotogenických príbehov s lúpežným rukopisom „socialistov“.