„Farma mi dávala zmysel na papieri v číslach, aj filozoficky a prakticky. Je to aktívny životný štýl v prírode, ekológia, ale aj typ podnikania. Tušil som, že ma bude baviť, a nemýlil som sa,“ hovorí dnes už farmár Tomáš Komrska ml.

Mária a Tomáš Komrska ml. po roku manželstva predali byt v bratislavskej Petržalke a tretí rok prevádzkujú ekologickú farmu na južnom Slovensku. Napriek tomu, že s farmárčením nemali žiadne skúsenosti, dnes chovajú viac ako sto moriek, kurčatá, prasatá aj býky. Vajcia, morčacie aj hovädzie mäso a ďalšie produkty predávajú priamo Z farmy do mesta. 

„Keď sme sem prišli prvý raz, všetko tu bolo rozkvitnuté, predstavovala som si naše zvieratá. Vtedy som však nevedela, čo všetko život na farme znamená. A nevýhody som nevidela,“ vysvetľuje Mária Komrsková.

S manželmi Komrskovcami sme hovorili o tom, prečo im nestačil home office z domu so záhradkou, ako sa z finančného analytika v korporáte stal farmár, čo dnes znamená byť manželkou gazdu, aj kde sa romantická predstava stretla s realitou a potrebou živiť rodinu.

Obaja pochádzate z mestského prostredia, k farmárčeniu vás neviedli ani rodičia. Kde sa tento nápad vzal? 

TK: Študoval som ekonómiu v Škótsku a potom som pracoval v oblasti financií. Osamostatnil som sa, oženil som sa a kúpili sme byt na hypotéku. Práca v korporáte mi veľa umožnila a som za ňu vďačný. No vedel som, že ju nechcem robiť celý život. Túžil som podnikať, ale nevedel som v čom. Rok po svadbe som prišiel s myšlienkou, čo keby sme predali byt v Petržalke a kúpili si farmu. Dlhšie sme sa o tom rozprávali.

MK: Po vysokej škole som rok pracovala ako logopedička. Posledné mesiace som však už do práce dochádzala z farmy. Súhlasila som, no vtedy som úplne nevedela, do čoho idem. (Úsmev.) 

Prečo práve farmárčenie, a nie napríklad internetový start-up?

TK: Vždy som inklinoval k prírode a zvieratám. Nikdy sme neboli „raw ani bio“, ale nebolo nám jedno, čo jeme. Kupovali sme radšej drahšie, ale kvalitnejšie. Mám rád vzduch a priestor. Som nervózny, keď zaparkujem a neviem otvoriť dvere. Zároveň som vždy chcel podnikať. Pri farmárčení sa všetko spojilo. Je to aktívny životný štýl v prírode, ekológia, ale aj typ podnikania. Tušil som, že ma bude baviť a nemýlil som sa.

Baviť áno, ale čo živiť? Šli ste predsa od pravidelného príjmu do veľkého rizika.

TK: Áno, je to veľké riziko. No veľa som o farmárčení rozmýšľal a rátal, či to má finančný zmysel.

Čo sa dá o farme zrátať dopredu, kým na nej nežijete? 

TK: Všetko. To sú predsa dostupné dáta. Ešte v Petržalke som si prerátal, koľko zožerie kurča a koľko stojí pšenica. Dopredu som vedel, aký zisk budem mať na jedno vajce aj jedno predané kura. Hypotéku, ktorú sme si zobrali, sme predsa potrebovali splácať už od prvého mesiaca. Prvý rok sme síce na poli urobili stratu, no už sme predávali kurčatá. Odkedy sa venujem farme naplno, musí vedieť pokryť to, čo každý mesiac treba. Finančne je to stále veľmi ťažké a splácať budeme ešte dlho. Ale dá sa to.

Nechceli ste radšej robiť home office z domu so záhradkou, ako to robia mnohé iné rodiny?

TK: Samozrejme, bola by škoda, keby niekto, kto má len chuť žiť bližšie s prírodou a stačila by mu záhrada a jedna koza, šiel do niečoho podobného. Mať hektáre pôdy a živiť sa ňou je niečo úplne iné. No ja som chcel podnikať. Farma mi dávala zmysel na papieri v číslach, filozoficky aj prakticky.

Na takýto záväzok však človek potrebuje dozrieť. Ten, kto pracuje s pôdou, s ňou zrastie. Túžbu cestovať a objavovať som si vybil na vysokej škole. Som zmierený s tým, že najbližšie roky budem tu. Každá práca má svoje špecifiká. Mňa veľmi baví táto.

Mária, vám sa predstava manželstva a materstva na farme pozdávala?

MK: Keď sme sem prišli prvý raz, dom bol síce rozbitý, no páčila sa mi zeleň. Všetko tu bolo rozkvitnuté. Rozdiel oproti Petržalke bol veľký. Pri dome rástlo dvadsaťosem druhov ovocia, predstavovala som si naše zvieratá. Vždy som túžila mať dom so záhradou, no nemyslela som, že bude až taká veľká. (Úsmev.) Vtedy som však nevedela, čo všetko život na farme znamená. A nevýhody som nevidela.

Vaše rodiny vás neodhovárali?

MK: Oni by taký život nechceli, no tešili sa za nás. Páčilo sa im, že tu máme záhradu a voľnosť. Oni si bazén pred bytovkou postaviť nemôžu. No mali otázky, či tu nebudeme odstrihnutí. Počas lockdownu videli, aké má tento život výhody. Chodili sme tu bez rúška a trávili sme celý deň vonku. Neviem si predstaviť, ako by sme ten čas zvládli zavretí v paneláku. 

TK: Naši sú zvyknutí, že robím rozhodnutia, ktoré ich prekvapia. Otec mal obavy, či nás to uživí. No teraz sa mu farma páči stále viac. Veľmi nám pomáha on, obe mamy aj mnoho ďalších blízkych.  

Pokryje predaj bytu v hlavnom meste cenu farmy na južnom Slovensku?  

TK: Mali sme hypotéku na petržalský byt, máme ju aj na tento dom, to sa dá. No povedať banke, že chcem kúpiť štrnásť hektárov ornej pôdy, sa už nedá. Na pôdu hypotéku nedostanete. Museli sme si teda založiť živnosť aj eseročku a po dvoch rokoch sme mohli získať podporu aj od Slovenskej záručnej a rozvojovej banky.

Dokáže si mešťan bez skúseností vybrať poľnohospodársky pozemok, ktorého kúpu neoľutuje?

TK: Áno, ak sa nad tým zamyslí sedliackym rozumom. Potom čo Mary súhlasila s rozhodnutím kúpiť farmu, sme trištvrte roka intenzívne hľadali vhodné miesto. Poslal som asi štyridsať listov majiteľom domov, ktoré som našiel na katastri. Kritériom bolo, aby mali pôdu hneď za domom a aby boli ďalej od obce. Vôbec som netušil, či sú na predaj. 

MK: Keď sa nikto neozval, šli sme sa pozrieť osobne. Najazdili sme tisícky kilometrov. So zablateným autom sme po poľných cestách hľadali, kde možno budeme žiť. Pozerali sme pozemky na Myjave aj na Záhorí. 

TK: Keď sme prišli sem do Okoča, tak som vďaka tomu, čím sme si za mesiace hľadania prešli, vedel, aký má tento dom a pozemok hodnotu. Keby som sem prišiel na začiatku, videl by som niečo iné.

Čo by ste videli?

TK: Maďarsky hovoriaci región, žiadne lesy a kopce. Nie je to tu idylické na prvý pohľad, ako napríklad na Myjave. Povedal by som nie a bola by to chyba. Takto som však rozumel všetkým výhodám tohto miesta. Dom aj pozemok sú jeden celok. Je tu úrodná pôda. Do Bratislavy vedú tri rôzne cesty a to sme ešte nevedeli, že nám postavia diaľnicu. Všetky poľnohospodárske služby sú vzdialené len pár minút. 

Prvé farmárske kroky bez predchádzajúcich skúseností asi neboli jednoduché...

TK: Bom som plný drajvu a nevedel som sa dočkať. Pol roka som ešte pracoval v korporáte na diaľku. Pol dňa som strávil v kancelárii a potom som sa ponáhľal na farmu. Do noci som prerábal dom, odšoféroval naspäť a ráno zase do officu. Za počítačom som nedokázal obsedieť. Nič iné ma nezaujímalo. Bol som nastavený, že toto ideme urobiť a hotovo. Potom som bol pol roka na materskej a odvtedy farma už tretí rok funguje naplno. 

MK: Zakrátko po presťahovaní prišla na svet naša prvá dcéra a nedávno aj syn. Vďaka nim som zistila, že farma je skvelá vec pre deti, ale začala som narážať aj na nevýhody tohto miesta.

Čo znamená byť manželkou gazdu dnes?

MK: Veľmi veľa práce. Starám sa o deti, varím a uspávam. Sme veľa na čerstvom vzduchu a hráme sa. Pestujem tiež zeleninu, ktorú nepredávame. No venovať sa deťom a tráviť s nimi plnohodnotný čas je pre mňa dôležitejšie, ako mať dokonalú záhradu. Internet máme lepší ako v Petržalke. Odpovedám na maily, robím videá o farme a spravujem náš facebook. 

Spoločné raňajky nestíhame. Tomáš vstane skoro, ide kŕmiť zvieratá a celý deň strávi vonku. Príde na obed a niekedy ideme spolu do obchodu. Vidím ho, keď príde večer. Je sezóna, na výlet ísť nemôžeme. No nedeľu sa snažíme mať pre seba a pre rodinu, vtedy niekam vyrazíme.

A ako trávi deň farmár v zácviku?

TK: Vyjdem z dverí a už som v práci. Postarať sa o zvieratá, poliať a najmä budovať. Veľa hľadám na internete a konzultujem so skúsenejšími. V relatívne krátkom čase si musím všetko naštudovať aj urobiť rozhodnutie. Nič nie je zabehané: stále skúšam, opravujem, vždy niečo nevyjde. To je veľmi psychicky náročné a vyžaduje si to obrovské množstvo energie. Na internete nebol žiadny manuál, ako vyrobiť klietku na kurčatá. No videl som ju v pozadí jedného videa, tak som ju kreslil dovtedy, kým som ju podľa náčrtu aj nevyrobil.

Čo vaše deti? Vnímajú túto zmenu?

MK: Naša dvaapolročná Sára tu má veľa slobody a zážitkov. Chodí, kam sa jej zachce, kŕmi zvieratá a hrá sa s nimi. No kamarátov má okolo farmy málo. Vynahrádzajú jej to návštevy s deťmi alebo kamaráti z kostola. V Petržalke sme mali veci blízko, ale s rodinou sme sa videli menej. Keď k nám prídu na farmu rodina či priatelia, zostanú aj niekoľko dní.

Bude vám farma a to, čo toto prostredie deťom ponúka, dlhodobo stačiť?

MK: Homeschooling nezvažujeme. Veľa vecí budeme riešiť, až keď prídu. No dvadsať minút od nás je vzdialená slovenská škola. Tri štvrtiny bratislavských rodičov svoje deti vozia, niekedy aj celé hodiny. Naše kontakty sú možno ďalej vzdialenosťou, no v aute strávime menej ako oni.

Svoju farmu ste sa rozhodli postaviť na princípoch ekologického hospodárstva. Chceli ste ísť proti prúdu alebo sa, naopak, zviezť na aktuálnej vlne odchodov z mesta a bio života?

TK: To, že bio je trend, ktorý rastie, zohralo dôležitú úlohu. Na Slovensku je v začiatkoch, naskočili sme v dobrom čase. Zároveň som presvedčený o tom, že bio je to správne pestovanie. Tak ako sa postrek dostane do buriny, ktorá skape, tak sa dostane aj do rastliny, ktorú jeme.

Inšpirovali ma tiež zahraniční farmári Richard Perkins a John Salatin. Už ich videá pozerať nestíham, no to, ako rozmýšľajú, ma fascinuje. Robia veci nekonvenčne a bez akejkoľvek chémie. Záleží im na tom, aby zvieratá mohli prejaviť svoju prirodzenú fyziológiu, pásť sa a byť celý deň vonku. Povzbudilo ma, že sa to dá. Je dôležité, ako sa zvieratá majú, od toho totiž závisí aj kvalita produktov. 

K bio výrobkom sa dnes mnohí stavajú s otáznikom, či je to len drahšia nálepka pre rovnako dopestované plodiny, hipster-móda alebo výstrelok bohatých. 

TK: Najskôr si treba zadefinovať, čo to bio je. Tento termín sa na Slovensku často zneužíva. Oficiálny certifikát, na ktorý sme čakali dva roky, znamená, že sa naša pôda vyčistila od toho, čo na nej bolo predtým. A pokračujeme v ekologickom hospodárení. Všetko, čo dopestujeme na našich desiatich hektároch, je bio. To, keď niekto pestuje za domom, no používa syntetické postreky, bio nie je.

Čo všetko musíte v rámci certifikátu dodržiavať?

Je to boj na troch frontoch: zápas s burinou, výživa a ochrana rastlín. Proti škodcom a chorobám nepoužívame žiadne syntetické materiály. To neznamená, že nestriekame. Napríklad proti mandelinkám používame postrek z výlučkov baktérií, po ktorom skapú. No je to prírodná látka a nemá žiaden vplyv na rastlinu. Hnojíme obyčajným trusom. Alebo zaorieme lucerku či hrach. 

Bio certifikát na svoje morčacie či hovädzie mäso však nemáte. Prečo?

TK: To by znamenalo, že aj všetko, čo do našich zvierat vojde, musí byť certifikovaná pšenica a kukurica z ekologického hospodárstva. Tu v okolí bio nikto nepestuje, krmivo by sme museli dovážať zďaleka. No kupujeme kŕmnu zmes, v ktorej nie sú hormóny, antibiotiká, lieky ani žiadne geneticky modifikované zložky. Pšenicu a kukuricu máme od miestneho gazdu, ktorý bio certifikát nemá, no strieka len raz. Je to teda akési bio light. (Úsmev.)

MK: Ak by sme plne prešli na bio živočíšnu výrobu, museli by sme si vypýtať šesť eur za kilo kuracieho mäsa. To zatiaľ ľudia nie sú pripravení zaplatiť.

To však potvrdzuje argument tradičných poľnohospodárov, že bio chov nie je udržateľný.

TK: Farmári, ktorí svoje produkty predávajú do veľkovýkupu, dostanú veľkoobchodnú trhovú cenu. My však predávame priamo koncovým zákazníkom do mesta. Cenu určujeme tak, aby sme boli v zisku. Dovolím si tvrdiť, že aj bio kura, ktorého vajíčka či mäso kúpite v obchode, nezjedlo toľko trávy a nebolo toľko na slnku ako to naše. 

Ako to myslíte? 

Väčšina bio fariem chová hydinu pod strechou. Keď majú zvieratá stabilný výbeh vonku a vodu, zdržujú sa len tam. My klietky s kurčatami aj morkami neustále posúvame. Je pod nimi čisto a sú nútené každý deň žrať čerstvú trávu. Zatiaľ neviem, že by to na Slovensku niekto robil. Minule si od nás prišli kúpiť kurčatá až zákazníci z Popradu. 

Vnímajú vás okolití farmári ako seberovných?

TK: Čas, za aký vyklíči semeno mrkvy, je rovnaký v ekologickom aj bežnom poľnohospodárstve. Máme spoločnú reč. Susedia majú vedomosti, ktoré potrebujem. Zavolám im a poradia mi, aj keď si často myslia, že to, čo chcem robiť, sa nedá. Keď sused počul, že plánujeme fungovať ekologicky, povedal mi, že som naivný a že do dvoch rokov odídem.

V čom je vaše zahraničné vzdelanie a mestský pôvod výhodou?

TK: Predstava, že ma štúdium ekonómie pripravilo na túto realitu, je naivná. Okolití farmári by však morky na lúke nepásli. Povedali by, že budú málo priberať a nosiť tam žrádlo je komplikované, zožerie ich líška. Ja som morky nikdy nechoval, pre mňa je jasné, že majú byť celý deň vonku. Tak ich dám von a hotovo. Využívam aj internetové nástroje. Na Bazoši kúpim akýkoľvek stroj a cez sociálne siete môžeme predávať svoje výrobky priamo ľuďom v meste aj nasadiť reklamu. Premýšľať nad tým, čo jem, je bratislavská vec. Tu ekologický prístup väčšina považuje za podvod.

MK: V okolí majú všetci svoje farmy a svoje výrobky. Tu by sme nepredali nič. Facebook je naše spojenie so zákazníkmi.

Za bežných okolností má farmár za sebou celé generácie skúseností aj staršieho gazdu. Necítite sa osamelí?

TK: To, že sme začali úplne z nuly, je výhodou aj nevýhodou. Tí, čo pôdu a stroje dlhodobo vlastnia, nemusia riešiť pôžičku ani nájmy. No zároveň je ťažké prísť s novotami, keď sa veci robili sto rokov istým spôsobom. Starý otec, ktorý farmu vybudoval, vás bude odrádzať alebo vám povie, že na to nemáte právo. To my neriešime. Skúšame a často prídeme na veci, ktoré sú efektívnejšie a ziskovejšie ako to, čo je zaužívané.

MK: Tí, čo získali pôdu a stroje po predkoch, dostali dedičstvo. My tieto pomyselné prostriedky investujeme do učenia. Prípadné chyby, ktoré urobíme, berieme ako školné.

Koľko vás také školné vyjde?

TK: Veľmi veľa. No teraz už viem, čo mám robiť inak, lebo som to zažil. Keby mi to niekto len povedal, neposlúchol by som. Minulý rok sme urobili studňu, no čerpadlo bolo príliš silné a zlomilo ju. Vykopali sme jazero, ale nebola v ňom voda, tak sme ho zasypali. Boli to desiatky hodín roboty a stovky eur. No nie sú to vyhodené peniaze. Ale urobiť takú veľkú chybu, aby prišlo o život zviera, sa dá len ťažko. Neriešiť celý deň vodu pre morky je nezodpovednosť, nie chyba.

Po maďarsky nehovorí ani jeden z vás. Ako na južnom Slovensku fungujete?

TK: To, že nevieme po maďarsky, nás odlišuje. Sme síce kamaráti a pomôžeme si, nemáme žiaden problém. No pre miestnych sme skrátka iní. Predstava, že budeme plne zapojení do miestnych vzťahov, je romantická. Mám tridsať a pochádzam z hlavného mesta. Je prirodzené, že moji najlepší kamaráti nie sú stadiaľto. 

MK: Včera sme boli v Bratislave na zmrzline a poprechádzať sa. Našli sme si slovenský baptistický zbor v Nesvadoch. Sme zaň veľmi vďační. Tam máme veľa kamarátov, ktorí majú malé deti. Zdalo by sa, že sme tu opustení. No ľudia, čo žijú v meste bez kontaktov, sú opustení viac.

TK: Naše mentálne napojenie je na Bratislavu a kostol v Nesvadoch. Naša farma je síce ďalej, ale máme dve tepny a na nich máme rodinu, kamarátov, vzťahy. Tam predávame a tam fungujeme.

Prišla so zmenou prostredia aj zmena vo vašom duchovnom živote?

TK: Samozrejme, nemám čas pozerať toľko kázní na internete ako kedysi. (Úsmev.) Času na duchovný život je menej, ale je o to intenzívnejší. Niekedy sa človek modlí aj trikrát za deň, no len tak niečo do vzduchu hovorí a ani neverí, že sa to stane. Keď líška zožrala tri kurčatá a morku, modlil som sa s vierou. Naozaj som prosil Boha o pomoc. Na druhý deň sme ju chytili. 

Prechod z kancelárskej stoličky k fyzickej práci asi nebol úplne najľahší...

TK: Áno, bolieva ma chrbát. Ale bolel ma viac, keď som celé dni sedel za počítačom. Pípnutie, že som splnil desaťtisíc krokov, mi príde hneď ráno. No pribral som a cítim, že mi chýba kardio. Možno keď budú veci viac zautomatizované, si pôjdem večer zabehať. To si susedia budú už úplne ťukať na čelo. Keď som ráno unavený a viem, že zvieratá netrpia a ani o šiestej nepríde objednaný betón, vykašlem sa na to a pospím si.

MK: A keď ráno či poobede zaspia všetci traja, pospím si aj ja. Večer však často odpadávam od únavy.

Nie je vám ľúto, že ste zanechali výhodnú prácu aj svoju odbornosť?

TK: Absolútne nie. Mal som možnosť zažiť, o čom je korporátny život. Žil som ho šesť a pol roka. Je to subjektívny pohľad, no len ťažko som videl skutočnú hodnotu takejto práce. Korporát je v istom zmysle trochu divadlo. Predstava, že dobre oblečený človek z medzinárodnej firmy s notebookom je automaticky niekto, totiž nesedí. Sú to cisárove nové šaty. Radšej budem rozhadzovať hnoj, to má pre pôdu aj pre mňa väčší zmysel. 

MK: Teraz som na materskej a pomáham Tomášovi. No myšlienky, že sa vrátim k logopédii, ktorá ma veľmi bavila, som sa nevzdala. Budem síce veľa cestovať, no chcem pokračovať.

V čom dostihla romantickú predstavu, ktorú ste mali na začiatku, realita? 

TK: Ja som stále úplne nadšený. Čím dlhšie tu som, tým viac výhod vnímam. Robím to, čo ma baví. Cesta do práce mi trvá desať sekúnd. Dnes Sára chcela, aby sme sa hrali. Tak sme doobeda strávili hodinu v pieskovisku. To by som v žiadnej inej práci nemohol. Bežne pracujem desať či štrnásť hodín, no medzitým mám slobodu. To, že máme trošku ďalej do obchodov, už považujem za výhodu. A všetky gazdovské veci sú blízko.

MK: Teraz, keď sú deti malé, pre mňa asi prevažujú nevýhody. Nemám tu koho poprosiť, aby mi na hodinu postrážil deti. Ani kamarátku, s ktorou môžem ísť kočíkovať a na zmrzlinu. Chýba mi ihrisko, také, kde sú aj iné mamy s deťmi. Ísť autom pol hodiny do mesta je zatiaľ pre mňa s deťmi ďaleko. Bolo by krásne, keby si v okolí kúpili mladé rodiny aspoň chaty.

Ešte stále platí, že vám farma dáva zmysel nielen filozoficky, ale aj prakticky?

TK: Príjmovo sme na tom asi o kúsok lepšie, ako keby sme obaja pracovali v kancelárii, no všetky svoje príjmy dávame naspäť do farmy. A len čerpadlo na poli má odber viac ako dve petržalské domácnosti. Tu je jedno, aké mám tričko, a nikdy mi na tom ani nezáležalo – posledné oblečenie som si kúpil pred rokom. Jazdíme na dvadsaťročnej fabii. Viem, čo je priorita, a niektoré veci musím opustiť. Farmárčenie určite nie je pre každého. Je to tlak. No veci si neustále prepočítavam. A modlím sa.

A čo plány do budúcnosti?

MK: Kedysi som sa tešila na leto, teraz sa teším na zimu. Vtedy je menej práce. Keď sa Tomáš postará o zvieratá, môžeme ísť každý deň na ihrisko a na návštevy.

TK: Tak ako fungujeme posledné tri roky, nechcem fungovať ďalších tridsať. Ale či rozbiehaš farmu alebo start-up, prvé roky si vyžadujú veľa času. Chcem zautomatizovať kŕmenie a vodu pre svine a mať tri dni pokoj. Ďalej ako tento rok však neriešim.

Nemáte niekedy chuť vrátiť sa do Petržalky?

MK: Sára je tu teraz spokojná. Nepotrebuje hračky, hrá sa so zvieratami a kamienkami. V pôrodnici sme boli za hodinu aj desať minút. No premýšľam nad tým, čo bude, keď bude väčšia. Mnohé veci teraz nevidíme a budeme ich riešiť neskôr.

TK: Povedať, že už nikdy inam nepôjdeme, by bolo nebezpečné a pyšné. No dnes si neviem predstaviť, že by sme odišli. Neriešim, či som traktorom prešiel jednu zarovnanú hriadku ani či trošku niečo ostriekam susedovi. Vytiahnem bubon a polejem stopäťdesiat árov. Strčím ruku do blata a označím, pokiaľ potrebujem naviť hadicu. Je to skrátka sloboda. Čo by som robil v rodinnom dome so šiestimi ármi?