Kronikár Islamského štátu Dodnes žijem v strachu. No viem, že moja misia je väčšia ako ja

„Pamätám si, ako som stál pri rieke a fajčil. Okolo mňa boli ľudia, sledovali ma. Čakal som, že po mňa prídu hliadky a odvedú ma, že čoskoro zomriem. Nik z tých ľudí ma však nenahlásil. Tigris sa valil predo mnou a ja som tam stál, s vlasmi a bradou ostrihanými nakrátko a cigaretou v ústach. Ten moment, keď som sa rozhodol zomrieť, bol manifestom, že pred nimi nemám strach,“ hovorí pre Postoj muž, ktorý v najväčšom meste kalifátu dokumentoval každý pohyb Daešu, čo je arabské pomenovanie pre Islamský štát.

Omar Mohammed sa narodil v Mosule. Keď ho v roku 2014 prevzal Islamský štát, kráčal cez ulice a námestia a dokumentoval všetko, čo sa v meste v čase kalifátu dialo. Tvoril tak cenný zdroj informácií nielen pre novinársku obec z celého sveta, ale aj pre samotných Mosulčanov, ľudí, ktorí sa pod nadvládou Daešu ocitli odrezaní od okolitého sveta a masírovaní džihádistickou propagandou.

„Chcel som teroristom ukázať, že nie sú jediní, kto kontroluje príbeh Mosulu,“ hovorí bloger, ktorý založil Mosul Eye, stránku, ktorú v čase kalifátu čítali reportéri i spravodajské služby. A pre ktorú musel z domova ujsť. Na výročie oslobodenia Mosulu od Islamského štátu sme sa s Omarom rozprávali o tom, ako sa vzdal definície normálnosti, o momente, keď sa rozhodol zomrieť, ale najmä o misii, ktorej navždy obetoval svoju bezpečnosť.

Vojaci irackej armády oslavujú oslobodenie Mosulu od Islamského štátu, 10. júl 2017.

Keď sa spolu rozprávame, Omar sedí vo svojom parížskom byte obklopený knihami. Čelo mu pretínajú dve hlboké vrásky. Vraví, že usmievať sa už celkom nedokáže, že si z toho, čo zažil a videl, pamätá príliš. Keď mesto prevzal ISIS, pracoval ako mladý doktorand histórie na Mosulskej univerzite. Keď videl, ako na akademickú pôdu vošli extrémisti v úmysle postaviť sylaby na najprísnejšej interpretácii Koránu, univerzitu opustil. Ani jeho najbližšia rodina nevedela, že o pár dní založil blog, ktorý dávno prerástol hranice Mosulu, Iraku i celého Blízkeho východu.

Hoci je formálne sunnitský moslim, vraví, že nie je nábožný. Keď však rozpráva o svojej misii historika, ktorá ho denne drží v strachu o život a napriek tomu v nej pokračuje, v človeku rastie pocit, že sa na večnosť predsa len pozerá zľahka inak.

Narodil si sa v irackom Mosule, meste, ktoré – ako sám vravíš – miluješ. Keď si ho opúšťal, viali nad ním čierne zástavy Islamského štátu. Dnes žiješ vo Francúzsku. Aké je to pre človeka zažiť verejné popravy v Mosule a dnes piť kávu na parížskom námestí?

Dnes žijem na slobode a za to som nesmierne vďačný. Aj keď ani tu, vo Francúzsku, nie som pred nimi, pred ľuďmi Daešu, celkom v bezpečí. Strata bezpečia je však jeden z prvých nákladov, ktoré musí človek na tejto ceste zaplatiť. No sloboda je niečo, čo nemožno nahradiť ničím. Ničím. A hoci mi domov chýba, tú slobodu si užívam.

Omar Mohammed. Foto: screenshot, video AP

Kým sa dostaneme k tomu, čo si v Mosule zažil, môžeš tú cestu, ktorou si sa vybral, krátko opísať?

Začala sa dávnejšie, približne v čase, keď som sa stal dospelým a s týmto vekom prišli nové sny a ciele. Od toho dňa som ako historik na ceste, ktorá sa prehĺbila počas obdobia kalifátu. Vzdal som sa svojej bezpečnosti a akejsi definície normálnosti. Úprimne, ja viac neviem, čo normálnosť znamená.

Bežne ľudia vnímajú najmä prítomnosť, vidia to, čo sa deje tu a teraz. No keď ako historik píšeš o prítomnosti, spájaš ju automaticky aj so širším kontextom. To často vedie človeka k odpojeniu sa od diania, ktoré ho priamo obklopuje, od sedenia s kamarátmi na káve a vychutnávania si spoločného času. Pretože tvoja hlava neustále pracuje. Snaží sa dať zmysel širším udalostiam, pochopiť ich a spísať. To je moja cesta.

Keď Mosul prevzal Daeš, chodil si po jeho uliciach a sledoval všetko, čo muži Islamského štátu robili. Videl si popravy, spisoval po mene jednotlivé obete a ich zoznam zverejňoval na svojej stránke pod zmeneným menom. Ako si v takom momente zachovať odstup?

Dostali sme sa do intenzívneho konfliktu: buď prežijú oni, alebo ja. Zdieľať

Ako historik sa snažíš byť objektívny, čo je vždy ťažká misia. Obdobie, keď Mosul prevzal Islamský štát, bolo najradikálnejšie z celej histórie mesta. Moja práca počas neho nespočívala len v dokumentovaní diania. Si historikom, no v takomto prípade máš aj verejnú zodpovednosť. Tou mojou bol vzdor. Čítame o historikoch, ktorí iba sedeli a zaznamenávali všetko, čo videli, bez toho, aby do diania akokoľvek zasahovali. Ja som zverejňoval všetko, čo sa dialo, v okamihu, keď sa to dialo. Nebol som tak iba historikom, ale aj akýmsi vzdorom. A človek sa tak dostáva pod enormný tlak.

Chcel som však teroristom ukázať, že nie sú jediní, kto kontroluje príbeh, akým sa bude o Mosule rozprávať. Daeš o mne vedel. Jeho muži ma hľadali, na moju hlavu bola vypísaná odmena. Dostali sme sa do intenzívneho konfliktu – buď ja, alebo oni. Vedeli sme, že jeden z nás musí byť eliminovaný. Ako vidíš, nepodarilo sa im to. Komunikujeme spolu, stále žijem.

Život medzi Irakom a Francúzskom

Keď toho začalo byť príliš, Mosul si opustil. Dnes žiješ vo Francúzsku, odkiaľ k Islamskému štátu narukovalo množstvo bojovníkov. Nemáš strach, že sa riziko prenesie za tebou?

Vtedy som pochopil, že moja misia je väčšia, než som ja.Zdieľať

Mám. No ako som povedal, moja osobná bezpečnosť je čosi, čoho som sa musel vzdať. Samozrejme, že cítim strach. Cítim ho denne.

Chcem sa vrátiť k momentu pri rieke, keď si mal všetkého dosť. Ostrihal si si bradu a oholil vlasy, vzal si cigarety a šiel si von. Keď si vedome porušil všetky reguly kalifátu a čakal smrť.

V tom momente sa mi uľavilo. Vieš, ja nie som nábožensky založený. No v tom momente som cítil, že to bol akýsi znak, čosi, čo sám dosiaľ neviem uchopiť. Ten fakt, že ma Daeš vtedy nechytil a nepopravil, ma doviedol k poznaniu, že moja misia je väčšia, než som ja.

To znie nábožensky.

Viem, aj preto som opatrný, keď o tom rozprávam. Uvedomil som si, že poslanie, ktoré mám, ma presahuje. Prípad Mosulu je väčší ako ja, Omar. Ak by som sa vzdal a podľahol svojmu strachu, slabostiam či únave, mesto by prehralo. Vo svojej práci chcem pokračovať, pretože to, čo sa deje v Mosule, nie je o tomto okamihu. Čitatelia, ktorí budú záznam diania čítať, budú z budúcnosti. História nikdy nebola o minulosti. Je vždy o budúcnosti.

Často sa vraví, že keď sa začne vojna, prvou obeťou je pravda.

Mojím osudom je brániť mesto. Nielen teraz, ale aj v budúcnosti.Zdieľať

Presne tak. Predstav si súd, kde bude Mosul na lavičke obžalovaných. Keď bude chcieť žalobca žalovať mesto za to, čo sa stalo, keď ho prevzali teroristi a zmenili na kalifát. Nebude tam nik, kto by ho bránil. Mosul bude sám. Alebo bude žalobca niekto, koho mu vyberie štát, koho nebude zaujímať, čo sa v Mosule v skutočnosti dialo, či je mesto vinné, alebo nie. A potom si predstav, že tam bude ktosi, kto zbieral materiály a deň za dňom podrobne dokumentoval, čo sa naozaj stalo. A pripravoval ich na súd. To je Mosul Eye.

To je spojenie medzi tebou a mestom. 

Možno to znie zvláštne, ale áno. Vnímam, že mojím osudom je brániť mesto. Nielen teraz, ale aj v budúcnosti. Veľmi by som si želal, aby po mne túto misiu prevzali ďalšie generácie.

Keď si bol v Mosule, počas kalifátu prebiehali verejné popravy. Ľudia si ich často natáčali na mobily, týranie človeka bolo pre mnohých čosi ako divadlo. Tlačili sa, aby videli, ako muža či ženu uprostred námestia kameňujú a oni pri kriku okolia pomaly umierajú. Iste, ako ľudské bytosti sme zvedavé. No ako po tom všetkom vnímaš ľudí z Mosulu?

Toto je veľmi ťažká otázka. Ako si povedala, ľudia sú zvedavé bytosti. Nie vždy rozumejú, čo sa okolo nich deje. Sústredia sa často len na výsek, akýsi nasvietený úlomok reality. Preto vravím, že keď si historikom, snažíš sa dať zmysel vložením toho úlomku do širšieho kontextu. Samozrejme, história nie je matematika. No niekedy možno aplikovať matematiku aj na históriu. Vytvoríš istú logiku udalostí, na základe ktorej uvidíš, že ak nastane tento reťazec diania, vyústi do tohto záveru.

Narodil som sa uprostred iracko-iránskej vojny, zažil som inváziu Američanov, neskôr Islamský štát. Videl som, ako na to všetko reagujú ľudia. Keď budeš ako človek žiť viac ako päť dekád v útlaku, v štáte plne prerastenom korupciou, kde nebudú fungovať základné práva... V takýchto podmienkach ľudia strácajú význam svojho života. Nemajú nad ním kontrolu, prevzal ju ktosi iný. Keď prišiel Daeš, zamedzil útlaku zo strany vlády. Doslova odsekol vplyv Bagdadu. Ľudia v Mosule tak mali na chvíľu pocit, že toto je ich príležitosť žiť svoje životy.

No to sa po krátkom čase zmenilo. Boli to roky, čo celý svet sledoval, čo sa deje v tvojom domove.

Priam filmový spôsob, akým popravy predvádzali, zapríčinil, že sa na ne chcel pozerať každý.Zdieľať

Áno, útlak sa vrátil a bol oveľa silnejší. Ľudia boli stále v šoku, stojac oproti všetkej tej krutosti, ktorá sa odohrávala na námestiach. Nečakal by som, že dieťa bude rozumieť, čo sa pred ním deje, keď bude vystavené obrazu, ako človeku uprostred ulice stínajú hlavu. Otázne je, čo s tým obrazom urobí, kto mu ho vysvetlí.

Iste, niektorí ľudia to sledovali, pretože sa im to páčilo. No nie som si istý, že to boli všetci. Vnímal som skôr tú ľahkosť, akou je možné kontrolovať mysle ľudí. Aké jednoduché je ovládať, vyžadovať poslušnosť. Daeš mal na to všetky nástroje. Priam filmový spôsob, akým popravy predvádzali, zapríčinil, že sa na ne chcel pozerať každý. Ľudí Mosulu však obviňujem za inú vec.

Za čo?

Keď sa začala v meste deštrukcia nášho kultúrneho, historického dedičstva, nik sa nevzoprel. Nik sa ho nezastal. Bolo to aj preto, že o ňom nevedeli. Že si nikdy nedali tú námahu porozumieť, v akom kultúrne bohatom priestore žijú. Nevedeli, že v Mosule žijú Židia, kým Daeš nezaútočil na synagógu. Nevedeli, že v Mosule sú viaceré skupiny kresťanov, že v meste žijú Arabi, Turkméni či jezídi.

Samozrejme, nik priamo nevzal kladivo a nerozbíjal sochy na budovách a chrámoch. No tým, že ľudia neurobili nič, dopustili, že sa časť nášho mosulského, ale najmä ľudského dedičstva nenávratne stratila. Dovolili to, pretože si neuvedomovali jej kultúrnu hodnotu. Nerozumeli jej, pretože sa o ňu nikdy poriadne nezaujímali, hoci žijú v meste, kde sú históriou doslova obklopení. Za to ľudí v Mosule obviňujem.

Radikáli Islamského štátu kladivami ničia historické pamiatky.

Všetky detaily nosím v sebe

Keď spomínaš ďalšie etniká, najmä jezídov či kresťanov, ISIS mnohé ženy z náboženských menšín držal ako svoje sexuálne otrokyne. Niektoré z nich boli v zajatí aj roky, mnohé sú dodnes. Viem to, pretože zo Slovenska prúdili financie na ich záchranu.

Áno, počul som o tom, samozrejme. Tieto ženy boli určené pre bojovníkov ISIS. Zrejme sa nebudem mýliť, ak poviem, že pre nemalé množstvo z nich tvorila vízia sexuálnych otrokýň motiváciu, aby sa ku skupine pridali.

Pomoc zo Slovenska Ak by niekto z tejto ulice zistil, že som pomáhal tým ženám, rovno by ma zabili

Iva Mrvová

Záchranu sexuálnych otrokýň z rúk Islamského štátu finančne podporovala aj KBS.

Ako vravíš, narodil si sa uprostred iracko-iránskej vojny, zažil si inváziu USA, neskôr príchod Islamského štátu. V dokumente od BBC „Kedysi v Iraku“ si povedal, že sa niekedy čuduješ, že po tom všetkom ešte dokážeš rozprávať.

Možno som stratil schopnosť cítiť. Možno už necítim nič.

Keď kráčaš cez Paríž, si v ňom aj mentálne, či iba fyzicky?

Nie. Žijem v Paríži, no moja myseľ je v Mosule.

Je možné takto dlhodobo žiť?

Je to náročná situácia, ale nemám na výber.

Tú cestu si si však vybral sám.

Áno, nik iný ti podobnú úlohu nedá. Vnímam ju ako svoju povinnosť ako ľudskej bytosti. Pokiaľ som dostal vzdelanie a ako svedok priamo zažil isté udalosti, nedokážem sám seba ospravedlniť, prečo by som ako historik nemal prevziať zodpovednosť zaznamenávať históriu, a to najmä históriu svojho domova. Je to pre mňa čosi ako morálna povinnosť.

Momentálne funguješ vo Francúzsku, kde učíš na univerzite dejiny Blízkeho východu. Ako s tebou ľudia komunikujú, keď zistia, kto si a čo si videl?

Ak sa o dušu mesta nestaráme, umrie. A ja nedovolím, aby Mosul umrel.Zdieľať

Osobne som najšťastnejší, keď som so svojimi študentmi. Pamätám si, ako váhali, či sa ma spýtajú na to, či som naozaj ten Mosul Eye. Keď sa napokon odvážili, dlho sme sa o tom rozprávali. Pýtali sa ma na Mosul, neskôr aj na niektoré detaily. Vravel som im, že Mosul bol ponižovaný viac ako storočie. A mesto pre mňa nie sú iba budovy, mesto má dušu. A ak sa o túto dušu nebudeme starať, mesto umrie. A ja nedovolím, aby Mosul umrel.

Ako vravíš, vo svojej práci sa nesústreďuješ iba na obdobie ISIS, Mosul vnímaš v širšej historickej perspektíve.

Vieš, v Európe má každé väčšie mesto okrem svojich politických, ekonomických a iných autorít aj niekoho, kto je čosi ako jeho intelektuálna autorita. Skupina ľudí, ktorí udržujú mesto nažive tým, že sa snažia udržiavať nažive jeho históriu. Snažia sa jej porozumieť, vložiť ju do širšieho rámca a uchovať. Riadia mesto intelektuálne. Pýtam sa, prečo Mosul nemá túto autoritu? Keď sa vzdáš svojho mesta, tvoje mesto sa vzdá teba.

Zmierenie

Vravíš, že história sa neskladá z veľkých udalostí, ale skôr malých detailov. Keď si prechádzal Mosulom v čase kalifátu a vnímal do hĺbky, čo sa v ňom deje, čo všetko je človek schopný urobiť druhému, ako s tým dnes dokážeš fungovať?

Ja viac neviem, čo normálnosť znamená.Zdieľať

Je to niečo, čomu som sa v spomienkach snažil vyhnúť. No čím viac sa snažím zabudnúť, tým viac sa všetko vynára. Keď spätne čítam svoj denník, uvedomujem si, že si pamätám veci do tej miery, že... Odpusť, že to hovorím, a pokojne ma zastav, ak by to bolo príliš. Pamätám si, keď mužovi na námestí odrezali hlavu a krv mu vyvrela z tepien. Pamätám si to všetko, každý detail jeho krku. Predstav si, že si tie obrazy pamätáš do tejto hĺbky... Pre človeka je to zničujúce. Vždy si však uvedomím, že mám svoju misiu a toto je cena, ktorú za ňu musím zaplatiť.

Nie je normálne mať takúto pamäť.

Vravím, že viac neviem, čo normálnosť znamená.

V misii dokumentovať, čo ISIS na svojom území činil, si sa rozhodol hneď po tom, ako militanti obsadili mesto. Keď si kráčal k rieke zmierený s tým, že umrieš, nebolo v tom akési vzdanie sa svojho poslania?

Chcel som žiť, no človek sa nenarodil, aby žil takto.Zdieľať

Nechcel som sa vzdať. Chcel som žiť, no človek sa nenarodil, aby žil takto. Dokumentoval som dianie v meste dlho, dávno pred tým, ako ho prevzal Daeš. Po momente pri rieke, keď som prežil, sa moje poslanie zaznamenávať, čo sa v okolí deje, stalo jasným, zreteľným. Pochopil som, že v tom, čo robím, mám pokračovať. Fakt, že som v tej chvíli nezomrel, mi ukázal, že môj osud sa zmenil. Kvôli svojej misii mám žiť ďalej. Vnútorne som to prijal.

Hovoril si s niekým o tom, čo sa stalo?

Nie. Nemohol som sa zveriť ani najbližším, hoci ma tie emócie ťažili. Chcel som im povedať, že mám strach a som unavený, no nemohol som. Ak by o tom, čo robím, vedeli, dostal by som ich do ohrozenia života.

Keď si sa v to ráno zobudil, ostrihal a šiel k Tigrisu, nik z rodiny si nič nevšimol?

Koniec všetkého je smrť a ja som predsa šiel zomrieť. Tak prečo by som sa mal báť?Zdieľať

Videla ma mama. Pýtala sa ma, Omar, čo sa deje, že nie je v poriadku, že idem takto von – ostrihaný a oholený, bez islamistického oblečenia. Vravela mi, Omar, zabijú ťa. Povedal som jej, nech sa nebojí, všetko bude v poriadku. Pamätám si, že keď som odchádzal z domu, nebál som sa ničoho. Koniec všetkého je smrť a ja som predsa šiel zomrieť. Tak prečo by som sa mal báť? Keď som vyšiel z domu, všetok strach zo mňa opadol.

Človek si povie, že byť pripravený zomrieť, nebáť sa ničoho musí byť veľmi silná skúsenosť.

Moment, keď som sa rozhodol zomrieť, bol manifestom, že pred nimi nemám strach.Zdieľať

Tu musíme byť opatrní, Iva. Nechcem, aby ten okamih vyznel ako šťastný. Nebol. Myšlienka, že človek chce ukončiť svoj život, je strašidelná. Nik by to nemal zažiť. Vnímal som ten stav ako východisko, exit z toho všetkého, čo nás obklopovalo. Rozhodol som sa zomrieť, pretože som chcel konečne prestať žiť v tom neustálom strachu a tlaku. Už som viac nemohol. My ľudia sme sa nenarodili, aby sme takto žili. V tej chvíli som však pochopil, že ak som nažive, som voči nim mocnejší. Mojou úlohou je chrániť mesto a to budem robiť len ťažko, ak budem mŕtvy.

Pamätám si, ako som stál pri rieke a fajčil. Ten tabak bol hnusný, akýsi sýrsky, nič iné sa však v okolí zohnať nedalo. Okolo mňa boli ľudia, sledovali ma. Čakal som, že po mňa prídu hliadky Daešu a odvedú ma, že čoskoro zomriem. Nik z tých ľudí ma však nenahlásil. Tigris sa valil predo mnou a ja som tam stál, s vlasmi ostrihanými nakrátko a cigaretou v ústach, a cítil sa silný. Ten moment, keď som sa rozhodol zomrieť, bol manifestom, že pred nimi nemám strach. Že nech robia čokoľvek, nebojím sa ich.

V kalifáte. Ostrihaný, oholený a pripravený zomrieť. Foto: Mosul Eye

Rodina

Poďme k druhému momentu, keď tlak narastal a ty si sa rozhodol odísť, opustiť mesto, ktoré miluješ, a zanechať v ňom svojich blízkych.

Zbalil som si základné veci, harddisk a nejaké oblečenie. Bolo šesť hodín ráno, v dome bolo ticho. Mama ma zbadala, zobudila sa, pozrela na mňa a spýtala sa, kam idem. Vravel som jej, že neviem, ale odchádzam. Už tu nemôžem žiť. Nič viac som jej povedať nemohol, nevedel som, či prežijem. Šiel som do sýrskej Rakky a odtiaľ spolu s ďalšími utečencami do Turecka. Napokon to bolo celkom ľahké. Odtiaľ som v práci pokračoval.

Mosul oslobodili v júli 2017, v decembri si zverejnil svoju identitu ako bloger Mosul Eye. Ako to prijala rodina?

Mama mi vtedy zavolala a len povedala: „Vždy som tušila, že si to ty.“ No mnohí príbuzní boli v šoku. Vtedy však pochopili, prečo som z Iraku odišiel. Musel som ich chrániť. Ak by som v Mosule zostal a chytili by ma, potrestali by nielen mňa, ale aj moju rodinu. Nemohol by som žiť s myšlienkou, že by kvôli mne ublížili rodine.

Tvoja rodina je však stále v Mosule, kde sú podporovatelia Daešu. Nemáš strach, že sa rodine za to, čo si robil a v podstate stále robíš, niekto pomstí?

Mám, určite. ISIS však dnes nedisponuje takou silou ako kedysi. Navyše, ak by sa im niečo stalo, Bagdad by zostal v hanbe. A ak niečo Bagdad nemá rád, je to hanba. Takže existuje určitá garancia, vďaka ktorej viem, že moja rodina je chránená.

Budúcnosť

Keď sa pozeráš do budúcnosti, čo v nej vidíš pre seba a čo pre Mosul?

V Mosule je vôľa žiť a to je najpodstatnejšie.Zdieľať

V rámci Mosulu vidím väčšie oddelenie od centrálnej vlády, čo je dobrý znak. Mosul si znova uvedomuje, že netreba byť administratívne závislý od Bagdadu. Mesto bude mať príležitosť kráčať do budúcnosti samostatnejšie. Je tiež vidieť aktivity mladých Mosulčanov, ktorí rozbiehajú množstvo projektov, tiež sa zvyšuje povedomie o ženských právach. Ženy dosiaľ nemohli byť aktívnymi členmi verejného života. No dnes sa to mení. V Mosule je vôľa žiť a to je to najpodstatnejšie.

A tvoja budúcnosť?

Sú tu dve možnosti. Jedna je, že sa na konci života nájdem sedieť v suteréne nejakého starobylého kláštora obklopený fľašami vína a knihami. Druhá, že strávim svoj život na akadémii, kde budem učiť a písať. Ktovie, no ak sa dožijem, tá prvá možnosť sa mi zdá najpravdepodobnejšia. (Úsmev.)

Kedy sa ti vyhrážali naposledy?

Náznaky sú stále. Vo väčšej miere to bolo naposledy v roku 2018, keď zverejnili video, kde mi odkazovali, že čoskoro umriem. Samozrejme, že som bol – a stále som vystrašený. No dnes žijem na slobode a to je oveľa, oveľa viac ako tento môj strach.