Fotoreportáž Ak chcete vedieť, kedy tornádo udrelo, pozrite sa na kostolné hodiny

Keby človek vošiel do Moravskej Novej Vsi zo severu, nevšimne si nič zvláštne. Ale ako sa bude približovať k stredu obce, veci začnú byť podozrivé. No ani oranžový prach na zemi, deravé strechy domov, rozbité škridle a dolámané konáre lemujúce obrubníky ho nepripravia na pohľad, ktorý sa mu naskytne v strede dediny.

Je neuveriteľné, že tornádo pracuje tak rýchlo. Spúšť, ktorú za sebou nechá, pôsobí ako výsledok niekoľkohodinového besnenia barbarskej armády. Námestie a jeho okolie je zničené. Borovice pri múre cintorína do jednej polámané. Náhrobné kamene vietor vykýval a vyvalil z hliny ako zuby z ďasna.

Živel schmatol plechy zo striech, zastavili sa, až keď narazili na stĺpy. Teraz ležia obkrútené okolo nich, dokrkvané ako veľké kovové vreckovky. Autá stoja mimo parkovacích miest, jedno dokonca obrátené na streche. Sedačky pokrýva zmes škridly, konárov a prachu, ktorá si našla cestu dnu cez rozbité okná. A domy…

Na prvý pohľad vidno, kade sa tornádo prehnalo svojím ničivým tancom. Tie, čo dostali plný zásah,  vyzerajú neobývateľne. Vybité okná, strhnuté strechy a prevalené krovy. Na fasádach ryhy od lietajúcich črepov, niektoré časti strhnuté cez zateplenie až na tehlu. V predzáhradkách spúšť zo škridiel, dosák, krytín a všemožného bordelu.

Nad hlavou podchvíľou preletí vrtuľník. Do obce a von prúdia autá s modrými svetlami, najmä hasiči, ale aj policajti a záchranári. „Prvýkrát sme sem prišli niečo po polnoci,“ hovorí požiarnik z Brna. „Doniesli sme jedlo, potom sme sa otočili po cisternu s pitnou vodou. Odvtedy pomáhame, kde sa dá. Možno nás o nejaký čas vymenia kolegovia, ale to asi až keď od únavy padneme na hubu,“ smeje sa hasič.

Oddychuje v tieni pri miestnom kostole, zatiaľ čo jeho kolegovia zo strechy zhadzujú poničené škridly. Kostol dostal poriadny úder. Miništrant Stanislav bol v ňom, keď dedinu zasiahlo tornádo. „Bol som na omši. Akurát sa končilo Premenenie, keď vybilo jedno okno a potom druhé. Nevedeli sme, čo sa deje,“ spomína si. Spolu s ostatnými veriacimi čakali v kostole, zatiaľ čo za jeho múrmi vyčíňal vietor.

Po oknách sa poddala strecha. „Ešte šťastie, že spadla do boku, a nie dovnútra kostola,“ hovorí Stanislav. Najprv chceli v kostole počkať na hasičov, ale potom sa rozhodli vyjsť von. „Postarali sme sa o babky a začali sme odpratávať,“ uzatvorí miništrant a do kontajnera hodí ďalšiu várku škridly.

Mimochodom, ak chce niekto zistiť, kedy tornádo udrelo, stačí sa mu pozrieť na kostolnú vežu. Hodiny ukazujú pol ôsmej a od včera sa nepohli.

So Stanislavom na streche fary pracuje aj niekoľko Slovákov. Sú zo spoločenstva Jakubčatá, ktoré v Brne združuje prevažne študujúcich slovenských kresťanov.

Miestny farár otec Marián je Slovák, tak im chodí do Brna slúžiť slovenské omše. Oni mu teraz na oplátku prišli pomôcť s farou a kostolom.

„Už v noci sme začali rozmýšľať, či nebude treba ísť pomôcť. Ale v dedine nemali signál. Ráno nás otec Marián kontaktoval a poprosil o pomoc. Tak sme dali dokopy niekoľko áut a okolo desiatej sme boli tu,“ opisuje líder spoločenstva Ľubo. Na fare aj prespia, ráno sa k nim pridajú čerstvé posily a budú pokračovať v práci.

Strechu, ktorú rozoberajú, pomáhali niektorí z nich pokryť ani nie pred dvoma rokmi. „Asi sme to urobili zle,“ smejú sa.

Kňaz zo zničenej obce na Morave Keď prišlo tornádo, slúžil som omšu. Myslel som si, že sa začala vojna

Pavol Hudák

Farár z Moravskej Novej Vsi hovorí, že deň po tragédii vidí medzi ľuďmi obrovskú solidaritu, pomáhajú si aj hnevníci.

Je poobedie a dedina sa spamätáva. Povetrím sa nesie ustavičný hukot drvičky, v ktorej miznú rozlámané konáre, a pleskot padajúcich škridiel, ktoré domáci zhadzujú zo striech. Ľudia zháňajú plachty, ktorými si dočasne zakryjú strechy a prázdne okná fačujú igelitom. Kontajnery sa plnia sutinami, pomedzi domy jazdí niekoľko bagrov a na striedačku pomáhajú, komu treba.

Ulicami sa nenesie radostný spev práce, ale ani zúfalý nárek. Je deň po pohrome, každý robí, čo treba. Čo iné im zostáva?

Najviac bolí pohľad na nové domy. Bez striech a s vejúcimi plachtami vyzerajú, ako keby ešte neboli dostavané. Lenže ony už raz dostavané boli. Mladé rodiny s hypotékou na krku sa v nich hádam ani nestihli zabývať.

Jedinou útechou je, že nik kvôli pohrome neumrie hladom a podchladením. Niektoré penzióny na Morave sa rozhodli zdarma poskytnúť izby rodinám, ktorým vietor zdemoloval dom. Ďalších ľudí prichýlia susedia či rodina. Na námestí v Moravskej Novej Vsi je stánok s jedlom pre všetkých postihnutých katastrofou. Pomedzi pomáhajúcich pri kostole chodia tety s rezňami, kyslými uhorkami a obloženými chlebíčkami.

„Treba to všetko zjesť, ešte stále nemáme elektrinu, takže nefunguje chladnička!“ núkajú pracovníkov, ktorí prišli pomôcť z okolitých dedín.

Dedina sa spamätáva, ale bude trvať ešte veľmi dlho, kým hrubá skaza po tornáde zmizne.

Aj po celodennej práci vyzerá Moravská Nová Ves zdevastovane. Navyše domácim k starostiam o strechu nad hlavou pribudli starosti o majetok. Ktosi v dedine sa už pokúšal rabovať.

A dlho potrvá aj to, kým sa všetky veci vrátia na pôvodné miesto. Na chodník pred faru privialo ťažkú stavbársku žabu a ešte stále si po ňu nik neprišiel.

Takto vyzerá dedina deň po tornáde.