V rozhovore pre Postoj objasňuje, prečo ešte nie je závislosť od pornografie uznaná ako choroba v zozname Medzinárodnej klasifikácie chorôb napriek tomu, že existujú dôkazy, že pri nej dochádza k zásadným zmenám v mozgu. „V mozgu máme neuróny, ktoré medzi sebou vytvárajú spojenia, a pri pôsobení spomínaných chemických látok sa tvoria nové spojenia, ktoré posilňujú spomenutý patologický vzorec. Mozog sa teda prispôsobuje aj svojou štruktúrou. Ľudovo povedané, ako keby sme mali v mozgu vychodené cestičky, po ktorých sme naučení chodiť. Keď sa chce človek vyliečiť, musí si vychodiť novú cestičku. Tá stará tam však už zostáva.“

S psychiatričkou Zuzanou Hupkovou sme sa rozprávali o tom, aké typy ľudí sú najviac ohrozené vznikom závislosti od pornografie, ale aj o tom, ako môžu rodičia pred touto hrozbou ochrániť svoje deti.  

Zuzana Hupková pracovala v Centre pre liečbu drogových závislostí v Žiline, kde získala skúsenosti s prácou s pacientmi závislými od alkoholu, drog a gamblingu. Pokračovala na Psychiatrickom oddelení v Trnave. V roku 2015 zložila atestačnú skúšku v odbore psychiatria a obhájila špecializačnú prácu zameranú na problémové sledovanie pornografie. Pôsobila tiež v Sanatóriu AT v Bratislave zameranom na liečbu látkových a nelátkových závislostí. Okrem lekárskeho dohľadu viedla skupinové terapeutické sedenia a komunity. Dnes má vlastnú súkromnú prax v psychiatrickej ambulancii v Bratislave.

Závislosť od alkoholu, drog vnímame ako spoločnosť úplne inak ako sexuálnu závislosť, ktorá je akýmsi tabu. Ide vôbec o reálnu závislosť, keď nesúvisí s nejakými látkami, ktoré človek do seba dáva? 

Závislosť od sexu či pornografie nie je ešte oficiálne schválenou diagnózou. To znamená, že keby sme zobrali medzinárodnú klasifikáciu ochorení, tak by sme tam nenašli diagnózu sexuálnej závislosti. 

Môžeme ju však opísať ako určitú patológiu v správaní alebo istý vzorec, ktorý vykazuje známky nutkavého správania, čo znamená, že po pôsobení určitých spúšťačov, ktorými sú najčastejšie negatívne emócie, sa opakuje stereotypným spôsobom. Človek tak do istej miery stráca nad svojím správaním kontrolu. 

Tento mechanizmus prináša človeku krátkodobú úľavu. Následne však začne mať výčitky, takže opäť upadne do negatívnych emócií, zníži sa mu sebavedomie a o to ľahšie sa opäť dostane do nejakej nepohody alebo negatívnej emócie, keď zopakuje naučené správanie. Takýto človek prakticky nemá naučené iné mechanizmy, ako by sa dostal cez jemu nepríjemné situácie adaptívnejším, teda zdravším spôsobom.

Prečo potom nie je závislosť od pornografie zaradená oficiálne do zoznamu Medzinárodnej klasifikácie chorôb, keď prax aj odborníci ukazujú, že toto správanie ničí ľudské životy a ľudia si nevedia sami pomôcť?

Boli pokusy dostať závislosť od pornografie do klasifikácie chorôb, sama som sa zaujímala o to, prečo sa to nakoniec nepodarilo. Jeden z argumentov bol, že určitým typom ľudí, ktorí trpia nejakou vážnejšou sexuálnou deviáciou, môže pravidelné sledovanie pornografie aj pomáhať zabrániť tomu, aby vykonávali nejakú kriminálnu činnosť, teda ako istý ventil.

Ďalšie argumenty boli, že nemáme ešte dostatočné dôkazy na neurobiologickej úrovni, čo sa týka detegovateľných chemických a štrukturálnych zmien v mozgu, ktoré by dokazovali, že ide v princípe o rovnakú závislosť ako pri závislosti od alkoholu alebo kokaínu.

Postupne sa však zhromažďujú vedecké dôkazy o tom, že zmeny v mozgu sú pri kompulzívnom konzume pornografie podobné ako pri závislosti od drog alebo gamblingu, takže je zrejme otázkou času, kedy bude sexuálna závislosť zaradená medzi závislosti. Alternatívne sa uvažuje o zaradení tejto poruchy medzi kompulzívne poruchy alebo medzi poruchy impulzov a návykov, kam v súčasnosti patrí napríklad aj gambling.

Čo si máme predstaviť pod chemickými zmenami v mozgu v prípade závislosti od pornografie?

Ide o súbor chemických procesov, v tomto prípade kľúčovú úlohu zohráva dopamín. Je to neurotransmiter, ktorý zameriava našu pozornosť voči podnetom, ktoré sú pre nás odmeňujúce. Pre naše prežitie je dôležité to, aby sme pili, jedli a aby sa zachovalo ľudstvo, čiže aby sme žili sexuálne.

Náš mozog všetky tieto aktivity odmeňuje, preto pri nich pociťujeme slasť alebo eufóriu. Za tieto pocity zodpovedajú vnútorné opioidy, ktoré si organizmus tvorí sám. Problém však nastáva pri opakovanej dlhodobej stimulácii, keď si vytvárame toleranciu na pôsobenie týchto látok. To znamená, že potrebujeme stále viac a viac, aby sme dosiahli rovnakú úroveň slasti. Ďalej zohráva úlohu aj testosterón, noradrenalín a ďalšie neurotransmitery. Vzniká tak akýsi chemický kokteil, ktorý v mozgu pôsobí. Dôležité však je, že nedochádza len k funkčným zmenám mozgu.

A k akým zmenám ešte dochádza? 

K zmenám na úrovni mozgovej štruktúry. To znamená, že máme v mozgu neuróny, ktoré medzi sebou vytvárajú spojenia, a pri pôsobení spomínaných chemických látok sa tvoria nové spojenia, ktoré posilňujú v úvode spomenutý patologický vzorec. Mozog sa teda prispôsobuje aj svojou štruktúrou.

Ľudovo povedané, ako keby sme mali v mozgu vychodené cestičky, po ktorých sme naučení chodiť. Keď sa chce človek vyliečiť, musí si vychodiť novú cestičku. Tá stará tam však už zostáva.

Keď teda už existujú dôkazy o zmenách na mozgovej úrovni, je to zrejme reálny fenomén dnešnej doby. Postihuje stále viac ľudí? 

Rozšíril sa nástupom digitalizácie, teda u nás od deväťdesiatych rokov. Časom sa stal internet dostupnejší pre široké vrstvy obyvateľstva a zaručoval anonymitu. Predtým si musel človek požičať videokazety alebo si kúpiť časopisy, pričom musel vyjsť na verejnosť a riskovať, že ho tam niekto uvidí.

Dnes nikto nevie, kto sa prihlási online, ak si to človek dobre zabezpečí, tak mu nikto na to nepríde, až kým sa neobjavia prvé negatívne následky. Neexistujú presnejšie štatistiky, koľko ľudí je závislých od sexu, tým, že to nie je ešte uznané ako diagnostická kategória.

Zo svojej praxe však máte asi skúsenosť, či je takýchto ľudí viac.

Keďže je potreba vzniku podporných skupín pre týchto ľudí, zrejme ich nie je málo. Predpokladám, že po korona kríze bude tento problém ešte väčší. Najväčší internetový portál Pornhub umožnil v tomto čase pandémie prezeranie prémiových videí zdarma, čo viedlo k masívnemu nárastu sledovanosti vo viacerých krajinách. Predpokladám teda, že po pandémii nárast počtu ľudí s problémovým sledovaním pornografie ešte len zaznamenáme.

Každý, kto sa dostane k pornografickým videám, môže byť ohrozený patologickým vzorcom správania? Sú niektoré typy ľudí ohrozené viac?

Nie každý, kto pozerá pornografické videá, je ohrozený rozvojom problémového správania. Ale sú typy ľudí, ktoré sú náchylnejšie k vzniku patológie. Patria sem jedinci s nedostatočnými sociálnymi zručnosťami, so sklonom k izolácii, úzkosťou, depresiou, impulzívni alebo takí, ktorí potrebujú na udržanie pozornosti stále nové stimuly. Skupina ohrozených tak môže byť pomerne veľká. Nevieme však s istotou povedať, u koho sa z konzumu stane návyk.

Americký psychiater Patrick Carnes už v roku 1991 opísal určité kritériá pre diagnostikovanie poruchy závislostného typu v oblasti pornografie.

O aké kritériá ide?

Napríklad, že človek sa opakovane pokúša prestať so sledovaním pornografie a nedarí sa mu to alebo že trávi pri sledovaní pornografie viac času, ako by chcel. Ďalej, že človek myslí na to, čo videl, aj mimo sledovania v reálnom čase a zahlcuje to jeho pozornosť. Potom, že pornografiu pozerá čoraz častejšie a dlhšie, čo je nárast tolerancie, ktorý som spomínala. A pokračuje napriek tomu, že to už má negatívne následky na jeho život.

Aké sú tie konkrétne následky, ktoré už sú vážne?

Ovplyvňuje to jeho vzťahy tým, že prestane tráviť čas so svojou rodinou, prestane sa venovať svojim koníčkom, zhorší sa jeho pracovný výkon, čo môže viesť k strate zamestnania. Premieta sa to tiež do problémov v psychickej oblasti. Často títo ľudia pozerajú porno v noci, čo vedie k poruchám spánku a niekedy dochádza k sekundárnemu rozvoju depresie.

Sú deti a tínedžeri ohrození ešte vážnejšie, keďže to, čo vidia, nevedia reálne vyhodnocovať? Sú tiež ohrození závislosťou?

Pre deti môže byť takýto stimul intenzívnejší a vyvolávať u nich väčší šok. Deti na pornografiu prevažne reagujú dvoma spôsobmi – buď je im to odporné a nechcú to pozerať, alebo zistia, že im to vyvoláva príjemné pocity. To, či sa u nich nakoniec vyvinie závislostné správanie, záleží dosť na tom, či majú predispozíciu k tomu, aby sa stali závislými. Väčšinou vieme vystopovať, že v takýchto prípadoch má dieťa aj iné problémy, ktoré nevie inak riešiť. Deti pri porne vedia zabudnúť na svoje problémy a pri vzrušení zažívajú únik z reality, ktorá je pre ne náročná.

V základnej príručke Spoločenstva anonymných sexholikov je opísaný príbeh chlapca, ktorý žil vo veľkej chudobe. Otec mu zomrel, matka bola zúfalá. Ako dieťa objavil komiks, v ktorom bola zobrazená krásna žena – Kráľovná kúziel. Táto žena v príbehu objala hrdinu, čo u chlapca vyvolalo silné fyzické vzrušenie. Pocity extázy mu priniesli únik z celej jeho strašnej reality. Neskôr začal vyhľadávať obrázky so zvodnými ženami a opakoval to, čo zistil, že mu funguje ako únik do fantázie, čím sa stávala existencia pre neho znesiteľnejšia.

Teda platí, že ak má dieťa naplnené emočné, telesné a vzťahové potreby, tak minimalizujeme ako rodičia toto riziko?

Áno. Ak chceme minimalizovať akýkoľvek psychický problém, mali by sme myslieť na päť základných potrieb, ktoré by sme mali ako rodičia naplniť. Prvá je potreba bezpečia. Chlapec zo spomínaného príbehu nemal túto potrebu naplnenú. Stratil otca – ochrancu, emočnú podporu matky a žil v existenčnej neistote. Potom je tu potreba autonómie – dieťa potrebuje zažiť úspech, pochvalu, samostatnosť. Ďalej potreba hraníc, ktorých nositeľom by mal byť najmä otec. Zároveň platí, že tieto hranice by mali byť flexibilné, veku primerané.

Ďalšou potrebou je sloboda vyjadrovania emócií a potrieb. V závislých rodinách býva prítomný fenomén, že buď sú emócie zakazované, napríklad vetami „Nesmieš sa hnevať!“, hnev je považovaný za hriech, alebo sú, naopak, emócie vyjadrované príliš expresívne a v rodine dochádza k častým konfliktom. Potom je dôležitá potreba spontánnosti a hravosti, to, že dieťa si môže dovoliť byť dieťaťom. Samozrejme, ani toto nie je 100 % zárukou, že sa „to“ práve nášmu dieťaťu nestane.

Čítajte tiež

Manželka závislého od porna Kedysi som to brala osobne ako zradu alebo ako svoje zlyhanie

Zuzana Hanusová

Rozhovor so ženou, ktorej manžel je roky závislý od pornografie. Nevzdala sa a prijala, že ona ho jednoducho zmeniť nemôže.

Poznáme rodiny, kde sú všetky deti vychovávané rovnako, majú rovnaké podmienky a iba jedno z nich sa stane závislé. Existuje teda niečo ako gén závislosti?

Podľa výskumov Britskej národnej asociácie majú deti alkoholikov štvornásobne vyššie riziko rozvoja závislosti, na základe čoho sa predpokladá určitá genetická predispozícia rozvoja závislostného správania. Vo všeobecnosti v skoršom veku zohrávajú viac rolu genetické faktory a v neskoršom sociálne vplyvy, teda do akého prostredia sa dieťa dostane. 

To znamená, že deti môžu mať rovnakú výchovu a podmienky, v ktorých vyrastali, záleží však, do akého sociálneho prostredia sa neskôr dostanú či ako trávia voľný čas.

Rodičia by mali odsledovať bezpečnosť prostredia, v ktorom sa neskôr deti pohybujú. Mal by im byť tiež umožnený dostatočný výber a vykonávanie voľnočasových aktivít. Na Islande, kde bola zaznamenaná vysoká prevalencia zneužívania návykových látok mládežou, bola realizovaná štúdia, v ktorej sa zistil výrazný pokles spotreby alkoholu a drog po tom, ako bolo deťom ponúknuté trávenie času rôznorodými aktivitami ako šport či umenie.

Mali by sme byť pozorní voči dieťaťu aj v čase puberty, snažiť sa udržiavať s ním dôverný vzťah. Je dôležité, aby dieťa mohlo prísť za rodičom s hocičím a vedelo, že nebude hneď moralizované a jeho problém démonizovaný. Aj keď príde s takýmto problémom. Pre dieťa je pomocou, ak rodič alebo dospelý dokáže vidieť aj takéto správanie ako symptóm, za ktorým sa môže skrývať hlbší problém.

Mnohí rodičia majú strach otvoriť s deťmi tému pornografie – hoci väčšina detí už funguje na smartfónoch s prístupom na internet –, lebo si myslia, že tým svoje deti iba upozornia na tento fenomén a vyvolajú u nich len zvedavosť. Je to reálna obava?

Je isté, že keď dieťa začne používať internet, tak na pornografiu natrafí. Otázka znie, či nie je lepšie, aby dieťa dopredu vedelo, s čím sa stretne. Myslím si, že je vždy lepšie, keď je pripravené, ako keby zažilo šok, s ktorým sa musí vysporiadať samo. 

Priemerne inteligentné dieťa pochopí, keď narazí na pornografiu, že to je niečo, čo by sa nemalo, a neviem si predstaviť, že samo od seba príde za rodičom a ukáže mu, že aha, toto som našiel. Je preto vhodné o tom s deťmi primeraným spôsobom hovoriť už skôr.

Vy sa stretávate s dospelými ľuďmi, ktorí majú s pornografiou problém, a spomínali ste, že vo väčšine prípadov si kompenzujú pornom hlbší problém. O aké problémy ide?

Detské potreby, ktoré som spomínala, úzko súvisia s ich dospelým životom. Už v detskom veku vznikajú takzvané jadrové presvedčenia, keď si dieťa vytvára názor na to, kým vlastne je, na základe svojich skúseností a reakcií okolia. Keď je napríklad dieťa prehnane kritizované, tak si vytvorí o sebe predstavu, že je neschopné. Potom si vytvára stratégie, vďaka ktorým dokáže preklenúť túto svoju predstavu o sebe tak, aby ho nezraňovala. Stratégiou môže potom byť, že pôjde pod úroveň svojich schopností, pričom každý jeho nezdar bude viesť k pocitom zúfalstva, ktoré bude v budúcnosti riešiť únikom.

Tých príkladov by som mohla uviesť veľmi veľa. Pornografia totiž funguje ako akýsi korektor negatívnych emócií, ale aj samoty. Ľudia, ktorým chýbajú sociálne kontakty a komunikačné zručnosti, môžu vnímať pornografiu ako prostriedok na získavanie zážitkov, ktoré by im inak boli nedostupné. Pre mladých mužov, ktorí majú problém nadviazať kontakt s dievčaťom, je toto jednoduchšia cesta.

Zrejme sa však nedá povedať, že len utiahnuté typy budú mať s pornografiou problém.

Nie. Napríklad aj ľudia extrovertní, ktorí žijú z impulzov, vyhľadávajú stále nové zážitky, adrenalínové športy, aby sa cítili dobre, majú v sebe vzorec, že potrebujú silné podnety na svoje fungovanie, môžu upadnúť do sveta pornografie. Je to celkom pestré spektrum spúšťačov, ktoré sadnú ako puzzle s rôznymi životnými situáciami.

Sú ľudia, ktorí napriek tomu, že majú prístup k pravidelnému sexuálnemu životu v manželstve alebo partnerstve, unikajú do pornografie. Teda ani naplnený sexuálny život nemusí byť riešením?

Pornografia ponúka to, čo manželka nemôže zákonite naplniť. Pornografické menu je nekonečné, muž si môže vybrať ženu aj aktivitu podľa svojich predstáv a virtuálna žena nekladie na neho žiadne nároky. Je to opäť únik pred námahou, pred vzťahom, pred nárokmi partnera.

Má podľa vás budúcnosť vzťah, kde sa u jedného objaví problém takejto závislosti?

Je určite náročnejšie fungovať v takomto ako v bežnom vzťahu a vyžaduje si to prácu zo strany oboch partnerov. Nielen od závislého, ale aj od partnera. Existuje totiž fenomén spoluzávislosti, čo je nevedomé správanie partnera, ktoré podporuje patológiu u závislého.

V akom zmysle?

Takéto správanie môže mať napríklad formu zametania problému pod koberec alebo partnerka príliš kontroluje partnera a podozrieva ho, že opäť pozeral pornografiu, na čo sa on hnevá, pretože sa cíti zranený partnerkinou nedôverou. Je to ako začarovaný kruh negatívnych emócií, ktorý opäť spúšťa u závislého potrebu opäť si k tomu sadnúť.

Hoci je prirodzené, že partnerka očakáva, že s tým ten druhý prestane, aj v rámci podporných skupín sa zdôrazňuje, aby každý z partnerov prevzal zodpovednosť len za svoj diel správania. Toto je veľmi ťažká časť pre manželky, ale je to veľmi dôležité, aby pochopili celý bludný cyklus závislého správania partnera a svojej pozície v ňom. 

Čítajte tiež

Anonymní sexholici Príbehy mužov, ktorých závislosť od porna a sexu priviedla k osobným tragédiám

Zuzana Hanusová

Vďaka podpornej skupine sú na ceste uzdravenia a majú nádej, že nad svojou závislosťou vyhrajú.

Sú nejaké možnosti, ako liečiť závislosť od pornografie odborným spôsobom?

Na Slovensku nemáme zatiaľ špecializované pracoviská, ktoré by sa zameriavali na tento problém. V rámci psychoterapeutického prístupu sú však postupy, ktoré sa používajú pri internetovej závislosti, gamblingu a ktoré by bolo možné použiť aj pre liečbu problémového správania spojeného s pornografiou.

Ako fungujú?

Pracuje sa na hľadaní spúšťačov, na tom, čo treba zmeniť v myslení a správaní tak, aby sa rozbil spomínaný patologický vzorec, na práci s akceptáciou aj svojich negatívnych emócií tak, aby človek od nich automaticky neutekal k pornografii, v hľadaní toho, akú predstavu má človek o sebe a o svete, v ktorom funguje, a ako táto jeho predstava ovplyvňuje jeho správanie, v skúmaní svojho hodnotového systému a nasledovaní týchto hodnôt… 

Ľuďom, ktorí žijú v partnerstve, sa napríklad odporúča, aby na dlhší čas sexuálne úplne abstinovali, práve preto, aby si vytvorili nový vzorec správania, kde druhého nevidia už ako objekt sexuálneho návyku, ale ako milovanú bytosť. Muži, ktorí sa považujú za závislých od pornografie, sami o sebe hovoria, že sú „kriplami v oblasti lásky“. Učia sa, čo znamená mať nesebecký, láskyplný vzťah, v ktorom hľadám najprv to, čo prináša radosť a uspokojenie tomu druhému.

Ľudia, ktorí skončili v podpornej skupine Anonymných sexholikov, tvrdia, že hoci vyskúšali všetko možné, aby sa z toho dostali, aj tak im pomohla až sila skupiny. Toto prostredie dobre poznáte, ako si vysvetľujete ich úspechy? 

Závislí mi niekedy hovoria, že ich nemôžem úplne pochopiť, lebo neviem, čo to je byť závislá, čo je pravdou. Najlepšie závislého človeka na tej bazálnej, ľudskej úrovni pochopí ten, kto má rovnaký problém. Kto je na ceste dlhšie ako oni sami, im môže ukázať, čo funguje. Teda motivuje ich aj úspech druhých.

Je to tiež určitá sila spoločenstva a pocit, že sa niekomu zodpovedám. Stretávajú sa každý týždeň, niekedy aj častejšie, povedia si, kto si čím prešiel. To ich drží, aby išli krok za krokom ďalej.

Nie je rizikom, že na týchto stretnutiach nie je prítomný odborník?

Riziko tam nevidím, majú svoje presné pravidlá, ktoré sú overené rokmi a výsledkami. My odborníci im pomáhame napríklad tým, že liečime inú patológiu, ktorá môže byť tiež prítomná, napríklad úzkosť alebo depresiu.

Môžu pomôcť aj psychiatrické lieky?

Môžu pomôcť v úvodnej abstinencii, keď prichádzajú nepríjemné stavy podráždenosti a úzkosti. Rovnako pri poruchách spánku. Antidepresíva majú tiež určitý inhibičný vplyv na sexuálne funkcie, môžu teda pomôcť preklenúť obdobie odvykania.

V príbehoch závislých ma zaujalo, že u väčšiny z nich sa to začínalo pornografiou, ale u mnohých pri tom nezostalo a potrebovali prekračovať hranice už aj v reálnom živote. Takýto progres je zákonitý?

Nárast tolerancie súvisí s endogénnymi opiátmi, ktoré sa vyplavujú počas orgazmu. Pri rovnakej intenzite stimulov dochádza k desenzitizácii a mozog vyžaduje intenzívnejšie podnety nato, aby sa dosiahla pôvodná úroveň slasti. V ďalšom štádiu už nie je motiváciou sledovania sexuálneho explicitného materiálu dosahovanie príjemných pocitov, ale únik pred nepríjemnými pocitmi, ktoré sa objavujú pri nemožnosti sledovania pornografie.

V praxi to znamená, že po nejakom čase už nestačí pozrieť si video akejkoľvek kategórie. Pridáva sa potreba presunu z online do reálneho prostredia, niekedy potreba prežívania reálneho rizika, adrenalínu, čo môže vyústiť do rizikového správania.

Sú títo ľudia vyliečiteľní?

Sú odborníci, ktorí tvrdia, že závislosť je liečiteľná. Väčšina sa však prikláňa k tomu, že nie. Závislosť možno liečiť, ale nie vyliečiť.

Pracovala som aj so závislými od alkoholu, gamblingu a drog a vnímam, že nestačí len abstinovať, ale potrebná je celková zmena životného štýlu, ktorá by mala byť doživotná.

Chodím na výročné stretnutia závislých, ktorí abstinujú päť, desať, pätnásť rokov života. Títo ľudia paradoxne hovoria, že závislosť im dala novú kvalitu života, že našli vďaka tomu nový životný štýl a dnes majú o to kvalitnejší život, lebo museli na sebe odviesť obrovskú prácu.

Týchto ľudí netreba odsudzovať, ale podporovať ich v tom, aby sa liečili a našli tak novú pôdu pod nohami. Jedným dychom by som však dodala, že je plnou zodpovednosťou človeka s problémovým sexuálnym správaním, aby svoj problém riešil dostupnými účinnými spôsobmi.

Foto: Andrej Lojan