Islam na Slovensku Riziko radikalizácie je väčšie, ak budú moslimovia fungovať v poloilegalite

„Je pravda, že vplyv viedenského islamizmu na Bratislavu je silný, pretože sú geograficky blízke, brnianski moslimovia sú tiež orientovaní viac na Viedeň než na Prahu,“ vysvetľuje Šmíd.

O čečenských radikáloch z Rakúska, ktorí narukovali k Islamskému štátu a dnes sa vracajú naspäť, o demokracii v Európe, kde je dnes islamizmus „prelezlá“ hrozba, ktorú si navyše časť spoločnosti nechce priznať, sme sa rozprávali s Tomášom Šmídom.

Bezpečnostný expert napriek tomu hovorí, že si nevie predstaviť argumentáciu, ktorá odmieta v krajine registrovať svetové náboženstvo. „Keď zaháňate ľudí do ilegality, radikalizujete ich viac,“ hovorí vo veľkom rozhovore o islamizme v súčasnej Európe.

Susedné Rakúsko aktuálne vytvorilo Národnú mapu islamu, ktorá obsahuje názvy a sídla vyše 600 mešít a moslimských organizácií v krajine (a ktorú v horúcej atmosfére medzičasom znova vypli). Je súčasťou reakcie na novembrový teroristický útok vo Viedni. Tieto problémy však nesúvisia s poslednou migračnou vlnou v rokoch 2014 – 2016. Veľká časť ľudí, ktorí z Rakúska odišli, aby sa pridali k Islamskému štátu, boli Čečenci s rakúskym občianstvom. Dnes sa z Iraku a Sýrie vracajú späť do Európy.

Je pravda, že nejde o poslednú migračnú vlnu, na problém sme si zarábali dlhšie. Rakúsko bolo napríklad pre spomínaných Čečencov jedna z prvých destinácií, do ktorej utekali tí, ktorí mali problém s federálnym režimom Ruska. Čečenci zo svojej krajiny neodišli dobrovoľne, nie sú ekonomickí migranti. Utekali, pretože museli. Rakúsko bolo neutrálny štát a Viedeň mala v post-sovietskom priestore povesť čohosi, čo nám je predsa len mentálne bližšie.

V Európe dnes máme mraky ľudí, o ktorých nič nevieme.Zdieľať

V susednom Rakúsku je dnes niekoľko mešít, kde sa združujú. Je tam evidentne nejaké jadro, ktoré tvoria skutoční saláfisti, mnohí z nich džihádisti, kde je prítomný aj násilný rozmer. Môže to byť novšia vlna emigrácie alebo druhá či tretia generácia, teda deti prvých emigrantov, čo kopíruje aj dianie v širšej Európe.

A tu sa mladí Čečenci a ďalší Severokaukazania dostávajú do kontaktu s Arabmi, Turkami. Dostávajú sa k jadru, z ktorého sa z Rakúska odchádzalo na bojisko do Sýrie a Iraku.

Dnes tu máme mraky ľudí bez identity, o ktorých nič nevieme. No problém radikálneho islamizmu by tu bol aj bez poslednej migračnej vlny.

Bezpečnostný expert a politológ Mgr. Tomáš Šmíd, Ph.D.

Prečo sme ho neriešili skôr?

Česi ani Slováci s tým zatiaľ priamy problém nemajú. Iste, sú tu náznaky, ako napríklad odsúdený imám Samer Shehadeh z Prahy, no radikáli sa na našom území zatiaľ nemajú čoho chytať. To však, samozrejme, môže byť o dvadsať rokov inak. Nemecko či Francúzsko je pre nich stále príťažlivejšie.

Byť moslimom výrazne posilňuje moment odcudzenia v Európe.Zdieľať

V rámci prvej migrácie väčšina z nich skutočne prichádzala najmä za prácou, za funkčným sociálnym systémom, ktorý ich drží nad vodou spôsobom, ktorý je pre nich až nepochopiteľný. A to platí naprieč etnickým i náboženským pôvodom.

Taký etiópsky kresťan tu bude tiež ležať, keď bude dostávať 300 eur mesačne, teda obnos peňazí, ktoré v domovine nevidel za celé mesiace. Treba upozorniť, že to nie je výlučne problém islamu, hoci náboženstvo tomu dáva nemalú forsáž. Byť moslimom dnes výrazne posilňuje moment odcudzenia v Európe.

Akú úlohu v tomto odcudzení zohráva islam?

Je to jedna z mála identít, ktorej sa môžu prisťahovalci chytiť. Mnohí z nich islamom nikdy ani nežili, no vedia, že ten ich dedo, ktorý prišiel pracovať do Renaultu niekde z Maroka či Alžírska, do mešity ešte chodil. Nemecká spoločnosť migrantov úplne neprijíma. Francúzsky integračný systém tiež nezafungoval. Nemec vás nikdy neprijme ako Nemca. Francúz ako Francúza áno, no vidíme, ako sa s tým dnes krajina vyrovnáva.

Francúzsko síce na rozdiel od Nemecka akceptuje ako Francúza človeka, ktorý ovláda francúzštinu a dostane občianstvo, avšak je tu – prinajmenšom implicitná – požiadavka aspoň na elementárnu akulturáciu. A tú Francúzsko totálne prestalo zvládať.

Akú úlohu zohráva kolonializmus?

Veľkú. Pri samotnom Nemecku ani tak nie, kolónie mali chvíľu. Francúzsko je na tom horšie. Tá dynamika je obrovská, Francúzi čelia vďaka prívalom zo svojich postkoloniálnych teritórií veľkým problémom. Mnoho no-go zón vzniká aj vo Veľkej Británii a problémom čelia aj Taliani.

Na Sicílii bolo pred pár rokmi povstanie, ktoré by som do značnej miery označil za protiotrokárske, keďže migrantov zachytáva a zotročuje mafia. Tá z celého diania žije. Migrantom stavia ubytovne a vývarovne, na ktoré čerpá dotácie, a oni za to zbierajú pomaranče a citróny. Robia to však otrockým spôsobom. Mafia tých ľudí vykorisťuje.

Jedna vec je kolonializmus a dôsledky, ktoré sa dnes vracajú. Druhá biznis, ktorý sa na migrácii postupne vystaval. Presuny ľudí do Európy finančne živia nemalé množstvo prevádzačov.

Áno. Kým sýrsky, blízkovýchodný prúd migrácie poháňa najmä reálny tlak z vojenskej zóny a súvisiacich represií, africký prúd je do značnej miery zámerne provokovaný. Prevádzači miestnych verbujú a v Európe im sľubujú vzdušné zámky. Funguje na tom dnes celý systém.

O probléme migrácie sa v Európe nevieme rozprávať. Ako majú národné vlády informovať svojich občanov a udržovať rovnováhu medzi bezpečnosťou a solidaritou?

Sekuritizácia tohto fenoménu naráža na epistemologický boj rôznych skupín. Jedna sa snaží marginalizovať bezpečnostný rozmer migrácie a má tendenciu ho zamlčovať, čo v súčasnosti preniká aj do akademického sveta. Na britských a amerických univerzitách je dnes otvorená diskusia o migrácii prakticky nemožná. Podobne sa to deje v médiách. Pozrite sa na Emmanuela Macrona, ktorý sa odvážil vyjadriť, že islamizmus je vo Francúzsku i v Európe reálny problém. Liberálna tlač ho zadupávala. A to Macron nie je nejaká Le Penová.

Francúzsky prezident ešte pred vraždou učiteľa Samuela Patyho verejne hovoril o „kríze islamu“, neskôr načrtol opatrenia na boj proti jeho radikálnej verzii a nový zákon, ktorý napríklad sprísňuje kontrolu zahraničných tokov financií pre náboženské spoločnosti v krajine. Turecký prezident Recep Erdoğan v reakcii poslal Macrona na vyšetrenie.

Zastali sa Macrona nejako francúzske elity? Je tam množstvo premenných. Vo Francúzsku máte svoju národnú debatu, do ktorej vám vstupuje turecký prezident, inak vojenský, strategický spojenec, a s ktorým do nej vstupujú aj úplne iné geopolitické záujmy a siločiary. Európa sa dnes cíti Erdoganom ohrozená, Američania však tlačia, že ho potrebujeme. Tých morálnych hazardov je tu veľmi veľa.

A ako reaguje druhá strana diskusie o migrácii?

Reflexívny antiislamizmus nepomôže pri riešení týchto otázok rovnako. Iste, je to do značnej miery cudzorodá kultúra. Iný je však islam v Čečensku, v Saudskej Arábii a v Indonézii. Navyše je v rámci islamu celý rad prúdov, a tým nemyslím len elementárne rozdelenie na sunnitov a šiítov.

Podobne si treba uvedomiť, že množstvo sociokultúrnych rozdielov nepramení primárne z náboženstva. Taký eritrejský alebo konžský kresťan vykazuje oveľa viac sociokultúrnych rozdielov od bežného (Západo) Európana než Čečenec, Albánec alebo bosniansky moslim.

Ako je na tom európsky islam? Počuť hlasy, že v slobodnom európskom prostredí môže byť islam podrobený širšej a kritickej diskusii, a tým sa brániť pred radikalizáciou.

A nedarí sa to. Iste, často sa hovorí, že tie radikálne menšiny počuť viac. Mám však pocit, že práve v tom európskom mori sa moslimovia utiekajú k tomu razantnejšiemu, ostrejšiemu a jednoduchšiemu vyjadreniu svojej viery, čo vrcholí saláfizmom.

Ak je niekto saláfista, ešte to neznamená, že je priaznivec ozbrojeného džihádu.Zdieľať

Avšak pozor, to, že je niekto saláfista, ešte neznamená, že je okamžite priaznivec ozbrojeného džihádu. Trochu by som tú saláfiju možno vnímal ako lefevristov, teda ako napríklad katolícky ultrakonzervativizmus. Aj dnes máme konzervatívne kruhy, ktoré chodia na tradičné omše ako v 15. storočí, a pritom nevyhlasujú križiacke výpravy a neútočia na vlažných veriacich či odpadlíkov od viery.

Islam je dnes však v inej kondícii.

To áno. Má svoje podhubie. Je tiež mentálne iný a podstatne mladší než napríklad kresťanstvo. A to poznať. Navyše v krajinách, odkiaľ pochádza, dnes prebieha demografický rozvoj. Je tam veľmi veľa mladých, ktorí sú nespokojní. Islamské krajiny sú k tomu relatívne chudobné krajiny, peniaze z ropy si užívajú predovšetkým politické elity.

Pozrime sa na makroekonomické údaje Egypta, Maroka, Alžírska, Indonézie, Pakistanu. O nejakom Afganistane či Somálsku sa v tomto zmysle ani netreba baviť. Sú to extrémne prípady. Aj na tom severnom Kaukaze však majú ľudia najnižšie príjmy, existuje vysoké percento nezamestnanosti, takmer nulová sociálna mobilita.

To sú často tí, ktorí sa vo finále chytajú nakoniec práve toho saláfizmu. Často je prítomný pocit, že ste ako Severokaukazan v Rusku občan druhej kategórie. Je to pravda. A ako Čečenec tretej kategórie. To je najzákladnejší zdroj frustrácie.

V roku 2015 sa do sýrskeho konfliktu po boku Asada zapojilo Rusko a Čečencom sa tak otvoril priestor pomstiť sa. Čečenci odchádzali z celej Európy, z Rakúska, Nemecka, Francúzska. V Sýrii a Iraku tak proti sebe stáli Čečeneci v Islamskom štáte proti Čečencom v ruskej armáde. Jeden národ.

Sýria je dnes to ihrisko, kde si to rozdáme.Zdieľať

Čečenec na strane ruskej armády v Sýrii je kadyrovec. Čečenec v Al-Nusre či Islamskom štáte bol rád, že oproti nemu stojí kadyrovec, pretože ho môže ako podporovateľa Ruska zabiť. Sýria je teraz to ihrisko, kde si to rozdáme. V ruskom regióne bol vďaka FSB už veľký tlak, čečenský odboj to mal proti Rusom stále ťažšie a prehrával. Aj keď je pravda, že nikde nie je napísané, že to nevypukne znova.

Presunuli sme sa do proxy vojny v Sýrii.

Áno, chvíľu túto úlohu zohrával aj Donbas, keď tam boli čečenské oddiely, no Ukrajina napokon taký veľký potenciál ako Sýria nemala. Aj preto sa na Blízky východ presunuli aj mnohí Čečenci z Európy. Vraveli si, tu sa pomstíme, tu odčiníme krivdu, ktorú nám Rusi spáchali. Nemalá časť Čečencov, ktorá odišla do Sýrie, boli najmä nacionalisti. Ideologickí saláfisti neboli. Šlo najmä o pomstu Rusom.

Saláfizmus nezohrával úlohu pri narukovaní k Al-Nusre či Islamskému štátu?

Saláfizmus akceptujú najmä ako ideu, ktorá je využiteľná na čerpanie materiálnych zdrojov od rôznych islamistických nadácií z Kuvajtu, Kataru či Saudskej Arábie. Ich čečenský tarikatizmus je zložitý, navyše je strašne skorumpovaný, pretkaný tou štátnou mocou a duchovnými. To nie je alternatíva. Saláfizmus je. Iste, sú tam aj takí, ktorí reálne veria kalifátu a sú to verní saláfisti. No omnoho väčšie percento z nich to berie čisto pragmaticky. Ako boj za svoje čiastkové ciele.

Vedeniu ISIS nevadilo, že väčšiu motiváciu pridať sa ku skupine zohrávala pri Čečencoch, ktorí sa ukázali ako jedni z najefektívnejších bojovníkov, otázka boja proti Rusku než za myšlienku ISIS?

Nazývať Daeš salafistickým je na diskusiu. Ich ideologická prepracovanosť je dosť nízka.Zdieľať

Myslím si, že nie. Ich využiteľnosť bola obrovská. Daeš neriešil, že im na územie hromadne prichádzajú Maročania, Tunisania či Alžírčania, ktorí nepoznajú základné pravdy viery. Jazdia tam s príručkami „The Koran for Dummies“ (Korán pre hlupákov) a mnohí nepoznajú ani päť pilierov islamu. Prekážalo to tým emirom? Nie. Osobne si tiež myslím, že nazývať Daeš salafistickým je na diskusiu. Ich ideologická prepracovanosť je dosť nízka.

Ako ju vnímate vy?

Nechal by som tam slovo džihádizmus, no škrtol ten salafistický. Je to skôr ten takfíristický, kde všetko proti nám je takfír (exkomunikácia jedného moslima druhým moslimom), napokon aj al-Nusra, teda al-Káida, hoci ISIS pôvodne vznikol na jej základe. Prvok saláfizmu je tam skôr akoby zo zotrvačnosti.

Pri nábore je však veľmi efektívny.

Áno, pretože je strašne jednoduchý. A je cezeň možné kanalizovať veľké množstvo osobnej frustrácie, čo priťahuje množstvo jedincov, ktorí, povedzme si, svoje miesto vo svete nevymysleli práve najlepšie.

Ako sa takáto masa organizuje vo vojenskej morálke?

Saláfistickí vodcova vedia, že toto nie sú praví veriaci. No cieľu poslúžia.Zdieľať

Myslíte si, že vrahovia, ktorí vraždili v stalinistických mučiarňach, boli všetko boľševici? Vôbec nie. Podobne ako ten francúzsky saláfistický emir radikalizuje tých zúfalých, stratených, deprimovaných, kriminogénnych Maročanov či Tunisanov. Saláfistickí vodcova vedia, že toto nie sú praví veriaci, no poslúžia cieľu. A tým je ničiť nepriateľa.

V rámci demokracie a demokratických postupov je islamizmus „prelezlá“ hrozba, ktorú si navyše časť väčšinovej spoločnosti nechce priznať.

Pred ktorou etnickou menšinou máme v Európe najväčší strach?

Osobne si myslím, že veľký problém s integráciou prisťahovalcov a tým, aby sme tu spolu rozumne žili, je skutočne najmä s moslimskými migrantmi. Cez etnicitu by som to nerozlišoval. Väčšiu úlohu zohráva náboženstvo. Nie však jedinú. Tá príčina je komplexnejšia, aj keď radikálny islam má najväčší mobilizačný potenciál.

V kultúrnom vymedzení sa voči Európe?

Islam je to, čo ich medzi sebou zjednocuje a následne vymedzuje voči európskym hodnotám.Zdieľať

Áno, islam je to, čo ich medzi sebou zjednocuje a následne vymedzuje voči európskym hodnotám, akokoľvek vágna tá kategória dnes je. U Turkov je to trochu špecifickejšie, pretože napríklad tí nemeckí sú lojálni Erdoganovi. Zjednocujú sa na náboženstve. Islam je navyše praktický, prestupuje každodennosť. No nie je to monolit. Nemá centrum a jednu autoritu.

Fakt, že v islamskom svete chýba ústredná duchovná autorita, má výhody aj nevýhody. Viete ich opísať?

Výhoda je v tom, že sa moslimovia nemôžu spojiť pod jednou nespochybniteľnou autoritou. Nevýhoda je, že islam preto nevieme uchopiť. Nevieme definovať, proti komu kultúrne stojíme. Ak si vezmeme katolicizmus, ktorý mal kedysi mocenské ambície, tam je hierarchia nastavená.

V rámci islamu tiež zohráva úlohu istá arabská nadradenosť. Arabi majú pod svojou správou posvätné miesta ako Mekku či Medinu, Korán sa číta v arabčine. V islame nedošlo k „delatinizácii“, čiže prevzatiu národných jazykov. Ruský či pakistanský Korán sa neráta, Korán sa má čítať v arabskom origináli. Mnoho moslimov tak odrieka niečo, čomu reálne nerozumie.

A čomu často nerozumejú ani ľudia, ktorí majú mešity s možným radikálnym vplyvom monitorovať.

Mešity v Európe dnes živia množstvo spravodajcov.Zdieľať

Je pravda, že mešity dnes živia množstvo spravodajcov. Mnohí z nich nie sú jazykovo vybavení a to sa následne využíva. Typický problém je, že mula či imám, teda miestny duchovný, káže niečo v nemeckom či českom jazyku a niečo iné v arabskom či čečenskom, aby ho niekto z prítomných, kto je lojálny štátu, neudal. A to je veľký problém.

Nevieme rozpoznať, ako sa jeho kázanie líši od kázania v našich jazykoch. Opakujem, informátori dnes často nie sú jazykovo vybavení, veď si dnes skúste zohnať lojálneho tlmočníka napríklad z čečenčiny.

Na Slovensku nie je islam registrovaný ako oficiálne náboženstvo. Diskusiu o jeho registrácii rámcujú najmä dva názory. Jeden vraví, registrujme moslimov, bude to fér a budeme mať o náboženskej skupine aspoň väčší prehľad. Druhý oponuje s tým, že ak by k registrácii došlo, legitimizuje to prítomnosť islamu v krajine, a tým prispeje k navýšeniu počtu moslimov a rizika radikálneho islamu. Stále platí, že Slovensko je jediná európska krajina, ktorá nemá mešitu.

Neviem si presne predstaviť tú argumentáciu, ktorá odmieta registrovať svetové náboženstvo.

Otvorene sa to nehovorí, no podmienky registrácie náboženstva sa na Slovensku menia v podstate kvôli moslimom.

Keď zaháňate ľudí do ilegality, viac ich radikalizujete. Riziko radikalizácie je oveľa väčšie, ak budú moslimovia fungovať v akejsi poloilegalite. Súčasne, áno, rozumiem argumentu legitimizácie a navyšovania počtov, kde sa s prítomnosťou radikálov zvyšuje bezpečnostné riziko.

Platí, že mne nevadí moslim. Mne vadí radikálny moslim.Zdieľať

Stále však platí, že mne nevadí moslim. Mne vadí radikálny moslim. Moslim, ktorý funguje spôsobom ako väčšina moslimov, teda spôsobom, že má islam ako svoju privátnu záležitosť, je úplne v poriadku.

A je islam z podstaty nastavený ako privátna záležitosť?

Je, prečo by nebol? Mnoho moslimov, dokonca veľká väčšina, berie islam ako súkromnú záležitosť. Alebo dokonca ešte viac ako folklór. Problémom sú radikálni moslimovia, predovšetkým džihádistickí saláfisti.

Jedna zo súčasných subkultúr v Európe je aj „jihadi – lifestyle“, móda, v ktorej mladí preberajú vzory obliekania a symboliky džihádistických skupín. Nie sú tak ešte ľahším cieľom rôznych radikálnych, saláfistických náborárov?

U množstva mladých, ktorí to dávajú na obdiv, je to fáza života, podobne ako je skinheadstvo, punk alebo metal. Väčšinou z toho vyrastú.

Nie je iné, ak počúvam tvrdú hudbu a chodím sa z času na čas biť na koncerty, než keď prijmem islamizmus a sociálne ukotvenie hľadám v mešite, ktorú vedie duchovný s extrémistickým výkladom islamu?

Nemôžete robiť deradikalizačný program s ľuďmi, ktorí majú na rukách krv.Zdieľať

Poznám množstvo skinheadov, ktorí reálne zmrzačili ľudí. Samozrejme, islamizmus má aj geopolitický rozmer. Ak sa preto bavíme napríklad o Sýrii a Iraku, tak ľudí, ktorí sa dnes z územia vracajú späť do Európy, by som ja osobne zatýkal, pretože pravdepodobnosť, že tam zabíjali, je obrovská.

Nemôžete robiť deradikalizačný program s ľuďmi, ktorí majú na rukách krv. Tam sme už na úplne inej právnej úrovni. Sú to vraždy, mnohokrát priamo vojenské zločiny, respektíve zločiny proti ľudskosti.

V Rakúsku dostávajú tí, ktorí odišli bojovať do Iraku a Sýrie, po návrate 5 až 10 rokov podľa pozície v hierarchii džihádistickej skupiny. No sú medzi nimi aj mladí, inak povedané hlúpi a zraniteľní, ktorí boli naverbovaní príliš ľahko. Ako k nim pristupovať?

Mladý a hlúpy môžem povedať aj o tom skinheadovi, kým nespáchal trestný čin. No ísť nelegálne bojovať do inej krajiny, do ozbrojených formácií, ktoré páchali masové vyvražďovanie a znásilňovanie, nie je hajlovanie niekde pri pive. To je ten paradox, že niekde pri tom hajlovaní vám môže hroziť oveľa väčší trestný postih.

Prevencia radikalizácie je v nešťastnej pozícii. No treba ju robiť.Zdieľať

Islamský radikalizmus je pre množstvo tých chalanov často iba generačný vzdor. No v momente, keď dochádza k násiliu, nastáva problém. Iste, prevencia je ťažká. Nedá sa merať. Keď je úspešná, nie je vidieť. Je to podobné ako spravodajské služby. Ak o nich počuť, tak iba v prípade, že ide o prúser.

Množstvo tých deciek deradikalizujete, no nikdy to nepreukážete. Neprídete za ministrom vnútra – „tu som deradikalizoval sedem chalanov a päť dievčat, kde ak by som to nerobil, tri by boli vydaté v Islamskom štáte a päť chalanov by už bolo mŕtvych.“ Prevencia radikalizácie je v nešťastnej pozícii. No treba ju robiť. A ideálne do nej prizvať aj ministerstvo školstva.

V Rakúsku, v ktorom je dlhodobo prítomných niekoľko islamistických skupín, stál v ceste prevencie dlho ideový stret inštitúcií. Kým neziskový sektor, pod ktorý spadajú programy práce s mládežou, spravujú najmä ľavičiari, vláda je pravicová. Tieto dve strany sa dnes spolu stále iba učia komunikovať.

Stáva sa to. Aj v Izraeli si s aktivistickými spolkami vždy viac rozumeli ľudia z ľavicovej Strany práce. Okolie premiéra Netanjahua a stredo-pravej strany Likud sa s nimi takmer vôbec nerozpráva. Je to, žiaľ, časté.

Čítajte tiež

Expert na džihádizmus Terorizmus v Európe je náš zdieľaný problém. Islam treba depolitizovať

Iva Mrvová

„Korán sa zašpiní, keď ho vláčite po uliciach,“ hovorí rakúsky expert na džihádizmus Rüdiger Lohlker.

Nestojí nad tým stretom spoločná hrozba, ktorá obe strany prenesie ponad ideové rozdiely? Problém islamizmu v Rakúsku nie je nový a v rámci Schengenu je zbytočné hovoriť o hraniciach. Ten problém sa dotýka aj nás, Slovákov aj Čechov.

Je pravda, že viedenský vplyv na Bratislavu je silný, pretože sú geograficky blízke. Brnenskí moslimovia sú tiež orientovaní viac na Viedeň než na Prahu. Ak sa bavíme o Prahe, tam je dnes drobný problém s Uzbekmi. Časť z nich sa viaže na Islamské hnutie Uzbekistanu, čo je v podstate uzbecká Al-Káida. V kontexte strednej Ázie je uzbecký priestor z hľadiska islamskej radikalizácie najproblematickejší. A v Prahe Uzbekov nie je tak málo.

Kto má dnes medzi džihádistickými hnutiami potenciálny najväčší výtlak?

Al-Káida je tlejúce poleno, skupina pracuje najmä spravodajským štýlom.Zdieľať

Odborníci opakujú, že Al-Káidu netreba podceňovať, hoci sa navonok javí ticho. ISIS je často prirovnávaný k stohu slamy, ktorý vzplanie, urobí neuveriteľnú škodu a čoskoro zhorí. Al-Káida je, naopak, tlejúce poleno, pracuje najmä spravodajským štýlom, kým ISIS bol pechota. Má úplne iný štýl násilia. Kým ISIS tlačil na tvorbu kalifátu, Al-Káida sa neponáhľa. Vraví, že naň ešte nedozrel čas. Nepriateľ je ešte príliš silný a najprv ho treba pomaly, postupne oslabiť.

Ako porovnávať ideologické zázemie oboch hnutí?

Al-Káida je relatívne premyslená teológia, kde ISIS je skôr, nazvime to, akýsi „zdivočený odštepok“, zmes nie celkom ucelených téz, ktorých úlohou je najmä ospravedlniť obrovské volanie k násiliu.

V rámci fungovania ISIS a budovania jeho štruktúr sa v Iraku vraví, že saláfisti dodali ideológiu, baasisti stratégiu. Hoci to nemožno oddeliť, napokon to bolo viac vojenské než teologické ťaženie.

Určite. Masa členov ISIS teologicky ukotvená nie je, ide predovšetkým o ničenie nepriateľa. Je to dobrá poznámka. Veľkú úlohu hrala a stále hrá najmä pomsta baasistických prominentov, ktorí boli po smrti Husajna doslova vyhnaní na ulicu. Stratili svoje pozície vo vláde a s tým aj rešpekt. ISIS si ich v podstate pozbieral.

Nie je to čisto lokálna vec? Keď som marocký migrant v Európe, zaujíma ma preberanie moci kdesi v Iraku?

Priťahoval ich však obrovský úspech, ktorý ISIS v určitý moment skutočne mal. Sykes-Picotova línia ako symbol západného kolonializmu mizla pod bagrami. A kmeňom to vyhovovalo, keďže sa tiahli cez obe krajiny, Irak aj Sýriu a umelé hranice ich iba umelo rozdeľovali. ISIS nemal globálny potenciál okrem rýchlej radikalizácie zablúdených duší, ktorých, ako vidíme, zachytával a verboval veľmi úspešne. Dnes sa vracajú späť.

Sú medzi nimi Rakúšania, Briti, Francúzi, Belgičania, Holanďania. Vraveli ste, že ľudí, ktorí sa dnes z územia Iraku a Sýrie vracajú späť do Európy, by ste zatýkali, pretože pravdepodobnosť, že zabíjali, je obrovská. Čo však so ženami a deťmi, ktoré boli tiež súčasťou skupín? Najmä v prípade, ak je matka verná ideológii a dieťa sa pod jej vplyvom indoktrinuje.

To je nesmierne zložitá otázka. Môžeme, samozrejme, pracovať s deradikalizačnými programami. Množstvo tých žien je možné vyhostiť do domovských krajín, v prípade závažnejších skutočností trestnoprávne postihnúť. Avšak ideálne riešenie táto situácia nemá a možnosť, že z tohto podhubia vyrastie nová generácia radikálov, je veľmi pravdepodobná. Ide o to, aby ich bolo čo najmenej.