Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Hegerova vláda Politika
24. máj 2021

V permanentnej kríze

O jednej epizódke, ktorá mohla pochovať štvorkoalíciu

Matovič a Sulík sú opäť vo vojne, vráťme sa ešte na koniec marca, keď mohlo nastať po páde Matovičovej vlády zaujímavé rozuzlenie.

O jednej epizódke, ktorá mohla pochovať štvorkoalíciu

Tomáš Valášek, foto TASR – Jakub Kotian

Už v apríli od vzniku novej Hegerovej vlády bolo zjavné, že v priebehu krátkeho času smerujeme k ďalšej vládnej kríze, keďže vzťahy vnútri koaličnej štvorice sú nenapraviteľne narušené.

Prišlo to ešte rýchlejšie, než predpokladali pesimisti, od polovice mája zažívame déjà vu marcovej koaličnej krízy, jednak je tu tradičný konflikt Matovič-Sulík, keď líder OĽaNO od minulého týždňa opäť označuje SaS za „rozbíjačov vlády“, „akože koaličných partnerov“ a hovorí, že Sulík urobí „všetko pre to, aby rozbil Hegerovu vládu“, kým Sulík len vymenil dve slovká z marca a opätoval, že Matovič sa nikdy nemal stať ministrom financií.

Je možné, že konflikt Matoviča so Sulíkom bude gradovať aj tento týždeň, hoci každý ďalší výbuch už na smrť unavuje aj novinárov, ktorí sa kedysi zvykli vnútrokoaličným konfliktom vzrušene venovať.

SaS z kola von

Ešte na prelome rokov, keď už bolo zrejmé, že vzťahy Matoviča a Sulíka dosiahli nezvratný bod mrazu, bol Matovič aspoň natoľko silný, že vo vedení OĽaNO mohli zvažovať koniec štvorkoalície a pokračovanie vlády bez SaS. V tom čase si otázku, či by pre vládu nebolo možno aj lepšie, keby ju opustila SaS, kládli aj niektorí politici Sme rodina. Okrem toho Sulík tým, že hral počas pandémie neraz viac rolu opozičného lídra než koaličného partnera, iritoval aj viacerých predstaviteľov Za ľudí.

Teraz v máji už takto kalkulovať nemôže. Prišiel Sputnik, postupne odchod troch poslancov Za ľudí, Valáška, Kollára a Letanovskej do mimoparlamentnej opozície. Novou hviezdou koalície s veľkou mediálnou podporou sa stala Mária Kolíková, ktorá sa počas marcovej krízy postavila proti Matovičovi, vo svojich krokoch sa koordinovala so SaS aj bez vedomia svojej predsedníčky a napokon rovnako ako Sulík zo sporu s Matovičom politicky profitovala – najmä po tom, čo Matovičove útoky pre kauzy jej rodinných príslušníkov zosilneli.

Kolíková má dnes za sebou takmer polovicu scvrknutého poslaneckého klubu Za ľudí a chystá sa vytlačiť Remišovú z pozície straníckej líderky. 

Povedané inak, ak by dnes Matovič najradšej Sulíka vypoklonkoval z vlády, mohol tak spraviť na prelome rokov, keď by mu to ešte prešlo.

Ale bola tu ešte jedna situácia koncom marca, na vrchole predošlej vládnej krízy, ktorá mohla vyústiť do celkom nečakaného záveru.

Je dobré sa k nej vrátiť aj z dôvodu, že sa tu v uplynulých týždňoch zahniezdili falošné obrazy o hrdinoch a antihrdinoch, ktoré niektorí novinári maľujú na základe toho, aký má ten-ktorý aktér vzťah k Igorovi Matovičovi.

Podľa tohto mediálneho obrazu charakter preukázali Tomáš Valášek, Miroslav Kollár či Mária Kolíková, zatiaľ čo napríklad Veronika Remišová sa správala ako „predajná nevesta“, ktorá sa usilovala udržať Matoviča pri moci aj v prípadnej trojkoalícii bez SaS.

Z tohto obrazu tak trochu vypadáva fakt, že to bola napokon Veronika Remišová, ktorá v nedeľu 28. marca spolu predstaviteľmi Sme rodina presvedčila Matoviča, že ak nechce rozpad s rýchlymi predčasnými voľbami a návratom Pellegriniho, niet inej cesty než jeho demisia a pokračovanie štvorkoalície.

Matovič dovtedy zvažoval rôzne scenáre vrátane riskantnej menšinovej vlády, ktorú by ďalej viedol ako premiér. Pred poslednou marcovou nedeľou vôbec nedával najavo ochotu odstúpiť z premiérskeho postu, pričom Sulík a Kolíková, jeho úhlavní nepriatelia, by zostali vo vláde. Matovič sa však napokon nechal presvedčiť.

Akcia Valášek

Až neskôr som sa dozvedel detaily o bočnej dejovej línii, ktorá sa v tom čase šírila ako jeden z mnohých kuloárnych chýrov, no v médiách sme tomu nevenovali väčšiu pozornosť.

Vo štvrtok 25. marca Tomáš Valášek už ako nekoaličný poslanec, ktorý smeroval do Progresívneho Slovenska, zverejnil nasledujúci status: 

Valášek chcel týmto statusom vyvrátiť chýry, že rokuje o svojom ministerskom poste v trojkoalícii, vraj bol oslovený, ale, samozrejme, krajina potrebuje štvorkoalíciu a on verí, že Ivan Korčok, ktorý práve v ten deň spolu s ministrami SaS po vypršaní ultimáta Matovičovi odstúpil, sa vráti späť.

Valáškovi to vtedy vynieslo ovácie, viacerí komentátori kvitovali, že je tu niekto, kto aj napriek kariérne vábivým ponukám vie odolať moci a správa sa konzistentne.

Inzercia

Poslanec po vstupe do PS poskytol rozhovor Denníku N, ktorého reportér sa Valáška na tieto chýry opýtal. Odpovede Valáška zneli miestami nie celkom presvedčivo: samozrejme, dalo sa mu uveriť, že iniciatíva, aby sa stal ministrom zahraničia, prišla „od vysokého predstaviteľa OĽaNO“, že z tej ponuky bol prekvapený, keďže všetci vedeli, že je proti Matovičovi a že je tiež proti trojkoalícii bez SaS. Emisárom OĽaNO vraj povedal, že „nechcite odo mňa odpoveď, som mentálne inde a nad svojou politickou budúcnosťou premýšľam inak. A po druhé – za žiadnych okolností nechcem byť nástrojom na rozbíjanie štvorkoalície a legitimizáciu trojkoalície“.

Potom sa vraj k nemu dostalo, že jeho meno sa používa na legitimizáciu trojkoalície. Valášek pripustil, že nepovedal hneď nie, dal si čas na rozmyslenie, na logickú otázku novinára, ako o tej ponuke rozmýšľať, keďže z jej podstaty bolo zrejmé, že by bol ministrom zahraničia namiesto Korčoka, teda v trojkoalícii SaS, Valášek len vágne odpovedal, že ak by štvorkoalícia zlyhala z dôvodu, že „rokovania nezvládne SaS“, bola tu „veľmi úzka teoretická možnosť“ pôsobenia na poste ministra zahraničných vecí.

Toto Valáškovo vysvetlenie pôsobilo veľmi zvláštne: ak platí, že dostal ponuku, bolo to presne v čase, keď Matovičovi plynulo ultimátum od SaS, aby odstúpil z postu premiéra do stredy 24. marca. Požiadavku Matovičovej demisie mala aj strana Za ľudí.

Čo teda Valášek, ktorý krátko predtým spolu s Miroslavom Kollárom opustil koaličné rady heslom „odchod je odchod“, myslel tým, že SaS nezvládne rokovania s Matovičom?   

Príliš veľké ambície

Dobrá odpoveď na takto položenú otázku neexistuje, problém je totiž v tom, že Valášek pre médiá nehovoril o pozadí svojich rokovaní pravdu.

V prvom rade, Valášek prejavil podľa našich informácií z viacerých zdrojov o post ministra zahraničia v trojkoalícii bez SaS veľmi živý záujem. O tejto svojej ambícii hovoril s predstaviteľmi dvoch strán, z OĽaNO to boli najskôr Juraj Krúpa, predseda parlamentného výboru pre obranu a bezpečnosť, po tomto rozhovore zamieril za ministrom obrany Jaroslavom Naďom, s ktorým sa stretol opakovane, Valášek sa o tom tiež z vlastnej iniciatívy rozprával s Eduardom Hegerom, vtedy ešte ministrom financií. Tiež o tejto svojej ambícii hovoril s predstaviteľmi Za ľudí, konkrétne s Veronikou Remišovou a Jurajom Šeligom.

Obsah týchto rozhovorov prenikol k ďalším straníkom v OĽaNO aj Za ľudí a o prekvapujúcich rokovaniach s Valáškom, ktoré mali potenciál priniesť zásadnejší zvrat počas koaličnej krízy, boli informovaní aj v Sme rodina.

Podľa zdrojov z OĽaNO, ktoré boli oboznámené s obsahom týchto rozhovorov, prišla v skutočnosti prvotná iniciatíva od Tomáša Valáška. Sám Valášek to popiera a keďže tieto rozhovory prebiehali medzi štyrmi očami, pôvodca tejto iniciatívy sa nedá spoľahlivo preukázať.

Viaceré zdroje však potvrdzujú, že Valášek aktívne zisťoval, či by sa po odchode SaS mohol stať ministrom zahraničia trojkoalície, na ktorej čele by už nebol Igor Matovič, ale Eduard Heger.

Valášek súčasne dával najavo, že ak by sa stal ministrom, mohol by zabezpečiť stabilitu poslaneckého klubu Za ľudí, v rozhovoroch spomínal Jána Benčíka, ktorý v tom čase verejne odmietal, že by podporoval vládnu koalíciu po odchode SaS. Tu treba dodať, že podľa našich informácií to Valášek nehovoril s mandátom od Benčíka, bolo to v rovine úvah.

Pre vedenie OĽaNO to bola celkom zaujímavá konštrukcia: trojkoalícia na čele s Hegerom, ale bez SaS by určite nebola zásadným problémom pre Sme rodina, presvedčiť by sa dala aj Veronika Remišová, ktorej strane by pripadlo ministerstvo zahraničia s Tomášom Valáškom ako navrátilcom do Za ľudí. Na to, aby si osvojili tento nový koaličný projekt bez SaS, bolo ešte potrebné získať protiremišovské krídlo v strane.  

Samozrejme, ako celok to bol riskantný zámer, ktorý po niekoľkých dňoch rokovaní s Valáškom stroskotal. Tieto rokovania totiž zachytili predstavitelia SaS a hrozil únik do médií – podľa zdrojov koalície Valášek pochopil, že keď vyjde táto informácia von prv, než bude mať garantovaný post nástupcu Korčoka, nemusí získať nič okrem poškodenej reputácie. A tak radšej zverejnil svoj facebookový status.

Z pohľadu diplomata Valáška, ktorý si zrejme uvedomoval, aká spŕška kritiky by ho stihla, keby naozaj zobral post po Korčokovi, to však dávalo zmysel: pre diplomatov ako Ján Kubiš, Miroslav Lajčák či teraz Ivan Korčok je pozícia aj krátkodobo pôsobiaceho ministra zahraničia v globálnych diplomatických kruhoch prestížou, ktorá otvára ďalšie dvere. Napokon aj vďaka svojej ministerskej skúsenosti dostal Lajčák šancu pôsobiť ako predseda valného zhromaždenia OSN.

Tomáš Valášek sa veľmi túžil stať ministrom zahraničia už vlani pri kreovaní Matovičovej vlády. A hoci do roka na protest proti Sputniku a Matovičovej politike odišiel z radov koaličných poslancov, len o pár týždňov neskôr sa bol ochotný vrátiť späť do Za ľudí ako minister zahraničia v novej vláde bez liberálov zo SaS, ktorých predtým označoval za svojich najväčších spojencov.

A tak aj Valáškov príbeh príliš prehnaných ambícií ilustruje, prečo bola Kiskova strana po volebnom neúspechu odsúdená na postupné odumieranie.   

Inzercia

Inzercia

Odporúčame