Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
17. apríl 2021

K veci

Leonardova „Posledná večera“

Strhujúci príbeh jedného z najznámejších umeleckých diel na svete.

Leonardova „Posledná večera“

„Posledná večera“ Leonarda da Vinciho. Reprofoto - Wikimedia Commons

Niekedy medzi rokmi 1495 a 1496 namaľoval Leonardo da Vinci jedno zo skutočne majstrovských diel západného umenia: Poslednú večeru. Dielo si objednal jeho vtedajší patrón, milánsky vojvoda Ludovico Sforza, pre refektár kláštora Santa Maria delle Grazie. Budovu kláštora dal Ludovico postaviť iba krátko predtým na mieste kaplnky Santa Maria delle Grazie, ktorú postavil jeho otec Francesco.

„Plátno“, na ktoré Leonardo namaľoval toto dielo, bolo na jeho pomery obrovské. Mona Lisa má napríklad 77 x 53 cm. Jeho dovtedajšia najväčšia maľba, Klaňanie sa troch kráľov, má 246 x 243 cm. No takmer ktorékoľvek Leonardovo plátno by ste si mohli zavesiť kamkoľvek vo svojom dome – okrem Poslednej večere, ktorá je 460 cm vysoká a 880 cm široká.

Kiežby ju Leonardo namaľoval na plátno!

Je to však freska. Maliari fresiek pracujú tak, že nanesú na kamenné steny novú vápnovú omietku a rýchlo na ňu maľujú vodou riediteľnými rozdrvenými pigmentmi, ktoré schnú spolu s omietkou. Všetko sú to čerstvé (po taliansky fresco) zložky. Vlhká omietka a mokré pigmenty schnú navzájom premiešané a dokážu vydržať úžasne dlho: na gréckom ostrove Santorini môžeme stále vidieť minojské fresky namaľované pred vyše 3 600 rokmi.

Leonardo bol večný inovátor a pri Poslednej večeri sa rozhodol použiť temperové pigmenty zmiešané s olejom. Urobil to z niekoľkých dôvodov: chcel získať jemnejšie detaily a živšie farby a chcel pracovať svojou obvyklou rýchlosťou, čiže pomaly. Leonardo je slávny šuchták. Na portréte Lisy Gherardini (Mony Lisy) začal pracovať pravdepodobne v talianskej Florencii v roku 1503 a mal túto maľbu pri sebe, stále nedokončenú, keď zomieral vo francúzskom Amboise v roku 1519.

Problém s Leonardovou technikou fresky je ten, že kým pri dokončení vyzerala veľkolepo, takmer okamžite začala blednúť. Dnes zostáva viditeľných asi len 20 percent fresky a nie je isté, čo sa dá ešte zachrániť. Kláštor je v nízko položenej, vlhkej časti Milána, z druhej strany steny refektára bola kuchyňa, kde bolo stále teplo a para, a priestor jedálne bol osvetlený sviečkami – čo znamená, že miestnosť bola plná sviečkového dymu.

O tristo rokov neskôr boli v kláštore ubytované Napoleonove vojská, ktoré sa zabávali tým, že na fresku hádzali hnoj, a keď bolo počas druhej svetovej vojny Miláno bombardované britským Kráľovským letectvom, strecha refektára bola zničená a Posledná večera bola načas vystavená dažďu a prachu.

To, čo z nej zostalo, pomohli uchovať reštauračné snahy a freska je dnes v miestnosti s kontrolovanou klímou. Povolené sú len návštevy na obmedzený čas a vyžaduje sa, aby ste vstúpili „cez niekoľko komôr na filtrovanie znečistenia a vlhkosti“. Ide o to, že čím sa dostanete bližšie, tým horšie vyzerá.

A už ju nikdy nebudeme môcť vidieť tak, ako keď ju Leonardo namaľoval. Alebo áno? Na to odpovieme neskôr. Najprv však niečo o dráme, ktorá sa odohráva na maľbe.

Leonardo nezobrazuje ustanovenie Eucharistie ani nám nepodáva okúzľujúci výjav spoločenstva okolo veľkonočného stola vo Večeradle. Namiesto toho sa rozhodol ilustrovať dramatický moment popísaný v Jn 13, 21-30, keď Pán prorokuje Judášovu zradu. Leonardo zachytáva šok a zmätok medzi apoštolmi vo chvíľach, keď Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám, jeden z vás ma zradí.“

Ako píše Matúš: „Veľmi osmutneli a začali sa ho jeden po druhom vypytovať: ,Som to ja, Pane?’“ (Mt 26, 22) Tú istú otázku zaznamenáva aj Marek. (Mk 14, 19) Lukáš píše: „A oni sa začali jeden druhého vypytovať, kto z nich by to mohol urobiť.“ (Lk 22, 23) No Leonardovu predstavivosť roznietila Jánova správa.

Inzercia

Ján píše, a hovorí o sebe: „Jeden z jeho učeníkov, ten, ktorého Ježiš miloval, bol celkom pri Ježišovej hrudi. Jemu dal Šimon Peter znak, aby sa opýtal, kto je to, o kom hovorí.“ Leonardo zachytáva presne toto a predznačuje umučenie.

Keď sa pozriete na maľbu, apoštoli sú zľava doprava Bartolomej, Jakub mladší, Ondrej, Peter, Judáš, Ján, [Pán], Tomáš, Jakub starší, Filip, Matúš, Júda a Šimon. Leonardo ich usporiadal do trojíc.

Zdá sa, že trojica naľavo si nie je istá, či dobre počula, a Jakub sa naťahuje za Petrom, možno kvôli vysvetleniu, lebo Peter je ten, koho by sa človek spýtal. Samotný Peter sa nakláňa poza Judáša a žiada Jána, lebo Ján je najbližšie k Ježišovi, aby sa spýtal Pána na zradcovu totožnosť. Tomáš, druhý Jakub a Filip akoby takým či onakým spôsobom prejavujú úzkosť z toho, že by práve oni mohli byť vinní, a Matúš s Júdom sa možno pýtajú Šimona: „Si to ty?“ – alebo – „Čo to Pán povedal?“

Každý jeden z nich to odmieta, možno okrem Judáša, ktorý v pravej ruke zviera mešec s peniazmi a ľavou sa naťahuje, aby si omočil prst v mise, kým Ježiš robí presne to isté pravou rukou.

Našťastie len máloktorý renesančný umelec pracoval sám. Samotný Leonardo sa už veľmi skoro zamestnal u Andreu del Verrocchio (ako garzone či pomocník v štúdiu). V čase, keď maľoval Poslednú večeru, tiahlo mu na štyridsiatku a mal už svojich vlastných garzoni, pričom niektorí z nich s ním nepochybne pracovali v Santa Maria delle Grazie a potom sa pripojili k majstrovi na ceste do Francúzska a možno aj do Nizozemska.

A bolo to v belgickom Westerlo, kde jeden či viacerí da Vinciho pomocníci, najmä Andrea Solari, namaľovali pre norbertínske opátstvo v Tonglere blízko Antwerp presnú repliku Poslednej večere. Naznačuje sa, že na reprodukciu, ktorá bola, vďaka Bohu, urobená zasa olejom, ale tentokrát na plátno, dohliadal samotný Leonardo. Dnes zostáva takmer taká živá ako vtedy, keď bola dokončená, čo bolo niekedy okolo roku 1520, rok po Leonardovej smrti.

Brad Miner je zástupcom šéfredaktora K veci, vedúcim členom Faith and Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) a sekretárom správnej rady Aid to the Church in Need USA (Pomoc trpiacej Cirkvi). Býval literárnym redaktorom v National Review. V súčasnosti je v predaji jeho nová kniha Sons of St. Patrick (Synovia sv. Patrika), ktorú napísal spolu s Georgom J. Marlinom. Jeho The Compleat Gentleman (Príručka pre dokonalého gentlemana) vyjde v novom vydaní 4. mája 2021 vo vydavateľstve Regnery.

Pôvodný článok: Leonardo's "Last Supper". Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame