Okno pre dušu

Jeho svätosť každým rokom rástla. Nakoniec sa stal sám svätosťou. Svietila na jeho okrúhlej slovanskej tvári, liala sa z jeho zdvihnutých mávajúcich dlaní, krúžila neviditeľne ako biela holubica nad jeho hlavou. Keď tento nízky, zhrbený starček v zlatých rúchach stál v okne svojej pápežskej rezidencie, jemne kýval hlavou a podlomeným, slabým hlasom požehnával, u každého, kto to videl, sa ochromila duša. A niektorí v tento moment zrazu pochopili, že majú dušu.

Tvrdosť bola jednou z hlavných životných kvalít tohoto jemného a dobrého človeka. Nikdy ničomu neustupoval vo veciach, ktoré pokladal za dôležité. Neprispôsoboval Cirkev podmienkam nového sveta, v ktorom pre milióny ľudí stal najvzácnejším komfort. Nepovažoval vieru za pohodlnú a príjemnú ako teplá deka, alebo mäkký fotel pred televízorom. Viera je úsilie. Nepokladal za nutné aby bolo každé želanie človeka splnené. Cirkev pre neho bola skalou, na ktorej stojí svet – to jest tvrdou skalou svätého Petra, od ktorej je neprípustne odlamovať úlomky.

Pápež bol konzervatívec otvorený svetu – konzervatívec Desatora. Kristus poslal apoštolov niesť Božie slovo po mestách a mestečkách – od tých čias uplynulo dvetisíc rokov a Nový zákon má skoro každý. No pritom Božieho slova nie je viacej. A pápež neprestajne niesol Jeho slovo. Nepozeral na únavu a chorobu. Niesol a nehľadel na nemoc tela, niesol ho do stoštyroch krajín, ktoré navštívil. V Manile, na Filipínach, celebroval najväčšiu bohoslužbu v dejinách - štyri milióny ľudí. Ale aj tak neprišiel do mojej rodnej krajiny, hoci veľmi chcel. Roky a mesiace jeho života odchádzali a odpoveďou bolo len politické bľabotanie. Ľudia v sutanách ho nevpustili – nevpustili svätého, ktorý sa chcel so všetkými podeliť o svoju svätosť.

Tento tvrdý konzervatívec robil skutky ktoré by boli nečakané aj u voľnomyšlienkárskeho liberála. Keď bol kardinálom v Poľsku, stál proti komunistom – a bol prvým pápežom, ktorý prijal generálneho sekretára komunistickej strany ZSSR, Gorbačova. Bol prvým pápežom, ktorý navštívil synagógu – a bol v mešite. Pri Múre nárekov v Jeruzaleme prosil o odpustenie za prenasledovanie, ktoré učinili kresťania Židom. Priznal, že na holokauste nesú podiel viny aj kresťania.

Nekonečnými cestami a kázňami v rôznych jazykoch sa mu podarilo spojiť svet. Tento rozdelený a do tisícich konfliktov vtiahnutý svet sa stal jednotným nie na základe Spojených národov, ani v žiadnej politickej doktríne, ale v modlitbe s týmto slabým, krehkým starcom. Šiel vedľa veriacich vo svojom zvláštnom a zábavnom autíčku, a s detskou radosťou mával ľuďom rukou. Každým svojím zjavom tento človek, telo ktorého sa scvrkávalo a strácalo, dokazoval, že možno byť silným, možno byť nerozdeleným, možno byť čistým. A aj svojím odchodom spojil svet.

Pápež Ján Pavol II. si nevšímal prítomnosť ako niečo odlišné od večnosti. Prítomnosť aj je večnosť. Čas je vždy rovnaký. Pokušenie je vždy rovnaké. Prikázania sú vždy rovnaké. Vrahovia a zlodeji sú vždy rovnakí. Ľútosť je vždy možná. Smrť nie je - je len život. A svätí sú vždy.

16 októbra uplynulo 28 rokov od jeho zvolenia za pápeža.

Gleb Chesnokov
Autor pracoval v informačnom centre kancelárie ruského prezidenta Putina.Momentálne študuje na Slovensku.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo