Kacírska otázka Nie je vlastne fajn byť zbedačenou morálnou veľmocou?

Výbor stálych zástupcov členských štátov EÚ známy aj pod nešarmantnou francúzskou skratkou Coreper chcel dnes hlasovať za odvážny a vážny krok, ktorý potenciálne zmení smerovanie Európskej únie a celkom určite predstavuje prelom v histórii finančníctva.

Tento dôležitý krok nepriamo súvisí s možno najviac preceňovanou udalosťou týždňa – s druhým kolom debaty o novej Národnej bezpečnostnej stratégii USA.

Trumpisti v nej o Európe napísali, že čelí „tvrdej vyhliadke civilizačného vymazania“.

Konkrétne: „Väčšie problémy, ktorým Európa čelí, zahŕňajú aktivity Európskej únie a iných nadnárodných orgánov podkopávajúcich politickú slobodu a suverenitu, migračné politiky meniace kontinent a vytvárajúce napätie, cenzúru slobody prejavu a potláčanie politickej opozície, prudko klesajúcu pôrodnosť a stratu národných identít i sebadôvery.“

S „potláčaním politickej opozície“ to trošku prehnali, ale inak s tým nič nespravíme, trumpisti majú jednoducho pravdu.

Práve dnes v Postoji vyšiel aj článok od nášho ruskopravoslávneho kamaráta Roda Drehera. Sústreďoval sa na hrozbu deeuropeizácie a islamizácie západnej Európy, zvlášť západných metropol ako Londýn, Birmingham a Manchester. Kto má rozum a srdce, musí s Rodom súhlasiť.

Zmena v prístupeTrumpova tvrdá láska k Európe

Rod Dreher

V utorok sa už vyjadril aj náš rímskokatolícky pápež Lev XIV. Sústreďoval sa na výrok Trumpa, podľa ktorého je EÚ, ktorú vedú slabí lídri, skupina štátov v „rozklade“. Pápež vyčítal trumpistom, že sa podľa neho „snažia rozbiť to (break apart), čo považujem za veľmi dôležité spojenectvo dnes aj v budúcnosti“.

Pápež má svätú pravdu.

Lev XIV. s ohľadom na Ukrajinu dodal, že „vojna je v Európe a myslím si, že Európa by mala byť súčasťou bezpečnostných záruk, ktoré sa hľadajú dnes a v budúcnosti. Bohužiaľ, nie všetci to chápu, ale je tu veľká príležitosť pre európskych lídrov, aby sa zjednotili a spoločne hľadali riešenia“. 

Ako dobre, že máme takého pápeža!

Nech sa dožije sto rokov, nech už nemusím zažiť ďalšieho.

O druhom kole európskej debaty o Bezpečnostnej stratégii USA hovorím preto, lebo medzitým už koluje aj jej zatiaľ nepotvrdená obšírnejšia verzia.

Dlhšia verzia vraj ide ešte ďalej a nedeklaruje iba to, že americkým cieľom malo byť „pestovanie odporu proti súčasnému smerovaniu Európy vnútri európskych štátov“ a „podpora európskej veľkosti“, ktorej vraj EÚ stojí v ceste.

Podľa údajnej dlhšej verzie chcú trumpisti zničiť Európsku úniu tým, že z nej vytiahnu štyri konkrétne členské štáty.

Tieto „stratégie“ sú také odfláknuté, nedovzdelané a zlomyseľné ako ich autori.

Ide o moju vlasť Rakúsko, ďalej o nášho južného suseda Taliansko, o nášho východného suseda Madarsko a o vášho severného suseda Poľsko.

Predpokladám, že Slovensko na tomto zozname chýba len nedopatrením.

Možno autori na vás – napriek správnej trumpistickej orientácii slovenskej vlády – jednoducho zabudli. A možno po intenzívnom spolčovaní s maďarskými iredentistami nadobudli dojem, že Maďarsko už má prirodzenú hranicu s Poľskom.

Stačí letmý pohľad na mapu, aby sme si všimli, že cieľom je rozdeliť Európsku úniu na neživotaschopné časti – a to došikma zaťatou sekerou.

Nemá význam lámať si hlavu nad tým, prečo na zozname chýba oveľa realistickejší kandidát na vystúpenie z EÚ, teda Francúzsko, a ako sa vytipované krajiny vôbec dostali na nelichotivý zoznam.

Je tam Poľsko, kde má členstvo v EÚ stále obrovskú podporu naprieč celým politickým spektrom.

Je tam Rakúsko, kde je euroskepticizmus síce rozšírený, lenže menej rozšírený ako antiamerický sentiment, a kde doslova nikto nebude mať záujem o dobrodružnú Alianciu s partiou vyšinutých amíkov, z ktorých už za menej ako rok môžu byť odpísaní politici, ktorí sa budú pratať na smetisko dejín.

Na zozname je Maďarsko, ktoré sa tam ocitlo výlučne vďaka Viktorovi Orbánovi. Maďarsko však po volebnej porážke Orbána, ktorá skôr či neskôr príde, už nebude útočiskom pre extrémne pravicových suverenistov z celého sveta, ale úplne bežnou krajinkou, ktorá s úctivým köszönöm szépen čerpá eurofondy.

Tieto „stratégie“ sú také povrchné, arbitrárne, odfláknuté, nedovzdelané a zlomyseľné ako ich autori.

Takto to vyzerá, keď národnobezpečnostnú doktrínu píšu ľudia, ktorí boli schopní uvažovať – v dôvernej spolupráci s pedofilným násilníkom Jeffreym Epsteinom – o povýšení gumového anticharizmatického eurobyrokrata Miroslava Lajčáka na celokontinentálneho mesiáša protieurópskych nacionalistických síl.

Veľvyslanci členských štátov pri EÚ ovíjajú záchrannú sieť okolo ruského majetku.

A späť k tej dnešnej udalosti.

Dnes o 17. hodine išlo o vytýčenie postupu pri zmrazených aktívach Centrálnej banky Ruskej federácie.

EÚ dnes zmrazí ruské aktíva v hodnote približne 210 miliárd eur na dobu neurčitú.

Veľvyslanci členských štátov pri EÚ tým ovíjajú záchrannú sieť okolo ruského majetku.

Centrálny správca aktív Euroclear, ktorý má v Belgicku 185 miliárd eur, a súkromné banky, ktoré majú v držbe ďalších 25 miliárd eur, tak majú zo zákona zakázané previesť tieto aktíva späť do Ruska.

EÚ tým zabezpečuje ten obrovský poklad pre prípad, že by sa hospodárske sankcie proti Rusku nepredĺžili.

Sankcie treba každých šesť mesiacov jednomyseľnou väčšinou predĺžiť, čo dáva Orbánovi každý polrok priestor na vydieranie, no na dnešné rozhodnutie stačila kvalifikovaná väčšina.

Je to finta. Ide o nariadenie Rady na základe návrhu Komisie podľa článku 122 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorému coreperovci láskavo hovoria one-two-two-one.

Pre nás neznámi ľudia to robia v štýle, ako nám to ukázal otec-zakladateľ Georges Monnet, dedič koňakovej spoločnosti, a jeho pokračovateľ Jean-Claude Juncker, radostný konzument podobných nápojov ako koňak.

Potichučky, za zavretými dverami, tváriac sa, že sa nič nedeje.

Tento štýl nemôže byť sympatický nikomu, nie iba trumpistom.

Zostáva však otázka, či je krkolomný plán „reparačného úveru“ vôbec správny.

Dnešná udalosť je však dôležitý krok k tomu, aby EÚ mohla zmrazené ruské peniaze na predvianočnom summite premeniť na „reparačný úver“ a aby EÚ mohla z toho financovať Ukrajinu, a to v sume 45 miliárd eur v rokoch 2026 aj 2027.

Kyjev by musel peniaze vrátiť iba v nepravdepodobnom prípade, že po mierovej dohode dostane od Ruska aspoň rovnaké odškodnenie za vojnové škody.

Ak mierová dohoda stanoví, že Rusko dostane svoje peniaze späť, napríklad výmenou za územné ústupky Ukrajiny, členské štáty EÚ by museli Rusku tú sumu zaplatiť.

V Európe sa horúčkovito rokuje, dokonca aj v nedeľu budú zasadania. Treba ešte presvedčiť vlády zadlžených krajín ako Taliansko a Francúzsko a treba ešte spracovať belgického premiéra, ktorý sa ako správca malej krajiny, v ktorej sa nachádza 185 ruských miliárd, oprávnene bojí ruskej pomsty.

Podľa mňa je prípustné, aby sa od tohto plánu európskej byrokracie ustúpilo, ak to pomôže dosiahnuť koniec vojny na Ukrajine.

Zostáva však otázka, či je krkolomný plán „reparačného úveru“ vôbec správny.

Je to v každom prípade niečo bezprecedentné.

Podľa mojich znalostí sa ani vo väčších, krvavejších a genocídnejších vojnách nesiahlo na majetok nepriateľa.

Európa by si nadobro naštrbila dôveru finančných aktérov po celom svete, žiaden vojnychtivý autokrat nám už nezverí peniaze.

Odporcovia plánu hovoria, že to bude prvýkrát, keď strana, ktorá vyhrala vojnu, musí platiť reparácie.

Je to na dlhšiu debatu, či vyhrávajúce Rusko túto vojnu naozaj vyhralo, ale v nekonečnej histórii ľudských vojen určite pôjde o inováciu.

Napokon, trumpisti prispeli k debate o zmrazených ruských aktívach návrhom, že Američania by mali značnú časť týchto peňazí investovať do obnovy Ukrajiny – a z toho si odkrojiť zisky.

Sú to, s prepáčením, mrchožrúti.

Je to spravodlivá vec, ale poškodíme si.

Podľa mňa je morálne správne, ak sa aktíva štátu, ktorý štyri roky na Ukrajine ničí a vraždí, no nechce za to prevziať zodpovednosť a platiť reparácie, vrátia do napadnutej krajiny.

Reparačný plán európskej byrokracie je preto dobrý.

Problém tejto byrokracie je často v tom, že zďaleka nie všetko, čo je morálne správne, je aj politicky a ekonomicky rozumné.

Na to je milión príkladov, pozrite sa na Green Deal.

Aj reparačný úver je taký prípad.

Je to spravodlivá vec, ale poškodíme si.

Neviem ako vy, ale ja som za túto spravodlivosť ochotný zniesť, že budem žiť v chudobnejšej Európe.