Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
22. február 2021

Predčasné voľby

Prečo skrátenie volebného obdobia referendom nie je ústavné

Základné práva a problém referenda o predčasných voľbách.

Prečo skrátenie volebného obdobia referendom nie je ústavné

Priebeh referenda o predčasných voľbách 11. novembra 2000 v Prešove na sídlisku Sekčov v priestoroch ZŠ na Zimnej ulici. FOTO TASR/Milan Kapusta

Písal sa rok 1999. Prezidentovi Schusterovi bola doručená petícia so žiadosťou o vyhlásenie referenda vo veci neprivatizovania strategických podnikov a o výlučnom používaní slovenského jazyka v úradnom styku. Prezident sa rozhodol pre pochybnosti o ústavnosti referendum nevyhlásiť, keďže vyhlásenie referenda v rovnakej veci do troch rokov ústava vylučovala (referendum o zákaze privatizácie z roku 1998) a rovnako z referenda vylučovala základné práva. Prezident vyjadril ľútosť, že otázky podľa vtedajšej ústavnej úpravy nemohol posúdiť ústavný súd, a žiadal v tejto veci zmenu ústavy.

Takzvanou veľkou novelou ústavy z roku 2001 sa prezidentovi vyhovelo a vytvorilo sa osobitné konanie o súlade predmetu referenda ako predbežná forma kontroly ústavnosti.

Presúvame sa do decembra 2003:

Prezident Schuster na podklade doručenej petície so žiadosťou o vyhlásenie referenda o predčasných voľbách oznamuje, že referendum vyhlási: „Myslím si, že to nie je mojou úlohou, aby som to postúpil na Ústavný súd.“

O niekoľko mesiacov vychádza v Justičnej Revue článok, ktorého spoluautorom je prvý a jediný predseda Ústavného súdu ČSFR Ernest Valko. Argumenty znejú:

  • Článok 30 odsek 4 Ústavy SR znie: „Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám“. Zaručuje „rovnosť šancí“ nielen kandidátov, ale aj osôb zvolených do verejnej funkcie (napríklad aj poslancov NR SR). Súčasťou tejto rovnosti (viď článok 12 Ústavy SR) je aj rovnaká možnosť uplatňovať a realizovať v zákonodarnom zbore svoje názory a návrhy.

  • Ak sa však dĺžka funkčného obdobia parlamentu skráti, skráti sa aj časová, a tým aj vecná možnosť poslancov uplatňovať svoje názory, realizovať svoj volebný program, a to vo vzťahu k poslancom iného, neskráteného volebného obdobia.

  • Poslanci NR SR si môžu svoje funkčné obdobie skrátiť sami „zvnútra“ poslaneckého zboru. Skrátenie ich funkčného obdobia „zvonka“ však nie je prípustné, pokiaľ Ústava SR takýto zásah výslovne nezakotvuje. Možnosť skrátiť funkčné obdobie poslancov NR SR „zvonka“ má výlučne hlava štátu, a to v prípadoch taxatívne vymedzených Ústavou SR. Iné prípady rozpustenia NR SR alebo skrátenia jej funkčného obdobia Ústava SR neupravuje, teda ani nepripúšťa.

  • Keďže právo na plné (neskrátené) funkčné obdobie predstavuje základné právo poslancov NR SR a prostredníctvom nich aj ich voličov, je otázka skrátenia funkčného obdobia poslancov NR SR vylúčená z predmetu referenda v zmysle článku 93 odsek 3 Ústavy SR.

Presúvame sa do septembra 2014:

Prezident Kiska oznamuje, že vo veci štyroch referendových otázok z petície Aliancie za rodinu sa obráti na ústavný súd. Na výročie vzniku Československa vydáva ústavný súd nález PL. ÚS 24/2014, v ktorom vysvetľuje, ako rozumieť ústavnému príkazu, podľa ktorého predmetom referenda nemôžu byť základné práva. V skratke, ak referendová otázka dosiahnutý ľudskoprávny štandard zvyšuje alebo ho udržiava na rovnakej úrovni, vtedy je prípustná. Ak referendová otázka dosiahnutý štandard znižuje, vtedy je z predmetu referenda vylúčená.

Povedané pre lepšie vysvetlenie na konkrétnych príkladoch.

1. Súhlasíte s tým, aby mali právo voliť aj 16-roční?

Táto referendová otázka dosiahnutý štandard zvyšuje, a preto je v poriadku.

2. Súhlasíte s tým, aby k vyvlastneniu mohlo dôjsť iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu?

Táto referendová otázka udržiava dosiahnutý štandard na rovnakej úrovni, a preto je v poriadku.

3. Súhlasíte s tým, aby sa v úradnom styku používala výlučne slovenčina?

Keďže článok 34 odsek 2 písmeno b) ústavy garantuje občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám právo používať ich jazyk v úradnom styku za podmienok ustanoveným zákonom, táto referendová otázka nie je prípustná.

Inzercia

Referendová otázka o predčasných parlamentných voľbách

Argumenty, ktorých spoluautorom bol v roku 2004 Ernest Valko sú na mieste aj dnes. Autor tohto textu si argumentáciu dovolí rozšíriť ešte o jeden aspekt.

Pri skúmaní referendových otázok v roku 2014 uviedol petičný výbor v konaní pred ústavným súdom, že „je principiálne nesprávne stotožňovať obsah pojmu základné práva podľa Ústavy SR so základnými právami definovanými podľa jednotlivých medzinárodných zmlúv“. Ústavný súd sa s týmto nestotožnil, a tento prístup nadobúda dôležitosť v kontexte článku 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K článku 3 existuje rozsiahla judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), z ktorej vyberáme rozhodnutie vo veci G. K. proti Belgicku (sťažnosť č. 58302/10). Najprv originál (čitateľ, ktorý sa nechce zdržiavať právnickými technikáliami vo francúzštine, nech tento odsek preskočí):

„50. Elle a également jugé que l’article 3 du Protocole no 1 implique des droits subjectifs, dont le droit de se porter candidat à des élections (Mathieu‑Mohin et Clerfayt, précité, §§ 46-51). Celui-ci ne se limite pas à la simple possibilité de participer aux élections en tant que candidat. Une fois élue, la personne concernée a également le droit d’exercer son mandat (Riza et autres c. Bulgarie, nos 48555/10 et 48377/10, § 141, 13 octobre 2015, et Paunović et Milivojević, précité, § 58).“

Ako uvádza ESĽP, z článku 3 vyplývajú subjektívne práva, a to nielen právo byť volený za člena zákonodarného zboru. Z článku 3 tiež vyplýva právo zvoleného poslanca svoj mandát vykonávať.

Uvedené samozrejme neznamená, že poslancovi Národnej rady, ktorému zanikol poslanecký mandát pre právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin, svitá nádej v Štrasburgu. Základné práva sa členia na absolútne a relatívne. Absolútne obmedziť nemožno (právo nebyť mučený), relatívne áno. Právo poslanca vykonávať mandát je relatívne a môže preto podliehať takým obmedzeniam, ako predpisuje článok 81a našej ústavy. Avšak z referenda je v zmysle PL. ÚS 24/2014 vylúčená aj taká otázka, ktorá znižuje štandard relatívneho základného práva.

Povedané čo najjednoduchšie: čl. 93 ods. 3 + čl. 30 ods. 4 / čl. 3 Dodatkového protokolu + PL. ÚS 24/2014 = vylúčenie otázky z predmetu referenda.

Vysvetlené na konkrétnom príklade: zákon dnes hovorí, že občania, ktorí sú príslušníkmi národnostných menšín, majú trvalý pobyt v obci a tvoria podľa dvoch po sebe nasledujúcich sčítaniach najmenej 15 percent obyvateľov, majú právo v tejto obci používať v úradnom styku jazyk menšiny. Národná rada je oprávnená zákon zmeniť a 15 percent nahradiť 20 percentami. Referendovou otázkou však 15 percent nemožno nahradiť 20 percentami, pretože by sa tým dosiahnutý štandard základného práva znížil (zmena by bola pre príslušníkov národnostných menšín menej výhodná).

Áno, sú štáty, kde referendom môžete na základné práva siahať. Klasickým príkladom je Švajčiarsko a jeho referendum z roku 2009, po ktorom sa do článku 72 odsek 3 tamojšej ústavy dostal zákaz výstavby minaretov. Možno bezpečne konštatovať, že takáto otázka je u nás v kontexte článku 93 odsek 3 a nálezu PL. ÚS 24/2014 vylúčená.

Nie je to degradovanie ľudu? Nie, nie je!

Najprv použime slová samotného ústavného súdu (I. ÚS 35/00, I. ÚS 36/00): „Účelom referenda je zabezpečiť občanom štátu – ako nositeľom primárnej (originálnej) moci, aby bezprostredne spolupôsobili pri tvorbe štátnej vôle. V demokratickom parlamentnom systéme, tak ako je zakotvený aj v ústave, však občania sami uznávajú, že ich originálna moc je obmedzená ústavou, ktorú prijal ústavodarný orgán, ktorému občania delegovali svoju moc. Ak ústava na jednej strane priznáva občanom právo rozhodovať o niektorých zásadných otázkach týkajúcich sa verejného záujmu priamo v referende (čl. 93 ods. 2), na druhej strane toto ich právo zároveň obmedzuje tak, že vyslovuje zákaz, aby niektoré otázky, tak ako napr. otázky základných práv a slobôd, boli predmetom referenda (čl. 93 ods. 3), resp. zakazuje referendum o tej istej veci opakovať do uplynutia troch rokov od jeho vykonania (čl. 99 ods. 2). Teda základné právo občanov na výkon štátnej moci formou referenda nie je absolútnej povahy, vzniká a realizuje sa iba v rámci podmienok ustanovených ústavou.“

Pozrime sa tiež na vec z komparatívneho pohľadu vo vzťahu k iným štátom Rady Európy. Podľa materiálov Benátskej komisie existujú dva štáty, kde môže ľud predčasne rozpustiť parlament v referende (nemýliť si s možnosťou rozpustenia hlavou štátu alebo iným orgánom).

Prvým je Lichtenštajnsko, druhým je Lotyšsko. Pri všetkej úcte k Lichtenštajnsku, dajme bokom mikroštáty a zamerajme sa na porovnateľné Lotyšsko.

Lotyšsko zmenilo svoju ústavu a od roku 2009 môže jedna desatina voličov iniciovať predčasné rozpustenie parlamentu. Existujú tu však obmedzenia. Takéto referendum nie je prípustné rok po ustanovujúcej schôdzi parlamentu, rok pred skončením volebného obdobia a počas 6 mesiacov pred skončením mandátu prezidenta.

Pokiaľ by došlo k odklonu od záverov z PL. ÚS 24/2014 a referendová otázka by sa pripustila, stav na Slovensku by bol radikálnejší než v jedinej porovnateľnej európskej výnimke. Referendum o predčasných voľbách by bolo možné kedykoľvek. Nič by nebránilo tomu, aby kandidujúce subjekty pred riadnymi parlamentnými voľbami zhromažďovali na mítingoch petičné hárky („pre istotu“), a podľa výsledkov riadnych parlamentných volieb a následného skladania vlády by sa rozhodli, či podajú 350 000 podpisov hlave štátu. Predčasné voľby do pol roka.

Pripustenie referendovej otázky by však malo ešte ďalší rozmer. Ak by sa pripustila napríklad pod rúškom suverenity ľudu, čo by bránilo budúcim referendovým otázkam typu „Súhlasíte s tým, aby do 30 dní od vyhlásenia výsledkov tohto referenda zanikol mandát každému poslancovi, ktorý dňa takého a takého hlasoval proti návrhu zákona – parlamentnej tlači 123?“ Predstaviteľné by sa stali aj ďalšie radikálnejšie otázky, a to aj smerom k iným kolektívnym ústavným orgánom.

Takže to na záver zhrňme: referendová otázka nemôže znižovať dosiahnutý štandard základných práv. Základným právom je aj prístup občanov za rovnakých podmienok k voleným funkciám, a podľa Štrasburgu aj právo zvoleného poslanca na výkon mandátu...

Keď boli v roku 2011 snahy oprášiť referendovú otázku o výlučnom používaní slovenčiny v úradnom styku, Ján Slota sa vyhrážal každému, kto by spochybňoval jej ústavnosť „vlastnoručným opľutím“. Za (vo svojej podstate) rovnaké argumenty, ako uviedol prvý a jediný predseda Ústavného súdu ČSFR v roku 2004 sa z niektorých kruhov zdvihla vlna pľuvancov aj na autora tohto textu. Rozostrieť si voči nim dáždnik, to je to najmenej.

Odporúčame