Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Duchovný život Spoločnosť
19. február 2021

Potulky po Atose

Na Svätú Horu sa nedostanem, ale vďaka knihe som tam už bola

Pravoslávny duchovný profesor Ján Zozuľak je znalec gréčtiny aj byzantskej filozofie. Veľa putoval po Atose a napísal o tom knihu.

Na Svätú Horu sa nedostanem, ale vďaka knihe som tam už bola

Monastier Filoteu. FOTO – Ján Zozuľak

Je ešte miesto v Európe, dokonca v Európskej únii, kam žiadne pravidlá o rodovej rovnosti nedorazili a každý to rešpektuje.

Svätá Hora Atos, teda východná časť gréckeho polostrova Chalkidiki, je  mníšska republika a jurisdikčne patrí pod konštantínopolský patriarchát. Rozprestiera sa na približne 350 kilometroch štvorcových. Od deviateho storočia je to oficiálne centrum pravoslávneho duchovného a asketického života s pravidlami, ktoré vznikli v 10. a 11. storočí a platia dodnes.

Stále tu funguje dvadsať monastierov (kláštorov), ku ktorým sú pridružené menšie útvary ako skýty, kélie, kalyvy, katizmy či isychastíriá (to sú vlastne pustovnícke jaskyne, v ktorých žijú najprísnejší askéti). Sedemnásť monastierov je gréckych a tri sú slovanské: ruský, srbský a bulharský. A je tu aj skýt, v ktorom žijú rumunskí mnísi.

Konštantínopol, ako posledná bašta Byzantskej ríše, padol v roku 1453 a časť jeho lesku a duchovnej sily je uchovaná práve tu na Atose. Hoci aj Svätá Hora padla vtedy do rúk Turkov, mnísi sa snažili udržiavať dobré vzťahy so sultánmi a tí im zato uznali vlastníctvo monastierov. A sultáni uznali aj istú nezávislosť Svätej Hory ako „krajinu, v ktorej sa deň a noc velebí Božie meno a je útočiskom chudobných a cudzincov“.

Na Atose žili mnísi pravdepodobne už od 4. storočia, ale mníšske centrum sa tu budovalo od 9. storočia. Za svoju vyše tisícročnú históriu prežil Atos aj roky úpadku, pustošili ho piráti, požiare, ohrozovali ho svetskí ľudia aj prepych, oslabovali ho rozpory medzi mníchmi, ktorí mali odlišné predstavy o mníšskom živote (či monastiere majú byť kinoviálne či idiorytmické, teda ako majú fungovať) .

Bolo tu obdobie „latinského jarma“, keď Atos patril k Rímu, nehovoriac o modernej dobe či nápore turistov, ktorý treba striktne regulovať. Všetky ostatné mníšske centrá podobného typu, ktoré boli kedysi v Egypte, v Sýrii, v Malej Ázii, v Palestíne či Konštantínopole, sa postupne rozpadli a ostali len ruiny alebo torzá v podobe jednotlivých monastierov. Atos je však stále tu, s veľkými i menšími duchovnými centrami a veľkým počtom mníchov.

Ženy na Atos nesmú. Muži môžu na toto miesto prísť so špeciálnym povolením a len na krátky čas. Povolenie sa zvyčajne udeľuje na štyri dni. Určite to musí byť aj pre návštevníka, ktorý netuší veľa o podstate a zmysle tohto miesta, silný zážitok. A celkom isto môže takýto pútnik potom napísať zaujímavý text o svojich dojmoch a postrehoch.

No knihu Dotyk neba (Potulky po Atose) napísal človek, ktorý neputoval ako obyčajný turista či bežný veriaci človek. Profesor Zozuľak je znalec gréčtiny, byzantskej filozofie aj histórie, preložil knihy o živote starca Paisija Svätohorského a je aj pravoslávny duchovný. Je teda ideálnym sprievodcom po Svätej Hore, nazývanej aj Záhrada Presvätej Bohorodičky.

Monastier Dionysiu. FOTO – Ján Zozuľak

Základom jeho knihy sú cesty na Atos, ktoré podnikol ako mladý muž v roku 1990-1991, keď študoval v Aténach. Bol práve v tej životnej fáze, keď človek všetko intenzívne vníma, formuje sa a hľadá svoju duchovnú cestu. Aj Ján Zozuľak v tom období na púti po Atose hľadal odpovede na svoje otázky, hľadal duchovné povzbudenie, nasmerovanie a aj svojho duchovného otca.

Navyše to bolo v období, keď na Slovensku kulminovali spory medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi, ktoré citlivo prežíval. Mladý muž preto išiel na Atos aj plný obáv o budúcnosť pravoslávia na Slovensku. Túto tému vtedy osobne preberal so starcom Paisijom Svätohorským, ktorý ho upokojil, že všetko bude v poriadku. A Ján Zozuľak v knihe dodáva, že sa o niekoľko rokov neskôr tieto slová aj naplnili.

Ján Zozuľak ovládal už v tom čase gréčtinu, takže sa mohol s múdrymi starcami rozprávať, mohol sa pýtať – ako priznáva – často aj s mladíckou naivitou, ale dostávalo sa mu nielen odpovedí, ale aj láskavého prijatia a dokonca aj čosi ako „protekcie“. Možno aj preto, že prišiel z Československa, alebo možno preto, že v ňom múdri starci videli autentické hľadanie duchovnej cesty, a nie iba túžbu po exotickom zážitku.

Pri svojom prvom pobyte v roku 1990 mal pútnik z Československa povolenie ostať štyri dni, ale samotní mnísi mu navrhli, aby si pobyt predĺžil a vybavili mu povolenie. Navyše nemusel striktne dodržať pravidlo, že v jednom monastieri môže pútnik pobudnúť len 24 hodín. Mohol ostať na Atose jeden mesiac, mohol sa zapojiť do mníšskeho života a vďaka tomu nebol už iba obyčajným návštevníkom.

Okrem toho prišiel na Atos vo výnimočnom období. Vtedy ešte žili a prijímali pútnikov viacerí askéti, ktorých neskôr konštantínopolský patriarchát zaradil medzi svätých. Duchovné rozhovory tak viedol so svätým Porfýriom Kausokalyvským, Paisiom Svätohorským, svätým Sofrónom Essexským či svätým Efrémom Katunaským.

O tom, čo všetko mu títo múdri starci povedali, sa dozvieme len zopár informácií, lebo nie všetko je asi určené pre cudzie uši a nie všetko sa asi dá slovami zachytiť na papieri. Ale dozvieme sa, že ho starec Paisij Svätohorský trpezlivo počúval, pýtal sa ho na rôzne veci a láskavo mu pozeral do očí. „Je veľmi jednoduchý a bezprostredný,“ píše Ján Zozuľak a dodáva, že tie chvíle so starcom Paisijom boli preňho veľkým povzbudením.

Stretnutie s ďalším starcom, ktorý je už dnes považovaný za svätého muža, opisuje takto: „Starec Efrém nehovorí veľa, ale žije v mlčanlivosti a v srdci prežíva skúsenosť Božieho tajomstva. Neustále odriekanie a zdokonaľovanie v cnostiach ho vedie k hlbokej duchovnej skúsenosti. Na veci súvisiace s duchovným životom mi odpovedá jednoducho a pokorne.“

Pútnik dostane dôležitú radu: „Neprestávaj vyslovovať modlitbu Pane Isusu Christe, zmiluj sa nado mnou, ktorá ti bude zbraňou proti všetkým pokušeniam.“ Neviem, či to nie je zbytočné, ale predsa len dodám: táto Ježišova modlitba či Modlitba srdca určená na ustavičné opakovanie, ktorá je súčasťou asketickej tradície kresťanského Východu, je čoraz obľúbenejšia aj u katolíkov.

Inzercia

Centrum Atosu Karyes. FOTO – Ján Zozuľak

Nie je to však mravoučná kniha plná múdrych rád a poučení. Nie je to ani veľké literárne dielo. Podstatu knihy netvoria len informácie o dejinách Atosu, o jeho spravovaní, fungovaní, o organizácii mníšskeho života či pustovniach, ale najmä jednoduchý zápis zážitkov mladého muža, ktorý je ešte hľadajúci a dychtiaci po nových skúsenostiach a po nájdení svojej duchovnej cesty.

Ale opisuje aj to, ako sa brodí v daždi po hlbokých cestičkách, ako sa nachladí a dostane špeciálnu liečbu alebo ako blúdi po neprehľadných atoských cestičkách, ktoré spájajú monastiere a skýty a kélie či pustovne. Putovanie po Svätej Hore s ťažkým ruksakom je občas aj veľmi dobrodružné, najmä keď treba prejsť cez strmý kamenný zráz alebo keď pútnika napadnú včely alebo dokonca šakal.

A nečakajte ani samé sväté veci. Atos nie je nebeské kráľovstvo. Mladý pútnik tu stretne aj zlodeja peňazí či psychicky narušeného muža, ktorý tvrdí, že je mesiáš, alebo spolupútnika, ktorý žiarli na to, že k hosťovi z Československa je ctihodný starec ústretovejší. Ale vznikajú tu aj spontánne priateľstvá, ktoré pretrvajú. Ján Zozuľak napríklad chvíľu sprevádzal staršieho muža, bankára z Atén, pomáhal mu zvládnuť náročnú cestu a napokon je z toho viac než tridsať rokov trvajúce priateľstvo.
 

Skýt proroka Eliaša. FOTO – Ján Zozuľak

Pre laikov, ktorí o Atose počuli len základné informácie, je to ostrov, kde sú kláštory a pustovne, a mnísi sa v nich celé dni modlia a praktikujú veľmi asketický život. Okrem toho udržiavajú starobylé kláštory a opatrujú cenné ikony, rukopisy, relikvie. No je to len jedna časť pravdy.

Ján Zozuľak pripomína dôležité slová jednoduchého mnícha Geórgiosa: „Najprv sa staň askétom a potom učiteľom.“ A to sa na Atose deje. Prichádzajú sem mladí muži, ktorí sa chcú stať mníchmi. Dlhé roky vedú náročný mníšsky život plný askézy a modlitieb. Budujú svoje cnosti. A mnohí z nich sa potom po rokoch stávajú duchovnými učiteľmi a neostávajú iba na Atose. Stáva sa, že si ich vyžiadajú z rôznych kútov sveta, aby prišli podporiť duchovný život a budovať nové monastiere.

Typickým príkladom bol práve starec Efrém, ktorého Ján Zozuľak stretol na Atose. V roku 1960 významný grécko-americký teológ požiadal Svätú Horu, aby poslala mníchov do Ameriky, ktorí by tam založili monastier. Bez mníšstva a asketického ducha by totiž pravoslávie v Amerike zaniklo. Svätá Hora síce nikoho vtedy do Ameriky nevyslala, ale v roku 1979 sa otec Efrém dostal do Kanady zo zdravotných dôvodov. A začal tu aj spovedať a dávať duchovné cvičenia.

Neskôr svoje pôsobenie rozšíril aj do USA. A postupne začali pod jeho vplyvom vznikať aj monastiere, najprv v Montreale a v Pittsburghu. Vzniklo takto devätnásť monasteirov v rôznych častiach USA a Kanady. „Starec Efrém na americký kontinent prenesie duch Svätej Hory Atos a veriaci kresťania budú mať možnosť v monastieroch načerpať duchovnú silu a pridržiavať sa pôvodnej pravoslávnej tradície,“ píše Jan Zozuľak.

O tom, že pravoslávie je v USA životaschopné, svedčí aj pravidelný autor Postoja Rod Dreher, ktorý prestúpil z katolicizmu na pravoslávie.

Starec Sofrónij pochádzal z Moskvy, študoval v Paríži a potom žil v pustovni na Atose. No neskôr odišiel z Atosu a v Essexe, neďaleko Londýna, založil Monastier svätého Jána Krstiteľa. Tak preniesol ducha svätohorského mníšstva do Anglicka.

Inou témou sú ikony, aj o nich sa človek v knihe dozvie zaujímavé veci. Pre nás, ktorí nepatríme k pravosláviu, je toto uctievanie a bozkávanie ikon často zvláštne. Ale aj v Byzantskej ríši spory o uctievanie ikon spôsobili hlbokú spoločenskú krízu. Dialo sa to medzi rokmi 726 až 843.

Cisári z Isaurijskej dynastie, ako sa dozvieme v Zozuľakovej knihe, sa snažili presadiť duch kultúry bez ikon a ich nenávisť k ikonám sa stala príčinou nepokojov. Ikonoborci odstránili ikony a zakázali ich uctievanie. V tomto čase sa mnohé vzácne ikony, najmä tie s bohorodičkou, dostali na Atos. Úcta svätohorských mníchov k Presvätej bohorodičke je mimoriadne silná, lebo cítia jej ochrannú ruku nad svojimi monastiermi aj nad celým Atosom.

Nebola som na Atose a nepôjdem tam. No vďaka tejto knihe som sa akoby Svätej Hory dotkla. A ona sa dotkla mňa.

Monastier Simonopetra. FOTO – Ján Zozuľak

Odporúčame