Ako prebudiť motiváciu Učiteľ nemusí robiť šou, no študenti potrebujú vidieť záujem, rešpekt aj hranice

Miroslava Duranková sa venuje charakterovému vzdelávaniu. Vedie stredoškolský program Akadémia veľkých diel, ktorý pomáha študentom, aby čítali tie najlepšie knihy, pozerali dobré filmy, počúvali kvalitnú hudbu a spoznávali svetové obrazy. V diskusii potom hľadajú odpovede na otázky v príbehoch, ktoré formovali našu civilizáciu, aj vo svojich životoch.

V rozhovore hovorí, čo môžu aj v dnešných online časoch robiť vzdelávatelia, aby v študentoch prebudili motiváciu pre svoj rozvoj. Vysvetľuje, prečo sú rešpektujúci vzťah, vášeň, angažovanosť, jasnosť aj veľkodušnosť kľúčové veci, ktoré potrebujeme priniesť do svojich hodín.

Učiteľom ste nedávno priniesli prednášku „Ako v žiakoch prebudiť motiváciu?“, na ktorú sa v priebehu pár dní prihlásilo 900 účastníkov. Školy ostávajú momentálne naďalej zatvorené a frustrácia v mnohých učiteľoch a žiakoch narastá. Je zápas o prebudenie motivácie náročnejší ako inokedy?

Je to výzva, ktorá tu bola aj pred koronou. Keď sme spúšťali prihlasovanie na prednášku o motivácii, jednou z našich otázok bolo, čo od nej očakávajú. Veľakrát z odpovedí zaznievala beznádej a bolo vidieť, že mnohí učitelia sú unavení, táto téma ich trápi, nevedia, čo robiť, a chytajú sa každej slamky.

Je to hlavne kvôli tomu, že im chýba priamy kontakt?

Inak namotivujem človeka, keď som s ním osobne, ako keď som s ním iba cez obrazovku. Zvlášť ak je niekedy náročné prinútiť žiakov, aby si aspoň zapli kameru. Aj my v Akadémii veľkých diel dbáme počas dištančného vzdelávania na to, aby mali kamery zapnuté.

Prečo je to dôležité?

Ak chcem na diaľku suplovať vyučovaciu hodinu, musím sa so žiakmi nielen počuť, ale aj vidieť, tak ako je to za bežných okolností v škole. Bez toho to ide podľa mňa ťažšie. Najdôležitejšie je však mať vybudovaný vzťah.

V akom zmysle?

Ide najmä o vzájomný rešpekt a dôveru medzi učiteľom a žiakom. Na základe komentárov a reakcií učiteľov počas prednášky som mala pocit, že niektorí nemajú s nimi vzťah vytvorený. To je niečo, čo sa musí budovať cielene. To, že nás zaradili do jednej triedy, nie je vzťahom.

Čo teda má byť prvým krokom učiteľov, ktorí chcú mať so žiakmi skutočný vzťah?

Zaujímať sa o nich. Teraz počas pandémie je to ešte dôležitejšie. Jednu z aktivít, ktoré sme odporúčali v prednáške učiteľom, bolo, aby sa spýtali samých seba, či vedia, ako sa naozaj majú ich žiaci. Mnoho z nich je bezradných a nedostávajú spätné väzby. Navrhla som preto učiteľom, aby spravili hodinu, kde sa budú rozprávať iba o tom, ako zvládajú toto obdobie. Môže ísť pokojne o takzvanú triednickú hodinu. Táto ťažkosť, ktorú teraz zažívame, ich môže vzájomne zblížiť.

Robili ste aj prieskum, v ktorom žiaci sami hovorili, čo ich záujem a energiu zvyšuje a čo, naopak, demotivuje. Čo ste sa od nich dozvedeli?

Áno, oslovili sme stredoškolákov zapojených v našom projekte Akadémia veľkých diel, odpovedala stovka z nich. Ako najčastejšiu vec, ktorá ich demotivuje, uvádzali práve nezáujem zo strany učiteľa. Či už o nich samých, alebo o predmet, ktorý vyučuje. Aj v tieto dni, ak učiteľ iba pošle zadania žiakom na mail a nesnaží sa s nimi nijako inak skontaktovať, pôsobí to na nich, akoby ten záujem nemal.

Ďalším dôležitým faktorom je pre žiakov to, či ich učiteľ rešpektuje. Vedia to veľmi dobre vycítiť.

Zväčša sa skôr hovorí o rešpekte voči učiteľom. Ako sa prejavuje voči žiakom?

Môže ísť o úplne bežné drobnosti. Ak ako učiteľ viem, že mojich žiakov čaká zajtra náročný test zo slovenčiny, tak pokiaľ sa dá, preložím im písomku z matematiky na iný deň. Snažím sa ich počúvať a problémy neriešiť hnevom, ale komunikáciou. Ide o pochopenie a treba si uvedomiť, že aj oni môžu mať zlé dni alebo problémy doma, ktoré im sťažujú život.

                               Čo najviac demotivuje žiakov v správaní učiteľa?

Sú žiaci, ktorí jasne vedia, prečo sa učia, vedia, čo chcú dosiahnuť, a aj vďaka tomu zvládajú toto obdobie ľahšie. Ďalšou skupinou sú deti, ktoré potrebujú viac podpory zvonka. V prednáške ste hovorili o externej pozitívnej motivácii. Prečo je práve toto správny nástroj?

Chcela som viac upriamiť pozornosť na to, že povzbudiť žiakov k učeniu nemusíme len úlohami, písomkami a známkami. Hodina nemá byť len o tom, že učiteľ odučí čo treba a dovidenia. Má ísť o spoločný cieľ, na ktorom sa majú podieľať aj žiaci a mali by byť viac zapojení do procesu vzdelávania. Často to na školách totiž vyzerá, akoby učitelia so žiakmi neťahali v tejto snahe za jeden povraz, skôr naopak. Je to úplne iné, pokiaľ spolupracujú.

Niektorí žiaci mi aj povedali, že ich určitý predmet v škole nebaví, no učia sa ho kvôli učiteľovi. Pretože na ňom vidia zápal a snahu vysvetliť im ho čo najlepšie.

Nemôže však byť prehnané zameranie sa na pozitívne motivovanie rizikom? Viacerí pedagógovia dnes práveže hovoria, že deti strácajú hranice a trest by mal byť dôležitá súčasť výchovy, rovnako ako schopnosť plniť si aj povinnosti, ktoré ich nebavia.

Určite, hranice sú veľmi dôležité a jasné pravidlá musia platiť. Ak študent napíše test zle, je adekvátne mu dať aj zlú známku. Vôbec netvrdím, že deti treba rozmaznávať a všetko odpúšťať. Tak ako máme nastavené hranice vo vzťahoch, tak to má platiť aj tu. Je úplne legitímne, ak učiteľ nechá žiaka zažiť prirodzený následok jeho konania, ktorým môže byť aj strach či hanba. No nie je v poriadku, ak ich učiteľ spôsobuje vedome a cielene. Skôr ide o prácu s tým, keď si dieťa svoje negatívne konanie uvedomí.

Skúsme sa vrátiť k pozitívnej motivácii, ktorú by chceli učitelia využívať. Čo sú jej základné princípy?

Prvým je, že nemôžeme nebyť vzorom pre svojich žiakov. To platí aj v prípade rodičov či iných autorít. Deti si všímajú všetko, čo robím, ako reagujem a komunikujem. Zároveň si na učiteľoch všímajú, či pre svoj predmet „horia“. Ak nie, len ťažko uveria, že je skutočne dôležitý a je potrebné sa ho učiť.

Ďalším kľúčovým bodom je spomínaný vzťah, záujem a vzájomný rešpekt. Aj toto platí aj pre bežné vzťahy v rodinách či medzi priateľmi. Ak cítime záujem, máme skôr tendenciu si dôverovať.

Tretia vec je jasnosť a spätná väzba. Máme stanovený spoločný cieľ a vieme, čo chceme zvládnuť. To sa vzťahuje aj na pravidlá.

Skúste to priblížiť na príklade z praxe.

Ak trebárs ide učiteľ preberať so žiakmi nové učivo, je fajn, ak sa dohodnú, čo idú robiť a čo sa stane, keď ho doberú, napríklad aj preskúšanie. Žiaci tak budú vedieť, čo ich čaká.

Takisto je dôležité pomenovať príčiny problémov, ktoré sa vyskytnú. Ak s nejakou hodinou nie je učiteľ spokojný, nemusí iba naštvane odísť z triedy, ale spoločne sa so žiakmi porozprávať o tom, kde nastalo zlyhanie. Samozrejme, aj to si vyžaduje určitý vzťah a nejde to zo dňa na deň.

Čo je ďalší motivačný princíp?

Angažovanosť žiakov a vtiahnutie ich do procesu vzdelávania. Nemá to byť iba učiteľ, kto „robí šou“, ide o spoločnú snahu všetkých. Prejaviť sa to môže aj pri riešení konfliktov. Zväčša je to len učiteľ, kto ho rieši. Ale prečo by si žiaci nemohli navrhnúť riešenie problému, ktorý vytvorili? Ak sa na nastavení pravidiel dohodne učiteľ so žiakmi, skôr si ich vezmú za svoje.

Posledným bodom je vyžadovať veľa. Nemá to však znamenať veľké množstvo úloh. Učiteľ má mať od žiakov veľké očakávania, no musí byť pri nich a pomôcť pri ich napĺňaní. Neraz sa stáva, a študenti to uviedli viackrát aj v našom prieskume, že učitelia od nich požadujú úlohy, ktoré by ani oni sami robiť nechceli alebo dokonca nevedeli.

Súčasťou motivačného nastavenia učiteľa je podľa vašej prednášky aj veľkodušnosť. Čo znamená v kontexte vzdelávania?

Pomôžem si vetou z Biblie – „Nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí...“ Učitelia niekedy akoby dohasia knôt tým, keď povedia, „tento môj žiak toho veľa nevie a ani nikdy nebude“. Ak niekedy rozprávame na školách o našom projekte, kde študenti čítajú veľké diela významných autorov, povedia nám, že ich deti by to nezvládli a niečo také by u nich nešlo zrealizovať. Sami im tak staviame bariéry. Mať veľkodušnosť znamená, že mám vieru vo svojich žiakov, prajem im veľké a dobré veci. A oni to cítia a vážia si, keď im to dá učiteľ najavo. V dotazníkoch mi písali – „keď nám učiteľ každú hodinu hovorí, že nezmaturujeme, nie je to veľmi povzbudzujúce“.

Tak ako sa každý milujúci rodič pozerá na svoje dieťa s vierou, že bude šikovné, prečo to neaplikovať aj na svojich žiakov v škole?

Ilustračné foto – TASR/AP

Spomínali ste, že dôležitým faktorom je, aby učiteľ sám horel pre predmet, ktorý učí. To znie ako dobrá rada pre začínajúcich nadšených učiteľov, ktorí ešte nie sú frustrovaní mnohými nedostatkami nášho školstva. Dá sa nadšenie prebudiť aj u tých, ktorí už roky fungujú v istom zabehanom systéme a s ťažkosťami ho zvládajú?

Myslím, že to ide ruka v ruke aj s povahou učiteľa. Nesúhlasím s názorom, že ak je človek dvadsať rokov v školstve, musí byť vyhorený a frustrovaný. Sama som stretla učiteľov, ktorí sú vo vyššom veku a majú nadšenie pre svoje povolanie. A dokonca sa zapojili aj do našich tréningov, aby mohli so žiakmi robiť aktivity navyše. Ale, samozrejme, viem, že sú učitelia, ktorí sú po rokoch ťažkej práce unavení a frustrovaní, a vtedy je ťažké hľadať iskru, ktorá to nadšenie rozhorí, ale nie nemožné.

Mnohí si aj uvedomujú, že neustále frontálne učenie nemá veľký význam, chceli by viac zapojiť žiakov a zmeniť spôsob, akým vzdelávajú. Čo urobiť ako prvé?

Myslím, že zásadné je práve uvedomenie, že to nie je iba o mne a mojom výkone, ale o spolupráci s mojimi žiakmi.

Žiakov ste sa v dotazníku pýtali na to, aký učiteľ ich motivuje a, naopak, demotivuje. Aké boli odpovede?

Nešlo o hĺbkový akademický prieskum, skôr vhľad do témy, no odpovede boli veľmi zaujímavé. Na prvom mieste medzi pozitívnymi vlastnosťami učiteľa bolo práve spomínané zapálenie pre daný predmet a zároveň učiteľova odbornosť. Ak študenti vidia, že ho predmet baví, študuje si o ňom a prepája ho s praxou, vedia to veľmi oceniť a motivuje ich to učiť sa daný predmet.

Dôležitými vlastnosťami sú pre študentov tiež spravodlivosť, férovosť, humor či rešpekt. Sú radi, ak ich učiteľ nechá povedať svoj názor a vypočuje si ich.

Na prednáške odznelo, že slová učiteľa majú obrovskú váhu aj že chváliť študenta je iné, ako ho podporovať. V čom je tento rozdiel dôležitý?

Áno, nie je potrebné študentov vždy priamo chváliť na to, aby cítili našu podporu. Často im stačí vedomie toho, že je tam učiteľ pre nich a môžu sa ho čokoľvek opýtať, ak potrebujú pomoc. Je to ako turistický sprievodca, o ktorom viete, že sa na neho môžete spoľahnúť a poprosiť ho o radu.

Čo označili, naopak, v správaní učiteľov za demotivačné?

Boli to práve opaky spomínaných vlastností. Ak cítia nezáujem o predmet, neodbornosť a nezáujem o študentov. Nepáči sa im tiež nadradenosť či monotónnosť.

Celý náš vzdelávací systém je postavený predovšetkým na externej motivácii, do ktorej patria známky či iné hodnotenia. Aj prieskumy naznačujú, že u študentov ako dôvod konania vyhráva. Ako sa vyjadrili študenti vo vzťahu k internej motivácii?

Niektorí hovorili o odmene, ktorú si za svoju námahu doprajú. Ale najčastejšia vec, ktorú uviedli ako vnútorný dôvod svojej snahy, bola vidina budúcnosti a ciele. Znamená to, že si vedia povedať, že niečo do budúcna budú potrebovať, a preto sa to naučia. Alebo aj keď ide o náročné učivo, prekonajú sa a snažia sa to zvládnuť. Samozrejme, ďalším pochopiteľným faktorom je vízia dostať sa na dobrú školu či dobré platové podmienky.

Vyplýva z toho, že najlepšie, čo môžeme spraviť, je ukázať im, že to, čo robíme, zapadá do ich budúcnosti a cieľov?

Určite je to jedna z vecí, ktoré môžu pomôcť. Je dôležité vysvetliť, že napríklad teraz sa učíme tieto nudné vzorce, no je to tak preto, lebo v budúcnosti ich budeme potrebovať na riešenie iných dôležitých úloh.

Ďalším motivačným prvkom, ktorý uviedli, sú iní ľudia. V spolupráci a s podporou iných ľudí sa cieľ dosahuje ľahšie.

Motivovať ich vie podľa odpovedí aj voľný čas, teda čím skôr danú úlohu spravím, tým viac času mám pre seba.
 

Mnohých učiteľov dnes trápi zákerné online ticho. Položia otázku a nič… Čo s ním?

Výskumy hovoria, že často očakávame odpoveď príliš skoro. Aj žiaci potrebujú čas, kým sa nad odpoveďou zamyslia. No my si ho často vykladáme ako nezáujem, nevedomosť či zle pochopenú otázku. Skúsme narátať do desať či do dvanásť, čo sa môže zdať veľmi dlho. A potom možno otázku preformulujme. Alebo sa opýtajme, čo sa deje. Ak sa dostaneme do situácie, že žiaci vedome nereagujú vôbec, to je naozaj problém. Našou úlohou je robiť všetko pre to, aby sme sa do podobného stavu nedostali. Opäť, učitelia, ktorí majú so žiakmi vybudovaný vzťah, sa ticha nemusia báť.

Čo sú vaše tajné zbrane, ktoré využijete pri vedení seminára, keď študenti nereagujú alebo nemajú záujem?

Osvedčilo sa mi, že veľmi pomáha humor. Keď vidia, že si viete urobiť aj srandu sami zo seba a ste pozitívne naladení, je to výborná pomôcka, ako sa k nim priblížiť. Je tiež veľmi fajn, ak im ukážete, že môžete mať s nimi spoločné záujmy, napríklad obľúbený film, seriál alebo hudbu. A, samozrejme, toľko spomínaný  rešpekt.

Dá sa toto všetko, o čom sme hovorili, pretaviť do každodennej práce aj v prípade bežného slovenského učiteľa, ktorý je zavalený povinnosťami, byrokraciou či stanoveným vzdelávacím plánom, ktorý musí dodržať? Nie je to príliš idylické videnie?

Verím tomu, že sa to dá. A nejde len o čas v rámci vyučovacích hodín, ale aj mimo nich. Veľa spomínaných vecí sa dá aplikovať počas prestávok či iných spoločných chvíľ, ktoré učitelia so žiakmi majú.

Zároveň verím, že aj náročné učivo, ktoré učiteľ potrebuje prebrať, sa dá prejsť s humorom a nadhľadom. Chce to len zmenu paradigmy.