Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
05. február 2021

História

Československá komunistická strana sa v roku 1921 zrodila na Slovensku

Celoštátna komunistická strana sa vytvorila v Prahe až po slovenskej premiére.

Československá komunistická strana sa v roku 1921 zrodila na Slovensku

Ilustračné foto. Zdroj: Wikimedia.org

Presne pred sto rokmi sa na zjazde zorganizovanom na hornom Považí vytvorila slovenská boľševická strana, ktorá sľúbila poslušnosť Leninovi. Až po tomto úvode nasledoval vznik Komunistickej strany Československa, ktorá neskôr uchopila moc v štáte na dlhé štyri desaťročia.

V roku 1985 vyšiel piaty diel Dejín Slovenska. Venoval sa obdobiu od vzniku prvej Československej republiky do jej obnovenia v roku 1945. Samozrejme, kniha bola poplatná dobe a je skôr dejinami komunistického hnutia ako dejinami Slovenska.

Míľnikov zaznamenali tvorcovia pseudodejín viac. Zastavím sa pri jednom osobitnom. V januári 1921 vznikla na Slovensku komunistická strana. Stalo sa tak na zjazde v Ľubochni. Celoštátna komunistická strana sa potom vytvorila v Prahe až po slovenskej premiére.

Spomínaný piaty diel Dejín Slovenska o tejto udalosti píše: „Ľubochnianskym zjazdom sa dovŕšila etapa politického a organizačného formovania revolučných síl na Slovensku a Zakarpatskej Ukrajine a položili sa základy pre ich politické, ideové a organizačné stmelenie do celoštátnej jednotnej strany revolučného proletariátu.“

Tou jednotnou stranou proletariátu sa v máji toho istého roka stala Komunistická strana Československa. Tá potom v roku 1948 naplno prevzala moc a založila totalitný štát. Jej cieľom to bolo hneď od zrodu.

Na Slovensku už bola boľševická skúsenosť

Hrdosť na slovenskú premiéru by autorom knihy pokazil fakt, ak by sa popri tom zmienili, že Československo bolo jedným z posledných európskych štátov s vhodnými podmienkami, kde takáto strana do roku 1921 chýbala. Napriek tlaku vodcu ruskej boľševickej revolúcie Vladimíra Lenina. Keď sa to však napokon podarilo, stálo to za to. Československá komunistická strana bola po ruskej hneď druhou najpočetnejšou v Európe.

Mala z čoho čerpať. Sociálnodemokratické hnutie malo v Česku dlhú tradíciu ešte z čias monarchie. Stačilo preklopiť čím viac jeho členov k marxistickej ľavici na spôsob Ruska a razom by bola na svete silná boľševická strana.

Na Slovensku bola situácia iná. V uhorskej časti monarchie boli sociálni demokrati historicky slabší a budapeštianskou vládou nevítaní. Slovenskí sociálni demokrati, alebo jednoducho socialisti, ako ich nazývali, boli najskôr podriadení maďarskej centrále, potom lavírovali medzi osamostatnením a príklonom k českým kolegom.

Post-uhorskí sociálni demokrati však mali na rozdiel od post-rakúskych jednu bohatú skúsenosť. Zažili na svojom území boľševickú republiku z roku 1919, ktorú podporoval priamo Lenin. Bola to Maďarská republika rád a potom ďalšia, exportovaná z Budapešti na sever – Slovenská republika rád.

Revolúcia nevyšla, trvala iba pár mesiacov, ale revolučná skúsenosť im ostala. A tú uplatňovali, ako sa len dalo. Vyslancom Lenina, ktorý vyvíjal aktivity na založenie československej komunistickej strany, bol Béla Kun, teda hlavný revolučný komisár z čias boľševickej Maďarskej republiky rád. Kun sa pohyboval po strednej Európe s vreckami plnými nakradnutých peňazí od Lenina a organizoval.

Podriadiť sa centrále v Moskve

Do tejto atmosféry spadá konanie zjazdu ľavicových sociálnych demokratov na Slovensku. Hoci v tejto časti republiky od Kunovej boľševickej revolúcie stále platilo stanné právo, podmienky tu boli predsa vhodnejšie ako v západnej časti. Tam po neúspešnom štrajku v decembri 1920, ktorý mal viesť k politickému prevratu, boli ľavicoví sociálni demokrati pod väčším dozorom vlády.

Načo vlastne bolo treba organizovať zjazdy a riskovať postihy? V zásade z dvoch dôvodov. Vo vnútri sociálnodemokratických strán sa dávnejšie viedla polemika, či ísť cestou ruských boľševikov a vyhlásiť boj proti domácim vládam alebo sa vybrať nemeckou cestou, kde sociálni demokrati práve účasťou vo vládach mali plniť svoje revolučné ciele postupne, parlamentným spôsobom.

Druhým dôvodom bola snaha o centralizovanie boľševického hnutia a vyvolanie svetovej proletárskej revolúcie. Tí, čo sa prihlásili k Leninovej doktríne, podriadili sa autorite moskovských boľševikov. Zaviazali sa splniť stanovené podmienky.

Tieto podmienky prijali v lete 1920 na druhom kongrese Komunistickej internacionály (Kominterny) v Moskve. Hlavným princípom bolo centralizovanie riadenia z Moskvy, kde sa vytvoril akýsi štáb svetovej revolúcie. Lenin zdôrazňoval nevyhnutnosť čistoty každej komunistickej strany a trval na rozchode s umiernenými sociálnymi demokratmi.

Najdôležitejšou spomedzi 21 podmienok bola povinnosť rešpektovať takzvaný demokratický centralizmus. Bola to úplná poslušnosť členov strany v pyramíde odspodu až po centrálu v Moskve. Národné členské strany prestali byť samostatné, stali sa iba sekciami Kominterny.

Presne o toto išlo na začiatku roka 1921 v Československu.

Domácich slovenských komunistov veľa nebolo

Dlhšie pripravovaný ľubochniansky zjazd v januári 1921 potvrdil prijatie 21 podmienok Kominterny. Bol to premiérový krok v Československu. Nasledovať mali ďalšie kroky vedúce k založeniu jednotnej československej strany, úplne podriadenej Moskve.

Slovenskí komunisti sa neskôr chválili, že práve v Ľubochni, lepšie povedané v Ružomberku, kam sa na druhý deň, 17. januára, presunula po zásahu úradov časť jeho účastníkov, sa položili základy neskoršej Komunistickej strany Československa. Na Slovensku vznikla akási jej predchodkyňa.

Môžeme to pokladať za založenie riadnej slovenskej komunistickej strany? Z viacerých dôvodov nie, tá v skutočnosti vznikla až o 18 rokov neskôr vyčlenením z pôvodnej po vzniku prvej Slovenskej republiky. Najdôležitejšie je, že slovenskí ľavicoví sociálni demokrati neboli na ľubochnianskom zjazde rozhodujúcou zložkou.

Hoci francúzsky historik Jacques Rupnik vymenúva, že medzi delegátmi v Ľubochni bolo 88 Slovákov, 36 Maďarov, 6 Ukrajincov (Rusínov), 15 Nemcov a 4 Židia, čo znamená výraznú prevahu Slovákov, nie je to celkom pravda. Publicista Zoltan Meško označuje najväčšiu časť spomínaných za česko-slovenskú skupinu. Ak by sa z nej vytriedili Česi, Slovákov bolo na zjazde 52 percent.

Inzercia

Socha Mareka Čulena z roku 1978 stále stojí pred Úradom vlády v Bratislave. Foto: wikimedia.org

Hlavné slovo na zjazde mali maďarskí členovia, potom nemeckí. Nie div, že vystúpenia boli väčšinou v maďarčine a nemčine. Už toto malo signalizovať, že na Slovensku budú mať v medzivojnovom období komunisti podporu hlavne v oblastiach obývaných maďarskou menšinou a v priemyselných centrách, kde prevládali karpatskí Nemci.

Z celoštátneho hľadiska bola dôležitá účasť českých marxistických ľavičiarov vrátane senátorov a intelektuálov. Zo známejších mien hodno spomenúť spisovateľa Ivana Olbrachta. Z hľadiska slovenských pomerov bola významná účasť Karola Světlíka, ktorý bol akýmsi šéfom ľavicových sociálnych demokratov vo východnej časti republiky.

Nič to však nemení na skutočnosti, že zjazd zvolal do Ľubochne slovenský marxistický sociálny demokrat – Marek Čulen. Ten prišiel ako amerikán zo Spojených štátov. Živý ohlas vyvolal príhovor Júliusa Verčíka. Ten doputoval z opačnej, tentoraz dôležitejšej svetovej strany. Na zjazd sa dostavil po návšteve revolučného Ruska, kde sa stretol priamo s predsedom Kominterny Grigorijom Zinovievom.

Komunizmus mal ísť cez kresťanstvo

Východná časť Československej republiky bola národnostne pestrá. Zároveň, až na skúsenosť z obdobia boľševickej diktatúry v roku 1919, bolo medzi Slovákmi ľavicové marxistické hnutie mizivé. Na ľubochnianskom zjazde by ste našli medzi slovenskými účastníkmi iba polovicu riadnych členov sociálnodemokratickej strany, druhú časť tvorili neorganizovaní odborári. Najvýznamnejší zo slovenského hľadiska boli maďarskí predstavitelia a potom Česi.

Slovensko bolo v tých časoch silno religiózne. Vznikajúca komunistická strana tu stavala na katolíkoch, vlastne ani nemohla inak. Kým v roku 1921 boli v Čechách štyri pätiny členov strany ateisti, na Slovensku presne naopak – sedem z desiatich komunistov boli katolíci.

Komunistickí agitátori si veľa sľubovali práve od veriacich. Světlík na ľubochnianskom zjazde vyhlásil, že hodlá vydať brožúru o Biblii, lebo začiatok komunizmu podľa neho bolo možné nájsť v evanjeliu. Biedy na Slovensku bolo po vojnách neúrekom, riešenia postavené na materiálnom zlepšení vyvolávali záujem. Komunizmus hlásal, že majetok boháčov treba zhabať a rozdeliť medzi všetkých ľudí. To musela byť príťažlivá myšlienka.

Verčík, podobne ako Světlík, si uvedomoval, že pri agitovaní nesmie používať výpady proti kresťanstvu. Komunistickí aktivisti neváhali siahať po slovníku blízkom kresťanom. O Ježišovi Kristovi hovorili ako o prvom komunistovi. Po proletárskej revolúcii malo prísť nové kráľovstvo, kde si všetci budú rovní a spoločnosť sa o nich postará.

Nie div, že pri takejto taktike sa komunisti stali hlavnými súpermi Slovenskej ľudovej strany Andreja Hlinku. V sociálnej oblasti obe strany hlásali ľavicový program – komunisti postavený na Marxovom učení, ľudáci na Biblii a pápežských encyklikách. V ľudovej strane si v tých časoch nenadarmo ťažkali, že v skupinách komunistických prívržencov, čo tiahnu na námestia pod červenou zástavou, sú ľudia poobliekaní v krojoch, s ružencami v rukách a modlitebnými knižkami pod pazuchami.

Katolícky prístup pri rozširovaní komunizmu na Slovensku dokumentuje príbeh samého Verčíka. V 20. rokoch bol asi najvýznamnejším komunistom na Slovensku, pričom razil národnú líniu. Stal sa poslancom pražského parlamentu. V národnej línii ho sprvu podporoval budúci najsilnejší komunista na Slovensku a potom v celej republike Klement Gottwald, neskôr jeho orientovanie použil na to, aby soka odstránil.

Znechutený Verčík sa v roku 1938 sa stal členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Po osamostatnení ho vidíme v roku 1941 vystupovať na tribúnach po boku predstaviteľov vtedajšej moci. V 50. rokoch, keď sa komunisti dostali k moci, putuje do väzenia a po prepustení dožíva v ústraní.

Výrazný vplyv Slovákov z USA

Verčík bol v 20. rokoch presvedčený o správnosti nasledovania moskovskej línie, dostal sa dokonca do orgánov Kominterny. Na ľubochniansky zjazd doniesol z Ruska propagačné materiály a nadšene opisoval svetlú budúcnosť, akú čaká Československo, ak sa vydá cestou ruskej boľševickej revolúcie.

Medzi prvými slovenskými komunistami ďalej nachádzame amerikánov, ľudí, ktorí prišli po pobyte zo Spojených štátov. Kým Verčík prinášal posolstvo z Východu, robotnícki aktivisti zo Západu. Ľubochniansky zjazd zvolával Čulen a otváral ho ďalší amerikán Jozef Schiffel.

Osudy týchto dvoch ľudí sú rovnako zaujímavé. Schiffel sa v roku 1922 zúčastnil na štvrtom kongrese Kominterny v Moskve, kde Lenin s hanbou priznal, že ruskí robotníci a roľníci sa postavili proti boľševickej strane. Schiffel musel byť rozčarovaný. Doma bojoval za proletársku revolúciu a tu mu ikona prvého proletárskeho štátu vykladá, že päť rokov robili chyby. Vracia sa do zámoria.

Čulen pochopil výzvu doby a medzi československými komunistami stavil na Gottwalda. S ním preplával desaťročia, kým komunisti naplno uchopili moc v roku 1948. Potom ho vidíme v rozličných vysokých straníckych pozíciách, pri násilnom združstevňovaní v 50. rokoch zastával na Slovensku post povereníka poľnohospodárstva. V tých časoch komunisti vrhajú Verčíka do väzenia.

Z amerikánov hodno spomenúť ešte Štefana Dubčeka, otca Alexandra – budúceho najvyššieho straníckeho predstaviteľa v 60. rokoch. Dubček prichádza na Slovensko tesne po ľubochnianskom zjazde a zapája sa do činnosti strany. Vrchol dosahuje v časoch prvej Slovenskej republiky, keď sa dostáva do úzkeho ilegálneho vedenia. Hynie tesne pred koncom vojny v roku 1945 pri prevoze do nemeckého koncentračného tábora.

Štefan Dubček akoby symbolicky spájal americký krajne ľavicový aktivizmus s utopistickou vierou v spravodlivý sovietsky komunizmus. V roku 1925 odchádzajú Dubčekovci na dlhší čas do sovietskej strednej Ázie, kde budovali komunistické družstvo. Tu vyrastá budúci najvyšší predstaviteľ Pražskej jari.

Slovenskí komunisti významní až po roku 1939

Ľubochniansky zjazd v januári 1921 určitým spôsobom rozprúdil komunistické hnutie na Slovensku. Ale hlavná sila komunistov ostáva v prvej Československej komunite medzi príslušníkmi maďarskej menšiny.

Slovenskí komunisti sa dostávajú výraznejšie k slovu až v časoch prvej Slovenskej republiky. Je to v ilegálnych podmienkach, ale práve svojou vytrvalosťou si vydobyjú významné postavenie v opozícii proti režimu Jozefa Tisa. Zaujímavosťou je, že hlavnú zásluhu na tom spočiatku majú popri Slovákovi Júliusovi Ďurišovi predstavitelia neslovenského pôvodu – Moravania Ján Osoha a Ľudovít Benada.

Slováci, budúci silní muži strany, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský, sa dostávajú do významného postavenia v závere existencie samostatného Slovenska. Ich hviezda však nesvieti dlho. Po obnovení Československa ich popri Ďurišovi odsúva na druhú koľaj Viliam Široký, hovoriaci po slovensky, ale pôvodom Maďar. Na začiatku 50. rokov Husáka a Novomeského ich vlastní súdruhovia odsúdia ako slovenských buržoáznych nacionalistov.

O tom nabudúce.

Odporúčame