Rozhovor s koaličnou poslankyňou Katarínou Hatrákovou aj o osobnostne nezrelých ľuďoch, ktorí nám vládnu.
Rozhovor s koaličnou poslankyňou Katarínou Hatrákovou aj o osobnostne nezrelých ľuďoch, ktorí nám vládnu.
Do parlamentu sa dostala ako nominantka Kresťanskej únie na kandidátke OĽaNO. Do širšieho povedomia verejnosti vstúpila pred štyrmi rokmi, keď v rozhovore pre Postoj ako psychologička z Ústredia práce opísala neúnosné pomery v Čistom dni.
Katarína Hatráková dnes hovorí o svojej ročnej skúsenosti z parlamentu, o tom, prečo na konci decembra ako jediná koaličná poslankyňa odmietla podporiť ústavný zákon o núdzovom stave. Tiež hovorí o dezorganizácii a chaose v práci ministerstva zdravotníctva, o svojich pochybnostiach okolo celoplošného testovania aj o spore premiéra Matoviča a vicepremiéra Sulíka a svojej obave, že sa v dohľadnom období nevyrieši.
Odkedy som v parlamente, mojím hlavným snažením je presadiť niekoľko pre mňa dôležitých tém, s ktorými som sa stretla vo svojej odbornej praxi. Z tohto pohľadu to hodnotím pozitívne a nádejne.
Tým, že som pracovala v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí, sociálnej kurately a psychologického poradenstva, veľmi mi záleží najmä na postavení psychológov v rôznych rezortoch. Čiže v prvom rade je to zákon o výkone psychologickej činnosti, reforma sociálnoprávnej ochrany detí a reforma opatrovníctva dospelých. Vo všetkých týchto oblastiach bežia rokovania a pripravujeme legislatívne zmeny.
Jasné.
Myslím, že parlament vcelku verne kopíruje Gaussovo rozdelenie. (Smiech.)
V zásade áno.
Dvadsať percent mi pripadá celkom dosť. Ale žijeme dobu, keď máme veľkú mieru slobody, a otázkou je, ako s ňou dokážeme narábať. Ak to niekto nedokáže, tak prichádza moment, ktorý nezrelú osobnosť môže patologizovať. Takže to percento môže byť aj také vysoké, ako hovorí doktor Rakús. Pokiaľ sledujem kolegov parlamente, tak si nemyslím, že je tam vyššie. (Úsmev.)
Prvý otáznik u mňa vyvolalo už to, že nešlo o obyčajný, ale o ústavný zákon. Nie som právnička, preto som to začala konzultovať s odborníkmi. Čím viac som sa tomu venovala, tým viac rástli moje pochybnosti o tomto návrhu a spôsobe, akým prišiel do parlamentu.
Oboje. Ale už keď sme vynechali formu a proces, hlavným argumentom koalície bolo, že ak nebudeme mať v tomto období vyhlásený núdzový stav, krachnú nám nemocnice a domovy sociálnych služieb, pretože z nich môže odísť personál.
Ako členka zdravotníckeho výboru trochu poznám situáciu, komunikujem s lekármi a som hlboko presvedčená, že to nie je pravda. To bola jedna rovina, s ktorou som mala problém. Druhá sa týkala práva, pretože ide o ústavnú zmenu, ktorá tu ostane aj po nás. Formuláciu o vyhlasovaní núdzového stavu v čase pandémie považujem za vágnu, môže sa pod ňu zmestiť čokoľvek a my nevieme, aké vlády prídu po nás a budú to mať chuť zneužiť.
Preto som sa snažila predložiť pozmeňovací návrh, ktorý by platnosť tohto ústavného zákona ohraničil na nejaké obdobie, bavili sme sa o lete alebo o konci tohto roka. Tento môj návrh však ani neprišiel na stôl. Koalícia argumentovala, že dostatočnou zábezpekou je to, že o núdzovom stave, ktorý vyhlási vláda, musí ešte dodatočne rozhodnúť parlament. Mne sa to však ako dostatočná zábezpeka nezdalo, keďže na to stačí nadpolovičná väčšina prítomných poslancov a tú má predsa každá vláda.
Vyplýva to z mojej pravidelnej komunikácie so zdravotníkmi. Už od leta zaznieva, že sa roztvárajú nožnice medzi predstavou ministerstva zdravotníctva, ako nemocnice a lekári v prvej línii fungujú, a tým, ako fungujú reálne.
Pozrite sa na stovky zdravotníkov, ktorí tu dnes pracujú v preťažených a zle vybavených nemocniciach. Robia to, pretože sú lekári, zdravotné sestry a berú to ako svoje poslanie, nie preto, že vláda vyhlásila núdzový stav. To nie je tak, že keby tu núdzový stav nebol, tak sa zoberú a odletia kamsi na Tahiti.
Títo zdravotníci dnes potrebujú okrem materiálnej aj psychickú podporu a dôveru od vedenia štátu, nielen neustály tlak. Ten len prehlbuje ich frustráciu a núdzový stav tomu nijako nepomáha. Na túto rovinu ministerstvo zdravotníctva nepozerá a má to nastavené tak, že lekári potrebujú neustály tlak, lebo inak sa systém rozpadne.
Táto otázka je legitímna. Ale moja dôvera nie je slepou dôverou, stojí na skúsenostiach z ostatných desiatich mesiacov.
Viem, že zaznievajú, ale je na Komore ambulantných lekárov, aby si prípadné nedostatky upratala. Je tu však obrovské množstvo lekárov, ktorí pracujú normálne. Navyše, z mojich konzultácií s právnikmi vyplynulo aj to, že ak lekár veľmi chce, tak sa dokáže vyzuť aj z pracovnej povinnosti.
Na to neviem odpovedať. Môj pozmeňovací návrh mal podporu v časti koalície, a to aj v rámci klubu OĽaNO. Neviem úplne vyhodnotiť, čo sa presne stalo, že napokon neprešiel. Odhadujem, že išlo o kombináciu časového stresu a podcenenia toho, že ide o ústavnú zmenu. Prevládlo vnímanie, že však je to len zákon a keď sa ukáže, že je zlý, tak ho zmeníme. Problém je, že sa to už späť možno nikdy nevráti.
V rozprave to naznačili aj niektorí opoziční poslanci. Ďakovali nám s tým, že keď budú pri moci oni, budú môcť vládnuť v núdzovom stave aj pri chrípkovej epidémii.
Nechcem špekulovať, ale je fér povedať tiež to, že aj niektorí významní právnici, s ktorými som o tejto téme hovorila, síce rozumeli mojim obavám, ale podmienka schválenia v parlamente a podpisu prezidenta sa im zdali ako dostatočné záruky proti možnému zneužitiu. Moje obavy však boli natoľko silné, že som sa nakoniec rozhodla zákon nepodporiť.
Nič mimoriadne. Prešlo sa to viac-menej mlčaním s tým, že občas na klube zaznie, že sa na mňa pri hlasovaní nedá celkom spoľahnúť.
Od kolegov. (Úsmev.)
(Ticho.) Mám túto obavu. Ale veľmi dúfam, že to tak nebude.
Kolegovia o mojom postoji vedeli. Rozprávali sme sa o tom a môj pozmeňovací návrh vnímali ako zmysluplný. Cítila som ich podporu, nakoniec sa však rozhodli inak ako ja.
Kvôli tomu, že sme v ťažkej situácii. To u nich prevážilo nad obavami z možného zneužitia tejto ústavnej zmeny.
Sprostredkovane. Ale viem, že ani on nemal s mojím pozmeňovacím návrhom problém.
Je to ťažká situácia, na ktorú nebol nikto pripravený. Problém vidím v tom, že nad odborným riadením prevládla politika a zápas s pandémiou sa veľmi spolitizoval. Výsledkom toho je stav, že kroky vlády sú často chaotické, nejasné, z pohľadu verejnosti nepochopiteľné. Po tých desiatich mesiacoch je to už pre ľudí únavné.
Poznám postoje šéfky výboru a do istej miery sa s nimi stotožňujem.
Áno, rozmýšľala som nad tým, ale keďže prešli niektoré pozmeňovacie návrhy a pôvodný návrh sa vylepšil, napokon som za to hlasovala aj s výhradami.
Rozumiem tejto kritike, je to však citlivé v tom, že je ťažké odhadnúť, koľko z toho je politikum a politický marketing, keďže pani Bittó-Cigániková je súčasne predstaviteľkou SaS a všetci vieme o spore medzi predsedom OĽaNO a predsedom SaS, a koľko z toho je pravdivý opis situácie. Ale, samozrejme, zákony prichádzajú neskoro, nestíhame sa im venovať.
Áno, pretože situácia je veľmi vážna, niekedy je potrebná veľmi rýchla reakcia. Nechcem to zľahčovať, od služobne starších kolegov často zaznieva, že keby sa toto dialo za bývalej vlády, tak by sme to kritizovali, čo zaiste platí.
Určite si nemyslím, že motiváciou ministerstva zdravotníctva je, aby sme nediskutovali a nevenovali sa tým zákonom. Je tam naozaj veľmi veľa stresu, dezorganizácie aj chaosu, tie zákony sa píšu neraz z večera do rána.
Minister zdravotníctva je súčasťou vlády, čo je kontext, ktorý určuje výsledok. Marek Krajčí je podľa mňa kompetentným ministrom, samozrejme, situácia je mimoriadna, urobil určite veľa chýb, ale aj veľa dobrého.
To obdobie bolo veľmi silne ovplyvnené konfliktom premiéra a ministra hospodárstva, rácio išlo vtedy, žiaľ, bokom.
Ako veľmi nešťastný, pretože veľmi silno brzdil nevyhnutné procesy.
To je teraz otázka na mňa ako psychologičku? (Úsmev.)
Ten konflikt súvisí s históriou vzťahov, aké si jej protagonisti nesú z minulosti, oni nie sú tabula rasa, ich vzťahy sú dlhoročné a kontaminované tým, čo sa v takých vzťahoch odohráva. Bolo tam veľa bolesti aj ponižovania, čo generuje ľudskú nenávisť aj závisť, to všetko saturuje tento konflikt. Preto sa obávam, že v dohľadnom čase sa nevyrieši. Je to ako v biblickom príbehu Kain a Ábel.
Proces odosobnenia si vyžaduje zrelú osobnosť, ktorá je schopná sebareflexie, odpustenia a prijatia.
Z pohľadu psychológa môžem povedať, že mnohí ľudia, ktorí nám vládnu, nie sú osobnostne zrelí ľudia.
Túto otázku by som nechala bez komentára. Myslím, že silným faktorom, ktorý konflikt a vzťahy v koalícii ovplyvňuje, je fakt, že koalíciu tvoria nie úplne štandardné strany. Také, ktoré by mali svoju jasnú filozofiu, históriu, smerovanie a štruktúry.
Covid je respiračné ochorenie, špecifické tým, že po nakazení vírusom sú jeho šíritelia často asymptomatickí. Z tohto pohľadu je testovanie dobrým nástrojom, aby sa odchytili jeho nositelia. Je teda dôležité, aby bolo prístupné a bolo súčasťou diagnostiky, takto sa malo o tom komunikovať aj spolu s dôležitosťou prevencie a podobne.
Celoplošné testovanie, ktoré sa realizovalo na začiatku novembra, však stálo príliš veľa zdrojov, finančných aj ľudských, ktoré sa mohli využiť inak.
Je dôležité, čo myslíme pod tou celoplošnosťou, či ide o testovanie od Tatier k Dunaju, alebo ohnísk, za čo by som sa osobne prihovárala. V tej debate nemáme celkom dobre definované pojmy. Samozrejme, covid je celoslovenský problém, nemáme okres, kde by ním nebol, ale vieme rozlíšiť, ktoré regióny sú postihnuté najviac a tomu prispôsobiť testovanie.
Áno, ale zároveň to testovanie musí byť naozaj dobre prístupné všade, aj v okresoch, kde to až tak nevyskakuje.
Najexaktnejšími číslami sú hospitalizovaní v nemocniciach...
Áno, zo širších regiónov, ale vieme uchopiť, ktoré sú viac postihnuté než priemer.
Opakujem, ak sa pod celoplošným testovaním myslí to, čo sme mali na začiatku novembra, nebolo by dobré ísť znovu tou cestou. Tento model je iný, jeho problém je, že v psychike ľudí zvolené riešenie vytvára domnelú nádej, že po otestovaní bude koniec. Dostanú potvrdenie, priepustku na slobodu. A to tak nie je. Pandemická situácia je otázkou ešte mnohých týždňov, preto musí byť testovanie kontinuálne a prístupné aj naďalej.
K tomu dodávam, že som za masívne a prístupné testovanie aj za neustále vysvetľovanie, čo znamená negatívny test. Len sa obávam zmätku v pojmoch, ktorý okolo toho prevládol.
(Ticho.) Dúfam, že od sebe najbližších ľudí dostáva spätnú väzbu.
Dúfam.
Foto: P. Rábara