Komentáre a názory Hegerova vláda 12. január 2021

Spor v koalícii To, čo predvádza Matovič, sa volá bossing

Dag Daniš
Dag Daniš

Pomerne bežne to vidíme na viacerých pracoviskách. Mnohí z nás sa s týmaspoň raz stretli.

Pomerne bežne to vidíme na viacerých pracoviskách. Mnohí z nás sa s týmaspoň raz stretli.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Dag Daniš

To, čo predvádza Matovič, sa volá bossing
TASR

Koalícia vstupovala do nového roka s jedným veľkým otáznikom – ako Matovič vyrieši konflikt so Sulíkom. Málokto má asi pochybnosti, že ich spory sú už neznesiteľne otravné. A neudržateľné.

Odpoveď premiéra prišla cez víkend a v pondelok. V sobotu oznámil, že Sulík zmaril boj vlády proti pandémii, stratil jeho dôveru, no neodvolá ho. A bude očakávať, že sa sám pobalí.

V pondelok dokonca Sulíka obvinil zo zodpovednosti za smrť 4300 ľudí (teda aj tých, ktorí zomrú v budúcnosti). A vrátil sa k svojej téme celoplošného povinného testovania. Presne podľa očakávaní. Lebo, ako si správne všimli v krízovom štábe, Matovič si zvykne „osvojiť“ buď svoje nápady, alebo nijaké.

Navonok to pôsobí tak, že Matovič konflikt s vlastným ministrom nevie a nechce vyriešiť – buď odvolaním Sulíka, alebo prímerím. Namiesto toho ho hrotí. Do celkom nepochopiteľnej a absurdnej fázy, ktorá už začína byť nepríjemná aj pre skalných voličov OĽaNO.

Pre voličov SaS je zas záhadou, prečo sa Sulík nechá takto verejne ponižovať a urážať bez toho, aby sa ozval a zakročil.

Na druhej strane: nech pôsobí správanie Matoviča či Sulíka akokoľvek nezmyselne a sebazničujúco, je pomerne bežné a zamerané na konkrétny, vopred premyslený cieľ.

Čo je bossing

Vo firmách, dokonca aj v tých úspešných, sa pomerne často stáva, že manažér nemá odvahu riešiť konflikty a nedôveru k podriadenému principiálne. Teda odvolaním či prepustením. A namiesto toho volí zákernejšie metódy. Jeho šikanu, ponižovanie a vyštvanie z firmy…

V krajných prípadoch sa takéto metódy nazývajú bossing, ktorý je vo viacerých krajinách protiprávny. Definícia tvrdí, že bossing je systematické psychické šikanovanie v zamestnaní, ktorého sa na niekom dopúšťa jeho „nadriadený“. Prejavuje sa arogantným správaním, urážaním, prehnanou kritikou, zadávaním úloh mimo kompetencie šikanovaného, zhadzovaním jeho návrhov.

Z definícií tiež vieme, že cieľom bossingu je vynútiť si odchod „podriadeného“. Ďalej: táto šikana „zhoršuje vzťahy na pracovisku a zvyšuje kult osobnosti vedúceho“. Štúdie totiž potvrdzujú, že väčšinou sú za bossingom narcisti a egocentrici.

A nakoniec: pre bossing je celkom typické jeho stupňovanie. Až do krajnosti. A trvá dovtedy, kým to zúfalý terč bossingu nevzdá a neodíde.

Toľko teória.

Vysmiaty Pellegrini

V prípade Matoviča je novinkou, že metódy bossingu vidíme nie vo firme či na úrade, ale vo vrcholovej politike. Čo je nezvyčajné. Až doteraz sme tu takéto extrémne prípady nemali.

V politike totiž nefunguje jednoduchý princíp nadriadeného a podriadeného. A hlavne: verejné predvádzanie bossingu či akejkoľvek formy šikany je pre lídra zničujúce. Verejnosť takéto praktiky odmieta ako odporné a neprijateľné.

Škoda, že premiér si tieto riziká neuvedomuje. Zbytočne tým oberá seba aj svoju stranu o verejnú podporu. A otvára dvere pre návrat Pellegriniho.

Navyše tým vlastne dvíha aj verejnú podporu Sulíkovi.

Ego proti egu

SaS nerastie preto, že by Sulík ukazoval príkladnú politiku a skvelé riešenia. Naopak. Aj Sulík tu predsa predvádza postpubertálne správanie: nechodí na krízový štáb (lebo ho to otravuje), pomerne často chýba na vláde (aj kvôli dovolenkám v Dubaji), pre svoje návrhy nevie získať podporu, nespolupracuje, neplní si úlohy, vystupuje provokatívne.

No stačí mu to. Matovič nedostatky Sulíka bohato prekrýva.

Vyzerá to tak, že Sulík hru premiéra prečítal a nenechá sa vyprovokovať.

Lenže – ani tento postoj nemusí pôsobiť principiálne. V istej fáze začne ubíjať aj voličov SaS, ktorí v Sulíkovi nechcú vidieť handru, ale lídra, ktorý sa proti bossingu Matoviča otvorene postaví.

Toto divadlo je predsa otravné a neúnosné z oboch koncov. Z Matovičovho aj Sulíkovho.

Riešenia sú pritom pomerne jednoduché. Buď dohoda s novými pravidlami (v každej vláde sú okrem pritakávačov aj kritici, je to normálne). Alebo odvolanie ministra a zúženie koalície do podoby, ktorá bude vyhovovať predsedovi vlády.

Pokračovať vo verejnom urážaní vicepremiéra je tá najhoršia možnosť. Nie pre Sulíka, ktorý sa natrel teflónom, ale pre celú vládu. A pre Matoviča.

Radičovej tiene

Na ich hre môžeme rozumieť len jednej veci. Ani Matovič, ani Sulík si nemôže dovoliť, aby bol vnímaný ako ten, kto (opäť) rozbíja vlastnú koalíciu.

Matovič v roku 2011 patril k poslancom, ktorí nepodržali Radičovej vládu, keď spojila presadenie eurovalu s hlasovaním o dôvere. To isté a vo väčšom meradle platí o Sulíkovi. Obaja mali povesť egocentrických lídrov, s ktorými sa nedá tímovo spolupracovať a stabilne vládnuť (vyčítalo sa im to aj po voľbách 2016, keď Procházka a Bugár uprednostnili Fica).

Výsledok? Situácia je už dávno neúsnosná, no ani jeden z nich nemá odvahu urobiť rozhodujúci krok. Matovič volí bočné, bossingové metódy. V nádeji, že Sulík vstane od stola – a potom mu otrepú o hlavu zodpovednosť za podraz ďalšej vlády (s tým rozdielom, že tá Matovičova by to prežila aj v trojkoalícii). Sulík zas mlčky znáša ponižovanie. A vyčkáva, kedy táto hra Matoviča zruinuje.

Práve Matovič je ten, kto stráca. A Sulík je (zatiaľ) ten, kto získava. Aj preto, že sa neznižuje k prepáleným osobným útokom a drží si aspoň elementárnu úroveň.

Vyšetrovatelia bez opory

Je smutné, že koalícia sa tak rýchlo vyčerpáva a rozkladá na čisto osobných (teda zbytočných) sporoch. Viacerí z nás vkladali do novej vlády nádej, že po Ficovej ére prinesie zdravšiu politickú klímu a očistu. Ozdravenie. Nie úpadok, zlomyseľnosť a tú najprízemnejšiu podobu konfliktov.

Je to nefér voči voličom, čo si želali zmenu a prijateľnú, normálnu vládu, ktorej by mohli dôverovať.

A je to nefér aj voči vyšetrovateľom, prokurátorom a sudcom, ktorí rozbehli boj proti zločinu a korupcii. S výbornými výsledkami. No po niekoľkých mesiacoch cítia, že politické zázemie, ktoré im má byť oporou, nie je také pevné a spoľahlivé ako oni. Je labilné. A nastavené pre úspech a návrat Pellegriniho. Figúrky, na ktorú čakajú oligarchovia, finančné skupiny a ich prehnitá klientela…

Krátko po voľbách 2020 sme optimisticky dúfali, že Matovič porastie. Spolu so svojou novou úlohou a zodpovednosťou (ako sa to bežne stáva). A že jeho strana ponúkne možno svojráznu, ale slušnú, konzervatívne a národne nastavenú politiku. Bol to omyl.

Po necelom roku je rozhodnuté. Vidíme, že tieto očakávania boli možno sympatické, no naivné. Matovič sa vydal opačnou cestou. Nerieši politiku (tú robia, žiaľ, len jeho liberálni partneri ako Korčok či Kolíková). Rieši tri priority. Seba. Svoje megalomanské nápady. A svojich nepriateľov.

S tým, že nepriateľom je vlastne každý, kto pri pohľade na bossa a jeho nízke spôsoby nedostatočne predstiera potlesk.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0