Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
19. január 2021

Patológ Palkovič

V decembri vzrástla úmrtnosť o vyše 60 percent, január bude ešte horší

Rozhovor s patológom Michalom Palkovičom o rekordnom počte úmrtí v roku 2020 a o koľko rokov života nás pripravila pandémia.

V decembri vzrástla úmrtnosť o vyše 60 percent, január bude ešte horší
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s patológom Michalom Palkovičom o rekordnom počte úmrtí v roku 2020 a o koľko rokov života nás pripravila pandémia.

Na Slovensku z dôvodu ochorenia Covid-19 umiera denne priemerne 76 ľudí. Podľa patológa Michala Palkoviča, ktorý pitval veľkú časť covidových pacientov, sa už dnes nachádzame na čísle 150 mŕtvych denne a obáva sa, že na konci januára budeme siahať až k 200 úmrtiam na dennej báze. V roku 2020 sme podľa neho pre pandémiu zaznamenali až vyše 16 percent nadmerných domácich úmrtí oproti predošlému roku.

V rozhovore približuje, kto sú tieto obete, o koľko rokov nás pripravila pandémia, vysvetľuje, ako iné ochorenia vplývajú na vážny priebeh či smrť covid-pacientov, i na základe čoho sa zistilo, že naša liečba ochorenia funguje. Tiež hovorí, akým priebehom ochorenia si sám prešiel a prečo nepokladá očkovanie za finálne riešenie. 

Michal Palkovič pôsobí na Ústave patologickej anatómie Lekárskej fakulty UK v Bratislave, pracuje tiež na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v sekcii súdneho lekárstva a patologickej anatómie. 

Aké boli sviatky pre vás patológov? Predpokladám, že ste mali práce oveľa viac ako obvykle.

Nesviatkovali sme vôbec. V podstate sme mali 24-hodinové služby najmä pre nadmerné úmrtia v danom čase, takže celé sviatky sme vlastne len manažovali, kam mŕtvych uložiť. Bolo ich tak veľa, že sme mali v Bratislave dve pracoviská úplne plné.

Kolegovia, ktorí tu pracujú 50 rokov, nikdy nezažili, že by v Bratislave neboli žiadne chladiace kapacity. V nedeľu mi zavolala primárka z Nitry, že má 37 pacientov a iba 15 môže chladiť. Aktívne sme telefonovali pohrebným službám, hrozilo, že telá budeme musieť uložiť aj na miestach nie na to určených, ako napríklad v pitevni. Nechceli sme, aby kvôli nám neboli pochovávané telá.

Bola to hrozná situácia a hoci sme sa na ňu pripravovali, nečakali sme, že to bude až takéto. Úplne nás to prevalcovalo. Naše pracoviská trpeli, keď sme preplnení, nevieme pomôcť ani nemocniciam. Ale na Silvestra to už nebola taká hrôza, lebo sme v priebehu týždňa navýšili kapacity chladiacich miest. Bežne mávame za týždeň okolo 45 až 50 tiel, ale teraz sme mali za dva dni 90. Takže sviatky boli veľmi náročné.

V Nitre pre nával pacientov po pristavení tretieho prívesu plánujú zvážať mŕtvych aj na zimný štadión. Okrem toho sa už na niektorých miestach nestíha pochovávať. Dá sa s tým niečo robiť?

Ak by mali v Nitre zvážať obete na zimný štadión, je to podľa mňa strašná hanba. Nikde v strednej Európe sa niečo podobné nestalo. Podľa mňa je potrebné zmapovať Slovensko, zistiť, kde je kritická situácia v čakacích lehotách na výkop hrobu, keďže už dnes sa niekde čaká aj viac ako dva týždne, a tieto miesta potom podporiť. Pokojne si pomôžme aj armádou. To nie je hanba, keď budú hroby kopať ženisti. Vykope sa tristo hrobov a uľahčí sa tak aj mnohým rodinám, ktorým sa predlžuje lúčenie s blízkymi.

Kým na začiatku decembra sme mali denne nahlasovaných okolo 50 až 70 obetí, koncom mesiaca sme prekročili stovku a odvtedy to kolíše okolo tohto čísla. Aj v piatok bolo za predošlý deň nahlásených 102 mŕtvych. Ako správne toto číslo interpretovať? Naozaj denne umiera na koronu vyše 100 ľudí alebo sú v tých údajoch zarátané aj obete z iného obdobia?

K sto nahláseným obetiam treba ešte pripočítať asi tak 40 pitiev. Reálne je teda úmrtí už okolo 150 denne. Rátame s tým, že do konca januára to bude približne 200. Ale vždy je pri nahlasovaných číslach istý posun. V podstate čísla, ktoré hlásime, v sebe zahŕňajú aj výsledky pitiev, ktoré boli vykonané osem až desať dní predtým. Zhodou okolností však v tomto čísle 102 bolo asi len päť alebo šesť úmrtí, ktoré boli staršie ako 12. január. Sú to všetko takmer denné nárasty, čo sme doteraz až v takejto miere nemali. Každé hlásené číslo v kontexte covid pandémie je za určitý časový úsek, a nie presne v ten deň.

Kde momentálne ľudia najviac zomierajú?

Najskôr to bol sever, potom východ a od polovice decembra je to juhozápad Slovenska. Predpokladám, že po Nitre môže nasledovať ako druhá Trnava. Krátkodobým riešením je tak pristavenie chladiaceho návesu v najvyťaženejších častiach.

Aj pri týchto enormných číslach stále platí, že pitvou je potvrdená viac ako polovica obetí?

Áno, je to tak, stále si držíme pitvanosť v prípade úmrtí „na“ covid niekde na 65 percentách, takže naďalej sme na tom v porovnaní s inými štátmi veľmi dobre. Čo sa týka úmrtí „s“ covidom, ide o 47,5 percenta pitiev. Ale nepredpokladám, že si tieto čísla udržíme. Ani si nemyslím, že by to mal byť náš cieľ. Už sme sa naučili spoľahlivo rozlišovať pacienta, ktorý zomrel „na“ covid a „s“ covidom.

Ako to rozlišujete?

Na základe klinického obrazu, liečby a záveru, čo v prvej vlne neexistovalo. Vieme sa už spoľahnúť, že pacient, ktorý má podľa CT obrazu 60-percentné postihnutie pľúc, je viac-menej človek, ktorý, žiaľ, zomrie. Tento pacient bude vyžadovať dramatickú farmakoterapiu, oxygenoterapiu a pľúcnu ventiláciu. A ak aj napriek tomu zomrie, bude to preukázateľný pľúcny covid. Aj vďaka klinickým údajom už vieme takéto úmrtie za daných okolností klasifikovať aj bez výkonu pitvy. S klinickými pracovníkmi komunikujeme na dennej báze, čo v iných krajinách výrazne chýba.

Na poklese pitvanosti sa podieľala aj samotná koronavírusová nákaza, ktorá neobišla ani naše pracoviská. Preto sme museli zrevidovať celý systém. Dnes sa sústreďujeme najmä na podozrenia z úmrtia v súvislosti s koronavírusovou infekciou, ktorých nám dramaticky pribudlo. A najmä v týchto prípadoch, kde majú klinici veľmi veľa otázok, musíme vedieť poskytovať odpovede.

Došlo k nejakým zmenám v patologických nálezoch?

Áno, ale to pozorujeme už dlhšie obdobie. Ešte v októbri sme napríklad hlásili, že sa nám mení obraz v pľúcach. Mŕtvi v Košiciach mali celkom iné nálezy ako v Prešove či Ružomberku. Pozorovali sme úmrtia ľudí, ktorí mali dramatické krvné zrazeniny najmä v pľúcach, a to bez toho, že by mali nejaký kritický zápal pľúc. Potom sme mali druhú kategóriu pacientov, ktorí nemali skoro žiadne zrazeniny krvi v pľúcach, ale mali dramatické zápaly pľúc.

Ako si to vysvetľujete?

Nevedeli sme, čo sa deje, či nejde náhodou o nejaký vplyv odlišnej liečby, no teraz už vieme, že jednou odpoveďou bol veľmi pravdepodobne už zmutovaný vírus, čo však budeme ešte spätne skúmať. Druhou príčinou bolo odlišné používanie liekov na riedenie krvi.

Riešite s klinikmi aj iné problémy?

Klinici nám kladú množstvo rôznych otázok, napr. prečo sú niektorí pacienti rezistentní na oxygenoterapiu. Javia sa klinicky celkom fajn, dokonca röntgenologicky sa výrazne lepšia, no nie sú odpojiteľní od kyslíka. Len čo ich odpoja, kriticky im klesá saturácia krvi kyslíkom a následne niektorí zomierajú.

A našli ste odpoveď?

Regenerácia epitelu je veľmi zdĺhavý a individuálny proces. Nie je to len o tom, kto má aký priebeh a či skončí na ventilátore, ale aj o tom, že regenerácia z ventilácie je nesmierne individuálna. No aký je ten prediktívny faktor, zatiaľ nevieme. Vďaka nášmu nálezu sme však zistili, že liečba dexametazónom a kortikosteroidmi je veľmi účinná.

Ako ste na to prišli?

V prvej vlne sme sa na potenciálne veľké množstvo úmrtí pripravovali využitím metód tenkoihlovej aspirácie tkaniva pľúc, keď namiesto pitvy pichneme tenkou ihlou do pľúc a odoberieme vzorku, ktorú následne histopatologicky spracujeme. Na jej základe sme vedeli zistiť CoV-2 pozitivitu pacienta, histologický, ako aj imunohistochemický nález na pľúcach. Ale niekedy koncom novembra nám to prestalo vychádzať. Dovtedy kdekoľvek sme do pľúc pichli, vždy nám to vychádzalo pozitívne. Potom sa nám začal obraz meniť tak, že jedny pľúca boli pozitívne a druhé negatívne. Neskôr sme zistili, že aj v jedných pľúcach sme mali miesta, z ktorých vzorka bola pozitívna a iná negatívna.

Máte na to vysvetlenie?

Dexametazón a kortikosteroidy sú veľmi silné protizápalové lieky, ktoré dokážu potlačiť deštrukčnú zápalovú odpoveď navodenú koronavírusom natoľko, že je už len zonálna. Liečba má tak svoj efekt, hoci je stále obmedzená a limituje skôr imunitnú odpoveď organizmu. Klinici teraz musia nájsť balans v miere potláčania zápalovej odpovede, pretože to má aj svoju druhú odvrátenú stránku – síce potlačíte zápal, no ľudia umierajú na krvné zrazeniny a embólie.

Narážate na niečo konkrétne?

Dnes som riešil s docentom Sabakom prípad 44-ročného pacienta, ktorý dostal po prekonaní koronavírusovej infekcie infarkt mozočka. Je dôležité zistiť, či to nie je mimopľúcny prejav tohto ochorenia, ktorý nebol doteraz nikde opísaný, alebo ide len o následok ťažko poškodených pľúc. Ale bez toho, aby sme takéhoto pacienta podrobili výkonu pitvy, to nevieme. Preto sú teraz pre nás dôležitejšie podozrenia a odlíšenie pacientov, ktorí zomierajú z iných neobvyklých príčin.

Diagnostika sa nám však aj kvôli účinnejšej liečbe komplikuje, keďže už na siedmy až deviaty deň po hospitalizácii máme problém vírus vďaka medikácii imunohistochemicky detegovať. Liečba je účinná v eliminácii samotného vírusu.

A to vás ešte čaká nová výzva s prípadnými obeťami po očkovaní.

To bude obrovská výzva. Len čo by existovali úmrtia ľudí, ktorí boli predtým zaočkovaní, budeme sa tým zaoberať. Musíme zistiť, či očkovanie človeka ochránilo a išlo o úmrtie z iných príčin alebo tam bola nejaká súvislosť. Pôjdeme tak od nuly a opäť budeme vykonávať pitvy u všetkých takýchto pacientov.

Jednak budeme chcieť odpoveď, ako organizmus reagoval na očkovanie, a budeme hľadať aj komplikácie, ktoré viedli k úmrtiu. Tým nechcem podceniť vakcináciu, ale ak tu taká otázka bude, musíme vedieť zodpovedať, či je očkovanie bezpečné. Pri pohľade na už milióny zaočkovaných ľudí vo svete a asi rádovo niekoľko desiatok prípadov obetí po ňom si nemyslím, že to u nás bude príliš veľa prípadov. Ale rátam s tým, že po zaočkovaní ohrozených skupín, ktoré majú väčšie riziko úmrtia aj z iných príčin, to bude pre nás dôležitá téma.

Keď ešte ostaneme chvíľu pri liečbe, sme už bližšie k poznaniu príčiny, na základe ktorej vieme, kedy sa zlomí stav pacienta?

Keby som to vedel, tak som dnes niekde úplne inde. (Smiech.) Stále nepoznáme ani presný spôsob prenosu, ani to, prečo má niekto príznakový a niekto zas bezpríznakový priebeh ochorenia.

Nemôže to byť teda dané geneticky?

Genetika je vždy výborná výhovorka. Keď potrebujeme zdôvodniť niečo, čomu veľmi nerozumieme, tak povieme, že je za tým genetický základ. Pre mňa je to však príliš abstraktný pojem.

Najskôr sme si mysleli, že mechanizmus, ktorý určuje, aký pacient sa nakazí a s akým záverom, bude vírusová nálož. Dnes vieme povedať, že je to len jeden kamienok v mozaike, ktorý síce dotvára obraz, ale nie je primárny činiteľ, aby nám povedal, ako ten obraz bude vyzerať. Stále hľadáme, čo je to rozhodujúce v osude pacienta. Nevieme spoľahlivo vysvetliť, prečo má ochorenie tak veľa rôznych priebehov, prečo máte v rodine dvoch ľudí chorých a ďalší dvaja sa nenakazia.

A čo bunková odpoveď, nie je to kľúčový faktor?

T-lymfocyty sme už skúmali a áno, javia sa ako dôležité, ale u tých, čo prežili, to nie je faktor, ktorý by nám povedal, aký bude vývoj choroby. Vieme, že u tých, čo zomierajú, je to jasný faktor, keďže úbytok týchto lymfocytov je u nich veľmi dramatický, no neplatí to o tých, čo sa vyliečia. U nich ten „shift“ v T-lymfocytovej odpovedi v podstate nevidíme. Možno je to rozhodujúce v momente úmrtia, ale to neznamená, že je to determinant v úvode infekcie.

V úvode ste spomínali, že sa pomaly blížime k číslu 200 obetí v rámci denného reportovania. Je to strop, po ktorom príde stabilizácia, alebo očakávate, že budeme ďalej rásť?

Musíme si uvedomiť, že od momentu infekcie pacienta po jeho úmrtie prebieha štyri až šesť týždňov. Ten čas sa v porovnaní s minulosťou trochu predĺžil vďaka intenzívnejšej terapii, no za cenu väčšieho zaťaženia zdravotníckeho systému. Vzhľadom na súčasnú podobu lockdownu a stále pomerne vysokú mobilitu nezdieľam nadšenie, že sa zlepšujeme.

Naopak si myslím, že budeme ešte ďalej stúpať. Koncom mesiaca budeme naozaj možno na tých 200 úmrtiach denne, ale nechcem maľovať čerta na stenu. Riešenie vidím v skríningovom testovaní v regiónoch, kde je to naozaj vážne, a lockdownu, ktorý je vymáhaný a kontrolovaný.

Toto nevidieť nielen na Slovensku, ale ani celosvetovo. Žiaľ, pocit falošnej slobody, ktorý máme, že môžeme robiť všetko, lebo sme slobodní ľudia, je práve dôsledkom toho, že sa pandémia šíri tak rýchlo. Úspech je práve v tvrdom vymáhaní opatrení. Porovnajme si USA a Čínu a hneď vidíme rozdiel.

Takže podľa vás súčasný lockdown dostatočne nezaberá?

Voči tým matematickým modelom, ktoré to predznamenávajú, by som bol veľmi opatrný. Lockdown zaberá, ale nie ten, aký máme my. A aj ten prišiel neskoro. To, čo na Slovensku nazývame lockdownom, by v iných krajinách západnej Európy vysmiali. Vo Francúzsku mali povolené dva mesiace jeden kilometer od bydliska jednu hodinu denne, pritom pokuty mali od 135 po 1600 eur.

Na Slovensku vidíte, ako ten lockdown na diaľnici smerom do Bratislavy v nedeľu večer vyzerá. Máme lockdown, ktorý ani nevieme, že máme. A niektorí stále hľadajú spôsoby, ako obísť pravidlá. Je to akási celosvetová hra, že len čo vyjdú opatrenia, hneď sa hľadá spôsob, ako ich obchádzať. Nikto nevidel trest za následky svojho nezodpovedného správania. A bez trestu máte pocit, že vám to vždy prejde. A to sa stalo aj v našej spoločnosti, nám to stále prechádza, pričom za nezodpovedné správanie jednotlivcov trpí celé okolie.

Infekcia využíva náš konzumný spôsob života a našej neschopnosti odriecť si niečo. Infekcia sa šíri len vďaka tomu, že sme to podcenili a naďalej to podceňujeme. Najmä falošný pocit istoty a bezpečia rodinných príslušníkov, to je dnes podľa mňa to najhoršie, čo prežívame. Rovnako ako alibizmus politikov, hoci chápem ich motivácie a rozumiem, že tvrdý lockdown je politicky nesmierne neatraktívny krok, ale ako lekár sa pozerám na inú stránku veci.

Posledné dni Štatistický úrad zverejnil počet obetí za 11 mesiacov roka 2020. Hoci v nich ešte nie je zarátaný december, už čiastkové údaje naznačujú, že v tomto smere sme zaznamenali rekordný rok. Vieme už presne vyčísliť, o koľko percent sa nám z dôvodu pandémie zvýšila úmrtnosť?

Podľa hrubých údajov, ktoré mám k dispozícii, je to zatiaľ 16,8-percentný nárast, čo sa týka úmrtí mimo zdravotníckych zariadení, a to ešte nemáme december kompletne dobehnutý. Je to dramatický nárast. Všetkým veľkým bojovníkom proti koronakríze treba odkázať, že týchto 16 percent Slovákov zbytočne zomrelo pre to, čo oni popierali. Ide o vyše 3600 nadmerných domácich úmrtí. Je to tiež následkom falošného optimizmu a bagatelizácie, ktorú šírili aj niektorí lekári či renomovaní odborníci.

Človek pritom nemusí byť vyhranený. Nespochybňovať, ale ani nepreceňovať a nestrašiť. Triezvo povedať, aký je stav, riešenia, a nebojovať s nimi. Vždy však budú ľudia, ktorí niveau svojho inteligenčného tieňa nedokážu prekonať. S tým sa treba zmieriť.

Ak je hlavnou príčinou týchto úmrtí covid, znamená to, že celý ten veľký nárast oproti minulému roku sa odohral v posledných mesiacoch roka, keďže predtým sme obete rátali dokopy na desiatky.

Je to tak. V októbri sme v teréne mali oproti roku 2019 nárast úmrtí o 20 percent, v novembri už o 50 percent a v decembri to bolo až 61,4 percenta. A ďalej to stúpa. Už prebiehajúci január vykazuje oproti decembru ešte 15-percentný nárast. A pripomínam, to sa bavíme o excesívnych úmrtiach mimo nemocníc. V nemocniciach ten nárast nebude nejaký dramatický, lebo za prvý polrok sme mali v nich približne o 1000 úmrtí menej než v roku 2019, ale to sme stihli dohnať a ešte zvýšiť za posledné tri mesiace.

Z pohľadu posledných rokov je to však jednoznačne najvyšší počet úmrtí na Slovensku. Priblížime sa k hodnote 59-tisíc obetí za rok, radšej nechcem povedať, že až k počtu 60-tisíc, lebo to je už pre mňa psychologická hranica. Ale ani to nie je vylúčené. Keď to sčítame s úmrtiami na covid, okolo 5- až 6-tisíc úmrtí budeme mať navyše. Dostávame sa tak k hrôzostrašnému číslu.

Inzercia

Aký bol v úmrtiach najhorší týždeň v roku 2020?

Prelom novembra a decembra bol prvý vrchol, potom sa to trochu upokojilo a prišiel vianočný 52. týždeň. Vtedy bol najvyšší počet úmrtí za celý rok. Ale to neodzrkadľujú sviatky, to je len následok nárastu hospitalizácií začiatkom decembra. A to, čo sa deje dnes v nemocniciach, uvidíme v číslach obetí na konci januára. Ten trend je jednoznačne stúpajúci. Za tri mesiace doháňame Taliansko, čo sa týka úmrtnosti na jeden milión obyvateľov. To je už veľmi alarmujúce.

Jednu skupinu nadmerných úmrtí tvoria pacienti „na“ covid a „s“ covidom. Možno tiež povedať, že druhú skupinu tvoria nepriame obete pandémie, teda zanedbanie akútnych či neliečených chronických stavov, povedzme ešte z prvej vlny?

Áno, obete na covid môžeme pričítať k nadmerným úmrtiam. Čo sa týka ostatných nadmerných úmrtí, aj tu bude treba dáta ešte veľmi detailne študovať. Ale keď som si robil rýchly nástrel za jeden mesiac, tak sa javí, že veľké percento tvoria chronickí pacienti, najmä kardiovaskulárne choroby, ktorí ešte z prvej vlny neboli dostatočne podchytení. Dnes sú v stave, ktorý sa dá ťažko korigovať a zomierajú práve na následky nie úplne korektne riešenej chronickej civilizačnej choroby. Do toho patrí aj diabetes, množstvo obličkových chorôb. Vyjadriť sa dnes k percentu pacientov, ktorí dominujú, ešte nemožno. Bolo by to veľmi nezodpovedné a išlo by o hrubý odhad.

Ide teda jasne o obete zapríčinené aj odkladom operácií?

Jednoznačne áno. Viac zomierali doma aj onkologickí pacienti aj tí, ktorí by mohli byť odoperovaní, ale nemocnice a JIS-ky sú pre pandémiu preplnené. Tretia skupina, ktorú sme identifikovali, boli pacienti, ktorí nechceli ísť na ošetrenie.

Báli sa ísť do nemocnice?

Aj to, ale bývali tiež takí, čo sa nechali prepúšťať na reverz a potom zomreli doma. Vidno tam strach z nemocničného prostredia, chápem to. A vidíme aj to, že primárna sféra všeobecných lekárov a špecialistov zrejme nie je úplne dobre nastavená.

Narážate na neordinujúcich všeobecných lekárov a špecialistov na obvodnej úrovni?

Je to tak. Mnohí pacienti by mali byť podchytení, no stretávame sa s tým, že napriek tomu, že opakovane telefonujú, nevedia sa dovolať, ordinuje sa cez telefón, predpisuje sa cez elektronické recepty. A potom nasleduje nezriedka negatívny záver.

Zlyhalo podľa vás v tomto smere zdravotníctvo?

Nemôžeme podľa mňa povedať, že zlyhalo zdravotníctvo. Je to sekundárny následok pandémie, pretože hlavná sféra zdravotníctva je personálne, finančne, materiálovo tak strašne vyťažená, že na týchto pacientov jednoducho neostal čas a priestor. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti však nie je zle zorganizované. Je tu pandémia, ktorá všetko vyblokovala. Je to naša kolektívna vina, nie dôsledok zlého manažmentu zdravotníctva. Vidíme to aj v iných krajinách, ktoré majú zdravotný systém na úplne inej úrovni ako my a majú rovnaké problémy.

Čo sa týka obetí na covid, dalo by sa povedať, koľko z nich by sa bez covidu dožilo ďalšieho roka, keďže mnohí trpeli aj inými ochoreniami?

Číslo obetí „na“ covid, to sú ľudia, z ktorých by veľká väčšina žila ďalej a neodškriepiteľne zomreli v dôsledku koronavírusovej infekcie. Pri obetiach „s“ covidom je interpretácia trochu problematická.

V akom zmysle?

Ľudia by pravdepodobne žili, vírus im však sťažil zdravotný stav, ktorý bol ťažký aj bez toho. Komorbidity hrajú nejakú rolu v priebehu koronavírusového ochorenia, ale aj s nimi by ľudia žili pokojne týždne, mesiace, roky. Zomreli však kvôli covidu. Stále platí, že čím vyšší počet komorbidít, pričom neznamená, že tieto ochorenia musia byť bezprostredne život ohrozujúce, tým je horší priebeh ochorenia, jeho následok a rýchlejšie nastáva aj smrť pacienta.

Títo pacienti mali často dané ochorenia dlhodobo kompenzované, síce s výkyvmi, ale takto žili desiatky rokov a koronavírus ich za desať dní zabil. Spomínam si na príbeh jednej panej, ktorá išla do Tatier na turistiku, cestou v autobuse sa nakazila a na šiesty deň zomrela. A takýchto ľudí je veľa. Nenávidím, keď niekto povie, že títo ľudia by aj tak neskôr zomreli. Ale kedy? Zajtra? O päť rokov? Alebo keď počujem, že „ona si už svoje odžila“. To sú čo za argumenty?

Pre mňa je to eticky nezlučiteľné. Nemôžeme odpísať jednu generáciu či skupinu ľudí len preto, že sú starí, chorí a aj tak by umreli. Kam by sme sa ako spoločnosť dostali? Týmto sa predsa odlišujeme od mnohých nízkych zvierat. Ešte aj iné cicavce majú nadmieru vyvinutý pud kolektivizmu v prípade ohrozenia a niektorí z nás ľudí ho teraz celkom ignorujú.

Budeme však vedieť vypočítať, o koľko rokov pripravila pandémia svoje obete?

Bude to možné vypočítať, ale vždy to bude len empirické číslo. Jedna štúdia hovorila priemerne o desiatich až dvadsiatich rokoch, o ktoré covid pripravuje generáciu starších ľudí. Keď si zoberieme priemerný vek dožívania na Slovensku, ktorý je okolo 87 až 89 rokov, a priemerný vek obetí za celú pandémiu na Slovensku, ktorý je niekde okolo 80 rokov, môžeme s čistým svedomím povedať, že pandémia nám zobrala desať rokov. Je však pravdepodobné, že to bude viac. To už je na výrazné zamyslenie.

A hoci sa priemerný vek obetí neznižuje, lebo úmrtí je hrozivo veľa, stále častejšie sa objavujú 30-, 40-, 50-roční ľudia, ktorých bolo predtým veľmi málo. A už to nie je jeden či dvaja za týždeň, už je to takýto počet za deň. A to je tiež alarmujúce.

Umierali ľudia najviac v nemocniciach?

V súvislosti s nadmernými úmrtiami je to asi tak pol na pol doma a v nemocnici. Čo sa týka úmrtí mimo nemocníc, oproti roku 2019 máme vyššie čísla v roku 2020 aj v prvých mesiacoch, vyletelo to však v októbri. Kým sme pôvodne očakávali, že budeme mať denne celkovo 200 úmrtí, zahŕňajúc nemocnice i terén, tak dnes ich je aj viac ako 400. Stále častejšie vidíme úmrtia pacientov, ktorí sa nestihli podchytiť v nemocnici a mali by tam ležať s koronavírusovým zápalom pľúc, pre nedostatok miesta začínajú zomierať doma. Takýto je trend aj v zahraničí, v krajinách, kde sa preťažili nemocnice.

Neušlo nám tak v prípade covidu z evidencie viac ľudí?

Nepodchytených úmrtí v teréne, o ktorých nevieme, nebude veľmi veľa, keďže pravidelne testujeme. Na základe toho sme zistili nákazu neraz nielen v DSS-kách, ale najnovšie aj vo väzniciach. No a na covid dnes zomiera doma zatiaľ len tri až päť percent ľudí. I keď sa nám môže stať, že niektoré domáce úmrtia ľudia kamuflujú.

Prečo?

Rozšíril sa nám taký neduh, že niektoré pohrebné služby si účtujú pri obetiach s koronavírusom nehorázne sumy. Hoci už od mája hovoríme, že sa netreba báť infikovaných mŕtvych a že nie je dôvod pochovávať telá vo vakoch, chodiť s tyvekom, neupravovať telá či ich nevystavovať, napriek tomu tak niektoré pohrebné služby postupujú. A ešte si žiadajú niekoľko stoeurové navýšenie, argumentujú nákladmi. V tomto smere viem akceptovať primeranú mieru, no môžeme sa baviť o desiatkach eur, nie stovkách.

Príbuzní sa tak boja, že obhliadajúci lekár telo ich zomrelého označí ako obeť koronavírusu, zataja tak respiračné príznaky, pretože vedia, že by museli za pohreb zaplatiť o stovky eur viac. Nám sa potom niektorí nemusia dostať do štatistiky. Aj keď je to zatiaľ mikropercento, ak sa to stane rutinou, naše dáta nebudú interpretovateľné.

Pritom vírus replikačnú schopnosť rýchlo po smrti stráca, preto stačí dodržanie štandardných ochranných postupov. Doteraz nemáme jednu profesionálnu nákazu zamestnanca pohrebnej služby, prehliadajúceho lekára či človeka vykonávajúceho pitvy.

Hovoríte o maximálne piatich percentách úmrtí na covid v domácnostiach. Zvyšok teda nastal v nemocniciach a v DSS-kách?

Áno. Zatiaľ je veľké percento pacientov podchytených v nemocniciach. Pri ich preťažení sa už do nemocníc nemusia dostať a zomierajú v domácom prostredí. Tak to bolo aj v úvode pandémie v Taliansku či Španielsku.

Spoločnosť vyzerá, akoby s ňou počty úmrtí ani veľmi nehýbali. Čím to podľa vás je?

Myslím si, že je to najmä tým, že strašiak úmrtí v dnešnej spoločnosti nehrá vôbec žiadnu rolu. Keď vo filme zastrelia 15 ľudí, tak to s máloktorým divákom vôbec pohne. Stali sme sa ako spoločnosť emočne tupými a plochými voči úmrtiu. Či to bude číslo tisíc, alebo desaťtisíc, pre ľudí to nič neznamená. Ľudia berú počty obetí len ako číslo a to je hrozné.

Pre mňa je akýkoľvek človek rovnako cenný. Som lekár a vždy budem vnímať úmrtie cez prizmu ľudského života. Preto nemám rád ani matematické výpočty, lebo číslo nikdy nehovorí o tom, čo je za ním. Na to, že bude niečo stúpať, nepotrebujem modelovanie. A že tisíce obetí nie sú v poriadku, tam mi stačí sedliacky rozum.

V počte evidovaných úmrtí za január dosiahneme ešte oveľa horšie číslo než v decembri. Je na mieste obava, že tento rok bude celkovo nadmerná úmrtnosť ešte horšia než vlani?

Tým som sa ešte veľmi nezaoberal, no asi to nebude lepšie ako minulý rok. Ľudia vzhliadajú k vakcíne ako k riešeniu, pričom je to trochu predčasné. Rovnako ako plošné testovanie len samo osebe či sprísnenie pravidiel bez ich vymáhania nebude viesť k úspechu.

Prečo pokladáte očkovanie za falošné riešenie?

Mám obavu, že vakcinácia spôsobí v ľuďoch falošný pocit istoty. Povedia si, že sú vakcinovaní a im sa už nič nemôže stať. A ono to tak nebude, lebo stačí len jeden pozitívny a kaskáda bude bežať ďalej. A falošný pocit poháňaný prípadnou bezpríznakovosťou bude viesť k tomu, že môžeme zaznamenať nárast očkovaných superšíriteľov. Aj pre vznikajúce mutácie mám obavu z účinnosti vakcín. Preto nie som ani fanúšik premorovania populácie.

Obávam sa, že sa budeme musieť znova preočkovať a bude potrebné vyrobiť polyvalentné mRNA vakcíny, ktoré budú mať viac RNA častíc, aby bunková pamäť bola dostatočná. To si myslím, že nás v tomto roku ešte čaká. Ale ja sa nemám problém v takom prípade znova očkovať, spoločnosť si len musí zvyknúť, že žijeme aj s týmto očkovaním.

Ak teda podľa vás vakcína bude len jedným z nástrojov boja, čo bude prelomovým riešením?

Stratégia a séria opatrení, ktoré budeme musieť dodržiavať. Rúška, odstupy, očkovanie, zníženie mobility a liečba. Nebude to ani vynájdenie jedného zázračného lieku, ani vakcíny. Na svetovej úrovni bude treba nájsť účinný spôsob, ako tieto jednotlivé parametre zavádzať, ktoré sprísňovať a ktoré uvoľňovať. A táto hra mačky s myšou tu bude podľa mňa ešte na dlhé roky. Len aby sa to neskončilo tak, ako povedal jeden môj kolega, že jednoducho budeme zomierať 75-roční.

Možno budeme vymierať na základe nejakej formy tohto vírusu v budúcnosti, len čo dosiahneme množstvo komorbidít, ktoré spôsobia, že sa blíži náš koniec. A bude výnimočné, že sa niekto dožije vyššieho veku. Aj to môže byť na konci tohto príbehu.

To teda neznie ani trochu optimisticky.

Viem, znie to hrozne negativisticky, ale buďme realistami, lebo potom sa môžeme už len príjemne prekvapiť. (Úsmev.) Ja som radšej príjemne prekvapený ako sklamaný. Nemám teda veľkú ilúziu o prvom polroku 2021. Nejakú neuveriteľnú nápravu, pokiaľ nedôjde k náprave kritických opatrení, asi neuvidíme.

Ale ak nedôjde k závažnej mutácii, ktorá by sa prejavila negatívne na vakcinácii, tak predpokladám, že ten ďalší polrok by sme mohli efektívnejšie a účelovejšie riadiť pandémiu. Vtedy by sme mohli začať manažovať pandémiu my, nie ona nás. Nebude to už ako teraz pokus-omyl. Takže druhý polrok by tak mohol byť optimistickejší.

Tak trochu optimizmu na záver. Vy sám ste podobne ako už desaťtisíce iných Slovákov prekonali covid, pôsobíte vyliečene, aký to malo u vás priebeh?

Tiež som si odtrpel svoje. Doľahlo na mňa to, čo som asi pri žiadnej chorobe ešte nemal – strach a úzkosť. Asi aj preto, že chorobu vo veľkej miere študujem. Vždy keď prišiel nový príznak, skúmal som, čo sa deje, stále sa to menilo.

Začalo sa to tým, že som mal veľmi silný kašeľ, vravel som si, fajn, je napadnutý respiračný systém, dúfam, že to nespôsobí zápal pľúc. Následne došli kruté bolesti hlavy. Tak hovorím, fajn, teraz sa šíri zápal v mozgu. Potom som stratil čuch a chuť, tak si vravím, že mám olfaktorický aparát už kompletne zdeštruovaný, keďže nemá schopnosť vnímať vnemy. Potom si poviete, že to už nejako dáte, a do toho dôjdu brutálne horúčky. Tak viete, čo sa v tele uvoľnilo. Prichádza cytokínová reakcia, ktorá naberá na špecifickej imunitnej odpovedi, čakáte dramatický záver.

Mali ste aj zápal pľúc?

Síce ľahký, ale mal. Monitoroval som si saturáciu kyslíka, čakáte, čo ešte príde. A príde nekonečná únava, taká, že nevládzete prejsť z izby do izby. Musíte si na polceste sadnúť. Tak už rozmýšľate, že toto je už kardiovaskulárna záťaž, či sa vám náhodou zápal pľúc nezhoršil.

Ale tá úzkosť a strach podľa mňa veľmi výrazne ovplyvnili aj môj priebeh. To neexistuje, že máte pozitívne nastavenú myseľ. To je ilúzia, ktorú prezentujú ľudia, čo potom sklamú samých seba. Keď to príde, každý má strach. A čím viac informácií máte a viac tomu rozumiete, tá úzkosť naberá na sile. Na druhej strane však rozumiete aj tomu, ako to odchádza, že sa to lepší a je tam aj progres. Ale toto ma veľmi prekvapilo, s tou úzkosťou som vôbec nerátal. A keď to vidíte aj na svojich príbuzných, je ten vnútorný pocit úzkosti ešte horší.

Máte následok z prekonania ochorenia?

Mesiac som mal kašeľ a nevedel som sa ho zbaviť. Zrazu zmizol doslova z hodiny na hodinu. Stratil som kondičku, ale tiež som ju celkom skoro dostal späť. No čuch a chuť stále nemám ako predtým. Jednak sa mi zmenila chuť – to, čo mi nechutilo, mi dnes chutí, a naopak. A necítim vône. Musím mať nos vo flakóne voňavky, aby som niečo cítil, aviváž vôbec, ale smrad cítim veľmi intenzívne. Som však len mesiac po infekcii.

Zatiaľ, chvalabohu, iné následky na sebe nebadám. Protilátky mám však teraz také, že by som mohol rozdávať. Hoci 14 dní infekcie som netvoril vôbec žiadne, potom to vyskočilo a po mesiaci to dramaticky narástlo. Ale napriek tomu to nepreceňujem a všetky opatrenia naďalej dodržujem. U nás v rodine sme s nimi nikdy nebojovali a po únave z neustáleho testovania pri každom náznaku ochorenia sa radšej od septembra úplne izolujeme.

 

Foto – Andrej Lojan

Odporúčame