Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
14. január 2021

Riešenie koronakrízy

Otázka nie je, či sa zamerať na očkovanie alebo testovanie. Musíme spraviť obe

Rozhovor so šéfom analytikov NBS Martinom Šustrom o tom, ako nastaviť očkovaciu stratégiu a ako zistiť, či má testovanie zmysel.

Otázka nie je, či sa zamerať na očkovanie alebo testovanie. Musíme spraviť obe

NBS

Slovensko opäť čaká celoplošné testovanie. Keď sme sa vás v ankete pýtali, ako ho hodnotíte, okrem iného ste upozornili, že čím je väčšia premorenosť, tým viac sa oplatí testovať. Sedliacky rozum by však mohol povedať, že keď už má ochorenie veľmi veľa ľudí, je už zbytočné testovať. Ako to teda je?

Cieľom plošného testovania je nájsť infekčných ľudí, o ktorých nevieme, že sú infekční, nevedia to ani oni sami, a následne ich dať do prísnej karantény, aby ochorenie ďalej nešírili. Čím viac ich odhalíme, tým väčší úžitok testovanie má. Ak však testujeme populáciu, ktorá nie je skoro vôbec infikovaná, tak takmer nikoho takého nenájdeme. Vynaložíme iba obrovské zdroje a neodhalíme tých infikovaných, ktorých sme chceli nájsť. V takomto stave je zároveň väčšia pravdepodobnosť, že pozitívne testovaní budú v skutočnosti falošne pozitívni. A to ešte znižuje dôveru k testovaniu. 

Také niečo sme zažili aj počas prvého celoplošného testovania. 

Áno, stalo sa to napríklad v Karlovej Vsi. V plošnom testovaní bolo pozitívnych 67 ľudí a z toho piati boli na mestskom úrade. Starostka ich potom nechala pretestovať PCR testami a všetci boli negatívni. Nakoniec z toho vyšla dosť negatívna mediálna komunikácia, pretože starostku hnevalo, že načo sme sa vlastne namáhali a testovali, keď sú tie testy aj tak zlé. Bolo ťažké pochopiť, že keď testujeme 20-tisíc ľudí, z ktorých skoro nik nie je infekčný, tak je väčšia pravdepodobnosť, že pozitívne testovaní v skutočnosti nie sú pozitívni. Tie testy sú však pomerne dobré, v skutočnosti je falošná pozitivita naozaj veľmi malá, no keď nie je takmer nikto reálne infikovaný, tí, čo vyjdú pozitívne, budú iba tí falošne pozitívni. 

Čiže z tohto pohľadu má toto testovanie teraz dokonca väčší zmysel, ako malo vlani?

Áno, v priemere bude úžitok z toho testovania väčší, ale stále to neznamená, že to treba robiť úplne všade. Môj tip by bol, že by sme mali testovať v okresoch, kde si myslíme, že je viac ako jedno percento populácie infekčných. To v priemere platí na celé Slovensko, ale neznamená to, že to platí na každý jeden okres.

To, či má plošné testovanie zmysel, sa určuje na základe určitých parametrov. Jedným z nich je práve toto percento aktívne infekčných ľudí. Vy ste spomínali, že sa testovanie oplatí, ak je v regióne jedno percento infekčných ľudí, vláda ho vlani určila na úrovni 0,7 percenta. 

To bol iba môj odhad na základe prepočtov. Náklady na otestovanie jedného človeka pri plošnom testovaní vychádzajú viac-menej asi na 25 eur. Z toho samotný test tvorí iba štyri či päť eur a zvyšok sú organizačné náklady, čas, ktorý ľudia stratia, zbytočná karanténa pre falošne pozitívnych a tak ďalej. Aby sa nestalo, že za jedného infikovaného, ktorého odhalíme, zaplatíme v priemere 10-tisíc eur, musí byť tých infikovaných relatívne veľa (napríklad v Košiciach boli iba samotné náklady samosprávy vyše 8000 eur na jedného identifikovaného pozitívneho).

Musíme si dať na váhu výhody a nevýhody, náklady a prínosy. No a preklápa sa to do pozitívnych hodnôt, keď je premorenosť v okolí jedného percenta. Ale nie je to fixná hodnota a ak to vláda určí na 0,7 percenta, nebudem sa s nimi hádať. Treba však vedieť, že niekde tá hranica je. Okresy, kde vlani nebol skoro nikto infikovaný, ako napríklad Bratislava, sa testovať nemuseli.

Ide teda iba o to, že si to nemôžeme finančne dovoliť?

Nie, ide aj o čas a námahu zdravotníkov. Tí sú teraz oveľa preťaženejší, takže testovať celé Slovensko naraz znamená oveľa väčšiu záťaž pre celý zdravotnícky systém a ten to už nezvládne. Ak by sa testovala tretina alebo polovica okresov, tak by sme mohli lepšie rozložiť voľné sily, ktorými disponujeme. Armádu a políciu na to, aby testovanie zorganizovali, a možno pri takomto postupe dokážeme nájsť aj dostatok zdravotníkov. Už na vlaňajšom celoplošnom testovaní sme videli, že sme to zvládli s odretými ušami. Nemáme zdroje na to, aby sme to vedeli organizovať každý týždeň.

Hovoríte, že by sa malo testovať v okresoch s najvyšším počtom infikovaných. Niektorí taktiež navrhujú, aby sa testovalo v školách či veľkých podnikoch. 

To už potom nie je plošné testovanie, je to testovanie v školách alebo podnikoch. Podľa mňa je to dobrý doplnok. Vo viac zasiahnutých okresoch by sme spravili plošné testovanie a všade inde by sa testovalo vo veľkých závodoch. V tých veľkých priemyselných podnikoch sa stretáva najviac ľudí, takže testovať priamo zamestnancov by určite dávalo veľký zmysel. 

Premiér Igor Matovič počas tlačovej konferencie po 65. rokovaní vlády v Bratislave 11. januára 2021. FOTO TASR – Jaroslav Novák

Na tlačovej konferencii, kde premiér oznámil ďalšiu vlnu celoplošného testovania, argumentoval aj grafom, ktorý mal dokazovať, aký veľký efekt malo prvé celoplošné testovanie. Samotný graf, ktorý ukazoval vývoj počtu nových prípadov, sa končil šikmou priamkou nadol, ktorá nastane po najbližšom plošnom testovaní. Tento graf zožal veľkú kritiku od odborníkov. Aký veľký efekt môže mať reálne plošné testovanie?

Ten graf, to sú úplné hausnumerá vycucané z prsta. Ja som nevidel, a asi nikto nevidel, som presvedčený, že jednoducho neexistujú, žiadne realistické odhady, prečo by to tak malo vyzerať. Podľa mňa iba nejaký grafik nakreslil čiaru, ako sa mu páčilo. Keď začneme tým, ako vyzeralo plošné testovanie v novembri, o koľko naozaj mohlo znížiť incidenciu, tak na premiérovom grafe je to nakreslené tak, ako keby testovanie znížilo incidenciu asi o 50 percent. 

Ale v skutočnosti sa vtedy diali tri veci naraz. Po prvé, boli pomerne prísne opatrenia, už týždeň pred testovaním bol zákaz vychádzania a počas prvého a druhého kola národného testovania boli naozaj prísne opatrenia. To bola jedna vec, čo pomohla. Druhou vecou bolo samotné testovanie a tretia vec, čo pomohla iba v štatistikách, ale nie v realite, bolo, že po celonárodnom testovaní drasticky klesol počet testov. Tieto tri veci sa spojili a spôsobili, že asi na týždeň či dva klesol počet infikovaných na polovicu.

Dá sa teda vôbec určiť efekt samotného testovania?

Ja som to robil tak, že sa nepozerám iba na prvé kolo testovania, ale najmä na to druhé, v ktorom sa testovalo už iba v polovici okresov. Vďaka tomu vieme porovnať testované a netestované okresy. Cez toto porovnanie odfiltrujeme to, že sa testovalo menej, ako aj efekt opatrení, ktoré platili vo všetkých okresoch rovnako. Keď tieto dve skupiny okresov porovnáme, výsledok je, že v okresoch, kde sa testovanie opakovalo, klesol počet detegovaných prípadov o 20 percent viac ako v tých netestovaných. Takže môj najlepší odhad toho, ako veľmi jedno kolo testovania pomohlo znížiť počet nových prípadov, je 20 percent. 

Porovnanie poklesu incidencie v „červených“ a „zelených“ okresoch po 2. kole plošného testovania (pravá zvislá čiara). V „červených“ klesla incidencia týždeň po testovaní o 30 percent, v zelených – už netestovaných – o 11 percent. Čierna čiara je priemer za celé Slovensko, šedé rozpätie je medzi kvartilmi. Zdroj: Martin Šuster

Premiérov graf ukazuje aj to, že ak by bolo druhé plošné testovanie, počet prípadov by sa znížil na 500 prípadov denne. 

To je druhé hausnumero. Testovanie by nám pomohlo asi o 20 percent, ale neznížilo by prípady na 500 denne. Na to by sme potrebovali opakovane testovať a pridať ďalšie opatrenia. Ďalšia vec je, že asi by sme sa neboli na tejto úrovni udržali len tak, iba vďaka tomu, že by sme raz zázračne testovali. Videli sme už na prvých dvoch kolách, že nám to pomohlo, ale neudržala sa nízka úroveň. Hlavne preto, že po testovaní sa u nás o dva týždne skoro všetky opatrenia uvoľnili a vtedy začala incidencia rásť. Celú druhú polovicu novembra a celý december sa nič nedialo, žiadne nové opatrenia, iba sa medzi sebou dvaja členovia vlády dohadovali, kto za to môže. 

Na tlačovej konferencii sa spomínalo aj to, že kvôli tomu, že celoplošné testovanie neprebehlo druhýkrát, slovenská ekonomika stratila miliardu eur. Má toto číslo nejaký reálny základ? 

K samotnému odhadu jednej miliardy: to je na tom celom možno najlepšie číslo. Je to odhad analytikov ministerstva financií, ale vôbec neodhaduje efekt plošného testovania. Odhaduje efekt súčasných karanténnych opatrení. Analytici spravili medzinárodné porovnanie krajín, toho, aké mali tvrdé opatrenia a aký to malo vplyv na rast ich hospodárstva. Z toho odhadli vzťah medzi opatreniami a spomalením rastu ekonomiky. To potom aplikovali na Slovensko. Porovnali, aký rast by sme mali dosiahnuť počas tvrdých opatrení a aký by sme mohli dosiahnuť, ak by boli opatrenia mäkšie. Z toho im vyšla strata na úrovni asi jednej miliardy. 

Čiže naozaj to možno rámcovať tak, že Sulíkovo zlyhanie pri nákupe testov nás stálo jednu miliardu?

Tento odhad je relatívne slušná robota zo strany analytikov, nemám voči tomu žiadne výhrady, problém je však interpretácia týchto dát. Interpretovať to tak, že je to dôsledok vynechaného plošného testovania, to je natiahnutie pravdy až do úplných extrémov. Chudáci kolegovia na ministerstve financií sa asi vôbec netešili, keď to videli. 

Tento týždeň Nemecko ohlásilo, že predlžuje lockdown, a tamojší minister financií sa vyjadril, že tie ekonomické dosahy lockdownu vlastne nie sú až také dramatické, ako sa na začiatku zdalo. Je to tak aj u nás?

Súhlasil by som, že sú menej dramatické, ako sa nám zdalo na jar. Aj z našich dát to vyzerá tak, že sme sa ako krajina, ako ekonomika, naučili s opatreniami žiť a nejako sa s nimi vyrovnať. My sme ako Národná banka Slovenska robili prieskum zadlženosti domácností. Pýtali sme sa ich hlavne na ich dlhovú situáciu, ale sú tam aj otázky o tom, či majú znížený príjem alebo nejaké iné prekážky v práci. V prvom kole prieskumu, ktorý zachytával prvú vlnu pandémie, viac ako polovicu domácností zasiahla pandémia nejakým spôsobom negatívne. Či už to bol znížený počet odpracovaných hodín, alebo OČR, alebo zavretá prevádzka, alebo problémy v podnikaní.  

Posledný prieskum ste robili v decembri...

Tam už asi iba štvrtina domácností uviedla, že má nižší príjem oproti predkrízovej situácii. A pritom v decembri bola už v plnej sile druhá vlna pandémie. Takže ekonomika sa tomu nejako prispôsobila a firmy sa naučili fungovať aj v epidemických časoch tak, aby nemuseli zatvárať prevádzky, pokiaľ to nie je naozaj úplne nevyhnutné.

Inzercia

Reštaurácie či bary by však asi povedali niečo iné.

Áno, zostáva pomerne veľká skupina podnikov alebo služieb, ktoré sú zasiahnuté. Ak ste reštaurácia a musíte mať zatvorené, vám je možno jedno, že priemyselné podniky sa s tým vyrovnali a že sa tam už výroba neznižuje. Vidíme, že priemyselná výroba bola v novembri aj decembri na rovnakej úrovni ako rok predtým. Ale ak ste reštaurácia alebo hotel, možno iba so závisťou pozeráte na to, ako sa im darí. Vo všeobecnosti sme sa však ako krajina naučili prispôsobiť pandemickým časom a tie efekty nie sú až také zlé, ako boli predtým. 

Je január, na trhu je už niekoľko vakcín a očkovanie sa už začalo aj u nás. Ak chceme skrotiť pandémiu čo najrýchlejšie, mali by sme sa zamerať na testovanie či očkovanie?

Pre mňa je očkovanie tým definitívnym východiskom z krízy. Je to vcelku niečo úžasné, že ho máme, že sa podarilo vyvinúť v priebehu roka nie jednu, ale celkovo asi sedem vakcín. Z technického a vedeckého hľadiska je to niečo úžasné a zo spoločenského hľadiska je to niečo, čo nás konečne dostane von z tejto krízy a už je to len otázka toho, ako rýchlo nám sem tie vakcíny môžu prísť. 

Očkovanie proti covidu sa už na Slovensku rozbehlo, aktuálne vakcínu dostávajú zdravotníci. FOTO TASR – Radovan Stoklasa

Máme očkovaciu stratégiu, ktorá určuje poradie očkovania. Vy už dlhšie upozorňujete, že medzi prvými by mali byť očkovaní ľudia nad 80 rokov. Naozaj to môže mať taký zásadný efekt?

V prvom rade treba povedať, že očkovacia stratégia, ktorú máme, je viac-menej dobrá. Nechcem ju veľmi kritizovať, mnohé z tých vecí za tým sú zdravý sedliacky rozum a dlhoročné skúsenosti ľudí, ktorí sa v tom vyznajú oveľa lepšie ako ja. Čo by som ja chcel, sú iba drobné zmeny, ktoré podľa mňa môžu mať veľký efekt. V súčasnosti sa očkujú zdravotníci, čo je správne, keďže máme nedostatok zdravotníkov v nemocniciach, mnohí sú PN kvôli koronavírusu. Aj z logistického hľadiska je zrejme správne, aby sa natrénovali na svojich vlastných kolegoch. 

Ako to myslíte?

Nejde o to, že treba pichnúť injekciu, ide o tú logistiku, ako to zariadiť tak, aby sme dokázali v každom vakcinačnom centre zaočkovať 500 až 600 ľudí denne bez toho, že nám na konci dňa zostane nevyužitá vakcína, ktorú musíme vyhodiť do koša. Alebo aby prišlo správnych 600 ľudí v správnom čase. Toto musíme vedieť urobiť perspektívne v 80 centrách. Jedného dňa sa chceme dostať k tomu, že za deň budeme vedieť zaočkovať 40- až 50-tisíc ľudí. Logisticky to vôbec nie je jednoduchá vec, ale keď budeme v tejto situácii, tak si myslím, že by bola obrovská škoda neočkovať ľudí nad 80 rokov.

Ako veľmi sa môže prejaviť zaočkovanie tejto skupiny na zaťaženosti nemocníc?

42 percent úmrtí na koronavírus tvoria osoby nad 80 rokov. A to je neporovnateľne viac ako akákoľvek iná skupina. Zároveň ich je však relatívne málo. Je to neporovnateľné s kritickou infraštruktúrou, ktorá má byť tiež očkovaná v prvej fáze. Táto infraštruktúra má mimo zdravotníckeho personálu ďalšie desiatky tisíc a možno aj stovky tisíc ľudí, lebo my ani nevieme, kto všetko sa do toho počíta. Možno to teda naozaj budú stovky tisíc ľudí, ktorí majú priemerný vek 30 až 40 rokov.

Je pravda, že ľudia v rizikovejších povolaniach, napríklad vojaci či policajti, majú väčšie riziko, ale to je oproti bežnému človeku v rovnakom veku iba dvojnásobné. Zdieľať

Ale vo všeobecnosti majú štyridsiatnici asi 80-krát nižšiu pravdepodobnosť úmrtia na covid ako osemdesiatnici. Je pravda, že ľudia v rizikovejších povolaniach, napríklad vojaci či policajti, majú väčšie riziko, ale to je oproti bežnému človeku v rovnakom veku iba dvojnásobné. Stále tak majú 40-krát nižšiu pravdepodobnosť úmrtia oproti 80-ročným ľuďom, čo je obrovský rozdiel. Ak by sme dokázali zaočkovať osemdesiatnikov ešte v januári alebo možno začiatkom februára, tak zabránime veľkému množstvu dodatočných úmrtí. 

Ak by sme to urobili, kedy by sa to reálne prejavilo v nemocniciach?

Vytvorenie imunity po prvej dávke očkovania trvá asi dva až tri týždne, s tým, že táto prvá dávka má účinok na 70 percent. To by malo znížiť pravdepodobnosť nákazy alebo ťažkého priebehu a už aj to by odľahčilo nemocnice. Takže keď hovoríme, že je to 42 percent úmrtí a prenásobíme to 70 percentami, tak už prvá dávka by nám pomohla znížiť úmrtia a tlak na nemocnice o takmer 30 percent, povedzme tri týždne od očkovania, čiže niekedy koncom februára. A v momente, keď tým ľuďom dáme druhú vakcínu, tak z toho získame ďalších desať percentuálnych bodov úľavy. To by mohlo byť niekedy v marci. 

Pri určovaní toho, kto dostane vakcínu ako prvý, sa vynára etická dilema v otázke toho, či ju podať staršiemu človeku, ktorý tak možno získa dva roky života, alebo štyridsiatnika s vážnou cukrovkou, ktorému by sme mohli predĺžiť život o ďalších 40 rokov. Dá sa táto dilema vyriešiť? 

40-ročný človek s cukrovkou má podľa odhadov zo zahraničia, lebo tu na Slovensku, bohužiaľ, takéto čísla nemáme, riziko úmrtia vyššie o 50 až 100 percent. Čiže ak máme zdravého štyridsiatnika, má v porovnaní s typickým osemdesiatnikom 80-krát nižšie riziko nákazy. Ak má však tento štyridsiatnik cukrovku, je dvakrát rizikovejší, ale stále je to riziko 40-krát menšie ako v prípade najstarších členov spoločnosti. Môžeme pokračovať a povedať, že má aj kardiovaskulárne problémy, a teda toto riziko už nie je dvojnásobné, ale štvornásobné. Stále však má 20-krát menšiu pravdepodobnosť úmrtia ako osemdesiatnici. Môžeme prípadne zohľadniť aj to, koľko rokov života človeku zostáva, aj keď je to trochu na hrane. Povieme, že osemdesiatnikovi desať rokov, štyridsiatnikovi 40 rokov. Aj takto má ten osemdesiatnik stále päťkrát vyššiu stratu potenciálnych rokov života kvôli covidu ako tento štyridsiatnik.  

Čo nám prinesie očkovanie? Kedy sa budeme môcť vrátiť k bežnému životu?

Všetko bude závisieť od toho, či vakcíny prídu včas. Jediné, čo vieme, je, že v januári príde asi 250-tisíc dávok. Ale či to pôjde podobným tempom aj v ďalších mesiacoch, to nevieme. 250-tisíc na mesiac nie je to, čo by sme potrebovali na plnú kapacitu nášho očkovania. Slovensko má v pláne vytvoriť 80 očkovacích centier, čo by spolu znamenalo zaočkovanie asi 40- až 50-tisíc ľudí denne. Takže by sme perspektívne vedeli využiť jeden a pol milióna dávok mesačne. Ak nám najbližšie mesiace príde štvrť milióna mesačne, tak je to stále iba šestina maximálnej očkovacej kapacity. Ak to pôjde takto aj ďalej, tak sa očkovanie značne predĺži. Toto je najväčšia neistota v celom pláne očkovania. Zatiaľ som nevidel žiadne verejné informácie o tom, kedy a v akom množstve budú chodiť vakcíny. 

Aké percento zaočkovaných potrebujeme, aby sme sa mohli začať vracať k normálnemu životu?

Sú asi dve hranice, ktoré potrebujeme dosiahnuť. Jednou je zníženie zaťaženia nemocníc a to by sme mohli dosiahnuť, keď budeme mať zaočkovaných minimálne osemdesiatnikov a posunieme sa k tomu, že zaočkujeme sedemdesiatnikov. Myslím si, že aj keď tých vakcín nie je veľa, tak to sa dá dosiahnuť vo februári, koncom februára. Na menšie uvoľnenie opatrení potrebujeme mať zaočkované aj ďalšie rizikové skupiny, a to už sa bavíme rádovo o pol až tri štvrte milióna ľudí. V rámci tejto skupiny by mali byť aj učitelia. No a potom sa vieme dostať do situácie, že môžeme otvárať školy a väčšinu prevádzok. 

Kedy sa budeme môcť vrátiť do predcovidovej éry?

Úplné uvoľnenie, aby sme žili v časoch ako pred covidom, dosiahneme až vtedy, keď budú zaočkované dve tretiny a radšej viac populácie. Čiže až vtedy, keď dosiahneme skupinovú imunitu. Pri optimistickom odhade na to potrebujeme zaočkovať 70 percent populácie. To však neznamená, že covid úplne zmizne. 

Akú úroveň zaočkovanosti by sme museli dosiahnuť na to, aby sa naozaj covid stal minulosťou?

Zmizol by, keby sme mali zaočkovaných 95 percent populácie, čo sa dá. Voči detským chorobám je naozaj zaočkovaných 96 až 97 percent detí, napriek tomu, čo počúvame o antivaxeroch. Toto keby sme dosiahli aj pri koronavíruse, tak by ho to vykántrilo, tak ako to vykántrilo niektoré tradičné detské choroby. Ak zaočkujeme len 70 percent populácie, tak koronavírus tu stále bude a stále sa bude v nejakých ohniskách šíriť. Niekedy pomalšie, niekedy rýchlejšie, bude to možno niečo ako chrípka. Sezónne príde, v lete zoslabne, ale bude tu s nami v takej miere, že s ním budeme vedieť existovať. No každú jednu sezónu budú nejakí ľudia umierať na koronavírus, až kým nedosiahneme skupinovú imunitu. Ale na tých aspoň 70 percent by sme sa mohli dostať do leta v prípade, že budeme mať dosť vakcín. Ak budú prichádzať pomalšie, tak koncom roka. 

Nemecko či iné krajiny si nakúpili ďalšie vakcíny na vlastnú päsť, Slovensko nie. Nie je to chyba?

Neviem toto celkom zhodnotiť, museli by sme vedieť koľko a kedy tie vakcíny prídu. To, čo už pre nás EÚ zabezpečila, nám viac-menej stačí na nadobudnutie základnej kolektívnej imunity. Čiže už sa nebavíme o tom, či máme vakcín objednaných dosť, máme ich na tento rok dosť, otázka je len, či prídu dosť rýchlo. Ak by sme si niečo súkromne priobjednali, pomimo spoločného európskeho obstarávania, prídu tie dodatočné vakcíny pred tým balíkom, čo máme objednaný, alebo prídu až na konci?

Mali by sme teraz očkovať z plných síl, čo sa len dá, a popri tom by sme mali ešte testovať alebo mať iné opatrenia na spomalenie šírenia infekcie. Zdieľať

Ak prídu na konci, tak nám to skoro vôbec nepomôže. Čiže nielenže by sme potrebovali kúpiť viac vakcín, ešte by sme sa museli aj predbehnúť pred všetky krajiny, ktoré už sú v poradovníku. Ťažko povedať, či je to vôbec morálne správne, ale aj keby sme to spravili, otázka je, či to vôbec Slovensko dokáže. Nie sme až taká veľká a bohatá krajina, aby sme mali takú silnú vyjednávaciu pozíciu. Tie vakcíny chcú teraz všetci, takže nie som si vôbec istý, či by sa nám podarilo predbehnúť. 

Nebolo by lepšie tie stovky miliónov a energiu ľudí, ktoré vrazíme do plošného testovania, dať radšej na to, aby očkovanie prebehlo čo najrýchlejšie?

Otázka nestojí, či sa oplatí viac zamerať na vakcíny alebo na testovanie. My môžeme spraviť oboje, aj by sme mali spraviť oboje. Mali by sme teraz očkovať z plných síl, čo sa len dá, a popri tom by sme mali ešte testovať alebo mať iné opatrenia na spomalenie šírenia infekcie. Tie tu budeme musieť mať, až kým nebude zaočkovaných dosť veľa ľudí. Čiže v prvom polroku tohto roku určite budú aj naďalej platiť. A jedným z tých opatrení môže byť aj regionálne plošné testovanie. Ako som hovoril predtým, som fanúšikom regionálneho testovania v ohniskách. Nie je dôvod, aby sme nerobili oboje – aj očkovanie, aj testovanie. Ak uveríme tomu odhadu, že dva mesiace tvrdého lockdownu nás stoja miliardu, čo podľa mňa možno nie je zlý odhad, tak do tej miliardy sa bez problémov zmestí aj očkovanie, aj regionálne testovanie. Pokojne môžeme spraviť oboje. 

Odporúčame