Kto sú mesiánski Židia? (VII. Viera)

Jestvuje niečo typické pre židovskú vieru?
Myslím, že sú to príbehy. Namiesto precíznych filozofických formulácií uprednostňujú Židia rozprávanie príbehov. Rozprávanie má všeobecne prednosť pred písaním. Veď aj na počiatku bolo slovo... My mesiánski veriaci veríme, že ono Slovo bol Ješua, Boží syn. V rámci predošlého rozhovoru sme rozprávali (a potom aj napísali), že Ješua nič nepísal. Všetko podstatné vykonal a vyrozprával. A vieme, že rád rozprával príbehy a podobenstvá. Jeho príbehy sa rozprávali ďalej, znovu ožívali a nanovo pôsobili na nových poslucháčov. Niet divu, že niektoré z jeho rozprávaní neskôr zachytené v rôznych evanjeliách, majú spoločný základ, ale odlišujú sa v detailoch.

Mesiánski Židia veria, že Ježiš je Mesiáš, veria však aj v jeho božstvo?
Takáto a podobné otázky „vierouky“ sú typické pre nás kresťanov, ktorí vychádzame z grécko-rímskeho spôsobu uvažovania. Hebrejsky mysliaci človek by takto otázku nikdy nepoložil. Centrálnym posolstvo Tóry a celého Tanachu je viera v jedného Boha. Preto aj „vyznaním viery“ Izraela je slovo Písma, ktoré je súčasne modlitbou. V hebrejčine začína slovami „Šema Jisrael, Adonaj Elohejnu, Adonaj echad.“ Teda ide o ono známe „Šema“, ktoré citoval aj sám Ješua: „Počúvaj Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný.“ Židovský ľud bol jediný, ktorý si oproti ostatným národom s množstvom bôžikov, zachoval a udržal vieru v jedného Boha. Nezriedka aj za cenu straty výsad, slobody, ba dokonca aj života. Preto sa nedivme, keď sa Židia okamžite začnú brániť, ak počujú o inom Bohu, hoci by to mal byť samotný Mesiáš.

Ako teda vyznávajú mesiánski Židia vieru v jedného Boha a zároveň vieru v Božieho syna?
Teraz ste použili pre Ješuu označenie Boží syn. Áno, práve tak sa nazýval. Nikdy nehovoril o seba: „Ja som Boh“, ale nazýval sa alebo sa nechal prezývať Božím synom, Mesiášom, synom Dávida, Pánom, Majstrom, Učiteľom atď. Z Nového zákona vieme, že sám Ješua sa neprehlasoval Bohom. Bol však Božím synom. Povedal o sebe: „Ja a Otec sme jedno“. V hebrejčine by bolo použité ono echad. Proroci ho nazvali Imanuel, čiže „s nami je Boh.“ A bol to diabol, ktorý napádal jeho identitu syna Božieho, hebrejsky ben ha-Elohim. Jestvoval vari dajaký človek alebo anjel, ktorý by tretieho dňa vstal z mŕtvych? On bol naozaj Božím synom a preto mu apoštol Tomáš mohol po zmŕtvychvstaní povedať: „Pán môj a Boh môj“, čo v hebrejčine znie „Adoni ve Elohaj.“ A preto mohol Ján napísať v svojom evanjeliu: Kto vyzná, že Ješua je Ben-HaElohim, v tom zostáva Elohim a on v Elohim... Takýmto spôsobom sa o Ješuovi vyjadrujú Písma a tento spôsob mesiánskym Židom stačí. Prečo sa divíme, že Židia uprednostňujú biblickú terminológiu? Prečo by mali práve oni používať pojmy ako „Trojica“, „Syn jednej podstaty s Otcom“ a podobné, ktoré boli sformulované kresťanmi? – Veď oni sú Židia. V Ješuu veria a predstavujú ho ako Mesiáša a Božieho syna. Týmto označením sa súčasne vyjadruje jeho božstvo a osobná odlišnosť od Hospodina, jediného Boha a Otca. Väčšina mesiánskych Židov komunikujúcich s kresťanmi z pohanov nemá problém potvrdiť, že Ješua je pre nich Bohom, ale skôr uprednostnia biblický spôsob vyjadrovania. Máme im to vari zazlievať?

Oni teda neveria v Trojicu?
Opäť sa vraciame k nežidovskému spôsobu vyjadrovania a k teologickej náuke. V dialógu so Židmi, či už mesiánskymi alebo aj ortodoxnými, sa potrebujeme naučiť rozlišovať medzi obsahom viery (čo veríme) a spôsobom jej vyjadrenia (ako to komunikujeme). Pre nás je podstatná presná „teologická formulácia“ a pritom nezáleží ako svoju vieru v praktickom živote žijeme. Pre Židov je dôraz daný na život podľa viery, modlitbu a rozprávanie príbehov. Exaktné formulovanie zostáva kdesi na konci. Mesiánski Židia chcú predovšetkým žiť podľa evanjelia, byť učeníkmi Mesiáša Ješuua a svojim životom dosvedčovať vieru v neho. Veď aj ústredným znakom prvotnej cirkvi bolo známe: „Pozrite ako sa milujú.“ Vo svojej viere vychádzajú zo vzťahu s jediným Bohom, ktorým je Boh Abraháma, Izáka, Jakuba a Otec Ješuu HaMašiach, ako aj zo vzťahu s jediným Mesiášom, Pánom a Božím synom a zo vzťahu s Ruach HaKodeš, čiže Duchom Svätým. Veriaci z pohanom v priebehu dejín sformulovali túto skutočnosť, s použitím precíznych gréckych a latinských slov, do náuky o Trojjedinom Bohu. My sme si na túto formu vyjadrenia zvykli a bežne ju používame. Pre Židov však trojičná formulácia nie je v kontexte hebrejského myslenia, preto ju zvyčajne v rámci svojho ľudu nepoužívajú. V mesiánskom hnutí sa dajú rozlíšiť tri spôsoby prístupu ku kresťanskej náuke o Trojici: 1. jestvujú takí, ktorí túto náuku prijímajú aj používajú, zvyčajne sú to Židia vnútri kresťanských cirkví; 2. väčšina mesiánskych Židov ju prijíma obsahovo, ale terminologicky ju nepoužíva; 3. jestvuje malá skupina takých, ktorí koncepciu Trojice úplne odmietajú, pretože v nej vidia porušenie prvého príkazu Dekalógu o jedinosti Boha.

Zaujímavé je v tejto súvislosti osobné svedectvo Maxa Wertheimera. Bol synom ortodoxných židovských rodičov a podľa očakávania sa stal rabínom. Desať rokov úspešne pôsobil v rabínskej službe v Daytone ležiacom v štáte Ohio. Mal nádherný dom so služobníctvom, dvomi deťmi a milujúcou manželkou. Otras v jeho živote nastal onemocnením a následne smrťou manželky. Hľadajúc východisko z tejto krízy, začal čítať Novú zmluvu a porovnávať ju s Tanachom. Zvlášť ho upútal text o spravodlivom trpiacom služobníkovi u proroka Izaiáša. Narazil však na učenie o Trojici, voči ktorému stálo ono echad, ktoré sa modlil každý deň. Ďalej dajme slovo jemu samotnému: „Študoval som slovo echad a zistil som, že neznamená jedinosť, ale uzatvorenú jednotu. Mojžiš vyslal vyzvedačov do Zasľúbenej zeme a tí sa vrátili späť s obrovským hroznom vína. V hebrejčine je označený ako eškol echad, teda jeden strapec. So stovkami bobúľ na jednom strapci to nemohla byť absolútna jedinosť. V benjamínskej Gibey sa stala strašná vec, ktorá Hospodina a jeho meno zneuctila. Ostatné kmene sa rozhnevali „a celý národ povstal ako jeden muž“. To som vám chcel ukázať. Celý Izrael mimo Benjamínovcov mal 400.000 vojakov, predsa však boli spojení ako jeden muž. Opäť nejde o absolútnu, ale uzatvorenú jednotu. Boh sa zjavil Abrahámovi ako El-šaddaj. Prvé hebrejské písmeno tohto mena je שׁ šin. Ono sa skladá z troch čiarok spojených spolu do jedného písmena. Toto písmeno stojí hore na modlitbovom remienku a na schránke (mezuze) na verajach dverí. Židia oddávna považujú toto písmeno za symbol Boha, ale má tri čiarky, tri čiarky spojené do jedného písmena, aby symbolizovali jednotu.“ V roku 1904 Max Wertheimer verejne vyznal svoju vieru v Ješuu.

Ako sa potom môžu mesiánski veriaci zjednotiť v spoločnej viere?
Hovoríte o „spoločnej viere“, ale myslíte na jednotné učenie. Jednota vierouky je vymoženosťou grécko-rímskeho sveta. Pozrime sa však nato reálne. Kresťania sa o túto jednotnú vierouku snažia takmer 2.000 rokov a aký majú úspech? – Jestvuje množstvo denominácií, zborov, spoločenstiev a všetci majú svoju vlastnú teológiu. Vari toto je tá jednota? Dokonca v mene „čistej jednotnej viery“ viedli kresťania voči sebe náboženské vojny. Židia sú v tejto veci realisti a s humorom tvrdia, že kde sa stretnú dvaja Židia, tam sú najmenej tri názory. Isteže, aj Židia majú spoločný základ viery, ale v mnohom je rešpektovaná rozmanitosť. Opakujem ešte raz, oveľa dôležitejšie je pre nich žiť svoje vyznanie, ako ho ústami precízne teologicky sformulovať.

Čo teda znamená pre Židov spomínané „vyznanie viery“?
„Šema Izrael“ je v prvom rade modlitbou, ktorú Židia prednášajú svojmu Bohu dvakrát denne. Ona je prvou modlitbou, ktorú sa židovské deti učia od svojich rodičov a býva aj poslednou modlitbou, ktorú zbožný žid vyslovuje pred smrťou. Jeden známy príbeh rozpráva o tom, čo sa odohrávalo v hodine smrti rabi Akivu.
Vychádzajúce slnko zaplavilo zem svojimi sladkými lúčmi. Vtedy rabi Akiva, zastierajúc si rukami oči, zvolal pevným hlasom: „Počúvaj, Izrael, Večný je náš Boh, Večný je jeden. Budeš milovať Večného, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou.“ Hodina, keď rabi Akivu viedli na popravu, bola hodinou recitácie Šema.
„Ten človek je čarodejník!“ vykríkol Tínius Rufus. „Má u seba talizman vďaka ktorému nepociťuje bolesť.“
Vtedy sa žiaci rabiho Akivy priblížili k popravisku a rabi Meir sa obrátil k mučeníkovi so slovami. „Rabi, rabi, naše srdce krváca, keď ťa vidíme tak ukrutne trpieť.“ – „Moji drahí synovia,“ odpovedal Akiva, „kvôli mne sa nezarmucujte! Po celý svoj život som sa trápil s miestom: ‘celým svojim srdcom,’ a to i vtedy, keď ti berú život. Konečne sa spĺňajú moje túžby dať svoj život k posväteniu Mena, lebo bolo povedané: ‘Budeš milovať Večného, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou.’ Nuž teraz tento okamih prišiel, a nemal by som tieto slová uskutočniť? Boh nech je pochválený.“
Potom ešte raz zašeptal: „Počúvaj Izrael...“ A pretiahnuc slovo echad (jediný), zachvátila ho smrteľná úzkosť a jeho duša odletela do nebeských sfér.
Tu zaznel mohutný hlas: „Blažený si, rabi Akiva, že si odovzdal život práve so slovom echad. Blažený si, lebo si pozvaný k životu v budúcom veku.“

Modlitba „Šema“ má moc. V Talmude stojí: „Keď len v ráno a večer odriekavaš Šema, nikto ťa nepremôže.“ Podobne chasidský učiteľ Svätý Žid z Pšischy povedal: „Keby človek aspoň raz povedal: ,Počúvaj, Izrael, JHVH je náš Boh, JHVH je jediný,’ zo všetkých svojich síl, musel by sa zlý duch celkom vzdať predstavy, že by ho mohol získať, lebo kto sa skutočne úprimne prizná k svojmu Stvoriteľovi ako k jedinej moci, nemôže už žiadnej inej moci podľahnúť.“ Zaujímavé je, že v tejto modlitbe sú uvedené dve najčastejšie Božie mená: El a tetragram JHVH, ktorý v súčasnosti Židia nevyslovujú, namiesto neho čítajú Adonaj (Pán). Jestvuje istý midráš od Abba bar Memela vysvetľujúci používanie Božích mien nasledovne: „Svätý, nech je pochválený, povedal Mojžišovi: ,Chceš poznať moje meno? Nazývam sa podľa svojich činov. Niekedy sa nazývam El-šaddaj (Všemohúci Boh), inokedy Ceva’ot (Pán zástupov), Elohim, JHVH. Keď súdim tvory, volám sa Elohim, ak vediem vojnu proti bezbožníkom, volám sa Ceva’ot, ak trestám hriešnikov, volám sa El-šaddaj, keď sa zľutúvam nad svojim svetom, volám sa JHVH.“ Nezávisle od jeho mena, ide o jedného a jediného Boha. On je echad – jeden. Nejde tu však len o suché filozofické vyjadrenie monoteizmu, ale o oveľa viac. Ide tu o reč lásky, ako ju poznáme napríklad v Piesni piesní: „Iba jediná je holubička moja, moja čistá, jediná (jedinečná) dcéra matky, miláčik svojej rodiny.“ Pri tejto reči lásky nás, mesiánskych veriacich, napadnú Otcove slová, ktoré zazneli nad Ješuom: „Ty si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Tie isté slová sú adresované aj nám, keď uveríme a dáme sa pokrstiť v mene Otca i Syna i Božieho ducha.

A odpoveď na Božiu lásku je milovať...
Presne tak. Milovať z našej strany je odpoveď na lásku a všetky dobrodenia, ktoré nám najprv preukázal On. V kresťanskom vyučovaní sa zakorenilo klišé podľa ktorého sa stavia proti sebe zákon (židovstvo) a milosť (kresťanstvo). My sme pod milosťou a oni sú pod zákonom. Toto je jedno veľké klamstvo. Vari v modlitbe Šema pred „milovať budeš“ nestojí radostná zvesť, že JHVH je náš Boh? Vari na začiatku Desatora nie je pripomenuté a napísané: „Ja som JHVH, tvoj Boh, ja som ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva...“ Celé Písmo, od prvého slova až po posledné, začína darom a milosťou, ktorú Boh prejavoval k svojmu stvoreniu. Zaujímavým spôsobom to vyjadruje židovská gematria založená na tom, že hebrejské písmená zároveň vyjadrujú čísla. Číselná hodnota echad je 13. Rovnakú číselnú hodnotu má aj slovo ahava – láska. Obe slová spoločne vytvoria súčet 26. Tú istú hodnotu vyjadruje Božie meno JHVH. Čiže JHVH, ten jediný Boh, ktorý stvoril svet aj človeka, je ten istý, čo jedinečnou láskou miluje svoj ľud. Apoštol Ján to vyjadril známou vetou: „Boh je láska.“ A jedinou náležitou odpoveďou na lásku je milovať...

„Lásko, Bože lásko, kde ťa ľudia berú...“, spieva sa v jednej známej ľudovej piesni
Láska naozaj nerastie na horách ani sa neseje v poli. Boh nám ju však zjavoval počas celých dejín. Keď prišla plnosť času, zjavil ju v svojom Synovi – a ním je Ješua. On nielenže hovoril o láske, on ju skutočne žil. Mesiáš označil prikázania milovať Hospodina a svojho blížneho za najväčšie, na ktorých spočíva celá Tóra aj proroci. V Jánovom evanjeliu sú zaznamenané jeho slová: „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“ Spoločenstvo s Ješuom je prameňom lásky v živote mesiánskych veriacich. Krásne svedectvo o tom vydal Pavol v liste adresovanom cirkvám v Galácii: „Život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“

Ozaj, akým spôsobom veria mesiánski veriaci v Ducha Svätého?
Biblickým spôsobom. Znovu platí to isté ako v predchádzajúcich odpovediach – nevytvárajú teologické formulácie, ale usilujú sa o vzťah s Ruach HaKodeš podľa Tanachu a Berit chadaša. Viacerí mesiánski Židia sú v úzkom spoločenstve s evanjelikálnymi cirkvami alebo letničnými zbormi. Tí ortodoxnejší mesiánski Židia ich niekedy ironicky nazývajú skôr „baptistami v kipách“, pretože viac rozvíjajú charizmatický rozmer než svoju židovskú identitu. Nielen v kresťanstve, ale aj vnútri mesiánskeho hnutia je možné pozorovať isté pnutie medzi Písmom a Duchom. Veľmi výstižne sa k tomuto nedávno vyjadril Malcolm Hedding – výkonný riaditeľ ICEJ v Jeruzaleme: „Ktosi povedal: Ak máte len Slovo Božie, vyschnete; ak máte len Božieho Ducha, prasknete. Ak máte aj Slovo aj Ducha Božieho, budete rásť.“ Ruach HaKodeš môže byť pozývaní, aby vstupoval do modlitby mesiánskeho veriaceho, do čítania Písma, do rozhodovaní o všednom živote atď. Nie náhodou Ješua povedal svojim učeníkom: „Tešiteľ, Ruach haKodeš, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril.“ Majster to nepovedal kvôli tomu, aby kresťania mali doktrinálne spory o „vychádzaní Ducha Svätého“ (známe filioque). Toto sú pre Židov absurdné a nezmyselné hádky pri ktorých sa zabúda na podstatu. Ruach je ten, ktorý veriaceho vnútorne vovádza do Mesiášovho učenia.

Spomínal si rozličné Božie mená a medzi nimi aj tetragram JHVH. Ortodoxní Židia ho nevyslovujú, ako to je s mesiánskymi Židmi?
Význam Božieho mena יהוה vychádza z rozhovoru medzi Bohom a Mojžišom. V 3. kapitole knihy Exodus stojí: „A povedal Elohim k Mojžišovi: Ehje ašer ehje. A povedal mu: Povedz synom Jisraela: Ehje ma k vám poslal... יהוה, Boh vašich otcov, Boh Avrahama, Boh Jicchaka, Boh Jakova ma posiela k vám. Toto je moje meno naveky, ním si ma budú pripomínať z pokolenia na pokolenie.“ Čo znamená ono hebrejské spojenie „ehje ašer ehje“? Preložiť sa dá dvomi spôsobmi: Som, ktorý som alebo Budem, ktorý budem. Základom je sloveso hájá označujúce bytie, jestvovanie. Boh sa zjavil Mojžišovi a Izraelu nie abstraktným spôsobom, ale ako niekto, kto je veľmi blízko pri ňom. Boh je ten, ktorý bol (haja), je (hove) a bude (jihje) neustále pri svojom ľude. Nie náhodou sa práve Božie meno יהוה v Tanachu nachádza 6823-krát. Ono je teda známe veľmi dávno, ale problém je s jeho výslovnosťou. V období chrámu sa táto výslovnosť odovzdávala od jedného veľkňaza k druhému. Úlohou veľkňaza bolo jeho vyslovenie v sviatok Jom Kippur (Deň zmierenia) v Svätyni svätých, a to až desaťkrát v priebehu jedného dňa. Po zničení chrámu – keď nebola jednoznačne známa jeho správna výslovnosť, – židovskí mudrci ho zakázali vyslovovať. Opierali sa pritom o zvláštnosť textu Tóry, kde v hebrejskom slove leolam (naveky) chýba písmeno ו (vav). Z toho dôvodu sa dá čítať aj nasledovne: „...toto je moje meno v skrytosti...“ Preto, keď ortodoxní Židia toto meno vidia, jednoducho hovoria „hašem“ („to meno“) alebo ho v modlitbách a pri čítaní Písma opisujú slovom „Adonaj“ (Pán). Zaujímavosťou u protestantov v Čechách a na Slovensku je, že pre toto meno majú špecifické označenie Hospodin. Pre toho, kto nepozná hebrejský jazyk je to signál, že v pôvodnom texte je uvedené Božie meno יהוה. Takto to nájdeme už aj v novom Slovenskom ekumenickom preklade. Podľa odborníkov na hebrejčinu je najpravdepodobnejšia výslovnosť Jahve. Celkom nesprávna je výslovnosť Jehovah. Táto vznikla neznalosťou hebrejčiny. Keď židovskí odborníci na Písmo (masoreti) vložili pod tetragram samohláskové znaky, tieto mali čitateľov len odkazovať na to, že sa má na tomto mieste čítať Adonaj. Kombináciou spoluhláskou JHVH so samohláskami z Adonaj, vznikla výslovnosť Jehovah, ktorú hrdo používa spoločnosť Svedkov Jehovových. Čo sa týka mesiánskych židov, väčšina z nich neprijíma za záväznú rabínsku tradíciu zákazu vyslovovania Božieho mena, ale z ohľaduplnosti voči ortodoxným Židom ho nevyslovujú. Okrem tradičného čítania Adonaj alebo HaŠem hovoria v svojich komunitách aj Avinu (Náš otec).

Pre mesiánskych veriacich je dôležité ešte jedno meno – meno Mesiáša
Presne tak, veď podľa Berit chadaša je toto meno nad každé iné meno a v žiadnom inom mene niet spásy. Žiaľ, mnohí kresťania nepoznajú Mesiášovo meno v jeho rodnom jazyku. Ono znie JEŠUA (v galilejskej aramejčine mohlo byť vyslovované aj Ješu), respektíve podobnú výslovnosť má hebrejský tvar Jehošua. Vždy však ide o ten istý koreň slovesa označujúceho spásu. Aj v Tanachu je uvedený veľkňaz, syn Jehosadaka, ktorého Ezdráš volá Ješua a prorok Zachariáš ho nazýva Jehošua. Predpokladá sa, že ono ה hé pridali do mena kňazi, aby meno začínalo skratkou Božieho mena (יה) a znamenalo Jahve vyslobodí. Meno JEŠUA dal Mesiášovi nie človek, ale nebeský Abba a zvestoval ho prostredníctvom anjela. Takto ho volala jeho matka Miriam, jeho rodina i priatelia. Práve toto meno je menom spásy, záchrany a vyslobodenia, ktoré prichádza prostredníctvom Mesiáša. V Matúšovom evanjeliu je vysvetlený dôvod tohto mena nasledovne: „(Miriam) porodíš syna a dáš mu meno Ješua, lebo on vyslobodí (hebr. jošia) svoj ľud z hriechov.“ Mesiánsky Žid Josef Vaktor, ktorý prežil hrôzu šoa a usadil sa v Jeruzaleme, objavil zaujímavú interpretáciu počiatočných písmen jeho mena ako pozvanie k zvelebovaniu: Jitgadal šemo umalkuto, teda „Nech je vyvýšené jeho meno a kráľovstvo“. Randy Ludeman, ktorého som už spomínal, zasa upozornil na zaujímavý súvis medzi hebrejským nápisom na kríži a posvätným Božím menom. V hebrejčine mohol znieť známy nápis „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský“ nasledovne: Ješua Hanocri Vamelech Hajehudim. Počiatočné písmená tvoria tetragram יהוה. Zaujímavé, však?

A na záver pridám ešte jednu zaujímavosť. V januári 2006 zomrel v Jeruzaleme vo veku 108 rokov jeden z najznámejších a najuznávanejších rabínov 20. storočia Jicchak Kaduri. Pri pohrebe mu prišlo vzdať česť viac než 200.000 ľudí. Kaduri bol známy svojou fenomenálnou fotografickou pamäťou, dokonalým memorovaním Tanachu, Talmudu a vynikajúcou znalosťou židovskej mystiky kabaly. Na sklonku svojho života sa čoraz viac venoval rozhovorom o príchode Mesiáša. Jeho vlastný syn rabi David Kaduri povedal: „Môj otec sa stretol s Mesiášom vo videní a povedal nám, že čoskoro príde.“ V septembri 2005 napísal na malý lístok meno tohto Mesiáša s prosbou, aby bolo odhalené až rok po jeho smrti. V apríli 2007 mnoho jeho žiakov a židovských rabínov stŕplo úžasom pri zverejnení tohto posolstva. V hebrejčine tam stálo: Ohľadom skratky písmen mena mesiáša, pozdvihne ľud a preukáže, že jeho slovo a zákon sú platné. Toto som napísal v mesiaci milosti. Jicchak Kaduri. Hebrejský text so skrytým menom mesiáša znel nasledovne: Jarim haam vejokhiakh šedvaro vetorato omdim. Prvé písmená dávajú nasledovné meno: JEHOŠUA. Každý Žid vedel, že tento uznávaný rabín poukázal na toho Mesiáša, ktorého väčšina Izraela pred 2.000 rokmi odmietla. Vyrovnať sa s touto realitou musí každý sám. Skutočne niet iného mena v ktorom je možná spása...

ThDr.Andrej Mátel
Kto sú mesiánski Židia?
Kto sú mesiánski Židia? (II. Na počiatku)
Kto sú mesiánski Židia? (III. Nechcení)
Kto sú mesiánski Židia? (IV. Olivovník)
Kto sú mesiánski Židia? (V. Zem)
Kto sú mesiánski Židia? (VI. Písma)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo