Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
30. december 2020

Barónka a grófka

Prečo nás aristokratky fascinujú

Jasné, sme národom, ktorý fascinujú skôr zbojníci. Ale hádam sme už dorástli aj na aristokraciu.

Prečo nás aristokratky fascinujú

Margita Czóbelová a Ilona Andrássyová. FOTO – archív SNG a Színházi elét, rok 1933.

Nemáme tu veľa aristokratických rodín, ktoré by sa po Novembri vrátili na svoje rodové majetky a pokračovali v diele svojich predkov. V susednom Česku sa to stal priam fenomén. No naše zámky či kaštiele obsadili skôr ruskí hotelieri či novodobá šľachta typu Zoroslava Kollára.

Ale ako sa mení náš život a čoraz väčšia časť našej spoločnosti si žije dobre a blahobytne, hľadá aj spôsob, ako kultivovať svoj životný štýl, svoje domovy či záľuby. Všimnite si tie davy ľudí, ktoré mieria do kaštieľa v Betliari. Sú to iba milovníci pamiatok? Nie všetci tam možno chcú iba nazrieť do minulosti, to prostredie je inšpirujúce aj pre dnešok.

Samozrejme, s uhorskou šľachtou máme tradičný problém, nevnímame ju ako „našich ľudí“. A aj tých, ktorí sa hlásili k slovenskému etniku, nám musel pripomenúť maďarský historik József Demmel v knihe Panslávi v kaštieli. Demmel vyvracia naše hlboké presvedčenie, že pojmy „Slováci“ a „šľachta“ si v Uhorsku odporovali, že išlo o dve nezmieriteľné skupiny.

Ale pomaly začíname rozumieť aj tomu, že nie je dôležitá reč či etnikum, monarchia či štát, šľachta často tieto kategórie vôbec neriešila. Skôr vnímame silný a zodpovedný vzťah k územiu, na ktorom žili a kde nám zanechali krásne stavby, parky, umelecké diela i fascinujúce príbehy.

Dve ženy, dva osudy

Vyberme si príbehy dvoch žien: barónky a grófky. Obe sú vlastne z jednej generácie. Obe sa narodili tesne pred začiatkom dvadsiateho storočia do bohatých, ale aj šťastných rodín. Vychovávali ich súkromní učitelia, ovládali jazyky, v mladosti cestovali, užívali si život a všetky radosti sveta. A náhle sa to všetko skončilo. V prvej svetovej vojne postrácali svojich blízkych, potom sa rozpadla monarchia, s ktorou boli zrastené. A zažili aj ďalšiu vojnu. Obom doniesla trpké skúsenosti.

A obe sa dožili nástupu komunizmu. Isto sa mohli z komunistických dŕžav vysťahovať, ale neurobili to. Jedna žila v komunistickom Československu, druhá v komunistickom Maďarsku (iba úplne posledné roky prežila v Kanade). Obe skončili ako veľmi chudobné ženy. Starobu prežívali v biednych pomeroch, kde aj tečúca voda bola nedosiahnuteľným luxusom. Ale napriek tomu ostali aristokratkami.

Obe si písali denníky, zaznamenávali svoj život a prilepšovali si predávaním svojich obrázkov. Obe ukázali, že aristokracia neznamená len bohatstvo. Aj v biednych pomeroch sa ukázala sila ich ducha a vo svojom životnom štýle si napriek chudobe ponechali veľa z postojov a cností, ktoré získali od svojich predkov.

Obidve sa v poslednom období začínajú vracať do historickej pamäti tejto krajiny. Opatrne sa k nim začíname hlásiť.

Margita Czóbelová

Narodila sa do rodiny všestranne vzdelaného a váženého muža, statkára a ekonóma Štefana Czóbela a jeho manželky, ktorá bola sestrou čudáckeho a veľmi talentovaného maliara Ladislava Mednyánszkeho. Bola to vážená a súdržná rodina.

Margita vyrastala spolu s bratom a sestrou vo veľmi podnetnom prostredí, kde sa veľa čítalo, diskutovalo, cestovalo, maľovalo, filozofovalo. Kaštieľ mal bohatú knižnicu, ktorú budovali celé generácie predkov a v tunajšom salóne viedli domáci a ich hostia vášnivé intelektuálne debaty. V ateliéri v parku zase vznikali pôsobivé diela nielen strýka Mednyánszkeho, ale aj jeho žiakov a priateľov, ktorí radi využívali pohostinnosť rodiny.

Renesančný kaštieľ so svojou knižnicou, starožitnými zbierkami a obrazmi, parkom a tatranským pozadím bol ešte začiatkom dvadsiateho storočia impozantným aristokratickým sídlom. Deti baróna Czóbela neholdovali len knihám či obrazom. Jazdili na koni a venovali sa aj vysokohorskej turistike, plávaniu, korčuľovaniu či lyžovaniu. A veľa sa cestovalo, po svete, ale aj medzi rodovými kaštieľmi a sídlami príbuzných či priateľov. Strážky však boli milovaným útočiskom najmä v teplých mesiacoch.

Margita Czóbelová: Vlastná podobizeň s cigaretou, SNG.

Začiatok 20. storočia bol teda aj pre rodinu baróna Czóbela Belle Époque, krásnymi časmi. Barón dal svojim deťom tú najlepšiu výbavu pre život, aby mohli byť zodpovednými pokračovateľmi rodovej tradície. Nemohol tušiť, že celý svet sa za pár rokov obráti naruby a všetko bude celkom inak.

Ešte krátko pred vypuknutím vojny odišla talentovaná Margita spolu so sestrou študovať na Akadémiu výtvarných umení do Budapešti, tu dokonca mala aj prvú výstavu. Lenže potom sa krásne časy zo dňa na deň skončili. Vypukla Veľká vojna. Bolo vecou cti, aby synovia aristokratických rodín rukovali medzi prvými a do prvých línií. Jediný syn Czóbelovcov zahynul v bojoch kdesi v močiaroch západnej Ukrajiny.

Barónka Margita Czóbelová má 46 rokov a je posledný výhonok rodiny. V kaštieli ostáva sama. A blíži sa vojna. Zdieľať

Obe sestry ostali potom už doma, aby boli oporou rodičom. Po rozpade monarchie a vzniku Československa prišli o šľachtický titul a ich sídlo Anarcs sa ocitlo v Maďarsku. Z baróna Štefana Czóbela sa stal statkár a ekonóm. Rodina sa usilovala viesť aj bez pokračovateľa rodu naďalej svoj obvyklý život. Občas cestovali, leto trávili v Anarcsi, Margita Czóbelová si dopĺňala štúdium v Mníchove.

Ani jedna z dcér sa nevydala. Ťažko špekulovať, prečo Margita ostala sama. Silvester Lavrík vo svojom románe vytvára hypotézu, že jej najväčšou láskou bol učiteľ lyžovania, ale nebol to urodzený človek, a tak tento vzťah nemal perspektívu. Lenže toto je zrejme skôr autorova fikcia ako fakt.

V roku 1929 zomiera sestra Marianna. A Margita ostáva s rodičmi v kaštieli sama. Možno začína tušiť, čo bude jej úlohou. Aj keď nemôže mať ešte jasnú predstavu, v akých ťažkých pomeroch bude udržiavať nielen rodinný kaštieľ, knižnicu, vzácne obrazy svojho strýka, ale aj aristokratické spôsoby a životný štýl, na ktorý bola zvyknutá.

V roku 1932 jej umiera otec a o päť rokov matka. Barónka Margita Czóbelová má 46 rokov a je posledný výhonok rodiny. V kaštieli ostáva sama. A blíži sa vojna. Barónka bola podľa pamätníkov aj podľa fotografií drobná a chudučká. Priatelia jej chceli pomôcť, aby v kaštieli s mnohými cennosťami nebola počas vojny sama. Barónka sa totiž rozhodla zostať a zachrániť svojou krehkou prítomnosťou, čo sa dá. Používala rafinované techniky, aby to všetko ustála. Obrazy vyrezala z rámu a poschovávala v zamurovaných miestnostiach. Hoci sa v kaštieli ubytovali nemeckí vojaci, významne podporovala aj odboj. Ona, ktorej najbližšia reč bola nemčina.

Vojnu šťastne prežila, kaštieľ a zbierky zachránila. Ale ako Nemka mala byť s pár kufríkmi po vojne odlifrovaná do Nemecka spolu s ostatnými spišskými Nemcami, už vraj bola zbalená. No našlo sa dosť svedkov, ktorí potvrdili, že bola zapojená do odboja. Mohla sa tak vrátiť do kaštieľa. Pôdu, ktorú prenajímala, jej vzali, do kaštieľa jej nasťahovali nájomníkov a vyčlenili jej tri miestnosti. V chátrajúcom kaštieli s ňou žila jej verná služobná Žofia Bednárová. Tá sa o bohémsku barónku starala, ale napokon barónka doopatrovala svoju služobnú.

Margita Czóbelová si vytvorila zvláštnu a jedinečnú stratégiu, ako fungovať v komunistickom režime. Nerebelovala, brala veci, ako sú, ale ani sa celkom neprispôsobila. Napriek svojej krehkosti budila rešpekt. Komunisti ju rôznym spôsobom šikanovali, ale ona ostávala akoby nad vecou, jazdila na koni, čítala, maľovala, otužovala sa, stretávala sa s priateľmi a napriek všetkému si žila svoj život.

Barónka (s klobúkom) v čase socializmu. FOTO – Archív SNG.

Hoci bola chudobná, dostávala pár korún, dokázala prežiť. Ľudia jej radi pomohli a prilepšovala si aj maľovaním obrázkov. Cenné diela jej strýka či iných maliarov boli dôkladne ukryté pred príchodom frontu a niečo prezieravo ponechala v skrýši aj po vojne. Niektoré diela zapožičiavala na výstavy a niektoré rodinné cennosti venovala múzeám. Bola zodpovednou správkyňou a strážkyňou toho, čo z rodinného majetku ostalo.

Margita Czóbelová zomrela v roku 1972 a dodnes žije v pamäti miestnych ľudí ako naša barónka. Kaštieľ aj diela sa zachovali a dnes sú v majetku Slovenskej národnej galérie.

Dnes je z renesančného kaštieľa v Strážkach pôvabná kultúrna pamiatka obohacujúca život pod Tatrami. A mnohí návštevníci sa v tom krásne zrekonštruovanom kaštieli zaujímajú nielen o obrazy Ladislava Mednyánszkeho, ale aj o osud poslednej tunajšej barónky.

Komunistický reportér Mňačko vôbec neodhadol silu, ktorú si vyžadovalo jej rozhodnutie vytrvať, neprispôsobiť sa socialistickej spustnutosti mravov, vkusu, hodnôt. Zdieľať

Kurátorka SNG Katarína Beňová pred pár rokmi pripravila výstavu aj publikáciu s názvom Barónka. Osudy Margity Czóbelovej (1891 – 1972) medzi Mednyánskym a Robbe-Grilletom. Životom barónky sa dal nedávno inšpirovať aj spisovateľ Silvester Lavrík a vlani vydal román Posledná k.&k.barónka. Tohto roku zaň získal Cenu čitateľov Anasoft litera 2020.

Kaštieľ v Strážkach je známy najmä vďaka kolekcii obrazov Ladislava Mednyánszkeho. Jeho neter Margita Czóbelová tu prežila najväčšiu časť života.  EASYFOTO TASR - Kristína Mayerová

Barónka je teda späť. Hoci treba priznať, že o nej pôsobivú reportáž napísal už v šesťdesiatych rokoch Ladislav Mňačko. Zaujal ho rozpadávajúci sa kaštieľ, spustnutý park a predpovedal, že čoskoro to všetko nenávratne zmizne, vysušenú strechu zachváti požiar, múry zvetrajú, zarastú machom a miestni ľudia si rozoberú stavebné kamene na svoje maštale.

Mňačko sa vtedy aj osobne stretol s barónkou, viedol s ňou po francúzsky rozhovor o literatúre, pozrel si vzácne rodinné obrazy, jej salón so starožitným nábytkom, vypil vytuchnuté víno z brúsených pohárov. Opísal ju ako starenu v čudných háboch, ktorá je síce vzdelaná aj noblesná, ale ktorá vôbec nepochopila novú realitu. Ale aj ako presvedčený komunista si všimol, že miestni ľudia ňou neopovrhujú ako prežitkom starých čias, naopak, pomáhajú jej a ctia si ju. V závere píše, že o takých príbehoch sa možno už ani nehodí písať. Tak dá aspoň poučný záver: Barónka prežila vlastne taký „planý nanič život“.

Napísal to sugestívne, akurát že ľudia, ktorí túto ženu poznali lepšie ako Mňačko, si to nemysleli. Komunistický reportér Mňačko vôbec neodhadol silu, ktorú si vyžadovalo jej rozhodnutie vytrvať, neprispôsobiť sa socialistickej spustnutosti mravov, vkusu, hodnôt. Barónka mala vo svojom okolí vážnosť, úctu aj preto, ako niesla svoj osud. Oceňovali jej nezdolnosť, hrdosť a vyrovnanosť.

Všetko prijala, zmierila sa so všetkým, nereptala, ale neprispôsobila sa.

Aj v chudobe ostala aristokratkou.

Inzercia

Ilona Andrássyová

A vracia sa aj druhá aristokratka hodná našej pozornosti – Ilona Andrássyová, ktorá sa v roku 1886 narodila v trebišovskom kaštieli. A Trebišov sa pomaly k tomuto rodu začína hlásiť. Tamojšie Múzeum južného Zemplína už nemá len expozície o vinárstve, poľovníctve či tradičných remeslách, ale aj o uhorských šľachtických rodoch spojených s trebišovským kaštieľom.

Veľkým pokladom sú denníky denníky Ilony Andrássyovej, ktoré boli dlho stratené. Našli sa až štyri roky po jej smrti, teda v roku 1971 pri rekonštrukcii kaštieľa v maďarskej obci Dénesfa. Denníky potom vyšli knižne v maďarčine a vďaka Klubu vojenskej histórie Beskydy z Humenného vlani vyšli aj v slovenskom preklade pod názvom Iloncsí. A je to naozaj fascinujúce čítanie.

Na začiatku dvadsiateho storočia viedla Ilona Andrássyová (1886 – 1967) ešte rozprávkovejší život ako Margita Czóbelová. Narodila sa totiž do ešte urodzenejšej rodiny, do rodiny grófa Tivadara Andrássyho a jeho ženy Eleonóry Zichy. Pôvabná žena, ktorá je okrem toho aj rozhľadená a vtipná, sa v roku 1909 vydá za svoju životnú lásku Pála Esterházyho. Obaja sú mladí, krásni, bohatí, vzdelaní a nedostižne elegantní. Sú ozdobou každej spoločnosti. Ich šťastie naštrbí iba fakt, že pre neplodnosť grófa nebudú mať pokračovateľov rodu. No obaja sa zmieria s tým, že si budú iba užívať život a svoju lásku.

Grófka si všetko zapisuje do denníka a jeho čitateľ aj po vyše sto rokoch pochopí, že táto rozmaznávaná dáma je vnímavá a bystrá žena. Píše, že jej život tvoria „dostihy v Pešti, viedenské prehliadky, jeden-dva mesiace života na vidieku s jazdením na koni či automobilom. Na jeseň ruje, poľovačky a hony. Na začiatku zimy vandrovanie z kaštieľa do kaštieľa ako pozývaný hosť poľujúci s puškou na medvede, na diviaky, na drobnú zver“. Ale zároveň iba denníku priznáva, že v skutočnosti túži po „jednoduchom, ženskom, malomeštiackom šťastí“. Teda žiť so svojím mužom niekde na vidieku v jednoduchých pomeroch a užívať si pokojný život. Lenže jej muž bol spoločenský človek túžiaci po dobrodružstve, spoločnosti a zábave.

Gróf Esterházy pokojne mohol narukovať niekam na štáb, na bezpečné miesto, kde by sa vojna dala v pokoji prečkať a prežiť. Zdieľať

Keď staručký cisár vyhlási v lete 1914 Srbsku vojnu, gróf Esterházy je vo vytržení, hneď vyťahuje starú šabľu a slastne ju hladí. Vojnu chápe ako čosi podobné poľovníckemu výletu, na ktorom sa môže vyznamenať. Je presvedčený, že do jesene je zas doma, netreba si preto baliť ani teplé veci. Nevie sa dočkať, kedy vyrazí do boja.

Jeho žena si tajne do denníka zapisuje, že cíti v ovzduší nielen koniec dusného leta, ale aj začiatok niečoho nového, niečoho, čím sa všetko zmení. V deň, keď sa v Budapešti koná oduševnená demonštrácia za vojnu a ulicami pochodujú nadšení ľudia s fakľami, si Ilona Andrássyová do denníka zapíše, že dobre počula tie výkriky ako „víťazstvo bude naše, lebo aj Boh je s nami a s našou svätou a spravodlivou vojnou“. Ale komentuje to takto: „Myslím si (...), že u nás, predovšetkým Maďarov, politika, ktorá bola schopná vyvolať túto svetovú vojnu, bola hlúpou a slepou, na druhej strane to bol zločin, za ktorým stála ziskuchtivosť jednotlivcov.“

Gróf Esterházy by pokojne mohol narukovať niekam na štáb, na bezpečné miesto, kde by sa dala v pokoji vojna prečkať a prežiť. No on, urastený husár so šabľou, sa pýta do prvej línie a do útoku proti ruským pešiakom vyráža na čele svojich mužov. Vojnu berie ako vec cti.

Ilona Andrássyová si do denníka zapíše, že bol vždy veľkoryso nerozvážny, čo sa týka jeho majetku, ale aj jeho života. A aby sa doma nezbláznila, hneď na druhý deň po mužovom odchode sa hlási do ošetrovateľského kurzu. Najprv jej prikážu začať v nemocnici ako upratovačka. Hneď prvý deň musí čistiť nočníky a záchody. V pokoji to urobí.

Potom, už ako certifikovaná ošetrovateľka, sa správa presne ako jej muž. Nechce byť v nemocnici v zázemí, pýta sa čo najbližšie k frontovej línii. Jej tajný plán je byť čo najbližšie pri milovanom mužovi, aby ho mohla ošetrovať, keď bude zranený. Plán jej nevyjde. Pál Esterházy padne v boji v lete 1915 kdesi v zapadnutej dedine v Haliči.

Ilone Andrássyovej sa zrúti svet. Pýta sa k najťažším pacientom, pracuje s infekčnými pacientmi a nestačí jej to. Využije všetky známosti, aby na najvyšších miestach presadila zmenu statusu ošetrovateliek Červeného kríža. Aby už neboli iba dobrovoľníčky, ale aby sa stali súčasťou armády a mohli ísť aj k prvým líniám. Grófka rukuje medzi prvými.

Pracuje do úmoru, ošetruje skrvavených rozstrieľaných vojakov kúsok od zákopov, pomáha pri operáciách, píše listy rodinám padnutých vojakov, drží za ruku umierajúcich. Toto jej dáva zmysel, cíti sa užitočná a až teraz v nej rastie vlastenectvo. Je presvedčená, že za túto krajinu žiadna obeta nie je dosť veľká.

Grófka ešte netuší, ako sa všetko zmení, keď sa o pár rokov dostanú k moci komunisti. Zdieľať

Keď má chvíľku času, sedí pri denníku a uvažuje v ňom napríklad o tom, aká je či bude úloha aristokracie. „Faktom je, že ľudia, ktorých rodokmeň možno stanoviť na niekoľko sto rokov dozadu, sú atavisticky zaťažení. Tam, kde sa potvrdilo, že cez niekoľko generácií nikto nehladoval, ba bol prekŕmený, tam má generácia potomkov slabší žalúdok. Ak nebolo potrebné, aby si svoju cestu vysekali päsťou, tam majú potomkovia slabšie päste. Keď mali vždy dosť peňazí, odvykli si vážiť si peniaze, nevážia si ich, ľahko ich míňajú. Keď nikdy nepracovali z nutnosti, odvykli si od vytrvalej práce. Tieto dedičné zaťaženia treba prekonať, lebo človek nie je len chovné zviera, ale aj osobnosť.“

Kniha grófkiných denníkov po slovensky vyšla v roku 2019.

Grófka ešte netuší, ako sa všetko zmení, keď sa o pár rokov dostanú k moci komunisti. A ako bude aristokracia vymazaná zo spoločnosti.

Ale počas Veľkej vojny je ešte vhodný čas analyzovať neresti a cnosti aristokratov: „Ale takisto ako sme zaťažení slabosťami našich predkov, v takej istej miere to platí aj o našich cnostiach. Kde celé generácie pohodlne bývali, nemuseli kvôli živobytiu a úspechom narábať päsťami, tam aj pudy lakomstva musia vymiznúť, drsnými prostriedkami sa nikdy nemôžu uplatňovať a nesmú ich päste nespravodlivo udrieť. Koho do práce nikdy nenútili, ten vďaka svojej inteligencii slobodne zvolenú prácu môže povýšiť do služieb pre obecné ľudské ciele a vykonávať ju s idealizmom.“

Nemá veľké ilúzie, uvedomuje si, že po tej strašnej a nezmyselnej vojne krajinu čaká chudoba a aj pre aristokratov sa končí čas luxusu. Je presvedčená, že už nebude viac možné žiť egoisticky len pre seba. V lete 1916 je totálne vyčerpaná z práce ošetrovateľky pri frontovej línii. Keď nemocnicu napokon evakuujú, odchádza, aby sa dala dokopy.

Oporu nájde v najlepšom priateľovi svojho muža, v grófovi Józsefovi Csirákym. Vo februári 1917 sa zosobášia, hoci Ilona netají, že tento muž nedokáže celkom nahradiť Pála. Láskavý veľkorysý Józsi túto výhradu prijíma. Hneď po svadbe sa však vracia na front, lebo vlasť ho potrebuje a šľachtic toto volanie musí vypočuť. Ilona zas tŕpne, či nepríde ďalšia hrozná strata.

Gróf Csiráky vojnu prežije a s Ilonou môžu začať žiť pokojným vidieckym životom v obci Dénesfa. Narodia sa im traja synovia. Dozrejú práve v čase, keď vypukne druhá svetová vojna. Najstarší syn musí hneď narukovať. A v boji aj  padne.

Zrekonštruovaný kaštiel v Trebišove. Grófka Ilona Andrássyová sa narodila v tomto aristokratickom sídle. Dnes je v ňom Múzeum a Kultúrne centrum južného Zemplína. FOTO TASR - Roman Hanc

Keď sa k moci dostanú komunisti, rodina príde o všetok majetok a klesne na najnižšiu priečku v spoločnosti. Šikanovanie má rôzne podoby, aj formu väzenia. Najprv zavrú jej muža a potom aj Ilonu, keď u nich doma nájdu 10 kíl masti. Po prepustení je z nej zničená žena a skončí na pár týždňov v psychiatrickej liečebni so štatútom nemajetnej osoby. Obaja synovia sú v emigrácii. Ale ostáva ešte manžel, ktorý chce dožiť v Maďarsku.

Niektorí susedia s hanbou prinesú schudobnenej grófskej rodine veci, ktoré si ukradli z ich kaštieľa. Zdieľať

Ilona musí splniť túto povinnosť, musí nájsť silu, aby sa postarala o svojho chorého krehkého muža. Rozhodne, že sa vrátia do obce, kde prežili s mužom najkrajšie roky a kde stále stojí ich kaštieľ. K nemu sa však nesmú ani priblížiť. Prenajmú si jednu izbu v dedinskom dome so spoločnou kuchyňou a záchodom na dvore. Niektorí susedia schudobnenej grófskej rodine s hanbou prinesú veci, ktoré si ukradli z ich kaštieľa. Niektorí im z úcty prídu pomôcť, keď vidia, že dvaja starí opustení ľudia sú čoraz bezmocnejší.

Tu Ilona doopatruje muža, ktorému nemohla dať celé srdce, ale ktorý jej pred smrťou poďakoval za to, že s ňou mohol žiť, že mu bola všetkým a dala mu troch synov. Muž zomrel v roku 1960. Ilona sa potom vysťahuje za synom Pálom do Kanady. V roku 1967 tam umiera v opatrovateľskom domove, kde ku každému chová nedôveru a ostražito stráži už iba malilinké impérium svojej postele.

Nenašla domov v cudzej krajine. Bola príliš zviazaná s miestami, kde prežila veľa krásneho aj tragického. A nebola to len Budapešť, Pápa, Pápateszér či Dénesfa, ale aj Trebišov, Košice, Stropkov či Humenné. Všetky tieto miesta sa objavujú v jej denníku a všetky považovala za súčasť svojho domova.

 

 

 

 

 

 

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.