Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
29. máj 2020

História

Ako americkí prezidenti menili vesmírny program

Každý jeden obyvateľ Bieleho domu mal v otázke týkajúcej sa vesmíru svoje vlastné vízie. Aké boli?

Ako americkí prezidenti menili vesmírny program

Americký astronaut slovenského pôvodu Eugen Cernan bol v roku 1972 posledným človekom na Mesiaci. Foto: NASA

 

Dwight D. Eisenhower (1953 – 1961)

Ike, ako tohto bývalého generála z 2. svetovej vojny všetci mierumilovne volali, ako prvý schválil vypustenie ľudského objektu do vesmíru – malo ísť o vedecký satelit, ktorý by takto oslávil „Medzinárodný geofyzikálny rok“. Hoci na svoj satelit postupne zabudol, boli to svetové udalosti, ktoré ho pritlačili k stene a prinútili konať. V roku 1958 vypustili svoj prvý satelit Sovieti, čo bolo v prvom rade dôkazom vyspelosti ich rakiet, ktoré – okrem iného – mohli zasiahnuť územie USA nukleárnymi hlavicami. Eisenhower prijal hodenú rukavicu a rozhodol sa pre založenie civilnej vesmírnej organizácie, ktorá dostala názov Národný úrad pre letectvo a vesmír, NASA.

Prezident podporoval hlavne vývoj nových rakiet a satelitov. Neochotne sa tiež podpísal pod program Mercury – lety s ľudskou posádkou na obežnú dráhu Zeme. Ďalej už však odmietal ísť s tým, že tieto misie sú veľmi drahé a okrem „exhibície“ neprinášajú žiaden reálny vedecký výsledok.

John F. Kennedy (1961 – 1963)

Kennedy sa o vesmír veľmi nezaujímal. Jeho postoj však zmenil let Jurija Gagarina z apríla 1961. Americký prezident trochu naivne vyhlásil „preteky o Mesiac“, ktoré však on sám ani nechcel vyhrať. No kocky boli hodené a prezident musel začať podporovať (hlavne finančne) pilotované lety, ktoré považoval, podobne ako Eisenhower, za vedecky nie veľmi prínosné. Časté boli jeho hádky s riaditeľom NASA Jamesom Webbom, ktorý neustále pýtal viac a viac na stále sa predražujúci program Apollo.

Kennedy to odmietal a zašiel tak ďaleko, že minimálne dvakrát navrhol úhlavným nepriateľom Sovietom spoločný let na Mesiac, v septembri 1963 dokonca na pôde OSN. Tí nereagovali. Program Apollo by sa zrejme nikdy neuskutočnil, nebyť jednej nešťastnej udalosti – atentátu na Kennedyho –, ktorý prezident neprežil.

Lyndon B. Johnson (1963 – 1969)

Do nástupu Johnsona bol program Apollo podfinancovaný. Opäť to však boli skôr vonkajšie okolnosti než prezidentova vôľa, ktoré rozhodli, ako ďalej. V USA sa rozšírila nie úplne pravdivá téza o „Kennedyho sne letieť na Mesiac“ a Johnson, čoby poctu padlému predchodcovi, musel program popostrčiť. Išlo však aj o pragmatizmus: keby program zrušil, desaťtisíce robotníkov by stratilo prácu, čo by sa mohlo demokratom vypomstiť v najbližších voľbách.

Johnson sám bol však – na rozdiel od svojich dvoch predchodcov – veľkým zástancom vesmírnych letov, takže vždy poskytoval NASA všetko, čo agentúra požadovala. Ale len na program Apollo. Prezident sa odmietol zúčastňovať na debate, „čo potom“, keď sa na Mesiaci úspešne pristane. To neskôr NASA spôsobilo nemalé problémy, keďže agentúra vôbec netušila, akým smerom sa ďalej vydať, a niekoľko rokov doslova tápala.

Dnes však možno s istotou povedať, že bez prezieravej politiky Lyndona B. Johnsona by sa na Mesiac neletelo.

Richard Nixon (1969 – 1974)

Prezidentské obdobie Richarda Nixona bolo pre NASA nesmierne dôležité, keďže jeho predchodca sa odmietol zaoberať otázkou, čo ďalej s vesmírnym programom po úspešnej mesačnej anabáze. Toto rozhodnutie spadlo práve na plecia Nixona a bol to práve on, kto definoval vesmírnu politiku na ďalších tridsať rokov.

Prezident odmietol ambiciózne plány NASA na post-apollovskú éru, ktoré hovorili až o letoch na Mars. Hovoril o nich ako o „odtrhnutých od reality“. Rovnako tak zmietol zo stola návrhy na úplné zrušenie letov s ľudskou posádkou. Jeho dôležitá „Vesmírna doktrína“ mala tri piliere: 1) urobiť z vesmírnej politiky bežnú súčasť amerického verejného života, nielen niečo výnimočné a dočasné, 2) ukončiť nezmyselné sny NASA o lete astronautov na Mars a 3) postaviť vesmírnu politiku na raketopláne a ľudských aktivitách v blízkosti Zeme.

Nixonova Vesmírna doktrína bola veľmi uváženým dokumentom, ktorý správne reflektoval vtedajšie finančné a technické možnosti USA, ako aj nálady obyvateľstva, ktoré o vesmír strácalo záujem. Zmenou prešla aj samotná NASA. Už to v rámci vlády USA nebola akási „nadorganizácia“ so špeciálnymi prioritami, ale stiahla sa do pozície klasickej vládnej agentúry, ktorá si kvôli svojom návrhom občas musí počkať v rade. Nixon tiež podporil vzájomnú spoluprácu so Sovietskym zväzom v oblasti kozmonautiky, čo vyústilo v projekt Soyuz-Apollo.

Gerald Ford (1974 – 1977) a Jimmy Carter (1977 – 1981)

Dvaja menej význační prezidenti USA 20. storočia G. Ford a J. Carter išli v línii, ktorú načrtol už Nixon. Zatiaľ čo Ford bol podporovateľom vesmírnych letov a do Nixonovej Vesmírnej doktríny nijako nezasahoval, Carter je do dnešného dňa považovaný za prezidenta, ktorý kozmonautiku podporoval najmenej zo všetkých. Nebolo tajomstvom, že Carter považoval program raketoplánov – ktoré boli v tom čase vo výstavbe a tá sa navyše nepekne predlžovala a predražovala – za bezcieľny a slúžiaci len na udržiavanie NASA pri živote. Jeho viceprezident Walter Mondale dokonca nazval raketoplány „nezmyselnou extravaganciou“ a peniaze na jeho výstavbu by radšej využil na „vyčistenie znečistených riek a jazier“ či „zušľachtenie pôdy, o ktorú sa nikto nestará“.

John Logsdon, prominentný historik, ktorý sa špecializuje na dejiny dobývania vesmíru, vyjadril názor, že v roku 1978 hrozilo celému programu úplné zrušenie. Cartera nakoniec presvedčila až práca generála Roberta Rosenberga, ktorá niesla názov „Prečo potrebujeme raketoplán?“. Rosenberg hovoril najmä o sociálnopolitických potrebách raketoplánu, ako bol napríklad postoj slobodného aj komunistického sveta k strate dominancie USA vo vesmíre, ktorá by po zrušení programu určite prišla. Treba však dodať, že nie všetci odborníci a historici s Logsdonom súhlasia, tvrdiac, že vývoj raketoplánu bol v roku 1978 už v príliš pokročilej fáze na to, aby bol projekt zrušený.

Ronald Reagan (1981 – 1989)

Hviezda republikánskej strany, ktorú budú pravicové sily v USA, ale aj vo svete velebiť azda naveky, zanechala výraznú stopu aj vo vesmírnej politike. Reagan bol veľkým zástancom vesmírnych letov a vo svojich príhovoroch o nich často hovoril. Jedným z najdôležitejších prejavov v rámci celkovej vesmírnej politiky USA bola jeho Správa o stave únie z 25. januára 1984, keď predniesol aj tieto slová: „Opäť môžeme byť veľkí. Môžeme nasledovať svoje sny o vzdialených hviezdach, živote a práci vo vesmíre pre mierové, ekonomické a vedecké účely. Dnes nariaďujem NASA, aby do desiatich rokov postavila vesmírnu stanicu, ktorá by bola obývaná nepretržite.“ Reagan tiež nariadil, aby Amerika vo vesmírnej politike spolupracovala s akýmkoľvek štátom, ktorý o to prejaví záujem. Prezident na tieto účely zvýšil rozpočet NASA o 30 percent.

Nemožno zabudnúť ani na jeho projekt vesmírnej obrany s názvom „Hviezdne vojny“. Princíp tohto systému spočíval v ničení prípadných vystrelených sovietskych nukleárnych striel ešte vo vesmíre a ekonomicky doslova položil ZSSR na kolená.

Inzercia

Dôsledky Reaganovej vesmírnej politiky pociťujeme dodnes a jeho výzva na spoluprácu vo vesmírnom priestore bude aktuálna ešte veľmi dlho.

George Bush st. (1989 – 1993) a Bill Clinton (1993 – 2001)

Bush starší začal veľkolepo: podľa jeho novej vesmírnej doktríny mala byť vesmírna stanica len prvým krokom k obnovenému dobývaniu kozmu. Potom mala nasledovať cesta na Mesiac a Mars... Program dostal oficiálny názov „Space Exploration Initiative“ a od počiatku bol bombardovaný zo všetkých strán ako nenaplniteľný. Sám Bush st. napokon otočil a v roku 1992 prijala NASA novú doktrínu s názvom rýchlejšie, lepšie, lacnejšie (faster, better, cheaper), ktorá sa ukázala byť veľmi úspešnou. Vďaka tejto politike posielali Američania pomerne lacné sondy do všetkých kútov Slnečnej sústavy, naposledy k Plutu.

Na Clintonových pleciach ležala otázka, čo s Reaganovou vesmírnou stanicou. Jeho poradcovia mu odporúčali zrušiť predražený a ťažkopádny projekt, no zahraniční partneri ho tlačili k ďalšiemu napredovaniu. Clinton v ďalšej slávnej Správe o stave únie nakoniec vyhlásil: „Toto je sľubný moment. Namiesto budovania zbraní vo vesmíre nám ruskí vedci pomôžu postaviť Medzinárodnú vesmírnu stanicu.“ Clintonovo popostrčenie bolo pre projekt rozhodujúce. Počas jeho vlády sa výrazne prehĺbila spolupráca s Ruskou federáciou a časté boli lety raketoplánov k stanici Mir.

George Bush mladší (2001 – 2008)

Tak ako jeho otec, aj Bush mladší predstavil svoju patrične veľkolepú predstavu dobývania vesmíru, ktorá niesla názov projekt Constellation. A opäť nemal byť konečný cieľ menší ako Mars. Najprv sa však malo vrátiť na Mesiac. A tentokrát sa už začalo aj niečo robiť. Svetlo sveta uzreli projekty ako vesmírna materská loď Orion, lunárny modul LSAM, raketa Ares či superraketa SLS. O tom, či sa Constellation naozaj uvedie do života, však mal rozhodnúť až Bushov nástupca v úrade.

George Bush bol známy svojimi breptami. Jeden taký sa mu podaril aj na jeho príhovore pred zamestnancami NASA, keď predniesol túto pamätnú vetu: „Blíži sa deň, keď konečne vstúpime do slnečnej sústavy.“ Veľkých ovácií sa mu vtedy nedostalo.

Barack Obama (2008 – 2017)

Prezidentská komisia dospela k názoru, že projekt Constellation je podfinancovaný a bez zvýšenia rozpočtu bude nenaplniteľný. Obama sa ho preto, bez informovania kongresu, rozhodol zrušiť. Nasledovala búrka nevôle a po otvorenom protestnom liste podpísanom N. Armstrongom, G. Cernanom a J. Lovellom predstavil Obama svoju vlastnú víziu vesmírneho programu. Mnohé prvky z Bushovej vízie mali byť zachované, ako Orion či superraketa SLS. Cieľom mal byť stále Mars „po roku 2030“. Namiesto Mesiaca však mali astronauti zamieriť k asteroidu...

Obamova administratíva tiež prestala podporovať projekty vesmírnych sond vysielaných k okolitým planétam a zamerala sa viac na satelity skúmajúce Zem. NASA sa tiež mala viac orientovať na spoluprácu s tretími krajinami. Tieto kroky taktiež neboli prijaté pozitívne.

To, čo však Obamovi vyšlo dokonale, bola jeho podpora súkromných vesmírnych agentúr. Bola to práve táto jeho politika, ktorá stvorila Elona Muska a jeho SpaceX. Prezident rozhodol o – z pohľadu vesmírneho programu – neveľkom príspevku pre súkromníkov, ktorí chceli podnikať v oblasti vesmírnych technológií. Tieto malé spoločnosti to však naštartovalo natoľko, že už o pár rokov boli schopné posielať vlastné zásobovacie moduly k ISS. Muskova nová superraketa Falcon Heavy sa dokonca pripravuje na pilotovaný oblet Mesiaca.

Zdá sa, že Barack Obama trochu utopil NASA v ideológiách, no svojou skôr vedľajšou podporou súkromných firiem doslova naštartoval americký vesmírny program ako celok.

Donald Trump (2017 – )

Najznámejším počinom súčasného amerického prezidenta v súvislosti s vesmírom je určite založenie úplne novej (v poradí už šiestej) zložky americkej armády zvanej „Space Force“ – „Vesmírne (ozbrojené) sily“. Space Force bola vyčlenená z amerického vojenského letectva a medzi jej prvé úlohy patrilo vypustenie vojenského telekomunikačného satelitu či vypustenie armádneho (zrejme špehovacieho) miniraketoplánu X-37B. Momentálne je Space Force len veľmi maličkou zložkou armády, má len niečo okolo 200 zamestnancov (v ostatných zložkách pracujú desiatky až stovky tisíc ľudí). Do budúcnosti má však veľký potenciál. 

V oblasti vesmírneho civilného programu podporuje Trump návrat ľudí na Mesiac a let na Mars. V praxi to znamená zvýšené financovanie týchto projektov. Za jeho úradovania sa tiež Američanom (konečne) podarí obnoviť vesmírne lety s ľudskou posádkou. 

Ako vidno, veľkolepé plány sa nie vždy podarilo uviesť do života. Najdôležitejšími aspektmi presadenia tej-ktorej vízie bolo správne zachytenie nálad obyvateľstva a, samozrejme, financie. Zdá sa však, že sa dnes už doba pohla natoľko, že sa návrat na Mesiac a následná cesta na Mars stávajú skutočne aktuálnymi bez ohľadu na to, či v Bielom dome sedí republikán alebo demokrat.

Text bol pôvodne v skrátenej verzii uverejnený na stránke kozmonautilka.sk.

 

Odporúčame