Do konca 4. storočia bolo územie dnešného Náhorného Karabachu súčasťou starovekej Arménskej ríše, ktorú arménski a ruskí historici volajú tiež „Veľkoarménskou“. Identitu obyvateľov ríše výrazne ovplyvnilo kresťanstvo, ktoré sa v Arménskej ríši stalo štátnym náboženstvom o celé desaťročie skôr, než sa tak stalo v Rímskej ríši. Obyvateľstvo Karabachu si osvojilo arménsku identitu, ale potom sa cesty Karabachu a Arménska rozišli.

Po rozpade Arménskej ríše sa Karabach dostal pod vplyv perzskej Sasánovskej ríše, ktorú po krátkom intermezze samostatnosti v 11. storočí vystriedala ríša Seldžuckých Turkov. Práve od nich odvodzujú svoj pôvod dnešní Azerbajdžanci, ktorým sa až do začiatku 20. storočia hovorilo Azerskí Turci. Ostatne, pre Arménov sú Azerbajdžanci dodnes „turki“.

Turecké etnikum postupne ovládlo rovinaté oblasti Karabachu, ale hornaté oblasti zostali doménou Arménov. Náhorný Karabach predstavoval perifériu ríše a seldžuckí sultáni ponechali správu oblasti v rukách miestnej arménskej šľachty. O moc nad územím sa delilo päť melických (kniežacích) rodov – tzv. Chamsa (päťka). Na tomto systéme sa nič podstatného nezmenilo, ani keď sa celého regiónu v 15. storočí zmocnila perzská Safavidská ríša.

Dokonca v nasledujúcich storočiach sa Náhorný Karabach stal akýmsi centrom arménskej kultúry, pretože nížinné oblasti obývané Arménmi, ktoré boli podstatne rozľahlejšie ako dnešné územie Arménska, sa ocitli pod podstatne asertívnejšou nadvládou Osmanskej ríše.

Niežeby súžitie kresťanských a moslimských etník v Karabachu bolo úplne bezproblémové, ale podstata vtedajších konfliktov tkvela v tom, že kočovní pastieri (prevažne moslimovia) v lete preháňali svoje stáda cez roľnícke (prevažne kresťanské) polia a usadlosti. Moslimskí roľníci z nížin však mali s kočovnými pastiermi úplne rovnaký problém ako ich kresťanskí susedia z hôr.

K zlomu došlo v prvej polovici 18. storočia, keď pre neustále spory medzi arménskymi melikmi bolo územie dnešného Náhorného Karabachu začlenené do Karabašského chanátu. Počas vlády Panach-Ali chána okrem iného bola pri dedine Šuša postavená mohutná pevnosť, ktorá sa postupne stala centrom celého chanátu. Vláda turkických chánov bola sprevádzaná masívnym prílivom moslimského obyvateľstva aj do dovtedy čisto arménskych horských oblastí a v oblasti začalo rásť etnické napätie.

Špičky miestneho arménskeho obyvateľstva začali hľadať spojenca. Zdalo sa, že pravoslávne Rusko, ktorému práve vládol energický cár Peter I., by mohlo byť tým správnym ochrancom. Do čela proruského hnutia sa postavil katolikos Esai Hasan-Džalaljan. Veľké nádeje boli spájané s tzv. perzskou výpravou Petrovej armády. Hranice Ruska sa za Petra aj jeho nasledovníkov síce stále posúvali na juh, ale na začlenenie do ruského impéria si Arméni, ako aj podobne zmýšľajúci Gruzínci museli počkať až do roku 1805. Ani pod vládou Romanovcov sa však Karabach a Arménsko neocitli v jednom administratívnom celku. Karabach bol začlenený do Jelizavetpoľskej gubernie so sídlom v dnes azerbajdžanskom meste Gandža (počas ZSSR Kirovabad) a dnešné Arménsko bolo súčasťou Erivanskej (Jerevanskej) gubernie.

Moslimské etniká žijúce na oboch svahoch Kaukazu boli z pričlenenia do Ruského impéria nadšené podstatne menej. Pod mocou Romanovcov sa zase začal cítiť ohrozene formujúci sa azerbajdžanský národ. Obzvlášť keď pri Baku bola nájdená ropa a v dôsledku masívneho prisťahovalectva z ruského vnútrozemia, ale tiež z Arménska, sa na prelome 19. a 20. storočia Azerbajdžanci vo svojom vlastnom meste ocitli v menšine.

Všetci proti všetkým

V júli 1914 vypukla 1. svetová vojna, v ktorej sa Rusko a Osmanská ríša ocitli na opačných stranách. Kaukazský front je menej známym bojiskom tejto vojny. Na rozdiel od iných bojísk tu však boli ruské vojská pod velením talentovaného generála Nikolaja Judeniča jednoznačne úspešné. Judenič odrazil osmanský útok na prihraničnú pevnosť Serikamiš a prešiel do úspešného protiútoku. Na začiatku roku 1915 generál pripravoval novú ofenzívu.

Generál Nikolaj Judenič. Foto: Wikimedia.org.

Rusi pri ofenzíve počítali aj s podporou výrazne prorusky zmýšľajúceho arménskeho obyvateľstva žijúceho v rozľahlých severných oblastiach Osmanskej ríše od jazera Van až po Trabzon na pobreží Čierneho mora. Lenže nedočkaví Arméni povstali v apríli 1915 skôr, než bola ruská armáda na ofenzívu pripravená. Osmanská odveta bola strašná. Vyvraždením, vyhladovaním a v dôsledku utrpenia počas nútených deportácií do nehostinných oblastí strednej Anatólie zahynulo pri tom, čomu sa hovorí arménska genocída, približne 1,5 milióna Arménov.

Ofenzíva napokon prišla a ruská armáda v máji a júni 1915 dvoma masívnymi útokmi dobyla rozsiahle územie v širokom oblúku od Teheránu na východe cez Mosul na juhu až po Trabzon na západe. Turci však kládli húževnatý odpor. Mesto Van v priebehu ofenzívy zmenilo dvakrát majiteľa. Po tureckom vraždení, arménskej odvete a následnej tureckej odvete za odvetu sa Van zmenilo na mesto duchov. Rusi dobyli už len jeho ruiny.

Po boľševickej revolúcii sa ruská Kaukazská armáda na konci roku 1917 však začala rozpadať. Definitívnu ranu jej dala brest-litovská mierová zmluva, ktorej signatárom okrem Nemecka a Rakúsko-Uhorska a Bulharska bola aj Osmanská ríša. Boľševická vláda, aby získala čas na vyrovnanie sa s odporcami režimu, bola ochotná súhlasiť z čímkoľvek. To Centrálne mocnosti aj patrične využili. Rusko-osmanská hranica sa vrátila stovky kilometrov na sever približne tam, kde bola v roku 1877.

Kaukaz sa vzápätí ponoril do chaosu. Formálne existovala akási Zakaukazská federatívna demokratická republika, do ktorej patrilo aj Gruzínsko, ale v skutočnosti tam vládla anarchia a násilie. K obvyklému triednemu a frakčnému boju sa pridali aj národnostné a náboženské konflikty. Azerbajdžanskí moslimovia vytvorili stranu Musavat a arménski nacionalisti zase stranu Dašnakcutjun (zjednodušene sa im hovorilo „dašnaki“). Jeden pogrom striedal druhý, podľa toho, kto mal práve viac ľudí alebo viac zbraní.

Na konci apríla 1918 Zakaukazská republika pod osmanským tlakom vyhlásila nezávislosť od Ruska. Hlavné vojenské sklady, ktoré zostali po ruskej armáde, však mali v rukách Arméni a Gruzínci. Azerbajdžanci preto začali tajne vyjednávať s Istanbulom, aby im so „spolubývajúcimi“ pomohol. V polovici mája Turkov prestalo baviť sa dohadovať a otvorene na arménsku časť republiky zaútočili. Vzápätí sa krátkodychá federácia rozpadla na tri štáty. V trojtýždňovom konflikte Arméni prišli o dve tretiny dovtedy držaného územia. Ostalo im len cca 10 000 km2 okolo Jerevanu a Náhorný Karabach.

V júni došlo v Baku k prevratu a moci sa zmocnila revolučná tzv. Bakinská komúna. V lete sa do seba pustili Azerbajdžanci a Arméni. Boje trvali necelý mesiac. Bojovalo sa o Náhorný Karabach, juhoarménsky okres Zangezur a exklávu Nachičevan, ktorú od azerbajdžanského územia oddeľovali práve Karabach a Zangezur. V bojoch sa preslávil pôvodne osmanský generál arménskeho pôvodu Andronik Ozanjan, vďaka ktorému Karabach zatiaľ zostával v arménskych rukách.

Na jeseň 1918 došlo ku kolapsu Osmanskej ríše, ktorej armádu na Balkáne rozdrvila ofenzíva dohodových mocností. Na juhu bývalej Ruskej ríše sa začalo formovať jedno z centier protiboľševického bielogvardejského hnutia podporovaného mocnosťami Dohody. Briti sa pokúsili vniesť do kaukazského chaosu nejaký poriadok, ale bolo to márne. Na Kaukaze mal jednoducho územné nároky každý voči každému. Na konci roku 1918 sa Arméni a Gruzínci pobili o územie Borčalinského okresu. Čoraz frustrovanejším Britom sa podarilo konflikt uhasiť po troch týždňoch. Sever okresu pririekli Gruzíncom, juh Arménom a v strede si radšej ponechali oddeľovací kordón.

Briti sa pokúsili urovnať aj situáciu v Karabachu, ktorý sa spolu s časťou okresu Zangezur v auguste 1919 Azerbajdžancom podarilo obsadiť. Zvolaná azerbajdžansko-arménska mierová konferencia žiadne výsledky nepriniesla. Miesto toho v Karabachu vypuklo povstanie.

Medzitým sa boľševikom v Rusku darilo postupne zvládnuť situáciu a na začiatku roku 1920 už bolo jasné, že v prebiehajúcej občianskej vojne víťazia. V apríli Robotnícko-roľnícka červená armáda obsadila Baku a v Azerbajdžane bola vyhlásená sovietska vláda. Do mája 1921 sa pod kontrolou moskovskej boľševickej vlády ocitli aj Gruzínsko a Arménsko.

Pádu Arménska do sovietskych rúk dopomohla aj dvojmesačná intervencia Atatürkovej Tureckej republiky. Je príznačné, že boľševická vláda v Moskve v tomto konflikte podporovala radšej Turecko a Azerbajdžan než Arménsko, kde stále vládli „buržujskí dašnaki“.

Z Azerbajdžanu, Arménska a Gruzínska moskovská vláda vytvorila Zakaukazskú socialistickú federatívnu sovietsku republiku, ktorá sa v roku 1922 stala jednou zo zakladajúcich republík ZSSR. Azerbajdžan si uhájil, že Náhorný Karabach zostal v jeho správe ako autonómna oblasť. Nad národnostným hľadiskom prevládlo ekonomické. Azerbajdžanské vedenie argumentovalo, že väčšina obyvateľov Karabachu dochádza za prácou do Baku a jeho okolia. Zavážilo aj to, že Azerbajdžan sa podriadil boľševickej moci ako prvý a na rozdiel od Arménska takmer dobrovoľne. V roku 1936 bola zakaukazská federácia opäť rozčlenená na tri zväzové republiky. Na štatúte Náhorného Karabachu sa tým však nič nezmenilo.

Tento stav vydržal až do konca osemdesiatych rokov, keď Gorbačovova „pjerestrojka“ prebudila k životu dovtedy tvrdo potláčané národnostné vášne. Prvé nepokoje vypukli už v roku 1988, ale tie ešte sovietska armáda dokázala potlačiť.

Krviprelievanie opäť prepuklo v druhej polovici roku 1991 po tom, ako po nepodarenom prevrate dogmatického krídla vo vedení komunistickej strany Sovietsky zväz upadol do agónie. Azerbajdžanci sa v Karabachu vrhli na miestnych Arménov. Kaukazské republiky jedna po druhej začali vyhlasovať nezávislosť. Sovietska armáda bola z oblasti stiahnutá, ale s Arménmi sympatizujúci ruskí velitelia im zanechali množstvo výzbroje. To umožnilo Jerevanu v septembri na Náhorný Karabach zaútočiť a ešte len vznikajúce azerbajdžanské ozbrojené sily na hlavu poraziť.

Zábery z vojny o Náhorný Karabach v roku 1991. Foto: Wikimedia.org

Republika Arcach, ako Arméni nazvali štát, ktorý vznikol na dobytom území, bola vyhlásená 2. septembra 1991. Okrem Arménska však doteraz tento štát nikto neuznal a asi už ani neuzná. Arcach sa tak fakticky stal príveskom Arménska.

Jerevanu sa podarilo obsadiť územie podstatne väčšie, než aké obývajú karabašskí Arméni. Bolo to dané vojenskou nutnosťou, pretože arménsku enklávu oddeľoval od Arménska pás územia obývaný Azerbajdžancami. Nasledovali etnické čistky a väčšina Azerbajdžancov, čo arménsku odvetu prežila, radšej svoje domovy opustila. Z vysídlených oblastí boli vytvorené nárazníkové zóny.

Od roku 1991 až doteraz šlo o jeden so zamrznutých konfliktov, akých je na periférii bývalého Sovietskeho zväzu niekoľko. Azerbajdžanci z času na čas Arménov skúšali napádať, ale kým nad Arménskom spočívala ochranná ruka Moskvy, boli bez šance. Vyčkávali teda na vhodný moment a celý čas usilovne zbrojili. Pomáhali im k tomu aj bohaté príjmy z nálezísk ropy a zemného plynu na kaspickom pobreží. V Azerbajdžane pred pár rokmi skončili aj slovenské salvové raketomety RM-70 Vampir (modernizovaný Grad) a samohybné kanónové húfnice vz.77 Dana.

Arménsko naproti tomu zostáva jednoznačne najchudobnejšou krajinou v regióne, bez významnejšieho priemyslu a bez nerastných zdrojov. To, že karta sa obracia, naznačil ozbrojený incident v roku 2016. Azerbajdžanci počas niekoľko dní trvajúcich bojov dokázali Arménom vyrvať niekoľko kilometrov štvorcových zeme s do tla vypálenou dedinou.

Pár týždňov pred týmto incidentom som mal možnosť v krátkom slede po sebe navštíviť Arménsko aj Azerbajdžan. Zarazilo ma, ako neochvejne boli Arméni presvedčení o nadradenosti svojich vojakov nad azerbajdžanskými. Poukazovanie na azerbajdžanské vyzbrojovanie priam s pobúrením odmietali so zanovitým tvrdením, že „Turci (v zmysle Azerbajdžanci) vôbec nevedia bojovať!“. Podobné uisťovanie som neraz počul aj od svojich ruských priateľov.

O pár týždňov neskôr v Baku, keď téma debaty pri poháriku vína z granátových jabĺk zablúdila ku Karabachu, Azerbajdžanci na seba začali sprisahanecky pomrkávať s tým, že „už to nebude dlho trvať!“.

Čas na dlho odkladanú azerbajdžanskú odvetu prišiel po tom, čo Baku získalo jednoznačnú podporu Ankary a došlo k vytvoreniu síce zvláštneho, ale pomerne účinného partnerstva medzi ruským prezidentom Putinom a tureckým prezidentom Erdoganom.

Problematický spojenec

Na konci septembra tohto roku Azerbajdžanci zaútočili. Chvíľu to vyzeralo na ďalšiu z prestreliek na línii dotyku, ale čoskoro bola nasadená aj ťažká bojová technika. Priebežné správy z arménsko-azerbajdžanského bojiska signalizovali, že Arméni tentoraz prehrávajú.

Hlavný útok smeroval na južnú nárazníkovú zónu. V priebehu októbra Azerbajdžanci dobyli mestá Füzuli, Džabrajil a Chanlik (arm. Išchanadzor). Po zabezpečení svojho ľavého krídla Azerbajdžanci zaútočili aj severným smerom na Arménmi obývané územie. Postupne dobyli mestá Hadrut a Azoch a postupovali na Avetaranots (azerb. Čanakči). Pred útočiacou azerbajdžanskou armádou sa dali na útek desiatky tisíc arménskych civilistov.

Jerevan sa od začiatku deväťdesiatych rokov spoliehal výhradne na podporu Moskvy a ruská armáda udržiava na území Arménska trvalý vojenský kontingent. Na rozčarovanie Jerevanu sa však Moskva od začiatku bojov snažila správať neutrálne.

Ruské zbrojárske spoločnosti k veľkej nevôli Jerevanu posledné roky Azerbajdžanu vo veľkom predávali zbrane – vrátane stovky moderných tankov T-90S. Dôležitosť Baku ako obchodného partnera môže byť jednou z príčin laxného postoja Ruska k svojmu spojencovi, ktorý sa v posledných rokoch stával skôr ekonomickou príťažou než geopolitickým prínosom.

Za tým, že Moskva hodila Jerevan cez palubu, môže byť aj lekcia, ktorú malo Arménsko dostať za to, že si jeho obyvatelia dovolili zvrhnúť prezidenta Serža Sargsjana. Aj nová vládnuca garnitúra síce zostala jednoznačne proruská, ale veľmoci netolerujú vo svojej sfére vplyvu zmeny, ktoré sami nespôsobia.

Že Rusko svojho spojenca vojensky nepodporí, bolo definitívne jasné po tom, čo prezident Putin do Jerevanu posmešne odkázal, že spojenecká zmluva sa vzťahuje výhradne na napadnutie územia Arménskej republiky.

V nedeľu 8. novembra po dobytí druhého najväčšieho mesta Šuša sa v priamom ohrození ocitlo aj hlavné mesto Arcachu, Stepanakert. Situácia Arménov sa stala neudržateľnou.

Rusko vstúpilo do hry, až keď bezprostredne hrozilo dobytie celej arménskej enklávy. Na Arménske sklamanie len ako sprostredkovateľ prímeria. Večer 9. novembra bola zástupcami Arménska, Azerbajdžanu a Ruska podpísaná dohoda o ukončení bojov na celej línii dotyku znepriatelených strán. Pokoj zbraní začal platiť o polnoci moskovského času. Pre Arménov podmienky prímeria nemali ďaleko od kapitulácie.

Útok azerbajdžanskej armády na Náhorný Karabach. Zdroj: wikimedia.org, Andrej Žiarovský.

Okrem v uplynulých týždňoch dobytých okresov Füzuli, Džabrajil, Qubadli (arm. Kašunik) a pása dobytého územia Arménmi obývanými medzi mestami Hadrut a Šuša Arménsko musí Azerbajdžanu do 15. novembra 2020 vrátiť územie okresu Kalbadžar (arm. Karvačar), do 20. novembra územie okresu Agdham a pravdepodobne aj doteraz držanú časť okresu Gazach (verzia dohody uverejnená Kremľom tento bod neobsahuje) a čo je pre Jerevan obzvlášť bolestné, do 1. decembra musí vydať aj územie okresu Lačin (arm. Berdzor).

V prípade okresov Kalbadžar a Lačin ide o územie, ktoré spájalo Republiku Arcach s Arménskom. Stratou týchto okresov je Náhorný Karabach od Arménska fakticky odrezaný. Arménsku zostane iba 5 kilometrov široký tzv. Lačinský koridor, ktorý bude zabezpečovať spojenie náhornokarabašskej enklávy s Arménskom. Mesto Šuša nachádzajúce sa na okraji koridoru si, samozrejme, Baku ponechá.

Arméni stratili viac než polovicu doteraz držaného územia Náhorného Karabachu. Územie, ktoré ešte zostalo pod arménskou kontrolou, je v podstate vojensky neubrániteľné.

Na prímerie bude dozerať 1960 ruských vojakov, ktorí budú rozmiestnení na línii dotyku znepriatelených strán. Ruské vojská majú na svoju misiu nastúpiť hneď po tom, čo arménske vojská opustia územia, ako im to nariaďuje dohoda o prímerí.

Ruské vojská budú zabezpečovať dohľad nad plnením podmienok prímeria najbližších päť rokov. Dohoda predpokladá možnosť predĺženia ich pobytu na ďalších päť rokov, pokiaľ žiadna zo strán tento bod dohody nevypovie šesť mesiacov pred uplynutím prvého päťročného obdobia. Azerbajdžan sa v dohode zaviazal garantovať bezpečnosť dopravy ľudí aj tovarov cez Lačinský koridor v oboch smeroch. Pre Arménov je to však veľmi chabá záruka toho, že Republika Arcach prežije.

Dohoda o prímerí obsahuje ustanovenia o výmene zajatcov, rukojemníkov a tiel padlých. Znepriatelené strany tiež majú umožniť plnú obnovu obchodnej výmeny a dopravy v bojmi zasiahnutých oblastiach.

Arménsko navyše musí strpieť vytvorenie koridoru naprieč svojím územím, ktorý bude zabezpečovať pozemné spojenie Azerbajdžanu s jeho exklávou Nachičevan. Kontrolu tohto bodu dohody má zabezpečovať ruské pohraničné vojsko.

Neistá budúcnosť

Dohoda sa ani slovom nezmieňuje o existencii náhornokarabašskej arménskej enklávy, na ktorej území existuje neuznaná Republika Arcach.

Azerbajdžanský prezident Ilham Alijev vo svojom prejave neskrýval radosť nad výsledkom niekoľkotýždňových bojov. Dohodu označil za jednoznačné víťazstvo Azerbajdžanu a prehru Arménska bez obalu nazval kapituláciou. Autokraticky vládnuci Alijev dosiahol triumf, ktorý potreboval na odpútanie pozornosti od horšiacej sa hospodárskej situácie krajiny a ktorý na nejaké obdobie umlčí aj prebúdzajúcu sa opozíciu.

Arménsky premiér Nikol Pašinjan v noci na 10. novembra vo svojom facebookom statuse priznal, že dohoda o prímerí je výsledkom katastrofálnej vojenskej situácie. Pašinjan síce napísal, že on dohodu o prímerí nepovažuje za prehru, lenže bez ohľadu na to, pre Arménsko je podpísaná dohoda katastrofou. Po oznámení podmienok prímeria v Jerevane vypukli nepokoje, dav vzal útokom budovu parlamentu a zbil jeho predsedu. Obraz chaosu v Arménsku dotvára vyhlásenie prezidenta Armena Sarksjana o tom, že o prímerí sa dozvedel z masovo-komunikačných prostriedkov a do rokovaní vôbec nebol zapojený

Podľa správ ruskej agentúry TASS už v deň vyhlásenia prímeria z leteckej základne „Vastočnyj“ pri Uljanovsku odletelo do Karabachu päť transportných lietadiel Il-76 s prvou vlnou ruských vojakov na palube. Okrem spomínaných dvoch tisícok vojakov má byť súčasťou ruského kontingentu aj 90 obrnených transportérov a 380 kusov automobilovej techniky.

Pre Rusko je dohoda o prímerí pokusom zachovať si dominantné postavenie v tomto pre Moskvu kľúčovom regióne, do ktorého sa po sto rokoch opäť vehementne tlačí aj Turecko. Azerbajdžanský prezident Alijev sa vo svojom víťaznom prejave nechal počuť, že na dodržiavanie podmienok prímeria bude dohliadať aj Turecko, hoci o niečom takom Kremľom zverejnené podmienky dohody o prímerí vôbec nehovoria.

Arméni sa cítia postojom Ruska zradení a podvedení, ale napriek poníženiu Jerevanu aj tak nemajú inú možnosť, než sa aj naďalej utiekať iba k Moskve. Po poslednej porážke je Arménsko na milosť Kremľa odkázané ešte viac, než to bolo doteraz. Aký však bude mať na kredibilitu Ruska v očiach krajín spoliehajúcich na podporu Moskvy dosah to, že takto nechalo ponížiť svojho najoddanejšieho spojenca, ukáže čas.

Za ruskou zdržanlivosťou zoči-voči porážke Arménov sa môže skrývať snaha nevyhrocovať vzťahy s Erdoganovým Tureckom. S ním má Rusko pomerne rozporuplné vzťahy. V niektorých oblastiach oba štáty dosť úzko spolupracujú, ale nemenej často sa na geopolitickom ihrisku stretávajú ako rivali. Pritom netreba zabudnúť na pikantnú skutočnosť, že v modernej histórii Rusko neviedlo s nikým toľko vojen ako s Osmanskou ríšou, ku ktorej nástupníctvu sa Turecko ústami prezidenta Erdogana hlási. A väčšina tých vojen sa viedla práve o Kaukaz.

Ruské ohľady voči Turecku sa len ťažko dajú interpretovať inak, ako prejav slabosti. Obzvlášť keď Turecko sa v konflikte rozhodne postavilo na stranu Azerbajdžanu a existujú špekulácie, že nezostalo len pri diplomatickej podpore a dodávkach zbraní. Zdá sa, že Putin pociťuje k Erdoganovi väčší rešpekt, než je to naopak.