Rusko-azerbajdžanská rozbuška Nám sa na to zle pozerá, ale Ukrajinci a Azerbajdžanci sú si čoraz bližší

Už od čias, keď slovenskí kresťania ako Fero Mikloško obdivovali boj karabašských Arménov za svoju nezávislosť od Azerbajdžanu, slovenskí kresťania a konzervatívci inštinktívne sympatizujú s najstarším kresťanským štátom na svete, s Arménskom.

Môže preto nemilo prekvapiť, že iné postsovietske krajiny s kresťanskou identitou prejavujú sympatiu skôr voči sekulárnej diktatúre moslimského Azerbajdžanu.

Tak napríklad: v samom srdci gruzínskeho hlavného mesta, pred tbiliskými kúpeľmi, o ktorých Puškin básnil, že „nič rozkošnejšie na svete nevidel“, má už otec úradujúceho azerbajdžanského prezidenta Hejdar Alijev pomník a aj park je pomenovaný po ňom.

Keď v roku 2023 bolo sté výročie narodenia nebohého Alijeva staršieho, Moldavská republika mu usporiadala oslavu v najväčšej sále krajiny, a to za prítomnosti prezidentky a predsedu parlamentu.

Donedávna iba geostrategickí fajnšmekri zaregistrovali, že aj Ukrajina a Azerbajdžan – ktorý v roku 2023 dobyl a etnicky vyčistil svoju odštiepeneckú arménsku enklávu Karabach – sa cítia ako bratia spojení spoločným osudom.

Ani Ukrajinci sa nikdy nesmú zmieriť s okupáciou

Po ruskej invázii na Ukrajinu vystupovali v ukrajinských médiách príležitostne azerbajdžanskí analytici, ktorí Ukrajincom ozrejmovali, že „arménska okupácia“ Karabachu a ruská okupácia Krymu, Donbasu a juhovýchodnej Ukrajiny „je presne tá istá vec“.

Z tohto tichého spojenectva bol 19. júla odrazu škandál v celom postsovietskom priestore: vtedy Ilham Alijev, od roku 2003 doživotný prezident Azerbajdžanu, prijal na dobytom a už zveľadenom karabašškom území slávnych ukrajinských novinárov. Otcovsky sa pritom svojim hosťom prihovoril s týmto odkazom: ani Ukrajinci, tak ako predtým ani Azerbajdžanci, sa „nikdy nesmú zmieriť s okupáciou“.

Ruskí propagandisti, ktorí Alijevovcov donedávna šetrili, pretože od Ruska nakupovali zbrane za miliardy eur, zúria. Ústredného propagandistu Vladimira Soloviova naštvala obzvlášť skutočnosť, že v sále sedel aj prominentný ruský politológ Sergej Markov – „a mlčky si to vypočul!“

Rusko a Azerbajdžan podpísali vo februári 2022, krátko pred ruským vpádom na Ukrajinu, takzvanú moskovskú deklaráciu o spojeneckej spolupráci.

Prudké ochladzovanie vzťahov spôsobila „nehoda“ letu J2-8243, bolo to 25. decembra 2024. Vtedy ruská protivzdušná obrana zostrelila lietadlo azerbajdžanskej štátnej leteckej spoločnosti pri pristávaní v čečenskom Groznom.

Keďže ruskí dispečeri nepovolili pristátie v Rusku, piloti potom spolu s 36 cestujúcimi (na palube bolo celkovo 67 ľudí) zahynuli.

Ruský prezident Vladimir Putin síce o tri dni adresoval Alijevovi „ospravedlnenie“ za „tragickú udalosť“, ale inak sa nič nestalo.

Namiesto snahy o zlepšenie vzťahov ruský štát ešte pritvrdil: na začiatku leta viaceré ruské bezpečnostné zložky v Jekaterinburgu vykonali razie medzi príslušníkmi azerbajdžanskej národnosti a zadržali asi 50 z nich.

Údajne išlo o vraždy a pokusy o vraždu v rokoch 2001, 2010 a 2011. Šiesti podozriví, všetci ruskí štátni príslušníci, išli do vyšetrovacej väzby, dvaja z nich to neprežili: bratia Zijaddin a Husejn Safarovovci vo veku 54 a 58 rokov.

Telá boli prevezené do Baku a tam bolo potom oznámené, že telá mužov vykazovali ťažké zranenia. Generálna prokuratúra v Baku hovorila o mučení a začala vyšetrovanie pre vraždu. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj telefonicky vyjadril Alijevovi sústrasť nad smrťou oboch bratov.

Víťaz karabašských vojen je na koni 

Azerbajdžan odvtedy používa proti Rusom metódy, ktoré poznáme až príliš dobre z Moskvy: azerbajdžanskí potravinári napríklad našli „choroboplodné zárodky“ v cibuľových krúžkoch z Ruska.

Ruské štátne médium Sputnik stratilo už po tragédii letu J2-8243 25 možnosť pôsobiť aj v Baku, v júli boli dokonca zatknutí dvaja zamestnanci Sputnika. Do väzenia išli aj ďalší Rusi, a to na základe obvinení z drogovej trestnej činnosti a z online podvodov. Zábery ich ukazovali so stopami po úderoch na tvári a v husom pochode, ktorým ruskí „siloviki“ ponižujú migrantov.

Ako ty mne, tak ja tebe – tak sa dá preložiť odkaz Alijeva Putinovi.

Alijev študoval v povestnom moskovskom inštitúte, v ktorom vyštudovala crème de la crème slovenskej diplomacie, v MGIMO. Rozpráva priam literárnou ruštinou a bol už podozrievaný z toho, že doma aj so svojimi zbohatlíckymi dcérami a manželkou občas rozpráva po rusky.

S Putinom si dlhodobo pestoval dobré vzťahy. No teraz sa niečo pokazilo. 

Vidno, že víťaz karabašských vojen z rokov 2020 a 2023, ktorý má svoj zápis do učebníc dejepisu tohto mladého štátu už istý, je na koni. A to odvtedy, ako azerbajdžanská armáda kontroluje celé medzinárodne uznané územie (a v prihraničných územiach s Arménskom ešte trošku viac). Už si môže dovoliť pustiť ústa na špacír. A trošku sa mstiť.

Hoci sa verejne tvári ako diplomat, azerbajdžanský autokrat Rusom roky zazlieval, že viac ako tri desaťročia sympatizovali skôr s kresťanským Arménskom. Rusko síce svojho spojenca z vojenskej aliancie ODKB nechalo v rokoch 2020 a 2023 v štichu, ale predsa len.

Svoju rolu možno zohralo aj to, že šéfka zahraničnej propagandy Ruskej federácie Margarita Simonian, ako aj jej manžel Tigran Keosajan, režisér a moderátor vlastnej satiricko-propagandistickej relácie (ten už pol roka leží v kóme), plus ďalšie stálice agresívnej veľkoruskej štátnej televízie sú hrdými etnickými Arménmi.

Teraz, keď si to už môže dovoliť, dá to Alijev Rusom pocítiť.

Azerbajdžansko-ukrajinský trucpodnik

A najlepším spôsobom, ako Rusov naštvať, je rozvinúť pred Ukrajincami červený koberec. Alijev si na veľkolepej karabašskej konferencii (s názvom Digital Pathways. Strengthening Information and Resilience in the Age of AI) našiel osobitný čas pre dvoch ukrajinských novinárov: pre Olenu Kurbanovú, moderátorku relácie, ktorá každý deň demaskuje aktuálne lži ruskej televízie, a pre Dmytra Gordona, ruskojazyčného proukrajinského propagandistu s možno ešte väčším auditóriom.

Kurbanova a Gordon azerbajdžanskému hostiteľovi tak nekriticky pochlebovali, až to bol bolestný pohľad.

Ale Alijev pôsobil suverénne a vedel dokonca rozprávať príbeh o znovuzískaní Karabachu tak pútavo, že zanechal dojem aj v proarménskych divákoch. Opakoval síce niektoré staré nepravdy („genocída na Azerbajdžancoch“), ale vedel vzbudiť v divákoch súcit.

Napríklad keď opísal stav Azerbajdžanu po prehratej prvej karabašskej vojne takto: „Nemali sme peniaze, pokladňa bola prázdna, prakticky nikto nás nepodporoval.“

Ale napriek všetkej beznádeji, ktorú videl v očiach svojich občanov, sa Azerbajdžanci podľa Alijeva „nikdy nezmierili s realitou“ a „nikdy sa nezmierili so status quo“, ktoré chceli na večné veky presadiť všetky zúčastnené strany – „okrem nás“.

Hneď na úvod svojho referátu dal Alijev návštevníkom z Kyjeva svoju hlavnú radu: „Nikdy nesúhlasiť s okupáciou. To je hlavná rada. To je to, čo sme urobili my.“

Zatiaľ nevidno, že by mal azerbajdžansko-ukrajinský trucpodnik nejaké konkrétne vojenské následky.

Ale Ukrajinci Alijevovi nadšene tlieskali, plní oduševnenia sa vrátili do svojej zbombardovanej vlasti a dodnes sa tešia z hnevu ruských agresorov.