Rozhovor s Matúšom Kucbelom o výskume duševného zdravia zdravotníckych pracovníkov počas prvej vlny epidémie.
Rozhovor s Matúšom Kucbelom o výskume duševného zdravia zdravotníckych pracovníkov počas prvej vlny epidémie.
Matúš Kucbel je klinický psychológ z Banskej Bystrice a vo voľnom čase tiež titulárny organista v Španej Doline. V rámci svojej atestácie sa venuje téme akútnej stresovej poruchy, ktorá je reakciou organizmu na prežitú traumu. Spolu s tímom skúmal, ako jarná vlna koronavírusu ovplyvnila duševné zdravie zdravotníkov v prvej línii.
V rozhovore hovorí o výsledkoch prieskumu, podľa ktorého trpelo akútnou stresovou poruchou až 70 percent zdravotníkov, ktorí prišli do kontaktu s pacientom nakazeným na COVID-19. Vysvetľuje, ako táto porucha funguje a prečo sa k nej pridružujú úzkostné stavy či neskôr aj depresívne symptómy, ktoré opisovalo 80 percent z tejto už aj tak zasiahnutej skupiny.
Matúš Kucbel pre Postoj opisuje, koľko takzvaných stresových bodov môžu priniesť situácie, ktoré dnes vinou pandémie zažívame takmer všetci: strach z nakazenia či straty zamestnania, práca z domu či karanténa. Zjednodušene ukazuje, že možných 270 stresových bodov, ktoré prináša pandémia, je vysoko nad bežnou „dvestobodovou“ hranicou zvládania stresu.
S docentom Šlepeckým a doktorkou Jandovou, ktorí sú spoluautormi tohto výskumu, sme už predtým spolupracovali na tvorbe takzvaných štandardov Ministerstva zdravotníctva, a to práve pre oblasť akútnej stresovej poruchy. Tá sa ukázala byť pravdepodobnou diagnózou, ktorá dnes postihuje zdravotníckych pracovníkov. Keď som sa ešte minulý rok v decembri rozhodol, že k tvorbe štandardov prispejem, netušil som, že sa v marci objaví koronavírus a karanténa. Keď prišli, bolo prirodzené, že nám skrsol nápad merať výskyt tejto poruchy práve v súvislosti s pandémiou.
Sú to vlastne postupy, ako diagnostikovať a psychoterapeuticky liečiť jednotlivé duševné poruchy. Keď ich ministerstvo schváli, zaväzujú všetkých psychológov na Slovensku k jednotnej práci s jednotlivými diagnózami. Nech sa teda pacient dostane k terapeutovi kdekoľvek, bude jeho psychológ postupovať podľa tohto štandardu.
Zdravotnícki pracovníci sú dôležitou skupinou. Samozrejme, v prvej línii je aj personál v obchodoch a mnohí ďalší, no zdravotníci prichádzajú do kontaktu s nakazenými v iných situáciách ako my ostatní: pri výteroch, pracujú s krvou a iným rizikovým biologickým materiálom. Za rastúcimi číslami, ktoré v médiách sledujeme, sú ďalšie, menej viditeľné čísla. To sú zdravotníci, ktorí stoja za diagnostikovaním a liečením tých prvých „čísel“. S veľkou pravdepodobnosťou to má vplyv na ich prežívanie. Najmä keď im hrozí možná nákaza a nevieme presne povedať, aké následky na ich životoch to zanechá.
Vychádzali sme zo samotnej definície akútnej stresovej poruchy. Tá hovorí, že vzniká v najmä v situáciách, ktoré ohrozujú život či zdravie človeka. To určite platí pre pandémiu a situácie, keď sa zdravotník stretáva s nakazenými. Preto sme predpokladali, že sa u nich táto porucha môže vyskytnúť vo väčšej miere. Zároveň sme chceli sledovať aj ďalšie symptómy, ktoré s traumou súvisia: úzkosti, čiže akési nabudenie organizmu, nepokoje aj panické reakcie a aj prítomnosť depresie, vyčerpanosti organizmu a poklesov nálad.
To, že človek na podobne ohrozujúcu situáciu takto zareaguje, je prirodzené. Zatiaľ nevieme povedať, či je to katastrofa. Zdieľať
Použili sme tri štandardizované dotazníky, ktoré sa používajú na celom svete. Je to súbor otázok, na ktoré pacient odpovedá škálovaním. Napríklad sa pýtame na prítomnosť zhoršenej nálady a pacient označí na škále od 0 do 5, ako veľmi je dané prežívanie prítomné. Takto sme sa pýtali na symptómy úzkosti, depresie aj akútnej stresovej poruchy a dostali tri rôzne „skóre“. Vieme ich porovnať s normami a určiť stupeň záťaže: minimálny, mierny, stredne ťažký alebo ťažký.
Lekári, zdravotné sestry, sanitári, pracovníci záchraniek, ale aj farmaceuti a ďalší. Vytvorili sme dve skupiny: kontrolnú a výskumnú. V kontrolnej vzorke boli tí, čo s infikovanými pacientmi nepracovali. Vo výskumnej vzorke, ktorá s covid-pozitívnymi pacientmi do styku prišla, boli najmä lekári z celého Slovenska. Pre pandémiu všetko prebiehalo online.
Z hľadiska prvej vlny áno. Na jar nebolo tak veľa prípadov a ani zdravotníkov, ktorí by s nimi prišli do kontaktu. Druhá vlna je oveľa mohutnejšia. Predpokladáme, že v súčasnej situácii sú tie čísla už iné, no v meraní plánujeme pokračovať.
U 70 percent zdravotníkov, ktorí priamo pracovali s pacientmi nakazenými COVID-19, sme namerali prítomnosť akútnej stresovej poruchy.
Tu je namieste opatrnosť. Hovoríme o prítomnosti symptómov, no nevieme predikovať, čo sa s nimi stane neskôr. To, že človek na podobne ohrozujúcu situáciu takto zareaguje, je prirodzené. Čo to urobí dlhodobo, budeme vedieť až po druhom či treťom meraní. Zatiaľ nevieme povedať, či je to katastrofa.
Ilustračné foto: AP Photo/Petr David Josek
Je to prechodná reakcia organizmu na stresor a trvá, až kým stresor neodzneje. Väčšinou býva krátkodobá. Medzi jej najvýraznejšie príznaky patria takzvané intruzívne symptómy. Týkajú sa najmä myšlienok: opakovane sa vracajú nepríjemné myšlienky plné obáv a strachu. Človek neustále premýšľa o tom, aké následky bude mať situácia, ktorá ho postretla. Môže sa to prejavovať aj nepríjemnými snami. Alebo aj takzvanými flashbackmi, keď si človek stále dokola prehráva to, čo sa stalo. Niekedy túto poruchu sprevádzajú aj takzvané disociatívne reakcie.
To znamená, že sa človek takpovediac oddiali či odpojí od reality. Vníma ju inak: akoby sa na svet pozeral spoza skla alebo akoby sa spomalil čas. Niekto sa začne vyhýbať spomienkam či miestam, kde sa trauma odohrala, napríklad v tomto konkrétnom prípade práci s pozitívnymi pacientmi. Patrí sem aj neschopnosť zapamätať si časti traumatizujúcej situácie. Ďalším prejavom sú úzkostné prejavy, teda akési nabudenie. Teda napríklad poruchy spánku, podráždené správanie, hypervigilancia mysle, neschopnosť odpočívať a problém sústrediť sa. Základným príznakom je aj negatívna nálada. A potom apatia až depresia.
V prvom momente po tragickej situácii sa náš organizmus nabudí. Úzkosť je vlastne situácia, keď naša myseľ ide na plné obrátky: sme hypersenzitívni a lepšie vnímame, čo sa deje okolo nás. Táto reakcia nám pomáha sa čo najefektívnejšie popasovať s tým, čo sa deje. No nabudenie zároveň spotrebúva obrovské množstvo vnútornej energie. Keď je stresujúca situácia krátka, po vyriešení problému nabudenie klesá. Ak trvá dlho, vyčerpáme aj svoje nevedomé rezervoáre. Pri neúmerne dlhom stresore prichádza po prvotnom nabudení na rad vyčerpanie a spomínaná depresia. A s tým spojená strata radosti zo života a apatia.
V tomto prípade skôr sedí obraz, ako keď nastavíte svoj počítač na vysoký výkon, vytiahnete ho z elektriny a necháte ho bežať. Baterka istý čas vydrží, no niekde na dvadsiatich percentách sa zníži jas obrazovky a pri desiatich percentách sa procesor veľmi spomalí. Pri jednom percente sa vypne, no na pozadí základné procesy fungujú. Keď ho zapnete, pamätá si, čo ste asi robili. Tak funguje aj naše telo. Zhasne a pod tým idú základné životné funkcie ďalej. No nič viac. Až kým ho znova nedobijete.
Úzkosť nám pomáha popasovať sa s tým, čo sa deje, no zároveň spotrebúva obrovské množstvo vnútornej energie. Zdieľať
Keď hovoríme o prepade či autohavárii, väčšinou stresor rýchlo príde aj odíde. Problém s koronavírusom je, že ho tu máme dlhé mesiace. Je to teda veľmi špecifiká situácia, keď stresor trvá neúmerne dlho. Aj preto potrebujeme sledovať, ako sa bude táto porucha u našich zdravotníkov ďalej prejavovať. Pandémia vytvára veľmi veľký tlak na zvládacie techniky jednotlivcov, zdravotníkov aj bežnej populácie.
U spomínaných sedemdesiat percent zdravotníkov, ktorým sme namerali výskyt akútnej stresovej poruchy, sme našli aj spoluvýskyt depresie. Osemdesiat percent z nich vykazovalo aj depresívne symptómy. V celej výskumnej vzorke zdravotníkov sme namerali výskyt klinicky nápadných príznakov depresie v 23 percentách respondentov. Teda približne štvrtina zažíva nie miernu, ale stredne ťažkú či ťažkú depresiu. To je niečo, čomu sa treba terapeuticky venovať.
Predpokladáme, že priamy kontakt s nakazeným je zásadne stresovejšia reakcia aj preto, že zdravotníci nesú zodpovednosť za svoje rodiny a svoje okolie. Za každým stoja partneri, deti, rodičia. Úlohu zohráva aj ekonomická situácia či PN-ka spojená s karanténou a chorobou.
Zo všetkých 240 zdravotníkov, bez ohľadu na to, kde pracovali alebo či mali alebo nemali akútnu stresovú poruchu, sme namerali, že v 77 percentách z nich sa objavili klinicky nápadné pocity únavy s nedostatkom energie a problémy so spánkom. K zníženiu záujmu o aktivity a radosti dochádza v 46 percentách zdravotníkov a v 57 percentách z nich sa objavila zhoršená nálada s pocitmi beznádeje.
Toto sme vo výskume neskúmali, čiže dáta na to nemáme. Ale áno, svojou prácou chceme upozorniť na to, že tieto ťažkosti môžu ovplyvniť aj výkon práce zdravotníckych pracovníkov.
Určite ju liečime. No nie každý, kto prežije traumu a vykazuje jej symptómy, nutne potrebuje psychoterapiu.
Práve preto to meriame. Zisťujeme, či po odznení traumy odišli aj symptómy alebo sa udržujú, či narastajú.
Áno. No pri akomsi pokračovaní akútnej stresovej poruchy nie sú tieto vedecké poznatky úplne jednoznačné. Časť výskumov hovorí, že táto porucha môže prerásť do takzvanej posttraumatickej stresovej poruchy. To je dlhodobý psychický problém a môže pretrvávať roky. Iné výskumy hovoria, že v takmer osemdesiatich percentách populácie má akútna stresová porucha tendenciu vymiznúť po odznení stresora. Čo sa udeje na území Slovenska a špeciálne s našimi zdravotníkmi, dnes nevieme predpovedať. No opisujeme aktuálnu situáciu a snažíme sa vytvoriť psychoterapeutické postupy, ktoré by predišli tomu, aby sa tieto veci takpovediac chronifikovali.
Je ťažké niečo zovšeobecňovať, pretože nejde o veľkú vzorku. No pravdepodobne ide o akúsi senzitivitu. Z hľadiska rodu vieme, že ženy viac pracujú s emocionalitou, sú v tomto zmysle zraniteľnejšie ako muži. To, že viac skórovali mladší pracovníci, interpretujeme tak, že zdravotníci s dlhšou praxou si pravdepodobne vyvinuli mechanizmy a stratégie, ako sa so záťažovými situáciami vyrovnať. No nevieme porovnať kvalitu ich zvládania, len výskyt akútnej stresovej poruchy, úzkostí a depresie.
Keby som chcel odpovedať z čisto vedeckého hľadiska, nemám na to potrebné údaje. Po druhom meraní nám to bude jasnejšie. Ako človek, ktorý rád tipuje, vám poviem, že podľa môjho inštinktu bude situácia po druhej vlne horšia.
Poslali sme ich aj na ministerstvo zdravotníctva a prejavili o ne záujem. Snažíme sa tieto čísla dostať na verejnosť cez médiá a už deň po publikovaní sa na tieto zistenia spýtal premiéra jeden z novinárov na tlačovej konferencii. Čím viac sa o tom budeme rozprávať, tým lepšie, no bude potrebná aj systematická odpoveď.
Baterka istý čas vydrží, no niekde na dvadsiatich percentách sa zníži jas obrazovky a pri desiatich percentách sa procesor veľmi spomalí. Zdieľať
Ako výskumný tím pokračujeme a vyvíjame bezplatnú aplikáciu. Tá bude slúžiť zdravotníkom, aby si mohli anonymne sami zmerať, ako na tom sú, čo sa týka symptómov stresovej reakcie, úzkostí aj depresie. Na základe výsledkov ich aplikácia nakontaktuje na odborníkov, ktorí môžu pomôcť v jednotlivých okresoch. Zdravotník si tak podľa svojho miesta môže vybrať, koho osloví. Oslovili sme psychológov, psychoterapeutov aj psychiatrov, aby sa zapojili.
Určite áno. Základom prevencie je však odhalenie symptómov. Tomu má pomôcť naša aplikácia.
Áno. Aplikácia bude fungovať na báze semafora. Keď sa dozviete, že ste v žltom pásme, viete, na čom ste, a môžete zareagovať. Keď sa rozhodujeme o tom, či je niečo normálne alebo nenormálne, posudzujeme tri roviny. Prvá je subjektívna, teda to, ako človek opisuje, čo sa deje. Druhou je, ako to opisuje jeho okolie, a tretie je medicínske kritérium. V čase karantén a preťaženého zdravotníctva je náročné získať ono tretie objektívne hodnotenie. Zdravotníkom prvej línie ho chceme sprístupniť, aby mali všetky tri poruke. Budú mať plnosť poznania a môžu nastúpiť na cestu prevencie. Dúfame, že naši kolegovia v okresoch im pomôžu nastaviť aj efektívnu a adekvátnu stratégiu zvládania.
Pôsobia tu v prvom rade dedičné faktory a vrodená predispozícia na zvládanie záťažovej situácie. To ovplyvniť nevieme. Do veľkej miery na našu odolnosť vplýva aj naša osobnosť a temperament. Treťou skupinou sú psychogénne faktory, teda to, aké stratégie zvládania stresu sme sa počas života naučili. Vyhýbavá stratégia je problém. Určite lepšie funguje postaviť sa situácii čelom a riešiť ju. Nezanedbateľné sú aj sociálne faktory, opora a vnímanie okolia a ďalšie. Aj ono veľké číselné rozpätie vo vašej otázke hovorí o tom, že existujú veľké individuálne rozdiely v tom, čo za traumu považujeme. Niekto je svedkom nehody a prejde to v poriadku, niekoho to ovplyvní na dni až týždne.
To, že sa táto situácia výrazne podpisuje na našom prežívaní, je normálne. V rámci psychoterapie používame dotazník na zisťovanie životných udalostí, ktorý vychádza z diela doktora Holmesa a doktora Raheho. Títo výskumníci na základe výskumov priradili jednotlivým životným situáciám takzvané stresové body. Sezónne sviatky sú napríklad na úrovni dvanásť bodov. Stredovou hodnotou je napríklad zmena práce, ktorá má priemerne päťdesiat bodov. Škála ide až po sto stresových bodov, čo je jedna z najtraumatickejších situácií vôbec, a tou je úmrtie partnera. Optimálna stresová hranica je v priemere 150 bodov.
Náš stres sa hromadí tým, ako narastajú hodiny a dni, keď sme s týmito informáciami neustále konfrontovaní. Zdieľať
Áno, to je hranica stresu, ktorú dokáže svojimi adaptačnými mechanizmami zvládať bežná populácia. Výsledok nad 150 bodov a najmä nad 200 bodov hovorí o tom, že sme vystavení chronickému stresu.
So stratou životného partnera prichádza mnoho ďalších situácií, z ktorých každá nesie ďalšiu stresovú záťaž. Zmení sa chod rodiny a celkový životný rytmus človeka. Niekto sa musí presťahovať, iný stratí finančnú istotu. Stresová situácia sa meria aj s jej dôsledkami a tie môžu po sčítaní stresových bodov vychádzať vo finálnych súčtoch veľmi vysoké, oveľa vyššie ako tá pomyselná hranica 150 bodov.
Budem teraz hovoriť o bežnej populácii, nie o zdravotníkoch. Strach zo straty zamestnania je podľa výskumov skórovaný na 47 stresových bodov. Strach z nakazenia chorobou je naskórovaný na 53. Strach zo zhoršenia stavu iných členov rodiny je 44 bodov. Zmeny v práci súvisiace s covid opatreniami majú 39 bodov. Zmena životných podmienok, teda domáce učenie či karanténa, sú ohodnotené na 25 bodov. Zmena osobných zvykov, napríklad aj to, že nemôžeme ísť do nášho bežného obchodu či cvičiť, je 24 stresových bodov. Zmena pracovného času a podmienok je 20 stresových bodov. Zmena v spoločenských aktivitách je 18 bodov. Celkové skóre tejto situácie som nameral niekde na úrovni 270 bodov. A to nehovoríme o špecifických rodinných situáciách a ďalších zmenách, ktoré jednotlivci prežívajú v súvislosti s karanténnymi opatreniami.
Áno. A to ešte nehovoríme o sociálne slabších, o ľuďoch, ktorí trpia duševnými poruchami či o senioroch. Na nich sa táto tabuľka ani optimum 150 bodov nevzťahuje. Tí sú ohrozenejší a dotknutejší oveľa viac ako „normálová populácia“. Aj preto predpokladáme, že dopyt po psychickej starostlivosti bude v budúcnosti väčší a našu aplikáciu možno neskôr otvoríme aj pre ďalšie skupiny či širokú verejnosť. Aby sme okrem toho, že sa cítime zle, vedeli pridať aj odborné meranie a mohli včas vyhľadať pomoc.
To, čo zažívame, nie je jednorazová vec ako autonehoda. To, že sa netýka len nás osobne, ale aj našich najbližších, stres zvyšuje. Každodenné nové zistenia, čísla, správy a opatrenia stres ešte násobia. Žijeme s dlhodobým negatívnym podnetom, ktorý ovplyvňuje naše prežívanie. To je to, čo je z môjho pohľadu nebezpečnejšie a zákernejšie. Náš stres sa hromadí tým, ako narastajú hodiny a dni, keď sme s týmito informáciami neustále konfrontovaní.
Barokový organ v Španej Doline od majstra Martina Podkonického. FOTO – www.organspaniadolina.sk
Aké prežívanie je v tejto situácii normálne či primerané?
Dnes všetko dezinfikujeme a umývame, bez gélu nevojdeme do obchodu ani do kina. To by ešte pred rokom pôsobilo dojmom obsedantno-kompulzívnej poruchy. Minulý rok sme si dopriali letnú dovolenku aj lyžovačku, dnes by si mnohí povedali, že to ohrozuje ich zdravie. Mieru úzkosti či stresu, ktorú teraz zažívame, by sme v minulosti možno nazvali stredné či závažné pásmo. Dnes povieme, že táto situácia spôsobuje, že je naše prežívanie viac nabudené. Pojem „norma“ či „normálne“ sa zmenil, a preto by som to nerád hodnotil. No určite môžeme povedať, že úzkosť a nabudenie je prirodzená odozva nášho organizmu. Ak niekomu spôsobuje ťažkosti, vníma to aj jeho okolie a pohybuje sa v pásme klinicky nápadných hodnôt, je potrebné to odborne riešiť. Aktuálna situácia si od všetkých z nás vyžaduje adaptáciu na nové podmienky.
Nie všetci majú to šťastie, že majú rodinu a zázemie. Tým, čo ho majú, by som povedal, že určite je dnes na prvom mieste rebríčka súdržnosť, podpora a snaha vyhnúť sa, aspoň nateraz, konfliktom. Určite sem patrí aj čas na detox a relaxáciu. Tiež filtrujme, čo za informácie sa k nám dostanú. Dnes všetci potrebujeme zapojiť množstvo svojich adaptačných mechanizmov, preto je na mieste tolerancia. Vyjdime v ústrety a sprevádzajme tých, čo sú v sociálnej izolácii, slabších, chorých a deti. Neuzavrime sa do seba a buďme všímaví, aj na prejavy domáceho násilia. Toto je čas spomaliť a pričuchnúť k človečine.
Sám som organistom a chýbajú mi moje spoločenstvá, kde chodievam hrávať. Túto situáciu spojenú s karanténou vnímam ako krátkodobú a potrebnú. To mi pomáha neupadať do smútku. Rozumiem, že pre mnohých je návšteva kostola a prístup k sviatostiam istá forma medicíny. My v psychoterapii sa taktiež prispôsobujeme aktuálnej situácii a volíme cestu online stretnutí s pacientmi. Štát už začal riešiť telemedicínu, ktorá môže byť hradená aj zo zdravotného poistenia. Verím, že sa čoskoro spustí.
Toto je čas spomaliť a pričuchnúť k človečine. Zdieľať
Aj pre kňazov je to výzva nachádzať nové možnosti, ako sa spájať so svojimi veriacimi. Je čas uvedomiť si, že omša nemusí byť samozrejmosť, že je to vzácny okamih, ktorý by mal byť vrcholom nášho duchovného života. Kým nebude možné sa na nej zúčastňovať, potrebujeme nachádzať iné spôsoby duchovného vyžitia. A to je priestor pre rôzne online duchovné programy, príhovory, s prepojením s duchovnou a cirkevnou hudbou.
Za cirkevnú hudbu, ktorá mi je v mojich kostoloch zverená, môžem povedať, že sme uskutočnili a nahrali online koncert 14-členného súboru pre starú hudbu Solamente Naturali a pravidelne uverejňujeme ďalšie nahrávky. V tieto dni si môžeme uvedomiť význam cirkevnej hudby, ktorá je často vytláčaná na okraj záujmu z pohľadu kňazov aj niektorých veriacich. Dnes je to práve ona, ktorá nám môže pri počúvaní navodzovať atmosféru slávenia, spríjemňovať sviatočné okamihy a pôsobiť na ducha oživujúco.