Psychológ a organista v Španej Doline: Mám schopnosť presvedčiť ľudí

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Psychológ a organista v Španej Doline: Mám schopnosť presvedčiť ľudí

Matúš Kucbel. FOTO: Pavol Kováč

Matúš Kucbel inicioval reštaurovanie špaňodolinského organa. Je hyperaktívny typ, ale hra na organ a práca psychológa mu pomáhajú koncentrovať sa.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

VÚB vyhlásila súťaž o sumu 30 000 eur na obnovu historického organu. Bolo deväť uchádzačov. O víťazovi rozhodovali hlasy verejnosti na internete. Špaňodolinský organ získal 19 590 hlasov. Bola to takmer tretina všetkých hlasov v súťaži, teda kolosálne víťazstvo. Dosť zvláštne, keďže súťažili aj organy z veľkých miest ako Prešov či Levoča. Ako je možné, že vyhrala Špania Dolina, v ktorej trvalo nežije ani dvesto obyvateľov?

Ten príbeh sa začal písať ešte skôr ako vo februári 2018, keď sme vyhrali hlasovaciu súťaž VÚB Poklady môjho srdca. Museli sme náš organ dostať do povedomia ľudí. Asi pol roka predtým sme už robili veľmi sofistikovanú prácu, takú „podprahovú“ reklamu nášmu organu. Pripravili sme spolu s mojimi priateľmi veľa reportáží pre médiá. Vytlačili sme propagačné materiály, brožúry, ktoré sme distribuovali do schránok. A vyšlo to.

Ale začiatok musel byť ešte niekde inde: do Španej Doliny, starobylej baníckej obce v kopcoch, prišiel z Banskej Bystrice mladý organista. A v kostole našiel zvláštny organ... Alebo ako to bolo?

V roku 2009 som prišiel do tejto farnosti ako organista. Vtedy som začínal, ešte mi to hranie ani dobre nešlo. A dostal som sa k barokovému organu, ktorý je veľmi špecifický, má krátku oktávu a hrá sa na ňom inak ako na ostatných nástrojoch. Okrem toho má krátky manuál, takže nemá ani taký rozsah ako bežný organ. Preto preň treba aj zvlášť vyberať skladby. To som vôbec netušil, s takýmto organom som sa stretol až v Španej Doline. No a bol ďalší problém: zasekávali sa tóny, registre, pedále. Ten organ nefungoval spoľahlivo. Bol naozaj v zlom stave. To moju prácu organistu značne komplikovalo. Cítil som takú vnútornú ambivalenciu – na jednej strane krásny zvuk. Vtedy som pritom ešte netušil, čo to je za organ. Veľmi sa mi ten zvuk páčil, oslovilo ma to. Na druhej strane – nástroj bol v katastrofálnom stave a veľmi ťažko sa na ňom hralo.

Lenže ten organ bol v roku 2002 obnovený. Čo sa teda stalo?

Práve to bolo ťažké, že obec vtedy investovala do opravy organa nemalú sumu, ľudia sa medzi sebou vyzbierali. A organ bol napriek tomu v zlom stave.

Čo sa tam prihodilo?

Tá oprava nebola urobená kompetentne, nerobil to kompetentný človek. Bol to nešťastný aj nepotrebný zásah, radšej sa tie peniažky mohli ušetriť. Keď som znovu navrhol reštaurovanie organu, boli už miestni ľudia skeptickí, vrátane kňaza. Preto bolo ťažké niečo rozbehnúť.

Môj priateľ organár Peter Masarik sem neúnavne celé roky chodil a pomáhal mi opraviť, keď sa niečo zaseklo, pokazilo. Aj ja sám som sa časom naučil, ako s organom pracovať. Okrem toho som päť rokov pôsobil v jeho organárskej dielni, chodili sme po celom Slovensku opravovať organy. Takže neskôr som dokázal náš nástroj sfunkčniť aj sám, rôznymi fintami.

Matúš Kucbel pri hre na organe v banskobystrickej mestskej časti Jakub. FOTO – Pavol Kováč

Takže keď ste navrhli ďalšie reštaurovanie organa, miestni ľudia už do toho ani nechceli ísť?

Nie, boli sklamaní z tej prvej obnovy. Ale keď som rozpútal bitku o financie na reštaurovanie organa, tak ich to oživilo. Aj sami niečo medzi sebou vyzbierali. No na celé reštaurovanie naša farnosť nemala. Nie sme prosperujúca farnosť, tvorí ju päť dedín, v ktorých chodí do kostola pár ľudí. Ani v diecéze nebol veľký záujem pomôcť, majú oni svoje problémy. Ale možno je to aj dobre, že sa v tomto projekte nečinila ani tak cirkev ako vlastník. Je to projekt dobrých ľudí.

Na celú reštauráciu organa naša farnosť nemala peniaze. Nie sme prosperujúca farnosť, tvorí ju päť dedín, v ktorých chodí do kostola pár ľudí. Zdieľať

Žijete v Banskej Bystrici. Ako ste sa dostali k organu v Španej Doline?

Organ ma fascinoval, ale až pomerne neskoro som sa naň začal učiť hrať, až v šestnástich. A jeden z prvých kňazov, ktorý ma prijal za organistu, bol Daniel Bédi, vtedy farár v Uľanke. Hrával som v Jakube, ktorý tak ako Špania Dolina podlieha Uľanke. Ale raz ma pán farár poslal hrať do Španej Doliny na svadbu. Vôbec som nevedel, čo ma tam čaká. Prišiel som a s udivením som si obzeral organ. Vyzeral ako z rozprávky. Ale klávesy išli veľmi ťažko, bol som z toho celý nervózny. A ešte sa všetko zasekávalo. Ale odvtedy som pána farára prosil, aby ma tam ešte zavolal. A on, že môžem hrávať v nedeľu. Tak som tam občas hral, ale nie pravidelne. Pretože som vtedy ako organista spravoval až dvanásť kostolov. Bolo toho už veľa.

Vy však máte celkom iné povolanie. Ste psychológ. Prečo ste chceli byť aj organistom?

To je nejaká vnútorná, ťažko vysvetliteľná motivácia. Na tomto svete máme každý nejaké poslanie, a ja som taký samozvaný veľvyslanec sfér, ktoré sú v tomto svete možno menej proklamované – duševné a duchovné. Tie ma fascinujú, duševná oblasť je tá psychologická, a duchovná to je liturgia, sakrálna hudba, teda niečo posvätné, čo nás vynáša vyššie nad náš bežný horizont.

Organ dopĺňa vertikálnu dimenziu. Keď sa do toho oprie, človek zrazu zdvihne hlavu hore. To ma fascinuje. A vnímam v tom aj svoje poslanie: keď skončím v práci, kde postupujeme osvedčenými psychoterapeutickými postupmi, idem si večer zahrať do kostola. Duch pri tom zvuku oživne. Viem to, lebo mám spätnú väzbu od ľudí.

Barokový organ v Španej Doline od majstra Martina Podkonického. FOTO - www.organspaniadolina.sk

Akým prípadom sa venujete ako psychológ?

Som klinický psychológ, venujem sa psychodiagnostike aj psychoterapii. Najčastejšie sa venujem deťom s hyperaktivitou a poruchami pozornosti. Občas hovorím, že takým, ako som aj ja sám. (Úsmev.) Okrem toho riešim aj úzkosti a depresie, s tým ľudia najčastejšie prichádzajú k nám do ambulancie.

Takže organ je pre vás aj niečo ako psychohygiena?

Áno, keď prídem domov z práce, veľmi rád si buď doma, alebo v kostole zahrám na organe.

Vedia vaši pacienti, že ste aj organistom?

Mnohí moji pacienti si ma chodia vypočuť. Oslovuje ich to a keď úspešne skončíme psychoterapiu, tak dostanú odo mňa na rozlúčku darček – cédéčko organovej hudby od mojich pedagógov a priateľov.

Čítala som teraz knihu od amerického psychoterapeuta Mikea Dowa Jasná myseľ. Niektorým svojim pacientom, ktorí sú príliš racionálne založení, odporúča, aby zašli do kostola. Hocijakého. Ale ak si pustia do života transcendentno, bude ich život bohatší, plnší. Aj vy odporúčate pacientom niečo podobné?

Mnohí ľudia pri terapii pochopili, že musia rozvíjať aj duchovnú oblasť a tvoriť niečo krásne. Zdieľať

Neprídu zvyčajne s takýmto cieľom, ale často sa k nemu v psychoterapii dostaneme. Veda ukázala, že človek má biologickú, psychickú, sociálnu a duchovnú zložku. Na tú štvrtú najčastejšie zabúdame, teda na to, čo nás presahuje. Ducha neoslovuje len katolícke či evanjelické náboženstvo alebo budhizmus, ducha oslovuje všetko, čo je krásne. Oživovateľom ducha je krásno. Mám pacientov, ktorí začali maľovať, fotografovať, mám pacientku, ktorá sa vrátila ku klavíru. Mnohí pri terapii pochopili, že musia rozvíjať aj duchovnú oblasť a tvoriť niečo krásne. A ja som v tom organe v Španej Doline pocítil krásno.

Mnohé organy na Slovensku sú v katastrofálnom stave, ale ich reštaurovanie je veľmi drahé. Farnosti na to nemajú financie. A veriaci nie vždy chápu, prečo dávať také obrovské sumy na starý organ, keď nový modernejší aj lacnejší. Ako ste vy presvedčili toľkých ľudí, že organ treba zreštaurovať, aj za veľa peňazí?

V našom prípade pomohlo, že ľudia videli náš organ v televízii, počuli o ňom v rádiu, z každého média na nich niečo vyskočilo. Tak začali vnímať, že tu majú autentickú kultúrnu pamiatku. Chodili za mnou a pýtali sa ma: „To fakt je ten náš organ taký vzácny? To sme ani nevedeli.“

Vy ste dokázali zapojiť do veci médiá. Vedeli ste, že máte takýto talent?

Vedel som, že si viem presadiť svoje. (Úsmev.) Možno je to niekedy aj zlá vlastnosť, ale v tomto prípade to pomohlo dobrej veci. Skromne poviem, že mám schopnosť presvedčiť ľudí a povedať im: tento variant je správny, treba to spraviť. Viem vytvoriť okolo seba okruh ľudí, s ktorými potom postupujeme spoločne.

Viem si vás predstaviť ako človeka, ktorý dobre robí marketing, sieťuje ľudí a organizuje mediálne kampane. Menej si vás viem predstaviť ako psychológa, teda ako človeka, ktorý trpezlivo sedí a počúva druhých hovoriť o svojich trápeniach.

Tá ambulancia je dobrá aj pre moju hlavu. Ja totiž trpím hyperaktivitou. A keďže sám ju mám, aj hyperaktívnym detičkám v ambulancii hovorím, že hyperaktivita nie je choroba. To by som si musel sám priznať, že som chorý. Je to typ osobnosti. Na jednej strane je takýto človek schopný veľkých výkonov, ale na druhej strane je to veľmi vyčerpávajúce. Lebo takýto mozog, keď sa do niečoho pustí, pracuje na plné obrátky, tie frekvencie sú veľmi veľké.

Čo to znamená pre praktický život?

Človek vie podať veľké výkony, ale potom potrebuje veľa oddychovať. Ja som túto svoju vlastnosť dal do služieb dobra. V ambulancii, kde sa venujem jednému podnetu, jednému človekovi, jednej činnosti, je to pre mňa aj trošku vybočenie, aj relax a uvoľnenie.

Vy chodíte do roboty relaxovať?

Áno, ak chce terapeut poskytnúť dobrú terapiu, musí byť v pohode. Moja práca ma učí, aby som sa dokázal koncentrovať. Aj hra na organe je práca s veľkou koncentráciou, sú to sofistikované pohyby rúk, nôh, hlavy, a k tomu ešte spievam.

Platí teda aj o vás to, že keď má človek nejaký psychický problém, ide študovať psychológiu, aby najprv pomohol sám sebe?

Netušil som, že mám hyperaktivitu. Až keď som sa naučil diagnostikovať, zistil som symptómy a uvedomil som si: veď toto mám odmala aj ja. Bol som typické neposedné dieťa, ktoré pobehovalo, stále niečo hľadalo, odbiehalo od činnosti, ale vtedy sa to nediagnostikovalo. Bola na to varecha, tresty, poznámky.

Čiže také to zlé dieťa?

Ale ja mám aj dobrú spomienku na túto svoju vlastnosť, lebo asi u mňa dochádza k skĺbeniu vlastností. Vďaka hyperaktivite a nadšeniu som si zväčša dokázal ľudí získať a nakloniť. Keď som mal pätnásť, postavili sme v škole altánok, jazierko, aby sme sa tam mohli učiť biológiu. Stále som rozbiehal nejaké projekty. Napríklad medzinárodný organový festival Vivat vox organi organizujeme v Banskej Bystrici už siedmy rok. Takže stále som niečo hľadal, skúšal, organizoval. Ale zároveň vždy som mal a mám aj taký ten priestor, kde sa musím koncentrovať.

Inak prežívam svätú omšu, keď som dole v lavici, a inak, keď môžem tú liturgiu sprevádzať. Zdieľať

Prečo ste sa vlastne začali v šestnástich rokoch učiť na organ?

Fascinoval ma ten zvuk. Na jednej strane je organ veľmi dynamický nástroj. Je to nástroj, ktorý má najväčší rozsah. To znamená obrovskú paletu možností. A to je niečo pre moju hyperaktívnu hlavu! Od jemnučkých flautičkových zvukov až po  obrovské trumpety.

Keď sedíte hore za organom a rozozvučíte celý kostol, čo cítite?

Zimomriavky. Dojatie. Úžas. A keď ešte ľudia začnú spievať a ja ich môžem sprevádzať, to je famózne. Mám z toho obrovskú radosť. Inak prežívam svätú omšu, keď som dole v lavici, a inak, keď môžem tú liturgiu sprevádzať. Zvykol som si už na to, že moje duchovné nasýtenie je práve za organom. A čím som starší, tým viac sa mi páčia menšie a vzácnejšie organy.

Keď som začínal, miloval som obrovské organy, keď to hučalo. Tento rok som dokonca opustil takýto veľký organ v banskobystrickej katedrále, kde som pôsobil osem rokov. Budem pôsobiť tu v Španej Doline. Ten veľký organ v katedrále má 35 registrov, kým špaňodolinský orgán má len 12 registrov. Chcem sa venovať interpretácii starej hudby, barokovej. Tá ma chytila za srdce, keď som objavil krásu zvuku špaňodolinského organa.

Špaňodolinský organ. FOTO: www.organspaniadolina.sk

Na inaugurácii zreštaurovaného organa vás uplynulú sobotu menovali za oficiálneho organistu v Španej Doline. Tak si ho užijete.

Áno, som už regenschori a budem v Španej Doline hrávať v nedeľu o jedenástej. A bude mi zverená aj starostlivosť o túto národnú kultúrnu pamiatku.

Čo ste za tie posledné roky, keď ste bojovali o záchranu organu, zistili o Slovensku?

Zistil som, že je katastrofálne, ako na Slovensku fungujú štátne úrady. Sú v nich aj ľudia, ktorí si uzurpujú práva, a takmer nám nedovolili opravovať organ. Nechcem to veľmi rozpitvávať, ale som dosť sklamaný z fungovania kompetentných úradov. Skôr nám bránili opravovať národnú kultúrnu pamiatku, ako pomáhali. Hrozilo, že vinou legislatívy, ktorá nie je dobre nastavená, náš projekt stroskotá a budeme musieť Nadácii VÚB vrátiť tých 30-tisíc eur, ktoré sme vysúťažili. Meškali sme sedem mesiacov.

Poznám viacero prípadov, keď sa vinou legislatívy a štátnych úradov nemohla pamiatka zreštaurovať. A toto číhalo aj na nás. Keďže je to národná kultúrna pamiatka, nesmiete sa jej dotknúť. Ale sprevádzalo nás Božie požehnanie a že sa nám to napokon podarilo, je aj zásluhou nenápadných hrdinov, ktorí to posunuli ďalej.

Problémom bolo asi aj to, že ste chceli, aby organ opravovali českí reštaurátori.

Poznám viacero prípadov, keď sa vinou legislatívy a štátnych úradov nemohla pamiatka zreštaurovať. A toto číhalo aj na nás. Zdieľať

Na Slovensku máme 350-450 historických organov, ktorým hrozí zrútenie do priestoru, sú rozpadnuté, napadnuté drevokazným hmyzom. A máme tu dvoch reštaurátorov organov, ktorí sú zapísané v komore reštaurátorov. No jedno reštaurovanie organa trvá dva roky, a to som povedal ešte taký dobrý čas, lebo to býva aj viac. Takže ani celý život týchto dvoch reštaurátorov nestačí na to, aby opravili všetky naše historické organy. A nás tlačil aj čas, aby neprepadli peniažky.

Navyše som veľmi chcel, aby to robila firma Kánskeho a Brachtla z Krnova. Hrával som na ich nástroji v banskobystrickej katedrále, kde postavili organ pred pätnástimi rokmi. A je fenomenálny. Pozrel som si organy, ktoré reštaurovali v Českej republike. A všade to bola špičková práca. Preto som ich veľmi chcel.

Prečo s tým bol problém?

Nerozumel som prečo, ale bola to obrovská dráma. Bol to projekt môjho života, všetko bolo rozbehnuté a mohlo to stroskotať na legislatívnych malichernostiach. Firma Kánskeho a Brachtla, ktorá opravovala náš organ, je pritom zapísaná v Komore reštaurátorov Českej republiky, majú oprávnenie na reštaurovanie organov v celej EÚ. A reštaurátorský zákon EÚ je nadriadený našim zákonom, písali sme preto na ministerstvo kultúry aj na ministerstvo spravodlivosti. Napokon sa našlo riešenie.

Hralo sa tam o slovíčka – či to je obnova alebo reštaurácia.

Áno, ale v skutočnosti to bolo najmä reštaurovanie. Zreštaurovali sme mech, píšťaly, hrací stôl. My nevieme, ako vyzeral pôvodný hrací stôl, ale s veľkou pravdepodobnosťou tak, ako ho vidíme dnes. Barokový organ sme vrátili o 268 rokov dozadu, to je prvýkrát v jeho histórii. Lebo všetky obnovy, ktoré sa na ňom urobili, mali za cieľ zmodernizovať ho. Keď sa skončil barok, prišiel romantizmus a aj náš organ prerobili, aby mal iný zvuk, aby to znelo viac romanticky. Všetky tieto modernizačné snahy sme odstránili. Vďaka tomu sme teraz intonáciou aj ladením späť, tak ako by to chcel majster Martin Podkonický, ktorý náš organ postavil.

Barokový organ má iný zvuk ako romantické organy, na ktoré sme väčšinou u nás zvyknutí. Poslucháči, ktorí nie sú veci znalí, môžu byť aj sklamaní, či nie?

Je to úplne iný zvuk, iné ladenie, má to charakter dobovosti. Niektorí ľudia nebudú počuť ten rozdiel. Ale je pravda, že sme zvyknutí na tie symfonické, romantické pneumatické organy. O to vzácnejšia je autenticita a jedinečnosť nášho nástroja. Na Slovensku máme množstvo barokových skríň, aj väčších a krajších ako v Španej Doline, ale zvyčajne sú v nich nové píšťaly. A zvuk robia píšťaly. V našom organe je 91 percent píšťalového fondu pôvodného.

Poslucháči teda budú počuť zvuk organa, ako ho počuli ľudia v osemnástom storočí.

Áno. Budeme tu mať medzinárodný organový festival Vivat vox organi, polovica koncertov bude v evanjelickom kostole v Banskej Bystrici na veľkom romantickom organe z roku 1893, polovica koncertov bude tu v Španej Doline. Návštevníci budú počuť rozdiely. Aj interpretácia diel je absolútne rozdielna. Pri tých romantických organoch je to dramatické, je v tom napätie, milión zvukov, trumpety, hoboje... Na barokovom organe máme krásne, veľmi jednoznačné registre: principála, oktáva, vysoké, ozdobné tóny... Treba si to vypočuť a porovnať.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Žijeme vlastne v dobrých časoch, keď sa už môžeme zaoberať takýmito jemnosťami, ako je zvuk barokového a romantického organa. Historická hodnota a autenticita organov dlho nebola docenená, za dobrý organ sa považoval ten, ktorý bol čo najviac zmodernizovaný.

Áno, ja sa teším, že žijem v takej dobe, keď začíname historické organy reštaurovať do pôvodnej podoby. V minulosti nebolo ničím zvláštnym, keď sa starý organ rozsypal alebo zhorel a postavili namiesto neho nejaký nový pneumatický nástroj. Prípadne vyhodili staré píšťaly a do starej skrine postavili nový nástroj. To bolo veľmi typické v minulom storočí. Takto sa zničilo veľa organov, aj preto je náš organ posledný veľký nástroj majstra Podkonického. Zachovali sa od neho už len malé organy. Náš organ má svoju dvojičku v Štiavnických Baniach. Náš organ je z roku 1751 a ten v Štiavnických Baniach je z roku 1754.

Videla som ten organ asi pred rokom, bol v hroznom stave.

Verím, že reštaurovanie špaňodolinského organa bude aj takou vlajkovou loďou, ako sa majú reštaurovať historické organy. Zdieľať

On má dve organové skrine, my máme len jednu, ale tieto skrine sú totožné. Tam už však nie je pôvodný píšťalový fond. Keď sa raz bude ten organ reštaurovať, môže náš nástroj slúžiť ako predloha. Je pravdepodobné, že pred tým, než majster Podkonický postavil veľký organ v Štiavnických  Baniach, vyskúšal si to tu v Španej Doline, lebo aj u nás je samostatný hrací stôl. To je prvý samostatný hrací stôl na Slovensku.

Doteraz sme si mysleli, že prvý samostatný hrací stôl je v Trnave a pochádza z roku 1783 od Valentina Arnolda. Dnes už na základe výskumu vieme, že prvý samostatný hrací stôl bol už o 22 rokov skôr, tu v Španej Doline. Budeme teda prepisovať učebnice organológie a Špania Dolina vojde do histórie. A ja verím, že reštaurovanie špaňodolinského organa bude aj takou vlajkovou loďou, ako sa majú reštaurovať historické organy.

Hovoríte, že je pre vás typická hyperaktivita. Organ je zreštaurovaný, do čoho sa pustíte teraz?

V hlave sa stále roja nejaké nápady, ale snažím sa dať viesť Božou prozreteľnosťou a byť citlivý na podnety, ktoré prichádzajú. Vždy, keď sa niečo skončilo, čakalo ma nové dobrodružstvo. Ale svojich pacientov učím, aby vnímali svoje potreby, aby nerozmýšľali príliš dopredu a sústredili sa na prítomný okamih. Aj ja sa tým chcem riadiť a chcem si užiť tieto momenty, inauguráciu, úlohu regenschoriho v Španej Doline. Mám teraz aj silnú potrebu oddychovať. A splatiť dlh aj svojej manželke, pretože posledné dva roky boli náročné a množstvo voľného času som venoval tomuto projektu.

Máte deti?

Ešte nie a myslím si, že ďalší projekt budú nejakí malí organisti.

 

 

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo